znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 370/2010-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., Cyperská republika, zastúpenej advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 80/2009 a jeho uznesením z 9. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2010 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   Cyperská   republika   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 80/2009 a jeho uznesením z 9. decembra 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojenej   dokumentácie   vyplýva,   že „na   Krajskom   súde v Bratislave sa od r. 1999 vedie jednoduchý zmenkový spor - č. k. 37 Zm 415/99 - v ktorom majiteľom   zmeniek   a   zmenkovým   veriteľom   je   zahraničná   právnická   osoba   (právnická osoba Českej republiky - pôvodne S. V. a po nej U., a. s., O. - a od r. 2004 S., ktorá je právnickou   osobou   Cyperskej   republiky)   a   zmenkovým   dlžníkom   je   právnická   osoba Slovenskej   republiky   (S.   -   pôvodne   štátny   podnik   a   po   jeho   privatizácii   akciová spoločnosť)“.

Sťažovateľka v sťažnosti podrobne opisuje priebeh súdneho konania v predmetnej veci od roku 1999 do roku 2010, pričom v tejto súvislosti uvádza:

«1)   Krajský   súd   v   Bratislave   dňa   17.   5.   1999   vydal   zmenkový   platobný   rozkaz č. k. 37 Zm 415/99

2) Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 37 Zm 415/99-232 zo dňa 17. 4. 2000 potvrdil zmenkový platobný rozkaz vydaný 17. 5. 1999

3)   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   odvolací   súd   rozsudkom č. k. 7 Obo 182/2000 z 29. novembra 2001 potvrdil prvostupňový rozsudok Krajského súdu Bratislava   č.   37   Zm   415/99-232   zo   17.   apríla   2000   a   pripustil   proti   svojmu   rozsudku dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok

4)   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   „prvý   dovolací   súd“   uznesením č. Obdo V 13/02 z 30. októbra 2002 odmietol dovolanie, ktoré podal zmenkový dlžník S., a. s.,

5)   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   „druhý   dovolací   súd“   -   rozhodol v personálnom   zložení   pozmenenom   podľa   protiprávneho   rozhodnutia   podpredsedu Najvyššieho súdu SR zo 17. 2. 2003. V rozpore s ustanovením § 243 ods. 2 písm. c) OSP, podľa ktorého mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu súdu o dovolaní alebo mimoriadnom dovolaní - rozsudkom č. k. M Obdo V 8/2002 zo dňa 19. júna 2003 na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky:

a) zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Obo 182/2000-569 z 29. 11. 2001 a aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 37 Zm 415/99-232 zo 17. 4. 2000 a

b)   vrátil   vec   Krajskému   súdu   v   Bratislave   na   ďalšie   konanie   (t.   j.   na   opätovné konanie   a   rozhodnutie   o   námietkach   SPP   z   1.   6.   1999   proti   zmenkovému   platobnému rozkazu vydanému 17. 5. 1999)

6) V ďalšom konaní Krajský súd v Bratislave - po čase dlhšom ako päť rokov - rozsudkom č. k. 37 Zm 415/99 zo dňa 19. decembra 2008 opäť potvrdil zmenkový platobný rozkaz č. 37 Zm 415/99 zo dňa 17. mája 1999...

7) Dňa 19. februára 2009 bolo Krajskému súdu v Bratislave doručené odvolanie spoločnosti S., a. s., proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 37 Zm 415/99 zo dňa 19. decembra 2008, ktorým krajský súd opäť potvrdil zmenkový platobný rozkaz č. 37 Zm 415/99 zo dňa 17. mája 1999. Krajský súd predmetné odvolanie predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ktorý ho podľa našich vedomostí zaevidoval pod spisovou značkou 5 Obo 21/2009.

