znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 37/05-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti   Márie   Soľárovej,   bytom   K., zastúpenej   advokátom   JUDr. J.   Č.,   K., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Márie Soľárovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu Košice II p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Márii Soľárovej n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť Márii Soľárovej trovy právneho zastúpenia   v sume   11 993 Sk   (slovom   jedenásťtisícdeväťstodeväťdesiattri   slovenských korún) na účet advokáta JUDr. J. Č., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 37/05 z 9. februára 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Márie Soľárovej (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala porušenie jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97.

Okresný   súd   vo vyjadrení   k sťažnosti   sp. zn. Spr.   261/05   doručenom   ústavnému súdu 17. marca 2005 oznámil, že k veci vedenej pod sp. zn. 29 C 34/97 už podal stanoviská k sťažnostiam   v   konaniach   vedených   na   ústavnom   súde   pod   sp. zn.   IV. ÚS 300/04, III. ÚS 369/04 a II. ÚS 8/05, ktoré sa v celom rozsahu týkajú aj prerokúvanej sťažnosti a v ktorých   štádiu   súdneho sporu,   ktoré   nasledovalo po pripustení vstupu   sťažovateľky do konania ako žalovanej v 51. rade, okrem iného uviedol, že:

„... - predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný už s ohľadom na jeho predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania.

- chronológia procesných úkonov:

- (...) dňa 8. 2. 1999   bolo   pojednávanie   určené   na   18. 3. 1999   preročené na 8. 3. 1999   a tiež   bolo   vypracované   uznesenie   o   pripustení   účastníkov   do   konania na strane žalovaných v 6. až 53. rade.

- na pojednávaní konanom dňa 8. 3. 1999 bol vyhlásený rozsudok.

- proti   rozsudku   podal   odvolanie   žalobca   dňa   28. 4. 1999   a   toto   bolo   dňa 12. 5. 1999 doručované na vyjadrenie žalovaným.

- dňa   14. 6. 1999   podal   žalobca   návrh   proti   dvom   žalovaným   na   vydanie predbežného opatrenia, o ktorom konajúca sudkyňa rozhodla dňa 13. 7. 1999. Aj proti tomuto uzneseniu podal žalobca dňa 3. 8. 1999 odvolanie.

- v   dôsledku   podaných   odvolaní   bol   spis   dňa   18. 10. 1999   predložený na rozhodnutie   Krajskému   súdu   v   Košiciach,   odkiaľ   bol   vrátený   tunajšiemu   súdu   dňa 4. 5. 2001 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia vec vrátená na ďalšie konanie.

- dňa   4. 3. 2002   bol   daný   pokyn   pre   doručenie   rozhodnutia   Krajského   súdu v Košiciach účastníkom konania a zároveň bola vypracovaná výzva pre žalobcu v zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach.

- dňa   10. 5. 2002   bolo   doručené   podanie   žalobcu,   ktoré   bolo   30. 7. 2002 doručované žalovaným.

- dňa   10. 3. 2003   bol   určený   termín   pojednávania   na   deň   9. 4. 2003;   uvedené pojednávanie bolo z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne odročené na neurčito.

- dňa   3. 11. 2003   JUDr.   V.   K.,   ktorá   vo   veci   konala,   nastúpila   na materskú dovolenku,   preto   boli   všetky   nevybavené   veci   z   jej   súdneho   oddelenia   prevedené do súdneho   oddelenia   sudkyne   JUDr.   J.   M.,   ktorá   dňa   21. 10. 2004   dala   pokyn   pre zisťovanie adries trvalých pobytov tých účastníkov, u ktorých predchádzajúce doručovania boli bez pozitívneho výsledku.“

V závere vyjadrenia okresný súd uvádza:

„... - keďže podľa správy poštového doručovateľa zo zásielok, nachádzajúcich sa v spise, niektorí žalovaní zomreli, po overení tohto údaja Registrom obyvateľov v Banskej Bystrici je pravdepodobné, že bude existovať dôvod na prerušenie konania podľa § 107 Občianskeho súdneho poriadku.

- zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou.

- vzhľadom na   vyššie uvedenú   chronológiu   vo veci   vykonaných úkonov je   nutné pripustiť, že v danom konaní k určitým prieťahom došlo.

- posúdenie zbytočnosti vzniknutých prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu; z môjho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých pridelených veciach plynulo.“

Obdobné procesné úkony, ktoré označil okresný súd vo vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.

