znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 37/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   D.,   bytom   P.,   vo veci   namietaného   porušenia základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa   čl. 39 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   Ministerstvom   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   J.   D. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2005 doručená sťažnosť Ing. J. D. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   základného   práva   na   primerané   hmotné   zabezpečenie v starobe   podľa   čl. 39   ods. 1   ústavy   Ministerstvom   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny Slovenskej republiky v súvislosti i s priznaním a vyplácaním starobného dôchodku podľa Zmluvy medzi Slovenskou republikou a U. o sociálnom zabezpečení z 5. decembra 2000 (ďalej len „namietaná zmluva“) uverejnenej v Zbierke zákonov Slovenskej republiky ako oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 53/2002 Z. z.

Sťažovateľ uviedol, že je jedným z presídlencov z U. s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ktorí sú namietanou zmluvou poškodení.

Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že   namietaná   zmluva, „... ktorá   nadobudla   účinnosť 1. januára 2002   bola   vypracovaná   pracovníkmi   Ministerstva   práce,   sociálnych   vecí a rodiny   SR   krajne   nezodpovedne.   Zmluva   diskriminuje   občanov   Slovenska   žijúcich na území   SR,   ktorí   sa   presťahovali   z U.   na   územie   republiky   v priebehu   90-ch   rokov minulého   storočia   vrátane   presídlencov   z Č.   zóny,   za   územným   princípom   (problém s dôchodkami majú   len   bývalí   občania bývalého   Z.   presídlení z územia   U.).   Predmetná zmluva len mechanicky prenáša u. starobný dôchodok na územie SR a vôbec neberie do úvahy to, že v čase podpísania Zmluvy sa jednalo o u. starobný dôchodok vo výške 750 až 1000   Sk.   Tak   isto   zmluva   neberie   do   úvahy   to,   že   na   Slovensku   sú   oveľa   vyššie   ceny na základné potraviny a mesačná platba za dvojizbový byt v čase podpísania Zmluvy bola 7-krát vyššia ako na U. a činila takmer 3,5 násobok maximálneho u. starobného dôchodku. Okrem toho Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR zmenilo právne predpisy SR o priznaní a vyplácaní starobného dôchodku podľa predmetnej zmluvy o niekoľko rokov skôr, ako bola príslušnými úradmi zmluvných strán uzavretá Správna dohoda (21. júna 2004), t. j. vedome ohrozilo tisíce dôchodcov, ktorí boli nútení roky čakať na u. starobný dôchodok. (...)“.

Podľa   sťažovateľa «Ministerstvo   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   SR   zámerne a zákerne   do   článku 12,   ods. 4   Zmluvy   zapracovalo   právny   predpis   SR,   podľa   ktorého „celková suma peňažných dávok, ktorá patrí občanovi podľa právnych predpisov obidvoch zmluvných   strán,   nesmie   byť   nižšia   ako   minimálna   suma   dôchodku   podľa   právnych predpisov Slovenskej republiky (550 Sk + 112,1 % z tejto sumy + pevná suma 1 270 Sk = 2 437 Sk)“, čo je takmer 2-krát menej, ako životné minimum na území Slovenskej republiky (4 730 Sk).

Podľa listu Sociálnej poisťovne R-2890 zo dňa 16. 11. 2005 „Aplikácia článku 12 ods. 4 uvedenej zmluvy Sociálnou poisťovňou neprichádza do úvahy, ak nárok na dôchodok vznikol po 31. decembri 2003. To znamená podľa právneho predpisu, ktorý nestanovuje minimálnu sumu dôchodkov vyplácaných z dôchodkového poistenia Slovenskej republiky“. Toto ustanovenie Sociálnej poisťovne znamená, že po 31. decembri 2003 presídlenci z U. žiaden vyrovnávací príplatok nedostávajú.

Okrem toho podľa čl. 23 ods. 2 „Na získanie nároku na peňažné dávky podľa tejto zmluvy sa hodnotia aj doby zabezpečenia (poistenia), ktoré boli získané podľa právnych predpisov   obidvoch   zmluvných   strán   predtým,   ako   zmluva   nadobudla   platnosť“, t. j. predmetná zmluva je retrospektívna, čo je v rozpore s medzinárodnými normami. Nová   medzinárodná   Zmluva   medzi   Slovenskou   republikou   a U.   o sociálnom zabezpečení   zo   dňa   5. decembra 2000   neplní   hlavnú   povinnosť   a je   to   „ochrana   pred chudobou v starobe“. (...)

Predpokladám,   že   ani   ústavní   činitelia,   ani   poslanci   parlamentu   si   neuvedomili, čo vlastne podpísali, s čím vyslovili súhlas, čo vlastne ratifikovali».