8) V priebehu nového odvolacieho konania právny zástupca zmenkového veriteľa písomným   podaním   zo   dňa   8.   10.   2009   požiadal   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   - č. k. 5 Obo 21/2009 - o určenie termínu na nahliadnutie do spisu v označenej právnej veci. Na túto žiadosť právny zástupca zmenkového veriteľa až po troch mesiacoch dostal dňa 15. januára 2010 písomné oznámenie predsedníčky senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Z. Ď. č. k. 5 Obo 80/2009 zo dňa 11. 01. 2010 o tom, že vo veci bolo rozhodnuté uznesením z 9. decembra 2009, ktorým bol napadnutý rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Zároveň bolo mu oznámené, že sudcovi bola predĺžená lehota na vypracovanie predmetného rozhodnutia do 15. januára 2010... Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   5   Obo   8012009   zo   dňa 9. decembra   2009   bolo   doručené   právnemu   zástupcovi   majiteľa   zmeniek   a   zmenkového veriteľa dňa 2. 2. 2010...»

Sťažovateľka   tvrdí,   že „rozhodovaním   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní č. 5 Obo 21/2009 a č. 5 Obo 80/2009 bol porušený ústavný princíp neodňateľnosti účastníka súdneho konania zákonnému sudcovi“.

V tejto súvislosti argumentuje tým, že «podľa článku II ods. 3 „Rozvrhu práce“ Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   na   rok   2009   zapisovanie   obchodných   vecí   do registrov Najvyššieho súdu sa neuskutočňuje pomocou výpočtovej techniky - elektronickej podateľne „vo veciach, ktoré opätovne došli na Najvyšší súd Slovenskej republiky po tom, ako tento súd už konal vo veci samej a rozhodol o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. V takom prípade koná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom spravodajcom v senáte, ktorý vec vybavil, prípadne rozhodol naposledy.“».

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5 Obo 80/2009 zo dňa 9.   decembra 2009,   ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi majiteľa zmeniek a zmenkového veriteľa dňa 2. 2. 2010, je zrejmé, že o odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 37 Zm 415/99 zo dňa 19. decembra 2008 konali a   rozhodovali   senáty   najvyššieho   súdu,   ktoré   podľa   Rozvrhu   práce   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky na rok 2009 neboli príslušné konať“.

Poukazuje na to,   že „v senátoch,   ktoré konali   vo veciach č. k. 5 Obo 21/2009 a   5   Obo   80/2009,   teda   ani   v   senáte,   ktorý   rozhodol   o   zrušení   označeného   rozsudku Krajského súdu v Bratislave, nebol žiadny sudca najvyššieho súdu, ktorý v predmetnej veci v predchádzajúcom období pôsobil ako spravodajca v senáte najvyššieho súdu, ktorý konal vo veci samej“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   uvedeným   postupom   najvyššieho   súdu „došlo k porušeniu Ústavou Slovenskej republiky ustanoveného zákazu neodňateľnosti zákonnému sudcovi vyjadreného v článku 48 ods. 1 Ústavy a s tým spojenej právnej úpravy vyjadrenej v zákone   o   súdoch,   t.   j.:   článku   II   ods.   3   Rozvrhu   práce   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky na rok 2009 a v dôsledku toho súčasne aj § 3 ods. 3 zákona o súdoch“.

Sťažovateľka   napadnutým   postupom   najvyššieho   súdu   v   uvedenej   veci   súčasne namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   argumentuje   tým,   že „máme   vážne   pochybnosti o nezaujatosti   konania   a   rozhodnutia   senátu,   ktorý   nebol   určený   rozvrhom   práce najvyššieho súdu na rok 2009 na prejednanie odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 37 Zm 415/99 zo dňa 19. decembra 2008...

Porušenie   rozvrhu   práce   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   na   rok   2009 a pridelenie veci dvom rôznym senátom v rozpore s týmto rozvrhom práce je ďalším vážnym zásahom   do   práva   na   zákonného   sudcu,   do   nezávislého   súdnictva   a   spravodlivého procesu.“.

