znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 370/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. F., P., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Č., s. r. o., B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   P.   Č.,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co/481/2010 a jeho rozsudkom z 29. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2013 doručená   sťažnosť   V.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co/481/2010 a jeho rozsudkom z 29. januára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh, sťažovateľ 28. októbra 2010   prevzal   rozsudok   Okresného   súdu   Pezinok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 5 C 871/2008-85 z 28. septembra 2010 (ďalej aj „prvostupňový rozsudok“), ktorým bol ako odporca zaviazaný zaplatiť obchodnej spoločnosti Z., a. s., B. (ďalej len „navrhovateľ“), sumu   3 759,81   €   s prísl.   Okresný   súd   pokladal   skutkový   stav,   z ktorého   vychádzal   pri právnom posúdení veci, za dostatočne zistený, považujúc medzi účastníkmi za nesporné, „že   dňa   17.   júna   2004   bola   právnym   predchodcom   navrhovateľa   vykonaná   kontrola u sťažovateľa v odbernom mieste..., a to konkrétne dvoma pracovníkmi. Nesporná medzi účastníkmi bola aj skutočnosť, že matka sťažovateľa pustila kontrolórov vykonávajúcich kontrolu do domu na ulici...“.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že «medzi   účastníkmi zostala sporná   otázka,   či matka sťažovateľa bola po celý čas prítomná pri kontrole elektromeru. Predmetnú spornú otázku okresný   súd   ustálil   tak,   že   v prípade,   že   by   matka   sťažovateľa   nebola   prítomná   pri vykonávaní   kontroly   pracovníkmi   navrhovateľa,   predmetná   skutočnosť   by   musela   byť uvedená   v protokole   o zistení   neoprávneného   odberu   tak,   ako   to   pracovníkom   ukladajú interné   pravidlá   pre   postupy kontroly   odberných miest   a to konkrétne čl. 5 bod   5.2.3.1 označený ako „vyhľadanie odberateľa, vstup na odberné miesto“, z ktorého vyplýva, že ak odberateľ (alebo jeho zástupca) sa pri kontrole nezdržiaval pri zariadení merania spotreby elektrickej energie a nesledoval proces kontroly, môže v prípade porušenia zmluvy neuznať príslušné   zasahovanie   do   zariadenia   a tvrdiť,   že   nebol   pri   kontrole   prítomný   a zásah vykonali samotní kontrolóri. Túto skutočnosť je nutné uviesť v zápise o vykonanej kontrole. V uvedenom   prípade   však   žiaden   zápis   ohľadom   predmetnej   skutočnosti   sa   v protokole o zistení neoprávneného odberu nenachádza.».

Na základe uvedeného nepovažoval okresný súd tvrdenie sťažovateľa, ako aj jeho matky   (vypočutej   ako   svedkyne)   za   hodnoverné,   poukazujúc   na   to,   že „sťažovateľ, respektíve   aj   matka   sťažovateľa   v konaní   pred   okresným   súdom   uviedli,   že   matke sťažovateľa nikto neoznámil, žeby došlo k poškodeniu elektromeru, pričom jej dali podpísať iba papier označený ako protokol o zistení neoprávneného odberu, ktorý si však matka sťažovateľa   neprečítala   a aj   napriek   tomu   podpísala.   Uvedené   súd   posúdil   v rámci skutkového stavu tak, že uvedené tvrdenie sťažovateľa, respektíve matky sťažovateľa nie je podľa názoru okresného súdu dostačujúce na zbavenie sa zodpovednosti, nakoľko podľa všetkých   skutočností   matka   sťažovateľa   aj   napriek   jej   vysokému   veku   je   samostatná, mobilná,   spôsobilá na   právne úkony,   pričom často   býva   v predmetnom dome sama pri odpisovaní elektriny pracovníkmi Z., pričom nikdy predtým problém nemala. Vzhľadom k tejto   skutočnosti   mal   okresný   súd   zato,   že   neprečítanie   si   protokolu   o neoprávnenom odbere,   avšak   jeho   následné   podpísanie   zo   strany   matky   sťažovateľa   nie   je   možné vyhodnotiť na ťarchu navrhovateľa.“.

