znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 37/07-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. J., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   9   K   15/03   a jeho   rozhodnutím   z   13.   mája   2003   a   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 129/2005 a jeho rozhodnutím z 27. júna 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2005 prostredníctvom faxu a 30. augusta 2005 poštou doručená sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. P. J., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 K 15/03 a jeho rozhodnutím z 13. mája   2003,   a taktiež   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Obo   129/2005   a jeho   rozhodnutím z 27. júna 2005.

Zo sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že uznesením krajského súdu z 13. mája 2003 č. k. 9 K 15/03-19 bol na majetok dlžníka spoločnosti S., spol. s r. o., S., vyhlásený konkurz.

V rámci tohto konkurzného konania uverejnil v denníku Pravda 1. decembra 2003 osobitný   správca   pre   speňažovanie   majetku   z   konkurznej   podstaty   oznámenie   o predaji podniku spoločnosti S., spol. s r. o. (ďalej len „úpadca“), ako celku v III. kole.

Za účelom nadobudnutia podniku úpadcu v III. kole uzavrel sťažovateľ 4. decembra 2003 so spoločnosťou F., spol. s r. o., B. (ďalej len „F., s. r. o.“), úverovú zmluvu, na základe ktorej sa F., s. r. o., zaviazala poskytnúť sťažovateľovi finančné prostriedky v sume 8 910 000 Sk. V predmetnej úverovej zmluve bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté, že sťažovateľ po nadobudnutí podniku úpadcu zriadi v prospech F., s. r. o., záložné právo k podniku. Ak by záložné právo nevzniklo do 30. septembra 2004, sťažovateľ sa zaviazal vrátiť k 30. septembru 2004 poskytnuté finančné prostriedky spoločnosti F., s. r. o. Ak by záložné právo na podnik vzniklo najneskôr k 30. septembru 2004, sťažovateľ sa zaviazal vrátiť   poskytnuté   finančné   prostriedky   v dvoch   splátkach   splatných   31.   januára   2005 a 30. júna 2005. V prípade omeškania vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov sa sťažovateľ zaviazal zaplatiť zmluvnú pokutu 20 000 Sk za každý deň omeškania.

V súlade   so   stanovenými   podmienkami   výberového   konania   pre   III.   kolo speňažovania   majetku   z konkurznej   podstaty   úpadcu   sťažovateľ   10.   decembra   2003 poukázal na účet správcu konkurznej podstaty (ďalej len „správca“) sumu 8 910 000 Sk, z čoho   suma   8   010   360   Sk   predstavovala   správcom   požadovanú   zálohu   a zvyšok

-899 640 Sk - predstavoval doplatok ku kúpnej cene. Následne správca vyhodnotil návrh sťažovateľa za najvhodnejší, čo mu oznámil listom zo 16. decembra 2003.

Na   základe   návrhu   sťažovateľa   a oznámenia   správcu   vznikol   podľa   tvrdenia sťažovateľa   záväzok   správcu   uzavrieť   s ním   zmluvu   o predaji   podniku.   Sťažovateľ považoval tento zmluvný vzťah medzi ním a správcom podľa svojho obsahu za zmluvu o budúcej zmluve, k uzavretiu ktorej došlo v zmysle § 289 a nasl. Obchodného zákonníka.

Dňa 4. decembra 2003 podal úpadca návrh na nútené vyrovnanie. Na základe tejto právnej   skutočnosti   správca   zmluvu   o predaji   podniku   so   sťažovateľom   ale   neuzavrel. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ 28. septembra 2004 odstúpil od svojho návrhu a vyzval správcu na okamžité vrátenie poskytnutého preddavku. V tejto súvislosti poukázal na to, že napriek   tomu,   že   správca   písomne   akceptoval   jeho   odstúpenie,   poskytnuté   finančné prostriedky mu vrátil oneskorene, t. j. nie v prvý deň nasledujúci po výzve, ale až 13. deň po výzve a bez príslušenstva, t. j. bez úrokov.

