znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 37/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. V., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 25 Co/289/2012-127 z 31. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2012 doručená sťažnosť R. V. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   25 Co/289/2012-127   z 31.   októbra   2012   (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Ako vyplýva z podanej sťažnosti a k nej priložených príloh, rozsudkom Okresného súdu   Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   13 C/345/2011-87   z 22.   júna   2011   bol zamietnutý   návrh   sťažovateľa   na zaplatenie   sumy   11   000   €   s prísl.   s odôvodnením,   že neuniesol   dôkazné   bremeno,   pokiaľ   ide   o reálne   preukázanie   odovzdania   pôžičky v uvedenej sume žalovanému. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.

Sťažovateľ   uviedol,   že „urobil   všetko,   čo   urobiť   mohol,   aby   žiadny   problém aj v možnom súdnom konaní s preukazovaním svojho nároku nemal.

Zmluvu o pôžičke uzatvoril písomne dňa 26. 5. 2009, podpis žalovaného je na nej overený notárom a v článku II. zmluvy o pôžičke zo dňa 26. 5. 2009 žalovaný potvrdil prevzatie sumy 11 000 Eur, pretože mu ich sťažovateľ aj skutočne odovzdal.

Na preukázanie tvrdenia o prevzatí peňazí žalovaným musí v právnom štáte stačiť zmluva, v ktorej druhá strana prevzatie pôžičky potvrdzuje podpisom, a to o to viac, že Občiansky   súdny   poriadok   rešpektuje   zásadu   formálnosti   právnych   úkonov,   ktorú sťažovateľ dodržal.

Súd tieto zásady nerešpektoval, čo malo za následok odňatie možnosti sťažovateľovi konať   pred   súdom,   keď   súd   bez   akéhokoľvek   dôkazu   považuje   na   strane   jednej za preukázané   vymyslené   tvrdenie   žalovaného,   že   peniaze   neprevzal,   lebo   sa   mal so sťažovateľom   pohádať   v   nejakej   reštaurácii,   a   na   strane   druhej   prevzatie   peňazí žalovaným, potvrdeným písomnou zmluvou, ako dôkaz nerešpektuje.

Na potvrdenie svojich záverov súd poukazuje na rozhodnutia NS SR, z ktorých ani jedno   nemožno   na   daný   prípad   aplikovať,   pretože   v   rozhodnutiach   NS   SR   č. k. 2 Cdo 293/2008   a 4 Cdo 138/2009,   ktoré   si   vybral   súd,   ide   o   situácie,   kedy   priamo v zmluvách   neexistuje   písomné prehlásenie dlžníka o   prevzatí   požičiavanej sumy   a túto skutočnosť bolo preto potrebné dokazovať.

V   prípade   sťažovateľa   dôkaz   o   prevzatí   sumy   žalovaným   existuje   a   bol   súdu predložený.

Sťažovateľ sa domnieva, že postup súdu, keď nerešpektuje platnú a účinnú zmluvu o pôžičke, je vážnym a neprípustným narušením právnej istoty zmluvných vzťahov, zásahom do stability zmluvného vzťahu sťažovateľa a žalovaného, a zároveň je neprihliadanie, resp. dokonca   odmietanie   písomnej   zmluvy,   aj   postupom   súdu,   ktorým   došlo   k   odňatiu sťažovateľovej možnosti konať pred súdom.“.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   napadnutým   rozsudkom   a   postupom   krajského   súdu predchádzajúcim   jeho   vydaniu   došlo   k porušeniu   jeho   v   petite   sťažnosti   označeného základného práva, ako aj označených článkov ústavy.

Sťažovateľ   v nadväznosti   na   uvedené   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie v náleze vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1   ústavy,   ako   aj   porušenie   čl. 2   ods. 2   a 3   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 25 Co/289/2012-127 z 31. októbra 2012, aby zrušil tento rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu úhradu trov konania.

