znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 37/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ď., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného   porušenia   čl. 1   ods. 1,   čl. 2   ods. 2   a   čl. 12   ods. 2   a   4   Ústavy   Slovenskej republiky,   ako   aj   práva   na   rešpektovanie   súkromného   a   rodinného   života   podľa   čl. 8 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím   Generálneho riaditeľstva   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   Bratislava   sp. zn.   GRZVJS-4-741/2-2009 z 19. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Ď. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra 2009 doručená sťažnosť Ing. P. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím   Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže Bratislava (ďalej len „generálne riaditeľstvo zboru“)   sp. zn.   GRZVJS-4-741/2-2009   z   19.   októbra   2009   (ďalej   aj   „namietané rozhodnutie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   generálne   riaditeľstvo   zboru   rozhodlo   namietaným rozhodnutím   o   premiestnení   sťažovateľa   ako   odsúdeného   zaradeného   do   ústavu s minimálnym   stupňom   stráženia   podľa   § 10   ods. 3   písm. c)   zákona   č. 475/2005   Z. z. o výkone   trestu   odňatia   slobody   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon   č. 475/2005 Z. z.“) z   Ústavu   na výkon   väzby... do Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody...

Sťažovateľ   uviedol,   že   namietané   rozhodnutie   mu   nebolo   doručené   a   pritom   už 20. októbra   2009   bolo   zrealizované.   Ďalej   poukazuje   na   to,   že   zákon   podmieňuje rozhodnutie o premiestnení odsúdeného existenciou „iných dôvodov“, a preto nemôže dôjsť k premiestneniu bezdôvodne. Generálne riaditeľstvo zboru mu však na jeho žiadosť podľa zákona   č. 211/2000   Z. z.   o   slobodnom   prístupe   k   informáciám   a   o   zmene   a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov odmietlo rozhodnutím   sp. zn.   GRZVJS-19-83/11-2009   z   3.   decembra   2009   sprístupniť   dôvody, na základe ktorých došlo k jeho premiestneniu.

Takýto postup je podľa sťažovateľa „v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je obsiahnutý v princípe právneho štátu, ktorý je zakotvený v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

Pritom ide zo strany GR ZVJS o opakované porušenie cit. ust.: rovnako bez uvedenia dôvodov rozhodli o mojom premiestnení z ÚVTOS... do ÚVV... dňa 11. 7. 2008. Na moju žiadosť   o sprístupnenie   dôvodov   mi   tieto   neposkytli,   na   dožiadanie   Krajského   súdu v Bratislave   nereagovali,   a tak   tento   dňa   11. septembra   2009   rozsudkom   sp. zn. 4 S 150/2008 rozhodnutie o nesprístupnení dôvodov zrušil a vrátil vec na nové konanie. GR ZVJS   mi   listom   z 15. 10. 2009   namiesto   sprístupnenia   dôvodov   opätovne   poskytlo neodôvodnené rozhodnutie z 11. 7. 2008.“.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 8   dohovoru   argumentuje sťažovateľ tým, že „bol umiestnený napadnutým rozhodnutím do najvzdialenejšieho ústavu na výkon trestu odňatia slobody od miesta jeho trvalého bydliska, ako aj od miesta trvalého bydliska   blízkych   osôb   (matky,   manželky,   dcéry,   brata),   pričom   ide   o bezdôvodné rozhodnutie   v rozpore   so   zákonom,   rozhodnutie,   ktorým   boli   sťažovateľovi   zhoršené aj podmienky styku s osobami, poskytujúcimi mu právnu pomoc podľa § 38 zák. č. 475/2005 Z. z.   Ide   o rozhodnutie   sťažujúce   podmienky   uplatňovania   práv   sťažovateľa v občianskoprávnych,   obchodnoprávnych   a správnych   konaniach,   prevažne   vedených na krajskom a okresných súdoch v Bratislave.

Napadnutým   rozhodnutím   pokračuje   faktické   znemožnenie   práva   sťažovateľa na návštevu   jeho   matkou,   pre   ktorú   je   návšteva   syna   v najvzdialenejšom   ústave na Slovensku zo zdravotných a vekových dôvodov nemožná.

Bezdôvodné umiestnenie sťažovateľa do vyhnanstva na opačný koniec republiky je aj v rozpore s princípom zákazu porušovania zásady rovnakého zaobchádzania, ktorá je obsiahnutá v čl. 3 ods. 2 zák. č. 475/2005 Z. z. a predovšetkým v čl. 12 ods. 2 Ústavy SR.“.