Sťažovateľ   kriticky   hodnotí   skutočnosť,   že „Ministerstvo   práce,   sociálnych   vecí a rodiny SR v priebehu niekoľkých rokov nepohlo ani prstom, aby napravilo chybu, ktorú samo urobilo“, a to napriek tomu, že k tomu dostalo množstvo podnetov od postihnutých osôb.

Ďalej sťažovateľ vyslovuje názor, že namietaná zmluva znamená pre presídlencov z U., ktorí väčšinu rokov majú odpracovaných na U., „... hmotnú núdzu na celý zostatok ich života, t. j. vopred ohrozuje zabezpečenie ich základných životných podmienok v starobe a porušuje ich právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti“. Vzhľadom na to je namietaná zmluva v rozpore s čl. 19 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy.

Odvolávajúc sa na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol tak, že uloží:

„a) Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, aby zmenilo právne predpisy Slovenskej republiky o priznaní a vyplácaní starobného dôchodku podľa novej medzinárodnej Zmluvy o sociálnom zabezpečení medzi SR a U. zo dňa 5. 12. 2000, ktorý   vo   väčšine   prípadov   nebude   stačiť   ani   na   zaplatenie   inkasa   za   byt,   a zvýšilo presídlencom z U. príslušný rozdiel k peňažnej dávke pri dobe zabezpečenia (poistenia) viac ako 30 rokov aspoň na úroveň 1,2-násobku životného minima. Táto zmena má sa týkať všetkých   presídlencov   z U.,   ktorým   bol   priznaný   a vyplácaný   starobný   dôchodok   podľa predmetnej zmluvy od 1. 1. 2002.

b) Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, aby podalo podnet vláde SR na zmenu právnych predpisov o priznaní a vyplácaní starobného dôchodku podľa   novej   medzinárodnej   zmluvy   o sociálnom   zabezpečení   medzi   SR   a U.,   respektíve zrušilo retrospektívu predmetnej zmluvy, v krajnom prípade aby Zmluva sa uplatňovala pre presídlencov z U. až od dňa podpísania Správnej dohody o vykonávaní Zmluvy, t. j. až od 21. júna 2004.“

Sťažovateľ   zároveň   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o procesných   otázkach a uložil:

„a) Sociálnej poisťovni Slovenskej republiky, aby dočasne od 1. 1. 2000 až do dňa zmeny   právnych   predpisov   Slovenskej   republiky   o   priznaní   a   vyplácaní   starobného dôchodku   podľa   novej   medzinárodnej   Zmluvy   o   sociálnom   zabezpečení   medzi   SR   a U. zo dňa 5. 12. 2002 (správne má byť 5. 12. 2000, pozn. ústavného súdu) presídlencom z U. vyplatila príslušný rozdiel k peňažnej dávke pri dobe zabezpečenia (poistenia) viac ako 30 rokov do výšky životného minima.

b) Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, aby dočasne vypracovalo   osobitný   predpis   o vyplácaní   starobného   dôchodku   pre   presídlencov   z U. s trvalým   pobytom   na   území   SR,   ktoré   majú   dobu   zabezpečenia   (poistenia)   viac   ako 30 rokov aspoň na úrovni 1,2-násobku životného minima na území Slovenskej republiky.

c) Ministerstvu práce,   sociálnych vecí a rodiny Slovenskej   republiky,   aby podalo podnet vláde na zmenu podmienok Zmluvy medzi Slovenskou republikou a U. o sociálnom zabezpečení zo dňa 5. 12. 2002 (správne má byť 5. 12. 2000, pozn. ústavného súdu), aby predmetná zmluva bola v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.“

Napokon   sťažovateľ   požaduje,   aby   mu   ústavný súd   v konaní   o jeho   sťažnosti vzhľadom   na   jeho   zárobkové   a majetkové   pomery   ustanovil   právneho   zástupcu   z radov advokátov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jedným z dôvodov na odmietnutie sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde je to, že ide o takú sťažnosť, na prerokovanie ktorej nemá ústavný súd právomoc.

Ústavný súd je totiž štátny orgán (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti) a jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy, vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa preto musí dôsledne riadiť vymedzením svojich právomocí vyplývajúcich z čl. 125 a nasledujúcich ústavy a ďalej konkretizovaných v zákone   o ústavnom   súde   a nemôže sa   zaoberať podaniami,   ktorými   sa   fyzické   osoby domáhajú   niečoho,   čo   podľa   ústavy   a zákona   o ústavnom   súde   nemôže   prejednávať a rozhodnúť.

Z   ustanovenia   § 49   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   sťažnosť   podľa   čl. 127 ods. 1   ústavy   sú   oprávnené   podať   fyzické   osoby   alebo   právnické   osoby,   ak   tvrdia, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci boli porušené ich základné práva alebo slobody.

