znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 370/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Jána   Briatku,   bytom   K.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. V. T., P., ktorou namieta porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 193/03 z 24. júna 2004, za účasti Krajského súdu v Trenčíne, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jána Briatku o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. októbra 2004 doručená prostredníctvom telefaxu sťažnosť Jána Briatku, bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 193/03 z 24. júna 2004. Sťažnosť   bola   doplnená   predložením   jej   originálu   doručeného   ústavnému   súdu 28. októbra 2004.

V sťažnosti sa uvádza, že napadnutým rozsudkom bol potvrdený «... v odvolacom konaní   rozsudok   prvostupňového   Okresného   súdu   v   Prievidzi   č.   12   C   123/01-205 zo dňa 19. marca 2003, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej mu podľa jeho tvrdenia neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti,   konkrétne   na   ochranu   života   a   zdravia,   a   tiež   na   náhradu   škody   tým   mu spôsobenej,   čoho   sa   domáhal   poukazujúc   na   chybu   (chybný   výkon),   ktorej   sa   dopustil chirurg   zdravotníckeho   zariadenia   pri   rekonštrukcii   žlčových   ciest   (...)   s   následkom poškodenia zdravia sťažovateľa až na hranicu ohrozenia jeho života, odvolávajúc sa pri tom na ustanovenia §§ 11 a nasl. (najmä §§ 13 a 16), resp. §§ 420 a nasl. (najmä § 420a) Občianskeho zákonníka.

Proti   tomuto   svojmu   rozhodnutiu   nepripustil   porušovateľ   dovolanie,   ktoré   žiadal sťažovateľ pre prípad potvrdenia rozsudku pripustiť podľa § 238 ods. 3 písm. a) O. s. p. na posúdenie otázky, či neoprávnený zásah do práva na ochranu života a zdravia fyzickej osoby,   v   príčinnej   súvislosti   s   ktorým   došlo   k   poškodeniu   jej   zdravia   až   na   hranicu ohrozenia   života,   možno   považovať   za   zásah   do   práv   tejto   fyzickej   osoby   chránených Občianskym   zákonníkom   v   jeho   ustanoveniach   §§ 11   a   13   i v   takom   prípade,   keď k takémuto   zásahu   došlo   omylom,   hoci   ospravedlniteľným,   ktorú   otázku   považoval z dôvodov   tam   uvedených   za   otázku   po   právnej   stránke   zásadného   významu.   (...) Porušovateľ odmietol oba uplatnené nároky sťažovateľa s odôvodnením, že „neboli splnené zodpovednostné   predpoklady   za   vznik   škody“,   pretože   „porušenie   právnej   povinnosti odporcu preukázané nebolo“ a že „základné predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcu neboli splnené ani ohľadne nároku navrhovateľa na ochranu osobnosti“, pretože podľa jeho posúdenia nebolo preukázané, že zásah bol neoprávnený. S dôvodmi návrhu sťažovateľ na   pripustenie   dovolania   sa   vo   svojom   rozhodnutí   sám   nevysporiadal,   a ani   nedal sťažovateľovi možnosť,   aby sa domáhal posúdenia iným všeobecným súdom v konaní o mimoriadnom   opravnom   prostriedku.   Nevzal   do   úvahy   ani   poukázanie   sťažovateľa   na význam posúdenia uvedenej otázky aj z toho hľadiska, že už bola posúdená aj odlišne...»Sťažovateľ   vyjadruje   nesúhlas   aj   s   postupom   krajského   súdu   pri   posudzovaní výsledkov dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom a zastáva názor, že základné zodpovednostné predpoklady oboch uplatnených nárokov boli preukázané.

Sťažovateľ ďalej vyslovuje názor, že „Nepripustenie dovolania odvolacím súdom na vyriešenie otázky, ktorú možno považovať vo vzťahu k nárokom sťažovateľa uplatneným v konaní pred všeobecnými súdmi za zásadnú, a tým odopretie možnosti ďalej sa domáhať jej vyriešenia iným všeobecným súdom v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku, keď v konaní pred súdom prvého stupňa, ani v konaní o riadnom opravnom prostriedku táto otázka riešená nebola...“ predstavuje porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd uznesením prijal sťažnosť na ďalšie konanie vo veci samej, rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Trenčíne svojím rozhodnutím - Rozsudkom č. 19 Co 193/03-239 zo dňa 24. júna 2004 porušil právo sťažovateľa Jána Briatka, bytom K., na súdnu a inú právnu ochranu, zaručené mu v Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. 19 Co 193/03-239 zo dňa 24. júna 2004 zrušuje.