Podľa názoru sťažovateľa sú tieto úroky pohľadávkou proti podstate, ktoré možno uspokojiť už v priebehu konkurzu, čo podľa jeho názoru nevylučuje ani ustanovenie § 33 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o konkurze   a vyrovnaní“),   pretože   tieto   úroky   nie   sú   úrokmi   z omeškania   a   ani z pohľadávky,   ktorá   vznikla   pred   vyhlásením   konkurzu.   Sťažovateľ   vyčíslil   výšku   tejto pohľadávky   za   obdobie   od   16. decembra   2003   do   13.   októbra 2004 na 881 543,82   Sk (vychádzajúc z výšky úrokových sadzieb, za ktoré v tom čase banky poskytovali úvery).

Sťažovateľ   argumentoval   tým,   že   podľa   §   340   Obchodného   zákonníka   je   dlžník povinný záväzok splniť v čase určenom v zmluve a ak čas plnenia nie je takto určený, bez zbytočného   odkladu   po   tom,   čo   ho   veriteľ   o plnenie   požiadal.   Opierajúc   sa   o uvedené ustanovenie   sťažovateľ   listom   z 14.   septembra   2004   požiadal   správcu   o vrátenie   sumy 8 910 000 Sk. Správca na žiadosť sťažovateľa „odpovedal listom z 23. septembra 2004 tak, že požiadal spoločnosť F. spol. s r. o., aby tento úkon zopakovala vo forme, v akej urobil návrh,   t.   j.   s notársky   overeným   podpisom“. Sťažovateľ   požiadavke   správcu   vyhovel a 28. septembra 2004 mu zaslal výzvu na vrátenie sumy 8 910 000 s notársky overeným podpisom.

Tým, že správca požiadavke sťažovateľa na okamžité vrátenie požadovanej sumy nevyhovel a vrátil mu ju až 13. októbra 2004, spôsobil sťažovateľovi škodu vo výške, ktorú vyčíslil   na   260 000   Sk,   pretože   musel   v dôsledku   oneskoreného   vrátenia   finančných prostriedkov zo strany správcu zaplatiť spoločnosti F., s. r. o., zmluvnú pokutu za 13 dní omeškania, t. j. vo výške 260 000 Sk. Podľa názoru sťažovateľa z uvedeného dôvodu mu vznikla voči správcovi pohľadávka na náhradu škody v sume 260 000 Sk ako pohľadávka proti podstate, ktorú mu správca napriek viacerým výzvam neuhradil.

Ďalej sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 10. septembra 2004 sa v právnej veci úpadcu uskutočnilo pojednávanie, na ktorom prítomní veritelia odsúhlasili návrh úpadcu na nútené vyrovnanie.

Sťažovateľ namieta, že napriek tomu, že je majiteľom pohľadávky na úroky a na náhradu škody, a teda je konkurzným veriteľom proti podstate, súd ho na pojednávanie o nútenom   vyrovnaní   nielenže   nepredvolal,   ale   ho   nezaradil   ani   medzi   veriteľov s pohľadávkami proti podstate, ktorých je úpadca povinný uspokojiť.

Krajský súd uznesením sp. zn. 8 K 15/03 z 20. decembra 2005 nútené vyrovanie potvrdil,   a   to   napriek   tomu,   že   nútené   vyrovnanie   navrhnuté   úpadcom   nepočítalo s uspokojením pohľadávky sťažovateľa ako jedného z veriteľov proti podstate, a teda nebol podľa tvrdenia sťažovateľa splnený jeden z predpokladov potvrdenia núteného vyrovnania. V tomto   postupe   krajského   súdu   vidí   sťažovateľ   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom a chrániť svoje práva a oprávnené záujmy, ktoré boli rozhodnutím tohto súdu porušené. Dôsledkom   uvedeného   postupu   súdu   je   podľa   sťažovateľa   zmätočnosť   uznesenia o potvrdení núteného vyrovnania.

Z uvedeného   dôvodu   sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 9 K 15/03 z 20. decembra 2005 odvolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Obo 129/2005 z 27. júna 2005 odvolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu, že bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domnieva, že postupom najvyššieho súdu a krajského súdu a ich namietanými rozhodnutiami mu bola ako účastníkovi konania odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   čím   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na   súdnu ochranu a zároveň jeho vlastnícke právo.

