znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 370/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., K., zastúpeného advokátom Mgr. I. F., L., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Martin   č.   k.   5   C   154/2006-88 z 12. februára   2008   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k.   5   Co   174/2008-112 z 10. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra 2009 doručená sťažnosť M. J., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. I. F., L., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 154/2006-88 z 12. februára 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 174/2008-112 z 10. marca 2008 (správne má byť „z 10. marca 2009“, v danom prípade ide o zjavnú pisársku chybu vo vyhotovení tohto rozsudku, pozn.).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   v   postavení   žalobcu domáhal   žalobou   podanou   okresnému   súdu   proti   A.   K.   (ďalej   len   „žalovaná“)   určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – pozemku. Sťažovateľ tvrdil, že vlastnícke právo k predmetnému pozemku nadobudol vydržaním, keďže právni predchodcovia sťažovateľa a následne aj sťažovateľ užívali spornú nehnuteľnosť od 60-tych rokov minulého storočia, pričom žalovaná, resp. jej právni predchodcovia sa vydania spornej nehnuteľnosti začali domáhať až v roku 2002. Sťažovateľ tvrdil, že jeho držba bola dobromyseľná, čo odvodzuje zo skutočnosti, že právni predchodcovia účastníkov konania uzavreli v roku 1964 zámennú zmluvu týkajúcu sa pozemkov tak, aby „obaja mali ucelenú stavebnú parcelu. Táto dohoda o   zámene   bola   potvrdená   podpismi   všetkých   účastníkmi   zámeny   na   plániku,   ktorý   bol súčasťou   zápisnice   vyhotovenej   MNV   K.   na   účely   nového   rozdelenia   a   zamerania pozemkov.“.

Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 154/2006-88 z 12. februára 2008 žalobu zamietol a sťažovateľa zaviazal nahradiť žalovanej trovy konania. Okresný súd dospel k záveru, že sťažovateľ,   resp.   jeho   právny   predchodca   nesplnili   podmienku   dobromyseľnosti   držby sporného   pozemku,   keďže   zámenná   zmluva,   ktorú   mali   uzavrieť   právni   predchodcovia účastníkov   konania,   nebola   vyhotovená   v   písomnej   forme,   pričom   v   tom   čase   platný a účinný Občiansky zákonník (tzv. „stredný Občiansky zákonník“) písomnú formu zmlúv o prevode   nehnuteľností   vyžadoval.   Podľa   názoru   okresného   súdu   z   vykonaného dokazovania   vyplynulo,   že   právny   predchodca   sťažovateľa,   ako   aj   sťažovateľ   mali vedomosť o tom, že k perfektnému prevodu sporných nehnuteľností je potrebná písomná zmluva, a preto na ich strane ide o neospravedlniteľný omyl, a ich držba nemohla byť preto dobromyseľnou.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 174/2008-112 z 10. marca 2008 rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanej nepriznal náhradu   trov   odvolacieho   konania.   Krajský   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   preto   sa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) obmedzil len na skonštatovanie správnosti záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „... Citovaný rozsudok súdu prvého stupňa sa po prvom   prečítaní   javí   ako   obsažný   a   vyčerpávajúci,   avšak   pri   pozornejšom   čítaní   jeho odôvodnenia je nevyhnutné dospieť k záveru, že jeho základom je výlučne tá skutočnosť, že súd nemal za preukázanú dobromyseľnosť držiteľa, keď z jeho obsahu vyplýva jednoznačný záver: zámenná zmluva, ktorá je podľa tvrdenia sťažovateľa nepochybným právnym titulom jeho   oprávnenej   držby,   nebola   písomná.   Takýto   názor   súdu   prvého   stupňa   je   pritom v absolútnom rozpore so zmyslom a účelom inštitútu vydržania ako jedného zo zákonom uznaných   právnych   dôvodov   nadobudnutia   vlastníckeho   práva.   Za   daného   skutkového stavu, ktorý bol v konaní pred súdom prvého stupňa preukázaný, bolo totiž nepochybné, že na základe zámeny pozemkov a ich reálnej deľby potvrdenej jej účastníkmi podpismi na plániku rozdelenia pozemkov ako aj v zápisnici MNV K. o prerozdelení a novom zameraní pozemkov (ktorej existencia aj podstatný obsah boli v konaní preukázané listinným dôkazom – čestným vyhlásením tajomníka MNV v K. – p. J. V.) osoby, ktoré sa zámeny pozemkov zúčastnili   nielenže   nemali   dôvod   a   vzhľadom   na   vtedajší   štátny   režim   ani   nemohli pochybovať, že takáto zámena potvrdená príslušnými autoritami nezakladá ich vlastnícke právo. Práve naopak, tým, že zámena pozemkov bola odsúhlasená a potvrdená autoritami a zamieňané pozemky ich (už terajší) vlastníci po celú dobu užívali tak, ako boli rozdelené a zamenené,   o   svojom   vlastníckom   práve   k   takto   zameneným   pozemkom   nepochybovali, nedomáhali   sa ich   držby,   ani výkonu a ochrany vlastníckeho   práva   k   nim,   nemožno o dobromyseľnosti držiteľov vysloviť žiadne pochybnosti... Civilnoprávny inštitút vydržania by   nemal   žiaden   právny   význam,   ak   by   sa   od   držiteľov   za   každých   okolností   a   priori vyžadovalo   naplnenie   dikcie   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   týkajúcej   sa náležitostí   toho   ktorého   právneho   úkonu.“. Sťažovateľ   vzhľadom   na   uvedené   považuje označený rozsudok okresného súdu za arbitrárny.