Podľa   sťažovateľa   jeho   premiestnenie   súvisí   s   tým,   že   vedie   viacero   sporov s generálnym riaditeľstvo zboru a zároveň začal aj konania o náhradu škody, v súvislosti s čím podal návrhy na predbežné prerokovanie jeho nárokov na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   rozhodnutie, ktorým vysloví, že „rozhodnutím z 19. 10. 2009 Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže so sídlom v Bratislave... bolo porušené právo sťažovateľa Ing. P. Ď.... podľa   čl. 12   ods. 2   a ods. 4   Ústavy   SR,   ako   aj   právo   na   rešpektovanie   súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd ďalej vyslovuje, že konaním GR ZVJS, ktoré predchádzalo vydaniu sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutím samotným, boli porušené princípy právneho štátu a princíp legality, obsiahnuté v čl. 1 ods. 1 a v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

Súd ruší rozhodnutie GR ZVJS z 19. 10. 2009 sp. zn. GRZVJS-4-741/21-2009.“.Napokon   sťažovateľ   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   pre   konanie   o   jeho   sťažnosti ustanovil   zástupcu   z   radov   advokátov,   priznal aj úhradu   trov   konania, ako   aj finančné zadosťučinenie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na ústavnú úpravu subsidiarity právomoci ústavného súdu (ak o ochrane týchto práv a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd)   nadväzuje   § 53   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde,   podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 36 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z. na uplatnenie a zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov podľa tohto zákona má odsúdený právo podávať žiadosti, sťažnosti a   podnety   štátnym   orgánom   Slovenskej   republiky,   ktoré   sú   príslušné   na   prejednanie podnetov   alebo sťažností   týkajúcich   sa   ochrany ľudských   práv,   ako   aj   medzinárodným orgánom a medzinárodným organizáciám, ktoré sú podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, príslušné na prejednanie podnetov alebo sťažností týkajúcich sa ochrany ľudských práv; ústav je povinný bezodkladne zabezpečiť ich odoslanie bez toho, aby zisťoval odosielateľa.

Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 475/2005 Z. z. ak o to odsúdený požiada, umožní sa mu rozhovor   s   riaditeľom   ústavu   alebo   ním   určeným   príslušníkom   zboru   a   s   osobami a zástupcami   orgánov   uvedenými   v   § 96   a   § 97   v   čase,   keď   vykonávajú   dozor   alebo kontrolu v ústave.

V zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde sa vykonáva väzba, trest odňatia slobody... boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Podľa § 18 ods. 2 písm. c) zákona o prokuratúre je prokurátor povinný písomným príkazom   zrušiť   alebo   pozastaviť   vykonávanie   rozhodnutia,   príkazu   alebo   opatrenia orgánov   vykonávajúcich   správu   miest   uvedených   v   odseku   1   alebo   ich   nadriadeného orgánu,   ak   sú   v rozpore   so   zákonom   alebo   s   iným   všeobecne   záväzným   právnym predpisom.

Podľa   § 96   zákona   o   prokuratúre   dozor   nad   zachovávaním   zákonnosti   v   ústave na výkon trestu vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu.

Sťažnosti a žiadosti odsúdených podľa § 36 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z. vrátane žiadostí podľa § 36 ods. 2 zákona č. 475/2005 Z. z. sú právnymi prostriedkami, ktoré im zákon v spojitosti so zákonom o prokuratúre (§ 18) účinne poskytuje na ochranu ich práv a právom chránených záujmov. Využitie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ústavy,   a   teda   i podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv a slobôd pred ústavným súdom. Zo sťažnosti však nevyplýva, že by sťažovateľ vyčerpal ktorýkoľvek   z právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   o   výkone   trestu   odňatia   slobody v spojitosti so zákonom o prokuratúre v systéme orgánov verejnej moci aj z hľadiska ich inštančnej hierarchie efektívne poskytujú, teda že by sa zákonom ustanoveným spôsobom domáhal ochrany tých svojich práv, ktorých porušenie namieta.

Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ nie je oprávnený vyberať si orgán verejnej moci,   ktorý   má   poskytnúť   ochranu   namietanému   porušeniu   jeho   práv.   Jeho   ústavnou a zákonnou povinnosťou je, aby pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpal všetky právne   prostriedky   ochrany   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv,   tak   ako   to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní by mohla prípadne vzniknúť,   ak   by   boli   splnené   aj   ostatné   ústavné   a   zákonné   predpoklady,   právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je prípustná   pre   nevyčerpanie   dostupných   a   účinných   právnych   prostriedkov   ochrany základných   práv   a slobôd,   a   rozhodol   o   nej   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   (návrhu   na   ustanovenie   právneho   zástupcu,   zrušenie napadnutého rozhodnutia a na priznanie finančného zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010