Námietku sťažovateľa o jeho neprítomnosti (ako odberateľa) pri vykonávaní kontroly vyhodnotil   okresný   súd na jeho ťarchu, a to s poukazom   na čl. 5 bod 5.2.3.1   interných pravidiel navrhovateľa označený ako „vyhľadanie odberateľa, vstup na odberné miesto“, z ktorého vyplýva, že kontrolu odberného miesta možno vykonávať výlučne v prítomnosti odberateľa,   alebo   jeho   zástupcu,   splnomocnenca,   rodinného   príslušníka   spôsobilého na právne úkony alebo nezávislého svedka. Okresný súd dospel k záveru, že pracovníci navrhovateľa vykonávajúci kontrolu odberného miesta sťažovateľa neporušili žiaden právny predpis,   ktorý   by   zakladal   výlučnú   povinnosť   odberateľa   byť prítomný   pri   vykonávaní takejto kontroly. Okresný súd v nadväznosti na to konštatoval, že pracovníci vykonávajúci kontrolu   postupovali   v danom   prípade   v súlade   aj   s internými   predpismi   navrhovateľa, keďže kontrolu vykonávali za prítomnosti matky sťažovateľa, čo vyplýva aj zo samotného protokolu   o zistení   neoprávneného   odberu   elektriny   (ďalej   aj   „protokol“).   Zároveň   sa okresný súd stotožnil aj s výpočtom výšky škody vyčíslenej navrhovateľom s tým, že je v súlade s § 8 vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 267/1999 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o niektorých podmienkach dodávky elektriny a spôsob výpočtu škody spôsobenej dodávateľovi elektriny neoprávneným odberom elektriny (ďalej len   „vyhláška“).   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   okresný   súd   posúdil   nárok navrhovateľa ako dôvodný a v celom rozsahu mu vyhovel.

Keďže   sťažovateľ   so   závermi   okresného   súdu   nesúhlasil,   podal   proti prvostupňovému rozsudku v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že „protokol o zistení neoprávneného   odberu   v zmysle   zákona   o energetike,   výpočet   škody   spôsobnej neoprávneným odberom elektriny a faktúra č. 2204027330 vystavená dňa 12. júla 2004, splatná dňa 10. septembra 2004 podľa vyhlášky, netvoria spoľahlivý a hodnoverný základ žalovaného nároku...“.

Sťažovateľ   v súvislosti   s uvedeným   tvrdením   argumentoval   tým,   že   kontrola,   pri ktorej mal byť u neho zistený neoprávnený odber elektriny, sa uskutočnila oproti dovtedy zaužívanej   komunikácii   s   pracovníkmi   navrhovateľa   neštandardným   (netransparentným) spôsobom, že pri nej nebol prítomný a nemohol sa vyjadriť k zisteným skutočnostiam, ako aj tým, že jeho matka nebola oprávnená podpísať predložený protokol. Závery uvedené v tom protokole považuje preto sťažovateľ za nedôveryhodné a rovnako tak nesúhlasí ani s výpočtom škody. V súvislosti s tým poukazuje najmä to, že v procese dokazovania nebolo preukázané, že by jeho matka sledovala celý proces kontroly, nebolo jej oznámené žiadne poškodenie   elektromeru,   nebola   taktiež   poučená   o možnosti   namietať   proces   kontroly, a pokiaľ podpísala predložený protokol ako odberateľka, „nezakladá sa to na pravde“.

Krajský súd,   rozhodujúc o odvolaní sťažovateľa, napadnutým rozsudkom potvrdil prvostupňový rozsudok s poukazom na § 212 ods. 1, § 214 ods. 2, § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 a § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ako aj § 14 ods. 6, § 17 ods. 3 a § 21 ods. 1 písm. d) zákona č. 70/1998 Z. z. energetike a o zmene zákona č. 455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov účinného od 17. júna 2004 (ďalej len „zákon o energetike“) ako vecne správny, stotožňujúc sa s jeho odôvodnením a konštatujúc správnosť jeho dôvodov, pričom v jeho odôvodnení reagoval aj na z jeho pohľadu rozhodujúce odvolacie námietky sťažovateľa. Krajský súd taktiež poznamenal, že podľa platnej judikatúry nie je jeho povinnosťou, aby v rozsudku reagoval na všetky skutočnosti namietané účastníkmi konania.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   poukazuje   na   judikatúru   ústavného   súdu vzťahujúcu   sa   na   povinnosť   ústavne   konformného   výkladu   a uplatňovania   zákonov zo strany všeobecných súdov, princíp právnej istoty, ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vzťahujúcu sa na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