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné práva spoločnosti S. so sídlom Cyperská republika, podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   článku   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd (č. 209/1992   Zb.)   porušené   boli,   pretože   o   odvolaní   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 37 Zm 415/99 zo dňa 19. decembra 2008, ktorým krajský súd opäť potvrdil zmenkový platobný rozkaz č. 37 Zm 415/99 zo dňa 17. mája 1999, konali a rozhodovali o ňom uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Obo 80/2009 dňa 9. decembra 2009 sudcovia, ktorí neboli zákonnými sudcami v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. z 9. decembra 2004 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podľa Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný spoločnosti S. so sídlom Cyperská republika na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. A. B., so sídlom B., č. účtu... zaplatiť trovy konania za dva úkony právnej pomoci podľa § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a písm. c), vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 80/2009 a jeho uznesením z 9. decembra 2009. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka   namieta   porušenie   označených   práv   z   dôvodu,   že   o   odvolaní   obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „žalovaná“), proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 37 Zm 415/99 z 19. decembra 2008, ktorým krajský súd opäť potvrdil zmenkový platobný rozkaz sp. zn. 37 Zm 415/99 zo 17. mája 1999, konali a rozhodovali o ňom uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 80/2009 z 9. decembra 2009 sudcovia, ktorí neboli zákonnými sudcami v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a podľa rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2009 (ďalej len „rozvrh práce“).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľky, podľa ktorej je   napadnuté   uznesenie,   ako   aj   postup   najvyššieho   súdu   predchádzajúci   jeho   vydaniu protizákonný preto, že najvyšší súd nerešpektoval vlastný rozvrh práce, podľa článku II. ods.   3   ktorého «zapisovanie   obchodných   vecí   do   registrov   Najvyššieho   súdu   sa neuskutočňuje pomocou výpočtovej techniky - elektronickej podateľne „vo veciach, ktoré opätovne došli na Najvyšší súd Slovenskej republiky po tom, ako tento súd už konal vo veci samej a rozhodol o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. V takom prípade koná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom spravodajcom v senáte, ktorý vec vybavil, prípadne rozhodol naposledy.“».

Sťažovateľka   vytýka   najvyššiemu   súdu,   že   v   senáte,   ktorý   rozhodol   o   zrušení označeného rozsudku krajského súdu a vrátení veci tomuto súdu na ďalšie konanie, nebol žiadny sudca najvyššieho súdu, ktorý v predmetnej veci v predchádzajúcom období pôsobil ako spravodajca v senáte najvyššieho súdu, ktorý konal vo veci samej.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   zákonným   sudcom   je   sudca,   ktorý   spĺňa zákonom   ustanovené   podmienky   na   funkciu   sudcu.   Okrem   toho   z   nej   vyplýva,   že   za zákonného sudcu treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce (II. ÚS 47/99, III. ÚS 202/02) a tiež sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle § 14 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo pre iné ďalšie dôvody... (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).

Podľa § 3 ods. 3 a 4 zákona o súdoch zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prerokovávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a rozvrhom práce.

Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o súdoch najvyšší súd koná a rozhoduje o riadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam krajských súdov a Špecializovaného trestného súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní pred súdmi.

Podľa § 49 písm. a) zákona o súdoch predsedovia súdov zabezpečujú riadenie súdov v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie akt   riadenia   predsedu   súdu,   ktorým   sa   riadi   organizácia   práce   súdu   pri   zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Predtým, než ústavný súd pristúpi k vecnému prieskumu sťažnosťou napadnutého postupu všeobecného súdu, musí sa zaoberať tým, či sú splnené procesné podmienky, ktoré takéto preskúmanie pripúšťajú.

V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   uvádza,   že   namietané porušenie   niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že sťažovateľka   sa   ochrany   základného   práva   alebo   slobody   môže   domôcť   využitím   jej dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I.   ÚS   103/02, IV. ÚS 115/07).

