znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 37/2014-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Treščákom ml., Slovenskej jednoty 8, Košice,ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 85/2013 a jeho uznesením z 1. augusta2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Konanie o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ z a s t a v u j e.

2. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovyprávneho zastúpenia ⬛⬛⬛⬛ v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eura osem   centov)   na   účet   ustanoveného   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   MichalaTreščáka ml., Slovenskej jednoty 8, Košice, vedený

3. Krajský   súd   v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpeniav sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet KancelárieÚstavného súdu Slovenskej republiky v tvare

do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola17. októbra 2013   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konanívedenom   pod   sp.   zn.   4 Tos 85/2013   a   jeho   uznesením   z   1.   augusta   2013   (ďalejaj „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom Okresného súdu Bratislava II(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Nt 18/2013 z 13. júna 2013 (ďalejaj   „napadnuté   uznesenie   okresného   súdu“);   sťažovateľ   sa   tiež   domáhal   ustanoveniaprávneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   37/2014-13   z 23.   januára   2014   žiadostisťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu   vyhovel   a ustanovil   mu   na   zastupovaniev konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. Michala Treščáka, Slovenskej jednoty 8,Košice, a následne uznesením č. k. IV. ÚS 37/2014-27 z 10. septembra 2014 sťažnosť v častismerujúcej proti postupu krajského súdu a jeho uzneseniu z 1. augusta 2013 prijal na ďalšiekonanie a vo zvyšnej časti (smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 2 Nt 18/2013 a jeho uzneseniu z 13. júna 2013) sťažnosť odmietol pre nedostatoksvojej právomoci na jej prerokovanie.

Napadnutým   uznesením   krajský   súd   súdu   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   protinapadnutému   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   súd   prvého   stupňa   zamietol   návrhsťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   (išlo   o konanie   vedené   okresným   súdompod sp. zn. 1 T 24/2011, v ktorom bol vydaný odsudzujúci rozsudok zo 17. januára 2012v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 40/2012 z 31. júla 2012), pretože nezistildôvody obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovateľ vo svojomnávrhu na povolenie obnovy konania označil za novú skutočnosť – skutočnosť súdu skôrneznámu — nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorýmbol vyslovený nesúlad časti tzv. asperačnej zásady (§ 41 ods. 2 Trestného zákona slová vtexte za bodkočiarkou) s čl. 1 ods. 1 ústavy.

V   priebehu   konania   vedeného   ústavným   súdom   vyšlo   najavo,   že   sťažovateľ24. januára   2014   opätovne   podal   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   vo   veci   vedenejokresným   súdom   pod   sp.   zn.   1   T   24/2011,   a to   z   rovnakých   dôvodov   ako   svojpredchádzajúci návrh, o ktorom rozhodol okresný súd napadnutým uznesením v konanívedenom pod sp. zn. 2 Nt 18/2013. Návrhu sťažovateľa z 24. januára 2014 (na rozdiel odpredchádzajúceho návrhu) okresný súd uznesením sp. zn. 4 Ntc 3/2014 z 5. mája 2014vyhovel, t. j. povolil obnovu konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 T 24/2011,pričom zároveň zrušil   výrok o   treste   v rozsudku   okresného súdu sp. zn.   1 T 24/2011zo 17. januára 2012, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,pokiaľ   vzhľadom   na   zmenu,   ku   ktorej   došlo   zrušením,   stratili   podklad.   Ústavný   súdpoznamenáva, že k zmene rozhodnutia okresného súdu o v zásade totožnom návrhu došlozrejme   predovšetkým   v dôsledku   toho,   že   medzičasom   došlo   k   prijatiu   zjednocujúcehostanoviska   Trestnoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. Tpj 44/2013   z   26.   novembra   2013   vo   vzťahu   k rozhodovaniu   o návrhoch   napovolenie obnovy konania súvisiacich s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011z 28. novembra 2012, s podstatnými časťami ktorého sa stotožnil aj ústavný súd v uznesenísp. zn. PLz. ÚS 2/2012 zo 7. mája 2014, ktoré bolo prijaté v konaní vedenom podľa § 6zákona o ústavnom súde (zjednocovanie odchylných právnych názorov senátov ústavnéhosúdu).