  Navyše, ústavný súd zistil, že žalobca 30. júna 1997 doručil okresnému súdu rozšírenie žalobného návrhu o žalovaných v 3. až 5. rade a 29. septembra 1998 rozšírenie žalobného návrhu o žalovaných v 6. až 53. rade a „dňa 26. 1. 2005 dala konajúca sudkyňa príslušnej   kancelárii   pokyn   pre   zisťovanie   okruhu   dedičov   po   zosnulých   žalovaných a zistenie, pod akými číslami sa vedú dedičské konania“.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   29. marca 2005   sa   právny   zástupca sťažovateľky vyjadril k stanovisku okresného súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza, že: «Nemôžem celkom súhlasiť s hodnotením predmetného sporu predsedom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) ako skutkovo náročným už s ohľadom na jeho predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie. Predmetom prebiehajúceho konania sp. zn.   29 C 34/1997   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   návrhu   na   určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.   Navrhovateľ tvrdí, že sporné nehnuteľnosti boli v minulosti   právoplatne   vyvlastnené   bývalým   československým   štátom   a   následným postupom   prešli   do   jeho   vlastníctva.   Mám   za   to,   že   neexistuje   taká   okolnosť,   ktorá by odôvodňovala   záver   takej   skutkovej   (faktickej)   zložitosti   posudzovanej   veci,   ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh, no najmä dĺžku konania.

Hoci faktickú zložitosť vecí je niekedy rozumné predpokladať (vzhľadom na počet a druh nehnuteľností, o ktoré ide, počet účastníkov konania), zodpovedajúcou prípravou samotného   pojednávania,   ako   aj   uplatnením   § 43   Občianskeho   súdneho   poriadku   táto nemusí   predstavovať   výraznejšie   predĺženie   konania.   Pre   úplnosť   dodávam,   že   takéto konania nie sú ničím neobvyklým v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a predstavujú stabilnú a dosť frekventovanú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Mám za to, že   skutková   zložitosť,   resp.   náročnosť   veci,   ako   ju   hodnotí   predseda   okresného   súdu, nemala   mať   v   posudzovanom   prípade   vplyv   na   vznik   zbytočných   prieťahov   v   konaní. Súhlasím len s tvrdením predsedu okresného súdu, že na strane žalovaných je vysoký počet účastníkov daného konania, z ktorých niektorí v priebehu konania zomreli alebo zmenili trvalé bydlisko, čo sčasti mohlo objektívne nepriaznivo ovplyvniť dĺžku posudzovaného konania. Ale ani skutková náročnosť danej veci, ako ju hodnotí predseda okresného súdu, však nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania.

Ak by ústavný súd úplne neprijal moje hodnotenie v tom, že prejednávaná vec nie je skutkovo   náročná,   a   pripustil   určitú   možnosť   faktickej   zložitosti   veci   (problémy vyplývajúce   z   evidencie   nehnuteľností   a   ich   identifikácie   v   súčasnosti),   ktorá   však   pri dobrej organizácii práce okresného súdu nemala v konečnom dôsledku spôsobiť doterajšie trvanie konania, ktoré nemožno podľa môjho názoru, zdôrazňujem, ospravedlniť.

Pokiaľ ide o právnu zložitosti veci, mám za to, že po právnej stránke nejde o vec komplikovanú a zložitú, a to i s prihliadnutím na to, že vo veci už vyslovil názor nariadený súd. Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní, zapríčinené   nesprávnou   organizáciou   práce, nedokonalým   poznaním   obsahu   samotnej podstaty veci, odbornou nepripravenosťou na pojednávanie (poznamenávam, že odvolací Krajský   súd   v   Košiciach   v   uznesení   vytkol   súdu   prvého   stupňa,   že   si   nevyjasnil, čo je vlastne predmetom konania!), neodborným využitím času určeného na pojednávanie, neodborným   vedením   jednotlivých   pojednávaní   a   nariaďovaním   dokazovania   bez náležitého zistenia procesne významných skutočností pre toto dokazovanie.

Čo sa týka chronológie procesných úkonov, uvedených vo vyjadreniach predsedu okresného súdu, v zásade sa s ňou stotožňujem. Aj táto však dokazuje, že od 4. mája 2001 okresný   súd   vo   veci   nekonal   riadne   a   rýchlo,   ale   pomaly   a   zdĺhavo   so   zbytočnými prieťahmi,   keď v obdobiach označených   v sťažnosti   nekonal   vôbec,   bol nečinný   alebo jednotlivé procesné úkony vykonal vo veľkých časových odstupoch. Posledný úkon vykonal okresný súd 28. januára 2005, keď vydal pokyn na zistenie okruhu dedičov po odporkyni v 45. rade, odporcovi v 35. rade, odporcovi v 15. rade a odporcovi v 20. rade. Uvedeným záznamom (č. l. 340) napádaný spis a činnosť okresného súdu končí.

