SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 37/2014-49
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Treščákom ml., Slovenskej jednoty 8, Košice,ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 85/2013 a jeho uznesením z 1. augusta2013, a takto
r o z h o d o l :
1. Konanie o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ z a s t a v u j e.
2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovyprávneho zastúpenia ⬛⬛⬛⬛ v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eura osem centov) na účet ustanoveného právneho zástupcu advokáta JUDr. MichalaTreščáka ml., Slovenskej jednoty 8, Košice, vedený
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpeniav sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet KancelárieÚstavného súdu Slovenskej republiky v tvare
do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola17. októbra 2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 4 Tos 85/2013 a jeho uznesením z 1. augusta 2013 (ďalejaj „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom Okresného súdu Bratislava II(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Nt 18/2013 z 13. júna 2013 (ďalejaj „napadnuté uznesenie okresného súdu“); sťažovateľ sa tiež domáhal ustanoveniaprávneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 37/2014-13 z 23. januára 2014 žiadostisťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu vyhovel a ustanovil mu na zastupovaniev konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. Michala Treščáka, Slovenskej jednoty 8,Košice, a následne uznesením č. k. IV. ÚS 37/2014-27 z 10. septembra 2014 sťažnosť v častismerujúcej proti postupu krajského súdu a jeho uzneseniu z 1. augusta 2013 prijal na ďalšiekonanie a vo zvyšnej časti (smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 2 Nt 18/2013 a jeho uzneseniu z 13. júna 2013) sťažnosť odmietol pre nedostatoksvojej právomoci na jej prerokovanie.
Napadnutým uznesením krajský súd súdu zamietol sťažnosť sťažovateľa protinapadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrhsťažovateľa na povolenie obnovy konania (išlo o konanie vedené okresným súdompod sp. zn. 1 T 24/2011, v ktorom bol vydaný odsudzujúci rozsudok zo 17. januára 2012v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 40/2012 z 31. júla 2012), pretože nezistildôvody obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovateľ vo svojomnávrhu na povolenie obnovy konania označil za novú skutočnosť – skutočnosť súdu skôrneznámu — nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorýmbol vyslovený nesúlad časti tzv. asperačnej zásady (§ 41 ods. 2 Trestného zákona slová vtexte za bodkočiarkou) s čl. 1 ods. 1 ústavy.
V priebehu konania vedeného ústavným súdom vyšlo najavo, že sťažovateľ24. januára 2014 opätovne podal návrh na povolenie obnovy konania vo veci vedenejokresným súdom pod sp. zn. 1 T 24/2011, a to z rovnakých dôvodov ako svojpredchádzajúci návrh, o ktorom rozhodol okresný súd napadnutým uznesením v konanívedenom pod sp. zn. 2 Nt 18/2013. Návrhu sťažovateľa z 24. januára 2014 (na rozdiel odpredchádzajúceho návrhu) okresný súd uznesením sp. zn. 4 Ntc 3/2014 z 5. mája 2014vyhovel, t. j. povolil obnovu konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 T 24/2011,pričom zároveň zrušil výrok o treste v rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 24/2011zo 17. januára 2012, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Ústavný súdpoznamenáva, že k zmene rozhodnutia okresného súdu o v zásade totožnom návrhu došlozrejme predovšetkým v dôsledku toho, že medzičasom došlo k prijatiu zjednocujúcehostanoviska Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 vo vzťahu k rozhodovaniu o návrhoch napovolenie obnovy konania súvisiacich s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011z 28. novembra 2012, s podstatnými časťami ktorého sa stotožnil aj ústavný súd v uznesenísp. zn. PLz. ÚS 2/2012 zo 7. mája 2014, ktoré bolo prijaté v konaní vedenom podľa § 6zákona o ústavnom súde (zjednocovanie odchylných právnych názorov senátov ústavnéhosúdu).
V takto obnovenom súdnom konaní okresný súd následne rozsudkomsp. zn. 1 T 24/2014 z 24. júna 2014 podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona s použitímustanovení § 41 ods. 2, § 38 ods. 3 a § 36 písm. l) Trestného zákona odsúdil sťažovateľana úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, so zaradením na výkon trestu do ústavus minimálnym stupňom stráženia. Taktiež mu uložil trest prepadnutia veci podľa § 60 ods. 1písm. a) Trestného zákona. Uvedený rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť10. júla 2014.
Sťažovateľ o už uvedených skutočnostiach ústavný súd neinformoval. Ústavný súd sao tom, že sťažovateľ podal opätovne návrh na povolenie obnovy konania, a o následnýchrozhodnutiach všeobecných súdov dozvedel až z vyjadrenia predsedu krajského súduk sťažnosti sťažovateľa z 27. októbra 2014.