So   závermi   krajského   súdu   o správnom   vyhodnotení   skutkového   stavu   okresným súdom sa sťažovateľ nestotožňuje, pretože podľa neho „z odôvodnenia rozsudku nevyplýva vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami   a úvahami   pri   hodnotení   dôkazov   na   strane   jednej a právnymi závermi na strane druhej. Závery krajského súdu o vyhodnotenom skutkovom stave   treba   hodnotiť   ako   jednostranné,   lebo   sú   v extrémnom   nesúlade   s vykonanými skutkovými zisteniami, z nich v žiadnej možnej interpretácii zachytených v spise, ale ani z odôvodnenia   rozsudku   nevyplývajú   a v dôsledku   formalistického   výkladu   zákonných ustanovení na prejednávanú vec sa vzťahujúcich právnych predpisov, rozsudok krajského súdu považuje za nespravodlivý a rozporný s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. S dôkazmi preukazujúcimi tvrdenia sťažovateľa, ktoré na pojednávaní boli bez akýchkoľvek pochybností   potvrdené   a aj   v dôvodoch   rozsudkov   oboch   súdov   konštatované,   sa   ani okresný ani krajský súd náležite nevysporiadali.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo V.   F.,   bytom...,   občana SR, na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na   spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 7 Co/481/2010-107 z 29. januára 2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 7 Co/481/2010-107 z 29. januára 2013 zrušuje a prikazuje Krajskému súdu v Bratislave vo veci znova konať a rozhodnúť.

3. Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   V.   F.,   bytom...,   trovy   právneho zastúpenia   v celkovej   sume   331,12   € (slovom:   tristotridsaťjeden eur a   dvanásť   centov) na účet jeho právneho zástupcu... do pätnástich dní od právoplatností tohto nálezu“.II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním   a o postavení jeho sudcov   ustanoví zákon. Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovateľ sa domáha vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   čl. 6   ods. 1 dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č. k.   7 Co/481/2010-107   z 29.   januára   2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok, ktorým bol ako vecne správny potvrdený rozsudok   okresného   súdu   č. k.   5 C   871/2008-85   z   28.   septembra   2010,   ktorým   bol zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi sumu 3 759,81 € z titulu náhrady škody za neoprávnený odber elektriny a nahradiť mu trovy konania v sume 225,72 €, za nedostatočne odôvodnený, jeho závery za jednostranné, výklad zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na prerokúvanú vec   za   formalistický,   a preto   je   podľa   neho   tento   rozsudok   nespravodlivý   a rozporný s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Ústavný súd sa preto zaoberal sťažovateľom namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom, ku ktorému malo okrem iného dôjsť v dôsledku jeho nedostatočného odôvodnenia, keďže podľa sťažovateľa z neho „nevyplýva vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami   a úvahami   pri   hodnotení   dôkazov   na   strane   jednej a právnymi závermi na strane druhej“.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01,   I. ÚS 129/2013).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave   medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (napr.   I. ÚS 19/02, IV. ÚS 37/2013).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách,   jeho   úlohou   teda   nie   je   komplexná   kontrola   súdnej   činnosti   ani   zisťovanie akejkoľvek nezákonnosti alebo procesného pochybenia, ktoré by sa v namietanom konaní mohlo   prípadne   vyskytnúť.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   môže   preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu iba v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV. ÚS 115/07,   I. ÚS 138/2013). Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť   pred zákonom,   ak   zabezpečujú   väčší   rozsah   ústavných   práv   a   slobôd   (I. ÚS 22/03).   Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie skúma spoločne (m. m. IV. ÚS 495/2011).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je aj právo účastníka   konania na také odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa   vo   veci   vyjadril   odporca,   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto úvah ústavný súd sa zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z uvedených hľadísk.

V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   najskôr   zrekapituloval   podstatu rozhodnutia okresného súdu, ktorý vykonaným dokazovaním mal «za preukázané, že dňa 17. 6. 2004 bola dvomi pracovníkmi právneho predchodcu navrhovateľa vykonaná kontrola u odporcu   v   odbernom   mieste...   Pracovníkov   navrhovateľa   vpustila   do domu   matka odporcu.   Medzi   účastníkmi   zostala   sporná   otázka,   či   matka   odporcu   bola   po celý   čas prítomná pri kontrole elektromeru.

Predmetnú spornú otázku súd prvého stupňa ustálil tak, že v prípade, že by matka odporcu   nebola   prítomná   pri   vykonávam   kontroly   pracovníkmi   navrhovateľa,   táto skutočnosť by musela byť uvedená v protokole o zistení neoprávneného odberu tak, ako to pracovníkom ukladajú interné pravidlá pre postupy kontroly odberných miest, a to čl. 5 bod