Námietky   sťažovateľa   smerujúce   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu spočívajú v tom, že krajský súd sa „... ani len nezaoberal tvrdeniami sťažovateľa, ktoré sťažovateľ uvádzal v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa a ktorými poukazoval na nesprávne   právne   posúdenie   veci   súdom   prvého   stupňa   a   nesprávnosť   napadnutého rozsudku   vôbec.   Porušovateľ   svoje   potvrdzujúce   rozhodnutie   odôvodnil   v   podstate v jedinom odseku tým, že sa stotožnil s právnym názorom a odôvodnením napadnutého rozhodnutia,   v   ktorom   nenašiel   nijaké   vecné   ani   procesné   pochybenia.   K   tvrdeniam sťažovateľa   obsiahnutým   v   jeho   opravnom   prostriedku   (odvolaní)   nezaujal   porušovateľ žiaden právny názor a s odvolacími dôvodmi sa vôbec nevysporiadal.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Rozsudkom Okresného súdu v Martine č. k. 5 C/154/2006-88 zo dňa 12. 02. 2008 a Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k.   5   Co/174/2008-112   zo   dňa   10.   03.   2008, právoplatným   a   vykonateľným   dňom   30.   07.   2009,   boli   porušené   základné   práva sťažovateľa M. J... K., podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Okresného   súdu   v   Martine č. k. 5 C/154/2006-88   zo   dňa   12.   02.   2008   a   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline č. k. 5 Co/174/2008-112 zo dňa 10. 03. 2008 a vec vracia Okresnému súdu v Martine na nové konanie a rozhodnutie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 154/2006-88 z 12. februára 2008

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta,   že   k   zásahu   do   jeho   práv   došlo   rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 154/2006-88 z 12. februára 2008. Ústavný súd konštatuje, že v prípade nespokojnosti sťažovateľa s rozhodnutím okresného súdu mal sťažovateľ možnosť domáhať sa   jeho   zmeny   využitím   účinného   prostriedku   nápravy   (odvolania)   v   systéme všeobecných súdov, ktorý sťažovateľ napokon aj využil, a proti rozsudku okresného súdu, ktorým bola jeho žaloba o určenie vlastníckeho práva zamietnutá, podal odvolanie. O jeho odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 174/2008-112 z 10. marca 2008 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

V danom prípade bol o ochrane základných práv sťažovateľa na základe odvolania oprávnený   a aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému rozsudku okresného súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 174/2008-112 z 10. marca 2008