Právny zástupca sťažovateľa JUDr. Michal Treščák ml. sa po oboznámenís vyjadrením predsedu krajského súdu z 27. októbra 2014 opakovane pokúsil písomne (listadresovaný sťažovateľovi do
a list adresovaný sťažovateľovi na adresu miesta jeho pobytu vedeného Centrálnouevidenciou obyvateľstva) kontaktovať sťažovateľa na účely zistenia jeho postojak prípadnému späťvzatiu sťažnosti, keďže táto, v dôsledku povolenej obnovy konaniaa následného rozhodovania všeobecných súdov po povolení obnovy konania, stratila svojzmysel, stala sa neopodstatnenou. Ani jeden z označených listov nebol sťažovateľovidoručený (list adresovaný do
nebolo možné sťažovateľovi doručiť, keďže bol 6. októbra 2014 podmienečneprepustený na slobodu, a list adresovaný sťažovateľovi na adresu miesta jeho trvaléhopobytu bol právnemu zástupcovi sťažovateľa vrátený ako neprevzatý v odbernej lehote).Z uvedeného zároveň vyplýva, že sťažovateľ už nie je vo výkone trestu odňatiaslobody, t. j. medzičasom bol prepustený na slobodu, pričom jeho aktuálny pobyt nie jeznámy.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Ntc 3/2014z 5. mája 2014 bola povolená obnova konania vo veci vedenej okresným súdompod sp. zn. 1 T 24/2011, čo bol cieľ, ktorý podaním sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľchcel dosiahnuť. Z označeného uznesenia zároveň zjavne vyplýva, že okresný súd v tomtokonaní (na rozdiel od konania vedeného pod sp. zn. Nt 18/2013) dospel k záveru,že v predmetnej veci sú všeobecné súdy oprávnené poskytnúť ochranu označeným právamsťažovateľa podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že právomocvšeobecných súdov poskytnúť ochranu základným práva a slobodám v zásade vylučujeprávomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.
Podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku kedykoľvek za konania prihliada súd nato, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku ak ide o takýnedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Vzhľadom na skutočnosť, že právoplatným uznesením okresného súdusp. zn. 4 Ntc 3/2014 z 5. mája 2014 o povolení obnovy konania bola sťažovateľoviv predmetnej veci poskytnutá účinná ochrana jeho v sťažnosti označenému základnémuprávu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovor, je vylúčené, abyo ochrane týchto práv následne ešte rozhodoval ústavný súd, a to vzhľadom na nedostatoksvojej právomoci, ktorý ústavný súd v zmysle § 103 Občianskeho súdneho poriadku zistil ažv priebehu konania pred ústavným súdom (po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie).
Nedostatok právomoci ústavného súdu treba považovať za neodstrániteľnýnedostatok podmienky konania o sťažnosti sťažovateľa v zmysle § 104 ods. 1 prvej vetyObčianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde. Ústavný súdpreto, aplikujúc § 104 ods. 1 prvú vetu Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31azákona o ústavnom súde, konanie o sťažnosti sťažovateľa zastavil (bod 1 výroku tohtouznesenia).
Keďže sťažovateľovi bol uznesením ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 37/2014z 23. januára 2014 opodstatnene ustanovený právny zástupca z radov advokátovJUDr. Michal Treščák ml., ktorý mu poskytol právne služby tým, že prevzal jehozastupovanie a následne podaním z 24. marca 2014 spresnil a doplnil požadovaný petitsťažnosti, ako aj jej odôvodnenie, bolo potrebné rozhodnúť aj o úhrade trov konania, ktorévznikli štátu ustanovením právneho zástupcu v súvislosti s právnym zastupovanímsťažovateľa.
Podľa § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak niektorý z účastníkov zavinil,že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanieodporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konaniaodporca.
Ústavný súd musel konanie o sťažnosti sťažovateľa zastaviť z dôvodu, že okresný súdo opakovanom a pritom identickom návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konaniarozhodol inak, ako rozhodol predtým napadnutým uznesením v konaní vedenom pod sp. zn.2 Nt 18/2013 o jeho predchádzajúcom návrhu, pričom krajský súd napadnutým uznesenímvydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 85/2013 napadnuté uznesenie okresného súduodobril. Z už uvedeného zároveň vyplýva, že okresný súd už v konaní vedenom pod sp. zn.2 Ntv 18/2013 a krajský súd už v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 85/2013pri rozhodovaní o predchádzajúcom návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy jeho trestnéhokonania mohli a mali rozhodnúť inak, t. j. mali poskytnúť sťažovateľovi ústavne konformnúochranu jeho základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, pričom v okolnostiach posudzovanej veci vo svojej podstate svojimi pôvodnýmiústavne nekonformnými rozhodnutiami (napadnutými uzneseniami okresného súdua krajského súdu) zavinili, že ústavný súd musel konanie o sťažnosti sťažovateľav končenom dôsledku zastaviť. Táto skutočnosť zakladá dôvod na uplatnenie postupu podľa§ 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. na uloženie povinnosti uhradiť trovykonania pred ústavným súdom, ktorej nositeľom je v danom prípade krajský súd, ktorýnapadnutým uznesením odobril ústavne nekonformné uznesenie okresného súdu sp. zn.2 Nt 18/2013 z 13. júla 2013, hoci mohol a mal sťažnosti sťažovateľa proti označenémuuzneseniu okresného súdu vyhovieť.
Ústavný súd pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z výškypriemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok2013, ktorá bola 804 €, pretože úkony právnej služby, za ktoré priznal úhradu, bolivykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravuzastúpenia, podanie – doplnenie sťažnosti z 24. marca 2014) v súlade s § 1 ods. 3, § 11ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu268 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavujesumu 284,08 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 284,08 € uložilústavný súd zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa Kancelárii ústavného súdu[§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku (bod 2výroku tohto uznesenia)], pričom vzhľadom na už uvedené zároveň ustanovil povinnosťkrajského súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet Kancelárie ústavného súdu (bod 3výroku tohto uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2015