Sťažovateľ v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd vyslovil, že

- postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 K 15/03 a jeho rozhodnutím z 13.   mája 2003,   ako   aj   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 6 Obo 129/2005 a jeho rozhodnutím z 27. júna 2005 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 2 ústavy,

- zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 9 K 15/03 z 13. mája 2003 a vec mu vrátil na ďalšie   konanie   a   tiež   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Obo   129/2005 z 27. júna 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

-priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk, ktoré je krajský súd spoločne a nerozdielne s najvyšším súdom povinný uhradiť mu do dvoch mesiacov od doručenia meritórneho rozhodnutia, ako aj trovy právneho zastúpenia v sume 5 280 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   preskúmal   opodstatnenosť   predloženej sťažnosti   v naznačenom   smere,   t.   j.   posudzoval,   či   existuje   príčinná   súvislosť   medzi postupom   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   v označených   konaniach,   ktorý   vyústil v konečnom dôsledku do tvrdeného odmietnutia postavenia sťažovateľa ako konkurzného veriteľa   a znemožnenia   uspokojenia   jeho   pohľadávky   proti   podstate   v rámci   núteného vyrovnania   v konkurznom   konaní   vedenom   na   majetok   úpadcu   a základnými   právami, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vychádzal zo skutočnosti, že konkurzné konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania. Jeho účelom je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku, a cieľom pomerné uspokojenie veriteľov z majetku úpadcu. Tak v súdnom konaní vo všeobecnosti, ako aj v konkurznom konaní musí súd postupovať tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana   práv   a právom   chránených   záujmov   účastníkov.   Táto   ochrana   musí   byť zabezpečená pre všetkých účastníkov konania bez ohľadu na druh súdneho konania a na to, na   ktorej   strane   procesnoprávneho   vzťahu   stoja.   Účastník   má   právo   prednášať   návrhy, vyjadrovať sa k návrhom a k postupu súdu, navrhovať dôkazy a k vykonaným dôkazom sa vyjadrovať. Takýmto spôsobom uplatňuje svoj vplyv na výsledok konania. Keď konanie prebieha vo viacerých štádiách, účastník prispôsobuje svoj procesný postup jednotlivým štádiám.

Predmetný konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený podľa právnej úpravy účinnej v čase   jeho   vyhlásenia   (k   13.   máju   2003),   t.   j.   podľa   zákona   o konkurze   a vyrovnaní. Z uvedeného dôvodu sa v danom prípade na celé konkurzné konanie od podania návrhu na jeho vyhlásenie až do jeho skončenia uplatňoval zákon o konkurze a vyrovnaní.

Podľa § 27 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní predaj majetku z podstaty úpadcu mimo   dražby   uskutoční   správca   so   súhlasom   súdu   a za   podmienok   určených   schôdzou konkurzných veriteľov. Podľa ods. 8 citovaného ustanovenia správca speňažuje podstatu na základe   schôdzou   konkurzných   veriteľov   schváleného plánu   speňaženia,   ktorý   obsahuje spôsob speňaženia a podmienky predaja mimo dražby. Podmienky predaja mimo dražby obsahujú   najmä   spôsob   zverejnenia   ponukového   konania,   označenie   predmetu   predaja mimo dražby a určenie lehoty, do ktorej sa ponuky zasielajú, kritériá, podľa ktorých sa ocenenie   vykonáva, určenie   zodpovednej   osoby   za   vyhodnotenie   ponúk   a určenie   času, kedy sa vyhodnotenie vykoná.