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Z už   citovanej   časti   sťažnosti,   ktorou   formuluje   sťažovateľ   svoje   výhrady   proti označenému rozsudku krajského súdu, možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta, že krajský súd   sa   vôbec   nezaoberal   jeho   tvrdeniami   obsiahnutými   v odvolaní,   pričom „...   svoje potvrdzujúce   rozhodnutie   odôvodnil   v   podstate   v   jedinom   odseku   tým,   že   sa   stotožnil s právnym   názorom   a odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   v   ktorom   nenašiel   nijaké vecné ani procesné pochybenia...“. V sumarizujúcej časti sťažnosti sťažovateľ ešte navyše konštatuje,   že „...   Nezákonným   postupom   porušovateľa   spočívajúcim   v   nedostatočne odôvodnenom, v nezrozumiteľnom a so zisteným skutkovým stavom rozpornom rozhodnutí má za následok, že sťažovateľovi bolo odopreté právo na prístup k odvolaciemu súdu, právo na to, aby vec mohla byť odvolacím súdom riadne prejednaná.“.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde,   podľa   ktorého   je   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Vychádzajúc   z obsahu sťažnosti, ktorou sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom – advokátom, vymedzil   predmet   konania   pred   ústavným   súdom,   pokiaľ   ide   o   sťažnosťou   napadnutý rozsudok krajského súdu, sa ústavný súd obmedzil na preskúmanie (jedinej) sťažnostnej námietky   sťažovateľa   spočívajúcej   v tvrdení,   že   krajský   súd   ako   odvolací   súd   sa v napadnutom rozsudku nezaoberal jeho tvrdeniami obsiahnutými v odvolaní, čím mu malo byť odopreté právo na prístup k odvolaciemu súdu, resp. právo na riadne prejednanie jeho veci odvolacím súdom.

Z dôvodu preskúmania uvedenej námietky si ústavný súd vyžiadal zo súdneho spisu odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 5 C 154/2006-88 z 12. februára 2008 a na tomto základe zistil, že sťažovateľ v odvolaní okrem podrobnej citácie dôvodovej správy k ustanoveniu § 134 Občianskeho zákonníka z publikácie Občiansky zákonník – Komentár od autora JUDr. Imricha Fekete, CSc., vydanej v roku 2007, namieta, že tak on, ako aj jeho otec boli pri užívaní predmetnej nehnuteľnosti dobromyseľní, keďže túto užívali od   60-tych   rokov   minulého   storočia,   čo   v   konaní   ani   nebolo   sporné.   Ďalej   sťažovateľ v odvolaní uvádza, že je potrebné vziať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých bola držba uchopená. Právny predchodca sťažovateľa nevedel, že pre platnosť zámennej zmluvy je potrebná písomná forma a tento omyl právneho predchodcu sťažovateľa treba posúdiť ako ospravedlniteľný   právny   omyl   a   držbu   považovať   za   dobromyseľnú.   V   tejto   súvislosti sťažovateľ v odvolaní uviedol, že „Bývalé Národné výbory boli orgánmi štátnej správy a tiež   aj   štátnej   moci,   takže   pokiaľ   na   takomto   úrade   došlo   dohode,   že   im   predmetný pozemok patrí, právny predchodca navrhovateľa J. J. nemal žiadny dôvod o legálnosti takéhoto   aktu   pochybovať.   Celkom   logicky   aj   od   tohto   momentu   odvodzoval dobromyseľnosť svojej držby. Tieto skutočnosti potvrdil aj vo svojej svedeckej výpovedi úplne jednoznačne bývalý tajomník MNV J. V., že pozemky J. K. D. a J. J. boli zamerané, čom   bola   spísaná   riadna   zápisnica,   kde   všetci   prítomní,   teda   aj   právny   predchodca odporkyne   s   takýmto   stavom   súhlasili.“. Sťažovateľ   v odvolaní   poukázal   tiež   na   to,   že právni   predchodcovia   žalovanej si   nerobili   na   spornú   parcelu   žiadne   vlastnícke   ani iné nároky, a teda stav po zámene rešpektovali. Napokon sťažovateľ v odvolaní poukázal aj na konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 385/02 v spojení s konaním vedeným na krajskom súde pod sp. zn. 23 Co 85/05.