Ak niektorí z odporcov zomreli skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo alebo sa dodatočne   zistí,   že   niektorí   z   odporcov   nie   sú   v   konaní   pasívne   legitimovaní,   súd postupuje zo zákona podľa § 96, resp. § 107 OSP. K tomuto mi neprislúcha sa vyjadrovať. Mám za to, že sťažovateľka svojím správaním neprispela k prieťahom v konaní. Okresný súd vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov priznal určité prieťahy v danom konaní, tvrdím však, že došlo k zbytočným prieťahom v konaní.   Nesúhlasím   a nemôžem   akceptovať   vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu, že z jeho   pohľadu   by   bolo   možné   prieťahy   považovať   za   zbytočné   len   v   tom   prípade, ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré možno od nich požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých   pridelených   veciach   plynulo.   V   tejto   súvislosti   chcem   upozorniť   na   to, že predseda   okresného   súdu   vo   svojich   odpovediach   na   sťažnosti   iných   sťažovateľov uvádzal,   že   vzniknuté   prieťahy   v   konaní   boli   spôsobené   predovšetkým   objektívnymi dôvodmi, a to zmenou zákonnej sudkyne v danom konaní po nástupe JUDr. V. K., ktorá vo veci   konala,   na materskú   dovolenku,   ako   aj   enormnou zaťaženosťou   oboch   vo veci konajúcich sudkýň.

Ani   týmito   argumentmi   okresného   súdu   nie   je   možné   odôvodniť   a   ospravedlniť zbytočné prieťahy v konaní.

Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, že sa za tým účelom Okresným súdom Košice II prijali včas a adekvátne opatrenia.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   neuviedol   žiadne   konkrétne   skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide práve o takýto prípad. Je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, keď tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k prieťahom v konaní. Uplatnenie práva sťažovateľky

-účastníčky   konania   pred   všeobecným   súdom   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde, na ktorom sa   sťažovateľka   domáha   odstránenia   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej sa nachádza a v konečnom dôsledku to nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé a zdĺhavé konanie, ako je to v prípade sťažovateľky, spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní. Taktiež zmena v osobe konajúcej sudkyne, ktorú predseda okresného súdu označil za objektívny dôvod nečinnosti súdu a tým vzniknutých prieťahov v konaní (tak ako iné organizačné či technické problémy súdnictva) nesmie ísť na ťarchu účastníčky konania. Napokon poznamenávam, že napádané konanie pred okresným súdom trvá ako také od februára 1997, pričom sťažovateľka je jeho účastníčkou od februára 1999, čo možno už len na základe tejto skutočnosti považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Takáto   zdĺhavosť   konania   totiž   v   princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej sa nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

Po preskúmaní postupu okresného súdu vo veci sp. zn. 29 C 34/97 podľa   týchto kritérií   ústavný   súd   dospel   k záverom   (pokiaľ   ide   o posúdenie   vzniku   zbytočných prieťahov), ktoré sú zásadne rovnaké ako vo veciach, o ktorých už ústavný súd rozhodol napríklad v konaniach vedených pod sp. zn. I. ÚS 199/04, sp. zn. III. ÚS 300/04 alebo sp. zn. II. ÚS 8/05.

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je občianskoprávne konanie (rozhodovanie o žalobe o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam), ktoré sa začalo 11. februára 1997, teda pred viac ako siedmimi rokmi, a nie je k dnešnému dňu právoplatne skončené. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd sa čiastočne stotožňuje s názorom okresného súdu, že predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný s poukazom na „... nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia   procesných   podmienok   pre   konanie   vo   veci   vzhľadom   na   vysoký   počet účastníkov daného konania“. Aj keď z právneho hľadiska spor „o určenie vlastníctva“ tvorí súčasť   štandardnej   rozhodovacej   agendy   okresných   súdov,   z faktického   hľadiska   je potrebné   akceptovať,   že náročnosť   konania   od   februára   1999   ovplyvnili   veľký   počet žalovaných (53), ako aj zmeny v osobách žalovaných, ku ktorým došlo v dôsledku úmrtia niektorých   žalovaných   v priebehu   konania.   Táto   skutočnosť   vyžadovala   od okresného súdu,   aby   počas   konania   upresňoval   ich   okruh   a   zisťoval   stav   dedičských   konaní, čo objektívne mohlo spomaliť priebeh konania. Žiadna skutková náročnosť však podľa názoru ústavného súdu nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku tohto konania.

Na dĺžku konania mali vplyv aj právne úkony žalobcu počas konania, ktorý aktívne využíval   procesné   práva   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   (odvolanie   proti rozhodnutiu   o   zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   odvolanie   proti rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   bola   jeho   žaloba   zamietnutá,   a   návrh   na   vylúčenie zákonnej   sudkyne).   V   dôsledku   týchto   právnych   úkonov   žalobcu   došlo   k   predĺženiu konania (keď o opravných prostriedkoch odporcov dvakrát rozhodoval krajský súd), ktoré však nemožno pripísať na vrub okresnému súdu ani sťažovateľke.