V texte sťažnosti mimo jej petitu sťažovateľ namieta aj porušenie „článku 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd“ a tiež tvrdí, že „v tejto súvislosti bol porušený najmä čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namieta (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   sťažovateľa   považoval za potrebné najprv zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie právnej ochrany. Vzhľadom na to ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáhal v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenie o porušení „článku 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd“ a „čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo jej petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ako aj porušenia čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 25 Co/289/2012-127 z 31. októbra 2012, ktorý nepovažoval za dostačujúci dôkaz o poskytnutí pôžičky zmluvu o pôžičke z 26. mája 2009, na ktorej je podpis žalovaného overený notárom, pričom v čl. II tejto zmluvy žalovaný potvrdil prevzatie sumy 11 000 €. Sťažovateľ zastáva názor, že tým preukázal svoje tvrdenie o prevzatí peňazí žalovaným, vyjadrujúc zároveň nespokojnosť s postupom   okresného   súdu,   ktorý   podľa   neho   mal   zamerať   dokazovanie   na   tvrdenie žalovaného, že peniaze neprevzal, čo je odrazom jeho súčasnej finančnej situácie, v snahe zabrániť tomu, aby mu peniaze vrátil. Sťažovateľ argumentuje aj tým, že pokiaľ krajský súd (rovnako ako okresný súd) poukazuje v napadnutom rozsudku na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 293/2008 a sp. zn. 4 Cdo 138/2009, nemožno ich na   daný   prípad   aplikovať,   pretože   v týchto   rozhodnutiach   ide   o situácie,   keď   priamo v zmluvách neexistuje písomné vyhlásenie dlžníka o prevzatí požičanej sumy, a preto bolo potrebné túto skutočnosť dokazovať.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 2 ods. 2 ústavy   môžu   štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy môže každý konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   náležite   zistený   skutkový   stav   veci   a   aké   skutkové   zistenia   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je aj právo účastníka   konania na také odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Vyjadruje   to   aj   znenie   § 157   ods. 2   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   právne   vec   posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa   § 219   ods. 2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V nadväznosti na uvedené sa ústavný ďalej zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozsudku z uvedených hľadísk.

Krajský súd rozsudok č. k. 25 Co/289/2012-127 z 31. októbra 2012 odôvodnil tak, že najskôr   s odvolaním   sa   na § 657 Občianskeho   zákonníka   poukázal na to,   že „Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje   vrátiť   po   uplynutí   dohodnutej   doby   veci   rovnakého   druhu.   Podstatnými náležitosťami tejto zmluvy je dohoda o prenechaní veci (o reálnom odovzdaní), druhovom určení veci, povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu a o určení času vrátenia. Predmetom zmluvy   o   pôžičke   môže   byť   akákoľvek   druhovo   určená   vec,   ktorá   je   spôsobilá   byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. Zmluva o pôžičke je zmluvou reálnou, čo znamená, že   pre   jej   platnosť   sa   vyžaduje   v   čase   jej   uzavretia   aj   reálne   odovzdanie   predmetu pôžičky.“.

Ďalej krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval § 120 ods. 1 OSP, podľa   ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich   tvrdení. Súd rozhodne,   ktoré   z označených   dôkazov   vykoná.   Súd   môže   výnimočne   vykonať   aj   iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V spojitosti   s tým   krajský   súd   uviedol,   že „Navrhovanie   dôkazov   má   priamu   spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročení pojednávania. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na   účastníkovi   konania,   bez   ohľadu   na   jeho   procesné   postavenie.   Nesplnenie   dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného   z   dôkazov   navrhnutých   účastníkom   v   opačnom   procesnom   postavení   než   je účastník,   ktorý   nesplnil   alebo   nedostatočne   splnil   svoju   dôkaznú   povinnosť.   Dôkazným bremenom   v   spojitosti   s   dôkaznou   povinnosťou   sa   rozumie   zodpovednosť   účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností   významných   z hľadiska   hmotného   práva.   Posúdenie,   ktorý   z   účastníkov   má dôkazné bremeno na preukázanie určitých skutočností, je vo väčšine prípadov možné pri znalosti   hmotnoprávneho   predpisu.   Hodnotenie   dôkazov   súdom,   ktorého   zásady   sú zakotvené v ustanovení § 132 OSP, sa uskutočňuje po vykonanom dokazovaní.

Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru,   že súd prvého stupňa vo veci vykonal dostatočné dokazovanie a vec správne právne posúdil. Vychádzal zo správneho právneho záveru, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou. Pre uzatvorenie zmluvy o pôžičke sa   nevyžaduje   písomná   forma,   takže   táto   zmluva   môže   byť   uzatvorená   aj   ústne   alebo konkludentne.   Odovzdanie   predmetu   pôžičky   veriteľom   dlžníkovi   je   predpokladom uzatvorenia   zmluvy   o   pôžičke.   Základnou   povinnosťou   dlžníka   je   potom   vrátiť   vec rovnakého   druhu,   rovnakého   množstva   a   rovnakej   kvality.   Ako   vyplýva   zo   skutkových zistení,   účastníci   konania   dňa   26. 05. 2009   uzatvorili   zmluvu   o   pôžičke,   podľa   ktorej žalobca (veriteľ) požičal žalovanému (dlžníkovi) sumu 11.000 eur. Dňom podpísania zmluvy dlžník   potvrdil   prevzatie   pôžičky   v   uvedenej   sume   a   súčasne   sa   ju   zaviazal   vrátiť do 26. 08. 2009.   Podpisy   na   zmluve   sú   overené   notárom   dňa   26. 05. 2009.   Žalobca podaným návrhom uplatnil nárok na zaplatenie pôžičky v zmysle uvedenej zmluvy o pôžičke s   odôvodnením,   že   žalovaný   v   lehote   splatnosti   pôžičku   nevrátil.   Žalovaný   popieral prevzatie   pôžičky   tvrdiac,   že   zmluvu   o   pôžičke   podpísal   a   podpisy   boli   overené,   avšak po podpise   zmluvy   mu   žalovaný   peniaze   neodovzdal.   Po   podpísaní   zmluvy   išli do reštaurácie, kde mu mal žalobca peniaze odovzdať. Tam mu oznámil, že mu peniaze vloží na   účet   a   budú   s   nimi   spoločne   disponovať,   pretože   mal   záujem   podieľať   sa   na   jeho podnikaní,   čo   bolo   dôvodom,   pre   ktorý   si   chcel   peniaze   požičať.   Keďže   nemal   záujem o spoluprácu so žalobcom, došlo medzi nimi k hádke a napokon sa rozhodol, že si peniaze od neho nepožičia. Oznámil mu, aby zmluvu roztrhal a že o pôžičku nemá záujem. Podnikať nezačal, pretože nemal finančné prostriedky a je nezamestnaný.

V   sporovom   konaní   je   povinnosťou   účastníka   konania   označiť   dôkazy   na   svoje tvrdenia. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy na svoje tvrdenia, nesie nepravdivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Žalobca tvrdil, že žalovanému požičal sumu 11.000 eur. Žalovaný   túto   skutočnosť   popieral,   preto   dôkazná   povinnosť   označiť   dôkaz   na   svoje tvrdenie o tom, že žalovanému peniaze poskytol, bola na žalobcovi.“.

Krajský súd napokon vyslovil názor, že „Podpísanie zmluvy o pôžičke s textom, podľa ktorého deň podpísania zmluvy je zároveň potvrdením prevzatia pôžičky s ohľadom na skutkový stav súdenej veci, nie je dôkazom o reálnom odovzdaní predmetu pôžičky. Súd prvého   stupňa   správne   zameral   dokazovanie   na   zisťovanie,   či   žalobca   disponoval finančnými   prostriedkami   ku   dňu   poskytnutia   pôžičky.   Na   preukázanie   svojej   finančnej solventnosti   žalobca   predložil   kúpnu   zmluvu   zo   dňa   29. 06. 2006,   ktorou   predal nehnuteľnosti   tretej   osobe   za   kúpnu   cenu   780.000,- Sk   a   výpis   z   Obchodného   registra spoločnosti V., s. r. o. Súd prvého stupňa správne uzavrel, že kúpna zmluva bola uzatvorená 3 roky pred poskytnutím pôžičky, preto nie je dôkazom,   že ku dňu poskytnutia pôžičky žalobca   disponoval   finančnou   hotovosťou.   Rovnako   právne   bezvýznamná   v   súvislosti so zisťovaním solventnosti žalobcu ku dňu uzatvorenia zmluvy je aj skutočnosť, že do 24. 09. 2008 bol spoločníkom spoločnosti V., s. r. o., pretože žalobca netvrdil ani nepreukázal, že by mu prípadne ukončením činnosti v tejto spoločnosti boli vyplatené finančné prostriedky, z ktorých by bol schopný poskytnúť žalovanému pôžičku. Je zrejmé, že od 24. 09. 2008 je nezamestnaný   a   nemá   príjmy,   z ktorých   by   preukázateľne   bol   schopný   žalovanému poskytnúť   finančné   prostriedky   za účelom   začatia   podnikania,   ktoré   mali   byť   dôvodom uzatvorenia   zmluvy   o   pôžičke.   Keďže   žalovaný   v   priebehu   celého   konania   popieral prevzatie   sumy   11.000   eur,   pričom   žalobca   dôkazné   bremeno   v   smere   preukazujúcom existenciu   finančných   prostriedkov,   ktoré   mali   byť   predmetom   pôžičky,   nepreukázal   a dôkazné bremeno neuniesol, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o tom, že žaloba nebola podaná dôvodne. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu ohľadne súdom prvého stupňa nesprávnu aplikáciu vyššie citovaných rozhodnutí NS SR, odvolací súd uvádza, že v oboch rozhodnutiach je vyslovený právny názor, že pri zmluve o pôžičke veriteľa zaťažuje dôkazné bremeno preukázania skutočného odovzdania peňazí ako aj jeho solventnosti ku dňu uzatvorenia zmluvy o pôžičke.“.