Ústavný súd v nadväznosti na zistený obsah odvolania poukazuje na odôvodnenie označeného rozsudku okresného súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Po vykonanom dokazovaní súd nedospel k jednoznačnému záveru, že medzi J. J., právnym predchodcom žalobcu a J. K. D. došlo skutočne k zámene predmetného pozemku, podľa   ktorej   sporný   pozemok,   teda   KN   parcela   č.   2553/2   o výmere   202   m2 mala   byť zamenená J. K. D. za iný pozemok, patriaci J. J. Z výpovede svedka V. a konštatovaním žalobcu síce vyplynuli skutočnosti týkajúce sa toho, že istá zámena pozemkov prebehnúť mala   v   súvislosti   s výstavbou   rodinných   domov   v danej   lokalite,   avšak   jednoznačne nevyplynulo z týchto výpovedí, či sa jednalo o zámer takéto zmluvy uzavrieť a takýmto spôsobom   vytvoriť   situáciu,   ktorá   bola   predpokladaná   zastavovacím   plánom   v danej lokalite,   alebo   už   došlo   k uzavretiu   riadnych   zámenných   zmlúv.   Existenciu   zámenných zmlúv, čo i len v ústnej podobe, súd však jednoznačne nezistil. Je totiž zrejmé, že stavebníci v danej lokalite si aj v 60-tych rokoch minulého storočia vlastnícke vzťahy k pozemkom nakoniec   upravovali písomnými zmluvami   a to   darovacími,   či kúpnymi.   Je to   zrejmé z darovacej zmluvy, ktorú uzavrel J. K. D. so svojim synom V. K., alebo nakoniec aj zo zmluvy, ktorú žalobca pripojil do spisu a bola uzavretá medzi J. M. a R. L. z ktorej sused žalobcu J. M. zo svojej pridelenej parcely č. 2553/4 odpredal 315 m2 podľa geometrického plánu z roku 1969 R. L. (č. l. 37)... Je však tiež nepochybné, že rodina žalobcu sporný pozemok zhruba od 60-tych rokov min.   storočia užívala,   pričom rodičia žalovanej,   ani samotná   žalovaná   až   do   roku   2002   (keď   je   doložená   prvá   korešpondencia   zo   strany žalovanej voči žalobcovi) sa vydania predmetnej parcely žalobcom, nedomáhali (č. 53 – 54 spisu č. 11 C 385/2002)...

Jedným   zo   základných   predpokladov   vydržania   počas   vyššie   uvádzanej   právnej úpravy   platnej   v   priebehu   druhej   polovice   minulého   storočia   a   v   súčasnosti   je dobromyseľnosť držby nevlastníkom veci ako základný predpoklad vydržania. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, teda že je jej vlastníkom nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa musí byť v danej veci posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej   opatrnosti,   ktorú   možno   s   prihliadnutím   na   okolnosti   konkrétneho   prípadu   od každého subjektu práva vyžadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti o existencii svojho práva. Aj keď je držiteľ subjektívne presvedčený o svojom práve, nebude so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere pokiaľ mu sú, alebo musia byť známe skutočnosti, z ktorých pri   zachovaní   obvyklej   opatrnosti   musel   spoznať,   že   nie   je   subjektom   práva   o   ktorého vydržanie ide. Dobrá viera držiteľa sa teda posudzuje objektívne, so zreteľom na konkrétne okolnosti a z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa. Oprávnená držba spočíva v omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom vykonávaného práva. Nemôže však spočívať v takom omyle držiteľa, ktorému sa tento mohol pri bežnej opatrnosti   vyhnúť.   Omyl   držiteľa   musí   byť   ospravedlniteľný   a   takýto   omyl   je ospravedlniteľný, ak k nemu došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou mierou opatrnosti,   ktorú   možno   so   zreteľom   na   okolnosti   konkrétneho   prípadu   od   každého vyžadovať.