V čl. 127 ods. 1 ústavy má svoj právny základ zásada subsidiarity sťažnosti, z ktorej vyplýva aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do činnosti všeobecných súdov, čo znamená, že sťažnosť podľa označeného článku ústavy nie je bežným prostriedkom na ochranu základných   práv a slobôd fyzických   alebo právnických osôb, ale prichádza do úvahy   až   v   prípade,   keď   nápravu   pred   postupom   alebo   rozhodnutím   týchto   súdov   už nemožno   dosiahnuť   štandardným   postupom.   Ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že   ochrana ústavnosti nie je a z povahy veci ani nemôže byť v demokratickom právnom štáte iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci   (napr.   IV.   ÚS   133/09,   I.   ÚS   341/09). Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio, teda je nástrojom ochrany základných práv nastupujúcich po vyčerpaní všetkých dostupných efektívnych prostriedkov ochrany   práv   uplatniteľných   v   súlade   so   zákonom   v   systéme   orgánov   verejnej   moci (IV. ÚS 62/08, I. ÚS 279/09).

V spojitosti s tým je potrebné pripomenúť, že ústavné súdnictvo v individuálnych veciach je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (IV. ÚS 187/09). Právomoc ústavného súdu preto zásadne smeruje voči právoplatným rozhodnutiam orgánov verejnej moci a právomoc preskúmať aj ich „iný zásah“, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľky, je len nevyhnutnou výnimkou, u ktorej však podmienka nemožnosti nápravy namietanej protiústavnosti iným spôsobom musí zostať zachovaná. Tak to nie je v prípade, ak námietka smerujúca proti „inému   zásahu“   orgánu   verejnej   moci   môže   byť   efektívne   uplatnená   v   rámci   ďalšieho konania (napr. pri uplatňovaní procesných prostriedkov proti meritórnym rozhodnutiam).

Vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd vyplývajúce z čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať právoplatné rozhodnutia, opatrenia alebo iné zásahy orgánov verejnej moci, ak nápravu vo veci môže vykonať iný orgán verejnej moci na základe opravných alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnená podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zisťoval, či sťažovateľka svoju námietku, podľa ktorej jej v odvolacom konaní pred najvyšším súdom   bol odňatý zákonný sudca (v okolnostiach prípadu „senát zákonných sudcov najvyššieho súdu, ktorý určuje platný rozvrh práce najvyššieho súdu“), čím malo byť porušené jej základné právo na zákonného sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   uplatnila prostredníctvom   dovolania.   Zo   sťažnosti   ani   z informácie   získanej   ústavným   súdom z príslušného   spisu   krajského   súdu   nevyplynulo,   že   by   sťažovateľka   v predmetnej   veci podala dovolanie.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľkou uvádzané pochybenia pri rozhodovaní najvyššieho   súdu,   podľa   ktorých   vo   veci   vedenej   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 37 Zm 415/1999, ktorá na základe podaných odvolaní opakovane napadla na najvyšší súd, rozhodoval iný senát najvyššieho súdu než ten, ktorý mal rozhodovať v zmysle zákona o sudcoch   a rozvrhu   práce   najvyššieho   súdu   na   rok   2009,   zakladajú   dôvod   na   podanie dovolania podľa § 237 písm. g) OSP.

Podľa   §   237   písm.   g)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   realizácia   základného   práva   na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (vrátane základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) je zabezpečená aj v rámci dovolacieho konania (IV. ÚS 186/2010).

Práve preto jednotlivé dôvody prípustnosti dovolania uvedené v § 237 OSP sa musia vykladať tak, aby ich prostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana uvedeným článkom ústavy a dohovoru. Z toho vyplýva, že súd treba považovať za „nesprávne obsadený“ aj vtedy,   ak   nekoná   zákonný   sudca,   resp.   zákonní   sudcovia.   Reštriktívny   výklad,   ktorý neposkytuje ochranu základnému právu na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v dovolacom konaní, nie je ústavne akceptovateľný (pozri m. m. II. ÚS 136/08).

Ak bola sťažovateľka presvedčená, že odvolací senát najvyššieho súdu bol nesprávne obsadený,   mala   možnosť   domáhať sa   nápravy   porušenia   označeného   základného   práva v rámci dovolacieho konania. Nevyužitie tohto prostriedku nápravy sťažovateľkou zakladá dôvod na odmietnutie jej sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu. Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   už   s   ďalšími   návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010