2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky   ako účastníčky   súdneho konania. Ústavný súd z obsahu   spisu   uzaviera,   že   postup   sťažovateľky   nezapríčinil   žiadne   prieťahy   a   ani spomalenie postupu okresného súdu.

3. Pokiaľ   ide   o   postup   okresného   súdu   v   posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal   na   ustanovenie   § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Činnosť okresného súdu ústavný súd hodnotil iba od obdobia, keď sa sťažovateľka stala účastníčkou konania, t. j. od 8. februára 1999.

Podľa názoru ústavného súdu došlo k zbytočným prieťahom v činnosti okresného súdu od 4. mája 2001, keď mal doručovať uznesenie krajského súdu sp. zn. 13 Co 364/99 z 19. februára 2001 dotknutým účastníkom konania, pričom tak urobil až 4. marca 2002, keď   súčasne   vyzval   žalobcu   na vykonanie   úkonov   v zmysle   označeného   uznesenia krajského   súdu   (nečinnosť   v trvaní   10   mesiacov).   Okresný   súd   bol   ďalej   nečinný od 9. apríla 2003, keď odročil pojednávanie na neurčito, do 21. októbra 2004, keď zisťoval pobyt   žalovaných   (nečinnosť   viac   ako   18   mesiacov).   Ústavný   súd   tiež   konštatuje, že nezistil žiadne prekážky, ktoré by bránili tomu, aby uvedené procesné úkony okresného súdu nemohli byť vykonané skôr, a to aj vzhľadom na dovtedajší priebeh konania.Činnosť okresného súdu bola tiež neefektívna a nesústredená. Aj keď okresný súd dvakrát   rozhodol   o   návrhu   žalobcu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   a   raz   rozhodol vo veci   samej,   nemožno   prehliadnuť   skutočnosť,   že   pri   odstraňovaní   nedostatkov žalobného návrhu (petitu) nepostupoval dôsledne podľa § 43 ods. 1 a § 79 ods. 1 OSP, v dôsledku   čoho   bolo   jeho rozhodnutie   uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 13 Co 364/99 z 19. februára 2001 zrušené.

Navyše, žalobca podaním z 9. mája 2002 upresnil okruh žalovaných (sťažovateľku už v upresňujúcom podaní ako žalovanú neuviedol), rozšíril žalobný návrh a žiadal, aby okresný súd tieto zmeny pripustil. Okresný súd o tomto návrhu žalobcu doteraz nerozhodol a konanie voči sťažovateľke nezastavil.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v tom, že „nemá vytvorené také podmienky, ktoré   by   sudcom   umožňovali   aspoň   pri   vynaložení   maximálneho   úsilia,   ktoré   od   nich možno   požadovať,   konať   a rozhodovať   vo   všetkých   veciach   plynulo“,   ústavný   súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   nezbavuje   štát zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   (III. ÚS 17/02).   Pretrvávajúci vysoký nápad vecí a v tejto súvislosti nedostatok sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali alebo znižovali zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jej označených práv.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka.

III.

Podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo   slobodu porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   40 000 Sk   z dôvodov,   že   sa   od   februára   1999   nachádza „nie vlastným pričinením v permanentnom stave právnej neistoty“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   neprichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   preskúmavaného   konania   vedeného   na   okresnom súde   pod sp. zn. 29 C 34/97,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu   (najmä s ohľadom   na podanie   žalobcu   z   9. mája 2005,   v zmysle   ktorého   by   už   sťažovateľka nemala byť už účastníčkou konania a konanie vo vzťahu k nej by už malo byť zastavené, o čom   sa   sťažovateľka   dozvedela   najneskôr 13.   augusta 2002,   keď jej bolo predmetné podanie doručené), ústavný súd považoval samotné deklarovanie porušenia označených práv sťažovateľky a výrok, ktorým prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov, za dostatočnú ochranu jej práv, ktorých porušenie namieta.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. J. Č. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk, a za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia,   spísanie   sťažnosti   a jej   podanie   a vyjadrenie z 29. marca 2005)   v súlade   s   § 1   ods. 3,   § 13   ods. 8,   § 16   ods. 1   písm. a)   a   c)   a   § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška 1“) platnej do   31. decembra 2004   a § 11   ods. 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška 2“) platnej od 1. januára 2005. Za dva úkony vykonané v roku 2004   priznal   ústavný   súd   odmenu   v sume   9 070 Sk   a   2 x   136 Sk   režijný   paušál (§ 19 vyhlášky 1). Za tretí úkon vykonaný v roku 2005 priznal ústavný súd odmenu v sume 2 501 Sk a 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky 2). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 11 993 Sk.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2005