Opatrenie, ktorým súd udeľuje súhlas s predajom mimo dražby, neudeľuje správcovi oprávnenie k takémuto predaju, ale určuje, akým spôsobom bude speňažovanie so zreteľom na   podaný   návrh   správcu   ako   jedna   z   etáp   konkurzného   konania,   prebiehať.   Ide o rozhodnutie súdu o postupe konkurzného konania, teda o opatrenie upravujúce vedenie konania, pričom jeho výrok je výrokom vyplývajúcim z dohliadacej činnosti súdu. V rámci tejto činnosti súd svoj súhlas s predajom mimo dražby môže kedykoľvek zmeniť, zrušiť alebo i stanoviť iné podmienky predaja, ak zistí v priebehu speňažovania nové skutočnosti, ktoré odôvodňujú zmenu jeho pôvodného rozhodnutia (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 309/01 z 29. januára 2002).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa a k nej pripojených listín vyplynulo, že v priebehu speňažovania   majetku   úpadcu   došlo   k takejto   novej   právnej   skutočnosti,   a to   k návrhu úpadcu na nútené vyrovnanie zo 4. decembra 2003.

V danom prípade napriek tomu, že správca konkurznej podstaty sťažovateľovi ako účastníkovi verejného ponukového konania na predaj majetku z konkurznej podstaty úpadcu listom   zo   16.   decembra   2003   oznámil,   že   jeho ponuka   bola vyhodnotená   ako   víťazná, k súhlasu súdu   s predajom ani k uzavretiu   samotnej kúpnej zmluvy nedošlo, a to z toho dôvodu, že úpadca podal návrh na nútené vyrovnanie podľa § 34 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní. Správca následne vrátil sťažovateľovi na základe jeho výzvy uhradenú zálohu v sume 8 910 000 Sk bez zbytočného odkladu 13. októbra 2004, a to bez toho, aby bol viazaný povinnosťou uhradiť mu z uvedenej sumy úroky a náhradu škody, pretože takýto záväzok zaťažujúci podstatu mu nevyplýval zo žiadneho ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní.

Pojednávanie   o   nútenom   vyrovnaní   v   právnej   veci   úpadcu   sa   uskutočnilo 10. septembra   2004.   Podľa   §   38   ods.   1   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   predpokladom potvrdenia   núteného   vyrovnania   súdom   je   súhlas   väčšiny   konkurzných   veriteľov prítomných   alebo   zastúpených   na   pojednávaní,   ktorí   včas   prihlásili   svoje   pohľadávky a ktorých hlasy predstavujú viac ako tri štvrtiny všetkých prihlásených pohľadávok. Podľa § 38 ods. 2 písm. a) citovaného zákona právo hlasovať nemajú konkurzní veritelia, ktorých práva nebudú núteným vyrovnaním dotknuté (najmä oddelení veritelia a veritelia podstaty).

V okolnostiach   prípadu   krajský   súd   nútené   vyrovnanie   medzi   úpadcom   a jeho veriteľmi odsúhlasené na pojednávaní o nútenom vyrovnaní 10. septembra 2004 uznesením sp.   zn.   9   K   15/03   z   20.   decembra   2004   potvrdil.   Predmetné   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 20. januára 2005.