Ústavný súd po posúdení obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu dospel k záveru,   že   krajský   súd   na   argumentáciu   sťažovateľa   reagoval   primeraným   spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu (§ 219 ods. 2 OSP). Tým podľa názoru ústavného súdu splnil všetky požiadavky kladené na jeho rozhodnutie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ vyčíta odôvodneniu napadnutého rozsudku krajského súdu, že mu ako dôkaz   o prevzatí   pôžičky   nepostačovala   zmluva   o pôžičke   (s   podpismi   osvedčenými notárom), v ktorej túto skutočnosť potvrdil. Dôkaz o prevzatí sumy 11 000 € preto podľa sťažovateľa existuje a bol súdu predložený.

Podľa názoru sťažovateľa teda výsledky vykonaného dokazovania pred okresným súdom bolo potrebné vyhodnotiť tak, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané nielen uzatvorenie   zmluvy   o pôžičky   medzi   sťažovateľom   ako   veriteľom   a   žalovaným   ako dlžníkom, ale aj odovzdanie peňazí sťažovateľom žalovanému.

Ako   vyplýva   z   rozsudku   krajského   súdu   č. k.   25 Co/289/2012-127   z 31.   októbra 2012,   odvolací   súd   sa   vysporiadal   s   odvolacími   námietkami   sťažovateľa,   hoci   nie s výsledkom, aký si želal. Krajský súd podrobil prieskumu spôsob vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania okresným súdom a konštatoval, že žaloba nebola podaná dôvodne a rozhodnutie okresného súdu je vecne správne. Krajský súd sa vysporiadal s otázkou, koho z účastníkov konania zaťažuje dôkazné bremeno preukázať reálne poskytnutie predmetu pôžičky   konštatujúc,   že „žalovaný   v priebehu   celého   konania   popieral   prevzatie   sumy 11.000 eur, pričom žalobca dôkazné bremeno v smere preukazujúcom existenciu finančných prostriedkov,   ktoré   mali   byť   predmetom   pôžičky,   nepreukázal   a dôkazné   bremeno neuniesol...“.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   dôkazné   bremeno   vo   vzťahu   k tejto   skutočnosti neprechádza z veriteľa na dlžníka v závislosti od toho, aké dôkazy veriteľ predložil, a teda iba   v   dôsledku   toho,   že   veriteľ   predložil   súdu   písomnú   zmluvu   o pôžičke,   v   ktorej   je uvedené, že dlžník prevzal pôžičku v sume 11 000 €. Dôkazné bremeno o tom, že to tak nebolo, nezaťažuje žalovaného (dlžníka). Súd vyhodnocuje splnenie dôkazného bremena veriteľa   (sťažovateľa)   posúdením   výsledkov   dokazovania   o dokazovanej   otázke z vykonaných dôkazov ich zhodnotením jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti so záverom o   tom,   či   veriteľ   (sťažovateľ)   dôkazné   bremeno   uniesol,   alebo   to   tak   nebolo.   V tomto prípade   aj   krajský   súd   dospel   k   záveru,   podľa   ktorého   sťažovateľ   dôkazné   bremeno neuniesol.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   sa   zaoberal   aj   namietaným   porušením   čl. 2   ods. 2   a 3   ústavy konštatujúc, že tieto ustanovenia neupravujú základné práva a slobody, majú všeobecný, deklaratórny charakter, a nie charakter základného práva, a preto nemôžu byť samy osebe predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

Ústavný súd vzhľadom na to sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 zákona o ústavnom súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 23. januára 2013