5.2.3.1 označený ako „vyhľadanie odberateľa, vstup na odberné miesto“, z ktorého vyplýva, že ak sa odberateľ (alebo jeho zástupca )   pri   kontrole   nezdržiaval   pri   zariadení   merania spotreby elektrickej energie a nesledoval proces kontroly, môže v prípade porušenia zmluvy neuznať   príslušné   zasahovanie   do   zariadenia   a   tvrdiť,   že   nebol   pri   kontrole   prítomný a zásah vykonali samotný kontrolóri. Túto skutočnosť je nutné uviesť v zápise o vykonanej kontrole.   V   uvedenom   prípade   sa   však   žiaden   takýto   zápis   v   protokole   o   zistení neoprávneného   odberu   nenachádza.   Na   základe   uvedeného   tvrdenie   odporcu,   ako aj svedkyne, matky odporcu v tomto konaní neobstojí. Matka odporcu v konaní pred súdom uviedla,   že   jej   nikto neoznámil,   že by došlo   k poškodeniu elektromeru,   pričom   jej dali podpísať iba papier označený ako protokol o zistení neoprávneného odberu, ktorý si však neprečítala a aj napriek tomu ho podpísala. Rovnako vypovedal aj odporca. Takúto obranu odporcu súd nepovažoval za postačujúcu na zbavenie sa zodpovednosti, nakoľko podľa všetkých skutočností matka odporcu aj napriek jej vysokému veku je samostatná, mobilná, spôsobilá na právne úkony, pričom často býva y predmetnom dome sama a taktiež nie prvý krát bola sama pri odpisovaní elektriny pracovníkmi Z., pričom nikdy predtým problém nemala.   Vzhľadom   k   tejto   skutočnosti   má   súd   za   to,   že   podpísanie   protokolu o neoprávnenom   odbere   bez   jeho   prečítania   si   zo   strany   matky   odporcu,   nie   je   možné vyhodnotiť na ťarchu navrhovateľa.

Pokiaľ ide o námietku odporcu, že on ako odberateľ nebol prítomný pri vykonaní kontroly, túto súd vyhodnotil na ťarchu odporcu, a to s poukazom na pravidlá určené pre postupy kontroly odberných miest, konkrétne čl. 5 bod 5.2.3.1 označený ako „vyhľadanie odberateľa, vstup na odberné miesto“, z ktorého vyplýva, že kontrolu odberného miesta možno vykonávať výlučne v prítomnosti odberateľa, alebo jeho zástupcu, splnomocnenca, rodinného   príslušníka   spôsobilého   na   právne   úkony,   alebo   nezávislého   svedka   (napr. suseda, úradného svedka). V uvedenom prípade podľa názoru súdu pracovníci vykonávajúci kontrolu postupovali v súlade s právnymi, ako aj internými predpismi, nakoľko realizáciu kontroly   vykonali   za   prítomnosti   matky   odporcu,   pričom   táto   skutočnosť   vyplýva aj zo samotného protokolu o zistení neoprávneného odberu.».

Pokiaľ ide o výšku uplatnenej škody, krajský súd poukázal na to, že okresný súd sa „stotožnil   s výpočtom   navrhovateľa   a spolu   s vysvetlením   svedka   V.   A.,   ktorý   ozrejmil výpočet škody vo výške 113.268,- Sk, t. j. 3.759,81 EUR, je zrejmé, že škoda bola vypočítaná v   súlade   s   ust.   § 8   vyhlášky   Ministerstva   hospodárstva   SR   267/1999   Zb.,   ktorou   sa ustanovujú   podrobnosti   o   niektorých   podmienkach   dodávky   elektriny   a   spôsob   výpočtu škody spôsobenej dodávateľovi elektriny neoprávneným odberom elektriny.

Na základe vyššie uvedených skutočností posúdil súd uplatnený na náhradu škody vo výške 113.268,- Sk (3.759,81 eur) za dôvodný.“.

Krajský   súd   ďalej   zosumarizoval   odvolaciu   argumentáciu   sťažovateľa,   ktorá   je do značnej miery zhodná s tou, ktorá je obsiahnutá v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Poukázal na to, že sťažovateľ nesúhlasí so záverom prvostupňového súdu, že jeho matka bola prítomná   pri   kontrole   elektromeru,   lebo je   to   v   rozpore   s výsledkami   vykonaného dokazovania,   taktiež,   že   namieta   spôsob   a okolnosti,   za   akých   bola   vykonaná   v jeho rodinnom   dome   kontrola   (netransparentne,   bez   jeho   prítomnosti,   nebolo   mu   umožnené vyjadriť   sa   k zisteným   skutočnostiam,   protokol   bol   podpísaný   osobou,   ktorá   nie   je odberateľom   a ktorá   nebola   poučená   o možnosti   namietať   jeho   obsah).   Krajský   súd spomenul   aj   ďalšie   výhrady   sťažovateľa,   napr.   že   prvostupňový   súd   prihliadol   iba na niektoré dôkazy, ktoré vykonal, najmä tie, ktoré svedčili v neprospech jeho obrany, a len tieto dôkazy boli predmetom jeho úvah a hodnotení.