Sťažovateľ namietal, že ako majiteľ pohľadávky proti podstate podľa § 31 ods. 3 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní (pohľadávky na úroky a pohľadávky na náhradu škody) je konkurzným veriteľom, ktorého mal súd predvolať na pojednávanie o nútenom vyrovnaní, no nestalo sa tak. Zdôraznil, že súd ho na pojednávanie ani nepredvolal, ba ani nezaradil   medzi   veriteľov   s pohľadávkami   proti   podstate,   ktorých   je   úpadca   povinný uspokojiť.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   „napriek   tomu,   že   nútené   vyrovnanie   navrhnuté   dlžníkom nepočíta s uspokojením pohľadávky spoločnosti F. spol. s r. o. ako jedného z veriteľov proti podstate, a teda napriek tomu, že nie je splnený jeden z predpokladov potvrdenia núteného vyrovnania,   súd   nútené   vyrovnanie   uznesením   sp.   zn.   9   K   15/03   z 20. decembra   2004 potvrdil. Týmto postupom odňal súd spoločnosti F. spol. s r. o. možnosť konať pred súdom a chrániť   svoje   práva   a oprávnené   záujmy,   ktoré   boli   rozhodnutím   súdu   porušené. Dôsledkom   uvedeného   postupu   súdu   je   zmätočnosť   uznesenia   o potvrdení   núteného vyrovnania“.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa sa ústavný súd v prvom rade zameral na postup a rozhodnutie krajského súdu vo veci sťažovateľa. Pri jeho posúdení vychádzal z toho, že účelom konkurzného konania je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka,   ktorý   je   v úpadku.   Naplnenie   tohto   cieľa   vyžaduje   spravidla   riešenie   väčšieho množstva skutkových a právnych otázok spojených so zistením a zabezpečením majetku patriaceho do konkurznej podstaty, jeho speňažením a následným uspokojením pohľadávok konkurzných   veriteľov,   riešením   incidenčných   sporov   a pod.   V danom   prípade   je   však predmetom   posúdenia   zo   strany   ústavného   súdu   iba   tá   časť   označeného   konkurzného konania, ktorá priamo súvisela s rozhodovaním o nútenom vyrovnaní medzi úpadcom a jeho veriteľmi.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu ako konkurzného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 K 15/03, ktorý vyústil do namietaného potvrdenia núteného vyrovnania uznesením   z   20.   decembra   2004   (ako   vyplýva   z obsahu sťažnosti sťažovateľa),   bol   po použití   príslušného riadneho   opravného prostriedku   (odvolania) zo strany sťažovateľa proti predmetnému uzneseniu oprávnený preskúmať najvyšší súd. Z toho vyplýva, že vo vzťahu k postupu krajského súdu v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 9 K 15/03 (týkajúceho sa núteného vyrovnania) sa uplatňuje princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Sťažovateľ   v   návrhu   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   v súvislosti   s porušením označených   základných   práv   krajským   súdom   namietal   aj   jeho   rozhodnutie   sp.   zn. 9 K 15/03 z 13. mája 2003. Žiadal ho zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   pripomína,   že   ochrana   základných   práv   a slobôd   v konaní   pred ústavným súdom je poskytovaná proti konkrétne vymedzeným porušovateľom označených práv   a   slobôd,   ktorí   majú   právomoc   (kompetenciu)   konať   a rozhodovať   o otázkach spojených   so   základnými   právami   a slobodami   v zmysle   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Je   na sťažovateľovi, aby uviedol konkrétny orgán verejnej moci, ktorý je v jeho veci oprávnený a povinný   chrániť   základné   práva   a slobody   v rozsahu   vymedzenom   konkrétnymi všeobecnými záväznými právnymi predpismi, predovšetkým zákonmi, a jeho úkony, ktoré namieta (§ 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   žiada   ústavný   súd,   aby   vyslovil   porušenie   ním namietaných základných práv rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 9 K 15/03 z 13. mája 2003.

Keďže   v zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone - čo nie je tento prípad) aj pokiaľ ide o označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu,   ktorým   sa   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   porušili   základné   práva   alebo   slobody, ústavný súd v uvedenom rozsahu vec ďalej skúmal a rozhodol v nej.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   III.   ÚS   124/04, IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd zistil, že časť sťažnosti sťažovateľa týkajúca sa rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 9 K 115/03 z 13. mája 2003 bola podaná po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

V okolnostiach prípadu je zjavné, že napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu, nadobudlo právoplatnosť skôr ako dva mesiace pred 26. augustom 2005, keď sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd. Preto je sťažnosť v časti, v ktorej   je   namietané   porušenie   sťažovateľových   základných   práv   uznesením   krajského súdu sp. zn. 9 K 115/03 z 13. mája 2003, podaná oneskorene.