3. Vykonateľnosť Rozsudku Okresného súdu v Prievidzi č. 12 C 123/01-205 zo dňa 19. marca 2003   v jeho   výroku   o   náhrade   trov   konania   štátu   odkladá   do právoplatného rozhodnutia o tejto sťažnosti.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Náležitosti návrhu na začatie konania o sťažnosti sú upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a ďalšie podmienky konania o sťažnostiach sú ustanovené v § 49 až 56 zákona o ústavnom súde, pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Odmietnutie   sťažnosti   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti   možno   vysloviť   v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistí   príčinnú   súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta (m. m. III. ÚS 257/03). Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 170/03).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Podstatu   sťažnosti   vidí   sťažovateľ okrem   iného   v tom, že   napadnuté rozhodnutie krajského   súdu   nekorešponduje   s jeho   právnym   názorom   a že   vychádza   z nesprávneho právneho   posúdenia   veci.   To   znamená,   že   k porušeniu   práva   sťažovateľa   domáhať   sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde došlo tým, že výsledok konania nezodpovedá sťažovateľovmu právnemu názoru.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil právny   názor,   že   skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01 a I. ÚS 13/00).

Ústavný   súd   sa   oboznámil nielen   s   obsahom rozsudku   krajského   súdu   sp. zn. 19 Co 193/03 z 24. júna 2004, ale aj s obsahom rozsudku Okresného súdu Prievidza sp. zn. 12 C 123/01 z 19. marca 2003, a dospel k záveru, že oba súdy svoje rozhodnutia náležite odôvodnili. Súd prvého stupňa podrobne uviedol, ktoré skutočnosti považoval na základe vykonaného dokazovania za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri   hodnotení   dôkazov   riadil   a náležite   odôvodnil   aj   použitie   príslušných   ustanovení právnych   predpisov,   podľa   ktorých   zistený   skutkový   stav   posúdil.   Odvolací   súd   sa so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu stotožnil.

Z rozhodnutí všeobecných súdov je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tieto sa zaoberali   námietkami   a argumentáciou   sťažovateľa   ako   v prvostupňovom,   tak   aj v odvolacom konaní.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že z ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy nevyplýva právo na to, aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkou účastníka   konania.   Neúspech   v spore   nie   je   porušením   tohto   základného   práva (mutatis mutandis I. ÚS 160/03).

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bolo porušené aj tým, že odvolací súd vo výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým bol potvrdený rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   nepripustil   dovolanie,   je   k tomu   potrebné   uviesť, že z ustanovení § 238 ods. 3 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nevyplýva   povinnosť   súdu   vyslovovať   prípustnosť   dovolania.   Je   vecou   samotného odvolacieho súdu, či na základe vlastného uváženia dospeje k názoru, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a preto vysloví prípustnosť dovolania, alebo či rozhodnutie   nepovažuje   za   také   zásadné   a dovolanie   nepripustí.   Otázku   takejto   úvahy všeobecného   súdu   nie   je   ústavný   súd   oprávnený   preskúmavať,   a nie   je   ani   oprávnený zasahovať   do   jurisdikčnej   činnosti   všeobecných   súdov.   Pretože   nepatrí   do   sústavy všeobecných súdov a nie je vo vzťahu k nim alternatívnou ani odvolacou súdnou inštanciou (ich   sústavu   završuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky), nemôže   si   atrahovať   právo prieskumného dohľadu nad ich činnosťou, pokiaľ tieto súdy v okolnostiach konkrétneho prípadu   postupovali   v súlade   s ústavnoprocesnými   princípmi   uvedenými   v čl.   46   až   50 ústavy.   Z   ústavného   princípu   nezávislosti   súdov   vyplýva   zásada   voľného   hodnotenia dôkazov (§ 132 OSP). Ak všeobecný súd pri svojom rozhodovaní rešpektuje ustanovenie § 132 OSP, neprichádza do úvahy, aby ústavný súd opätovne „prehodnocoval“ hodnotenie dôkazov   všeobecných   súdov.   Ústavnému   súdu   totiž   neprislúcha   posudzovať   celkovú zákonnosť   rozhodnutia,   proti   ktorému   bola   sťažnosť   podaná,   ale   jeho   úlohou   je   zistiť, či napadnutým   rozhodnutím   nebolo   zasiahnuté   do   ústavou   zaručených   základných   práv alebo slobôd sťažovateľa. V tomto zmysle sa ústavný súd nezaoberá právnou argumentáciou všeobecných súdov, ale iba ústavnoprávnymi aspektmi konkrétnej veci.

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti   ani   z k nej   pripojeného   rozhodnutia   krajského   súdu,   resp.   okresného   súdu nevyplýva   nič,   čo   by   svedčilo   o možnosti   porušenia   sťažovateľom   označeného   práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol,   bolo   už bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa jej zvyšnou časťou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2004