Krajský súd napokon uviedol svoju vlastnú argumentáciu zdôrazňujúc, že preskúmal vec   viazaný   rozsahom   a dôvodmi   odvolania   (§ 212   ods. 1   OSP)   s tým,   že   napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a v celom rozsahu sa stotožňuje s jeho odôvodnením, konštatujúc zároveň správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 1 a 2 OSP). V súvislosti s tým krajský súd odcitoval znenie § 14 ods. 6, § 17 ods. 3 a § 21 ods. 1   písm. d)   zákona   o energetike,   pričom   na   zdôraznenie   správnosti   prvostupňového rozsudku so zreteľom na odvolacie námietky sťažovateľa na záver uviedol, že «súd prvého stupňa   sa   pri   posudzovaní   uplatneného   nároku   navrhovateľa   správne   riadil   vyššie citovanými   ustanoveniami   zákona   o   energetike   a   interným   predpisom   navrhovateľa, t. j. pravidlami pre postupy kontroly odberných miest. Článok 5 bod 5.2.3.1. „Vyhľadávanie odberateľa, vstup na odberné miesto“ pripúšťa vykonať kontrolu odberného miesta okrem odberateľa   aj   v   prítomnosti   iných   osôb   v   tomto   bode   uvedených,   vrátane   rodinného príslušníka.   Preto   neobstojí   námietka   odporcu,   že   kontrola   bola   vykonaná   v   jeho neprítomnosti,   a   že   nebol   oboznámený   zo   zistenými   skutočnosťami,   naviac,   keď   v čase kontroly   nebol   doma.   Je   irelevantná   aj   jeho   ďalšia   námietka,   že   protokol   pracovníci navrhovateľa nechali podpísať osobe (jeho matke), ktorá sa na uvedenej adrese nezdržiava a má iné bydlisko, keďže čl. 5 bod 5.2.3.1 vymedzuje okrem osôb, v prítomnosti ktorých je možné kontrolu vykonať, pomerne široko. Okrem toho sama svedkyňu V. F., matka odporcu uviedla, že už viackrát bola pri kontrole odberného miesta (vždy, keď nebol nikto doma), z čoho je zrejmé, že sa u odporcu napriek inému trvalému pobytu zrejme často zdržiava. Je treba   zdôrazniť,   že   súd   prvého   stupňa   dospel   k   správnemu   záveru,   že   pokiaľ   protokol za odberateľa podpísala dospelá, svojprávna osoba a táto sa neriadila všeobecne známymi pravidlami, medzi ktoré patrí aj „prečítať si, čo podpisuješ“, táto skutočnosť nemôže byť na ťarchu navrhovateľa. Ak by sa matka odporcu s obsahom protokolu riadne oboznámila, mala by možnosť si prípadné nejasnosti ozrejmiť a v prípade nesúhlasu s jeho obsahom by mohla   podpísanie   protokolu   odmietnuť,   resp.   trvať   na   tom,   aby   v   ňom   bola   uvedená skutočnosť, že pri kontrole nebola fyzicky prítomná.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   sa   súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   rozsudku vysporiadal   so   všetkými   rozhodujúcimi   dôkazmi   a   otázkami,   ktoré   mali   význam   pre rozhodnutie   vo   veci,   pričom   podľa   platnej   judikatúry   nie   je   povinnosťou   súdu,   aby v rozsudku reagoval, resp. sa zaoberal všetkými skutočnosťami, ktoré účastníci v konaní namietali.».

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku za zodpovedajúce ústavnoprávnej požiadavke na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany v súlade s § 157 ods. 2 OSP a primeraným spôsobom reaguje na uplatnené odvolacie dôvody.

Z napadnutého   rozsudku   nadväzujúceho   na   faktické   zistenia   a   právny   názor okresného súdu je podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, ako aj to, z akých dôvodov krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok ako vecne správny a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil. Ním prijaté závery sú pritom zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností daného prípadu a relevantných   právnych   noriem.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   jeho   výklad   a závery, ku ktorým dospel, boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Rozsudok krajského súdu č. k. 7 Co/481/2010-107   z 29.   januára   2013   nemožno   kvalifikovať   ani   ako   rozhodnutie, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení právnych predpisov, ktorý by popieral ich účel a zmysel.

Toto rozhodnutie nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav okresným súdom, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti daného prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu, a tým aj okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). O takýto prípad však v okolnostiach danej veci podľa názoru ústavného súdu nejde.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa   a napadnutým   rozsudkom   alebo   postupom   krajského   súdu   pri   rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa, odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013