Vnímajúc   takto   dobromyseľnosť   držby,   súd   dospel   k   presvedčeniu,   že   tak   otec žalobcu, ako aj samotný žalobca napriek tomu, že sporný pozemok užívali a fakticky zabrali už v 60-tych rokoch 20. storočia, nemohli vzhľadom na všetky okolnosti byť dobromyseľní v tom, že im tento pozemok, ako vlastníkom patrí. Ako súd konštatoval vyššie, k zabratiu pozemku   rodinou   žalobcu,   jeho   právnym   predchodcom   došlo   za   právnej   úpravy,   ktorá predpokladala   existenciu   písomných   zmlúv   o   prevodoch   vlastníctva   k   nehnuteľnostiam. Takéto zmluvy sa v tomto období medzi obstarávateľmi jednotlivých stavebných pozemkov v danej lokalite aj uzatvárali... Ak napriek tomu, že o takýchto prevodoch pozemkov vo svojom okolí žalobca a jeho otec J. J. vedeli a napriek tomu boli subjektívne presvedčení, že im sporný pozemok patrí len preto, že ho zabrali a že sa rokovalo o jeho výmene na MNV o čom mala byť spísaná zápisnica (nie však zámenná zmluva), nejedná sa u žalobcu či u jeho právneho   predchodcu   J.   J.   o   ospravedlniteľný   omyl   taký,   aký   je   predpokladaný   pri dobromyseľnej držbe a uvádzaný vyššie.

Navyše žalobca vždy musel vedieť, že jeho rodinný dom je postavený na cudzom pozemku, a to pozemku jeho otca, ktorý síce nadobudol dedením po dodatočnom prejednaní dedičstva, ale keďže nebol jediným zákonným dedičom (prichádzajúcim do úvahy) nemohol automaticky   a   dobromyseľne   predpokladať,   že   dedením   nadobudne   všetko,   čo   predtým patrilo jeho otcovi. K dodatočnému prejednaniu dedičstva – a to pozemku na ktorom stojí dom žalobcu (a susedí so spornou parcelou), došlo až v roku 2002. Skutočnosť, že žalobca po smrti otca a predtým jeho otec J. J. spornú parcelu užívali zhruba od 60-tych rokov minulého storočia a to ani vzhľadom na skutočnosť, že právni predchodcovia žalovanej takéto užívanie nenapadli právnou cestou, nezakladá podľa presvedčenia súdu dobrú vieru žalobcu, ani jeho právneho predchodcu, že sporný pozemok im ako vlastníkom patrí. Súd takto   dospel   k   presvedčeniu,   že   podmienky   vydržania,   vzhľadom   na   neexistenciu dobromyseľnej držby nesplnil tak právny predchodca žalobcu, a to ani samotný žalobca. Súd preto dospel k presvedčeniu, že žalobca nenadobudol vlastníctvo k spornému pozemku vydržaním ako tvrdil žalobca a nie je preukázané jeho vlastníctvo ani na základe iného titulu a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.“ Okresný súd sa v napadnutom rozsudku zaoberal aj dokazovaním vykonaným v inom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 C 385/2002 a 17 D 601/2002.

Z odôvodnenia   priloženého   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   174/2008-112 z 10. marca   2008   vyplýva,   že   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   ako   vecne správny v zmysle § 219 ods. 2 OSP, pričom navyše uviedol, že „Odvolací súd sa... v plnom rozsahu stotožnil   s právnym názorom a odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu, v ktorom nenašiel nijaké vecné ani procesné pochybenia s konštatovaním, že prvostupňový súd   sa   v danom   konaní   vysporiadal   so   všetkými   tvrdeniami   uvedenými   v návrhu navrhovateľa   a vo   veci   vykonal   i dostatočné   dokazovanie,   pričom   dospel   k správnemu právnemu záveru, keď návrh navrhovateľa v plnom rozsahu zamietol.“.

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V danom   prípade   k námietkam   sťažovateľa   vyjadreným   v jeho   odvolaní   zaujal podrobné stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd, pričom z citovanej časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   odvolací   súd   sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Z toho možno vyvodiť, že sa stotožnil so závermi okresného súdu k námietkam sťažovateľa vyjadreným v jeho odvolaní. Za   týchto   okolností   neobstojí   tvrdenie   sťažovateľa,   že   sa „nezaoberal   jeho   tvrdeniami obsiahnutými v odvolaní“ a že mu takým postupom krajského súdu bolo odopreté právo na prístup k odvolaciemu súdu, resp. právo na riadne prejednanie jeho veci odvolacím súdom.

Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   postup   a rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a slobôd   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno   posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Za   daných   okolností   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel k záveru,   že   námietka   sťažovateľa   smerujúca   k postupu   krajského   súdu   je   zjavne neopodstatnená, a preto jeho sťažnosť v tejto časti odmietol   podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009