Aj   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy individuálnym   právnym   prostriedkom   na   ochranu   ústavne   zaručených   základných   práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb. Definičným znakom pojmu sťažnosť je zásah orgánu verejnej moci do týchto základných práv alebo slobôd. Zmyslom a účelom sťažnosti je ochraňovať fyzické osoby a právnické osoby pred zásahmi do základných práv alebo slobôd predovšetkým zo strany orgánov štátu [rozhodnutiami, opatreniami alebo iným zásahom (II. ÚS 187/03 IV. ÚS 197/03, II. ÚS 19/04)].

Súčasťou   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého „sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy sa možno brániť len proti porušeniam základných práv individuálnymi právnymi aktmi...“ (m. m. napr. IV. ÚS 333/04).

Pokiaľ sa sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie svojej sťažnosti domáha, aby ústavný súd uložil „Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, aby zmenilo právne predpisy Slovenskej republiky o priznaní a vyplácaní starobného dôchodku podľa novej medzinárodnej Zmluvy o sociálnom zabezpečení medzi SR a U. zo dňa 5. 12. 2000 (...)“ a „... aby   podalo   podnet   vláde   SR   na   zmenu   právnych   predpisov   o   priznaní a vyplácaní   starobného   dôchodku   novej   medzinárodnej   zmluvy   o sociálnom   zabezpečení medzi SR a U. (...)“, je zrejmé, že sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal v konaní o sťažnosti rozhodnutie, na ktoré v tomto type konania nie je oprávnený. Keďže citovaný návrh   sťažovateľa   ide   nad   rámec   právomoci   ústavného   súdu   (čl. 127   ods. 1   ústavy),   je potrebné sťažnosť odmietnuť.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   považuje   napokon   za   potrebné   poznamenať,   že   v rámci   ústavou taxatívne   vymedzenej   právomoci   rozhoduje   podľa   čl. 125a   ods. 1   ústavy   v   osobitnom konaní   aj   o súlade   dojednaných   medzinárodných   zmlúv,   na   ktoré   je   potrebný   súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou alebo ústavným zákonom.

V zmysle   druhého   odseku   citovaného   článku   ústavy   môže   návrh   na   rozhodnutie podľa odseku 1 podať ústavnému súdu prezident Slovenskej republiky alebo vláda pred tým, ako predloží dojednanú medzinárodnú zmluvu na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky.

Takéto konanie teda možno začať len pred ratifikáciou danej medzinárodnej zmluvy a   na   návrh   uvedených   aktívne   procesne   legitimovaných   subjektov,   medzi   ktoré   nie   sú zaradené fyzické osoby – občania.

Z citovaných článkov ústavy ďalej vyplýva, že ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom koncipuje toto konanie ako samostatné konanie a nepripúšťa možnosť, aby sa uskutočnilo ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom (teda ani v rámci konania o sťažnosti). Navyše je na toto konanie podľa čl. 131 ods. 1 ústavy daná právomoc pléna ústavného súdu.

Ústavný   súd   poukazuje   záverom   na   to,   že   uvedená   ústavná   úprava   obsiahnutá v čl. 125a   ústavy   vymedzuje   kompetenciu   ústavného   súdu   rozhodovať   o súlade medzinárodných zmlúv s ústavným poriadkom Slovenskej republiky pred ich ratifikáciou (tzv.   predbežná   alebo   preventívna   kontrola   ústavnosti),   ktorú   je   nutné   odlišovať od koncepcie   následného   prieskumu   medzinárodných   zmlúv.   Podľa   tejto   konštrukcie ústavný   súd   na   návrh   podaný   prezidentom   Slovenskej   republiky   alebo   vládou   posúdi, a to ešte pred ratifikáciou medzinárodnej zmluvy, či je nevyhnutné buď od tohto zámeru upustiť,   alebo   je   nutné   najskôr   vytvoriť   ústavne   konformný   priestor   pre   jej   následnú ratifikáciu. Právnym účinkom rozhodnutia o nesúlade dojednanej medzinárodnej zmluvy s ústavou   je,   že   takúto   medzinárodnú   zmluvu   nemožno   ratifikovať.   Z obsahu   sťažnosti možno vyvodiť, že sa ňou sťažovateľ domáha preskúmania súladu medzinárodnej zmluvy s ústavou po jej ratifikácii, čo však ústava neumožňuje.

Odmietnutím celej sťažnosti v rámci predbežného prerokovania podľa § 25 zákona o ústavnom   súde   sa   stalo   bezpredmetným   rozhodovať   o ďalších   nárokoch   sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti, a preto sa nimi už ústavný súd nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2006