Ústavný súd navyše dodáva, že v danom prípade sa nedá vyvodiť žiadna spojitosť medzi uznesením   krajského súdu   o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu   a porušením sťažovateľom   označených   základných   práv,   pretože   túto   spojitosť   tvrdí   sťažovateľ   iba z dôvodu,   že   ako   konkurzný   veriteľ   proti   podstate   bol   vylúčený   z uspokojenia   svojich pohľadávok v rámci núteného, súdom potvrdeného vyrovnania na návrh úpadcu. Uvedené tvrdenie takúto súvislosť nevytvára a ani sťažovateľ ničím nepreukázal, že práve uvedeným rozhodnutím bolo zasiahnuté do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 2 ústavy. V tejto časti teda   nie   je   v súlade   skutková   a právna   stránka   sťažnosti,   čo   znamená   jej   zjavnú neopodstatnenosť (I. ÚS 12/01, I. ÚS 71/02).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie označených základných práv postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn 6 Obo 129/2005 z 27. júna 2005 tvrdiac, že ako veriteľ   pohľadávky   proti   podstate   bol   osobou   oprávnenou   na   podanie   odvolania   proti uzneseniu krajského súdu o potvrdení núteného vyrovnania.

V súvislosti   s tým   sťažovateľ   poukázal   na   nesprávny   výklad   definície   účastníka konkurzného konania podľa § 7 zákona o konkurze a vyrovnaní odvolacím súdom, ktorý nepovažujúc sťažovateľa za účastníka, ktorý na vyrovnanie výslovne neprivolil, odmietol jeho odvolanie podľa § 39 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní ako podané niekým, kto na podanie odvolania nie je oprávnený. Najvyšší súd takto označeným rozhodnutím podľa tvrdenia sťažovateľa porušil jeho základné práva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v... čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Z citovaných ustanovení ústavy okrem iného vyplýva, že ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde sa môže fyzická osoba alebo právnická osoba domáhať iba zákonom   ustanoveným   postupom   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   a v medziach   zákonov,   ktoré vykonávajú   ustanovenia   ústavy   týkajúce   sa   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale že v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp.   podmienkam, akými sú   napr.   spôsobilosť   byť účastníkom   konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené   náležitosti návrhu   na   začatie   konania,   zákonné   lehoty   a pod.   (II.   ÚS   109/02,   I.   ÚS   22/03, III. ÚS 209/05, II. ÚS 257/05).

Ústavný súd tiež vyslovil, že právomoc všeobecného súdu konať o veci, ktorej sa návrh týka, obsahuje v sebe právomoc skúmať, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Z obsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Obo 129/2005 z 27. júna 2005 vyplýva, že výrok o odmietnutí odvolania sťažovateľa proti uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   9   K   15/03   z   20.   decembra   2004   založil   na   týchto skutočnostiach:

„Krajský súd v Bratislave uznesením   z   20.   decembra   2004,   č.   k.   9 K 15/03-252 potvrdil nútené vyrovnanie medzi úpadcom: S., spol. s r. o., S. a jeho veriteľmi, odsúhlasené na pojednávaní o nútenom vyrovnaní dňa 10. septembra 2004.

Z odôvodnenia uznesenia súdu prvého stupňa vyplýva, že úpadca v súlade s ust. § 34 ods. 1 ZKV dňa 4. decembra 2003 podal návrh na nútené vyrovnanie, ktorý doplnil dňa 7. januára 2004.

Dňa   10.   septembra   2004   sa   uskutočnilo   pojednávanie   o nútenom   vyrovnaní.   Za navrhnuté nútené vyrovnanie na pojednávaní hlasovalo 16 veriteľov, ktorých pohľadávky predstavovali 90,58 %, teda viac ako ¾ všetkých prihlásených pohľadávok. Jeden veriteľ hlasoval proti návrhu na nútené vyrovnanie. Tým bol splnený predpoklad podľa ust. § 37 ZKV na potvrdenie núteného vyrovnania.