V takto   obnovenom   súdnom   konaní   okresný   súd   následne   rozsudkomsp. zn. 1 T 24/2014   z 24.   júna   2014   podľa   §   172   ods.   1   Trestného   zákona   s   použitímustanovení § 41 ods. 2, § 38 ods. 3 a § 36 písm. l) Trestného zákona odsúdil sťažovateľana úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, so zaradením na výkon trestu do ústavus minimálnym stupňom stráženia. Taktiež mu uložil trest prepadnutia veci podľa § 60 ods. 1písm. a) Trestného zákona. Uvedený rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť10. júla 2014.

Sťažovateľ o už uvedených skutočnostiach ústavný súd neinformoval. Ústavný súd sao tom, že sťažovateľ podal opätovne návrh na povolenie obnovy konania, a o následnýchrozhodnutiach   všeobecných   súdov   dozvedel   až   z vyjadrenia   predsedu   krajského   súduk sťažnosti sťažovateľa z 27. októbra 2014.

Právny   zástupca   sťažovateľa   JUDr.   Michal   Treščák   ml.   sa   po   oboznámenís vyjadrením predsedu krajského súdu z 27. októbra 2014 opakovane pokúsil písomne (listadresovaný   sťažovateľovi   do

a list adresovaný sťažovateľovi na adresu miesta jeho pobytu vedeného Centrálnouevidenciou   obyvateľstva)   kontaktovať   sťažovateľa   na   účely   zistenia   jeho   postojak prípadnému   späťvzatiu   sťažnosti,   keďže   táto,   v dôsledku   povolenej   obnovy   konaniaa následného rozhodovania všeobecných súdov po povolení obnovy konania, stratila svojzmysel,   stala   sa   neopodstatnenou.   Ani   jeden   z označených   listov   nebol   sťažovateľovidoručený   (list   adresovaný   do

nebolo možné sťažovateľovi doručiť, keďže bol 6. októbra 2014 podmienečneprepustený   na   slobodu,   a list   adresovaný   sťažovateľovi   na   adresu   miesta   jeho   trvaléhopobytu bol právnemu zástupcovi sťažovateľa vrátený ako neprevzatý v odbernej lehote).Z uvedeného   zároveň   vyplýva,   že   sťažovateľ   už   nie   je   vo   výkone   trestu   odňatiaslobody, t. j. medzičasom bol prepustený na slobodu, pričom jeho aktuálny pobyt nie jeznámy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Ntc 3/2014z 5. mája   2014   bola   povolená   obnova   konania   vo   veci   vedenej   okresným   súdompod sp. zn. 1 T 24/2011, čo bol cieľ, ktorý podaním sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľchcel dosiahnuť. Z označeného uznesenia zároveň zjavne vyplýva, že okresný súd v tomtokonaní   (na   rozdiel   od   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   Nt   18/2013)   dospel   k záveru,že v predmetnej veci sú všeobecné súdy oprávnené poskytnúť ochranu označeným právamsťažovateľa podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že právomocvšeobecných   súdov   poskytnúť   ochranu   základným   práva   a slobodám   v zásade   vylučujeprávomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

Podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku kedykoľvek za konania prihliada súd nato, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa   §   104   ods.   1   prvej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   ide   o   takýnedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   právoplatným   uznesením   okresného   súdusp. zn. 4 Ntc 3/2014   z 5. mája   2014   o   povolení   obnovy   konania   bola   sťažovateľoviv predmetnej   veci   poskytnutá   účinná   ochrana   jeho   v sťažnosti   označenému   základnémuprávu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovor, je vylúčené, abyo ochrane týchto práv následne ešte rozhodoval ústavný súd, a to vzhľadom na nedostatoksvojej právomoci, ktorý ústavný súd v zmysle § 103 Občianskeho súdneho poriadku zistil ažv priebehu konania pred ústavným súdom (po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie).

Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   treba   považovať   za   neodstrániteľnýnedostatok podmienky konania o sťažnosti sťažovateľa v zmysle § 104 ods. 1 prvej vetyObčianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde. Ústavný súdpreto, aplikujúc § 104 ods. 1 prvú vetu Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31azákona   o ústavnom   súde,   konanie   o sťažnosti   sťažovateľa   zastavil   (bod   1   výroku   tohtouznesenia).

Keďže   sťažovateľovi   bol   uznesením   ústavného   súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   37/2014z 23. januára   2014   opodstatnene   ustanovený   právny   zástupca   z   radov   advokátovJUDr. Michal   Treščák   ml.,   ktorý   mu   poskytol   právne   služby   tým,   že   prevzal   jehozastupovanie a následne podaním z 24. marca 2014 spresnil a doplnil požadovaný petitsťažnosti, ako aj jej odôvodnenie, bolo potrebné rozhodnúť aj o úhrade trov konania, ktorévznikli   štátu   ustanovením   právneho   zástupcu   v   súvislosti   s   právnym   zastupovanímsťažovateľa.

Podľa § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak niektorý z účastníkov zavinil,že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanieodporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konaniaodporca.

Ústavný súd musel konanie o sťažnosti sťažovateľa zastaviť z dôvodu, že okresný súdo   opakovanom   a   pritom   identickom   návrhu   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konaniarozhodol inak, ako rozhodol predtým napadnutým uznesením v konaní vedenom pod sp. zn.2 Nt 18/2013 o jeho predchádzajúcom návrhu, pričom krajský súd napadnutým uznesenímvydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 85/2013 napadnuté uznesenie okresného súduodobril. Z už uvedeného zároveň vyplýva, že okresný súd už v konaní vedenom pod sp. zn.2   Ntv   18/2013   a   krajský   súd   už   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Tos   85/2013pri rozhodovaní o predchádzajúcom návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy jeho trestnéhokonania mohli a mali rozhodnúť inak, t. j. mali poskytnúť sťažovateľovi ústavne konformnúochranu jeho základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, pričom v okolnostiach posudzovanej veci vo svojej podstate svojimi pôvodnýmiústavne   nekonformnými   rozhodnutiami   (napadnutými   uzneseniami   okresného   súdua krajského   súdu)   zavinili,   že   ústavný   súd   musel   konanie   o   sťažnosti   sťažovateľav končenom dôsledku zastaviť. Táto skutočnosť zakladá dôvod na uplatnenie postupu podľa§ 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. na uloženie povinnosti uhradiť trovykonania pred ústavným súdom, ktorej nositeľom je v danom prípade krajský súd, ktorýnapadnutým uznesením odobril ústavne nekonformné uznesenie okresného súdu sp. zn.2 Nt 18/2013 z 13. júla 2013, hoci mohol a mal sťažnosti sťažovateľa proti označenémuuzneseniu okresného súdu vyhovieť.

Ústavný   súd   pri   priznaní   úhrady   trov   právneho   zastúpenia   vychádzal   z   výškypriemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok2013,   ktorá   bola   804   €,   pretože   úkony   právnej   služby,   za   ktoré   priznal   úhradu,   bolivykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravuzastúpenia, podanie – doplnenie sťažnosti z 24. marca 2014) v súlade s § 1 ods. 3, § 11ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu268 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavujesumu 284,08 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 284,08 € uložilústavný   súd   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   Kancelárii   ústavného   súdu[§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku (bod 2výroku tohto uznesenia)], pričom vzhľadom na už uvedené zároveň ustanovil povinnosťkrajského súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet Kancelárie ústavného súdu (bod 3výroku tohto uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015