Proti   tomuto   uzneseniu   podala   spoločnosť   F.   s.   r.   o.   B.   odvolanie.   V odvolaní odvolateľ uviedol, že má pohľadávku proti podstate, vzniknutú po vyhlásení konkurzu, a to úrok   z omeškania   a náhradu   škody   z titulu   odstúpenia   správcu   konkurznej   podstaty   od zmluvy o budúcej zmluve.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) skôr ako pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, skúmal či odvolanie podala osoba k takémuto právnemu   úkonu   oprávnená   podľa   §   201   O.   s.   p.   a príslušných   ustanovení   zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. v znení zmien a doplnkov (ďalej len ZKV) a dospel k názoru, že odvolanie bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Podľa ust. § 39 ods. 3 ZKV - proti uzneseniu o potvrdení núteného vyrovnania môžu podať odvolanie účastníci, ktorí na vyrovnanie výslovne neprivolili, spoludlžníci a ručitelia úpadcu. Teda vyššie citované ust. § 39 ods. 3 ZKV určuje okruh subjektov, ktorí môžu podať odvolanie proti uzneseniu o potvrdení núteného vyrovnania. Do tohto takto vymedzeného okruhu osôb, oprávnených podať odvolanie, nespadajú veritelia pohľadávok proti podstate.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že odvolateľ nie je veriteľom, ktorý na vyrovnanie výslovne neprivolil, taktiež nie je spoludlžníkom a ani ručiteľom úpadcu. Preto odvolací súd odvolanie odvolateľa podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p. odmietol, keďže odvolanie bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.“Podľa   názoru   ústavného   súdu   v prípade   sťažovateľa   nedošlo   k odmietnutiu spravodlivosti   majúcemu   za   následok   porušenie   jeho   označených   základných   práv,   ale o prípad, keď jeho základné právo na súdnu ochranu bolo v celom rozsahu realizované, aj keď   nie   podľa   subjektívnych   predstáv   sťažovateľa.   Najvyšší   súd   v súlade s hmotnoprávnymi   i procesnoprávnymi   zákonnými   požiadavkami   prerokoval   odvolanie sťažovateľa a následne po jeho preskúmaní ho odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

Ak totiž z ustanovenia § 38 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní vyplýva, že právo hlasovať o nútenom vyrovnaní nemajú najmä oddelení veritelia a veritelia podstaty, takíto účastníci tak nemôžu výslovne neprivoliť vyrovnaniu, a teda zákon o konkurze a vyrovnaní im   nepriznáva   aktívnu   legitimáciu   na   podanie   odvolania   proti   uzneseniu   o potvrdení núteného   vyrovnania   (§   39   ods.   3   zákona   o konkurze   a vyrovnaní).   Preto   bolo   už bezpredmetné zaoberať sa vôbec dôvodnosťou tvrdenia sťažovateľa o jeho postavení ako veriteľa proti podstate z dôvodu pohľadávok na úroky a na náhradu škody [tak správca, ako aj krajský súd existenciu pohľadávok (právny dôvod ich vzniku) neuznal].

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vychádzajúc z námietok sťažovateľa uvedených v tejto   časti   sťažnosti   konštatoval,   že   ich   obsah   nesignalizuje   takú   spojitosť   s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorej reálnosť by bolo možné posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Dôvody,   o ktoré   oprel   najvyšší   súd   namietané rozhodnutie,   možno   podľa   názoru ústavného súdu považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné, rešpektujúce požiadavku takej interpretácie a aplikácie zákona, ktorá je v súlade s procesným postavením účastníka   legitimovaného   podať   odvolanie   proti   uzneseniu   o potvrdení   núteného vyrovnania, a možno ich vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovaných na daný prípad.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   k   záveru,   že   závery najvyššieho súdu v predmetnej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   sťažovateľa   postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 129/05 z 27. júna 2005 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 129/05 z 27. júna 2005 bolo porušené aj jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež „vlastnícke právo, zaručené ustanovením článku   20   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky“.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti sťažovateľa   konštatoval,   že   sťažovateľ   túto   časť   svojej   sťažnosti   nijakým   spôsobom neodôvodnil.   Podľa   §   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažovateľ   musí   svoj   návrh odôvodniť   a k svojmu   návrhu   predložiť   (navrhnúť)   dôkazy.   Keďže   sťažovateľ   svoju sťažnosť v časti požadujúcej vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 2 ústavy postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 129/05 z 27. júna 2005 neodôvodnil a nepredložil k nej žiadne dôkazy, ústavný súd v tej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2007