znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 37/03-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2003 predbežne prerokoval sťažnosť SPP, a. s., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. R., B., ktorou namietala porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nečinnosťou Ministerstva financií Slovenskej republiky spočívajúcou v nekonaní o vrátení preplatku osobitného odvodu do štátneho rozpočtu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť SPP, a. s. o d m i e t a   pre jej neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

SPP, a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), podala sťažnosť doručenú ústavnému súdu 13. februára 2003, v ktorej požadovala, aby Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   Ministerstvom   financií   Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) a prikázal tomuto ministerstvu konať o vrátení preplatku osobitného odvodu do štátneho rozpočtu podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom poriadku (správny poriadok).

Ústavný súd zo spisu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 61/02 zistil, že v tomto konaní podala sťažovateľka sťažnosť rovnakého obsahu a s rovnakým návrhom na rozhodnutie vo veci   samej.   Senát   ústavného   súdu   odmietol   sťažnosť   pre   nedostatok   právomoci   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pretože od 1. januára   2002   ochrana   pred   nečinnosťou   orgánu   verejnej   správy,   ktorú   sťažovateľka namietala   v tomto   konaní,   patrila   do   právomoci   správneho   súdnictva   (§   244   a nasl. Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 501/2001 Z. z.).

V tomto konaní sťažovateľka predložila spolu so sťažnosťou uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 77/02, ktorým 28. októbra 2002 bolo konanie v správnom súdnictve o žalobe proti ministerstvu financií zastavené pre nedostatok   právomoci   najvyššieho   súdu   z dôvodov   uvedených   v odôvodnení   tohto rozhodnutia.

Z tohto   uznesenia   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   vyvodila   vyčerpanie   všetkých právnych prostriedkov ochrany namietaných základných práv, a preto tvrdila, že už je daná právomoc ústavného súdu.

Preto sťažovateľka podala sťažnosť rovnakého obsahu ako v konaní sp. zn. II. ÚS 61/02.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach   konania,   ak   v   ďalšom   návrhu   už   podmienky   konania   boli   splnené.   Toto ustanovenie sa uplatňuje aj v konaní o sťažnostiach podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Vo veci sťažovateľky ústavný súd   rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 61/02. Sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci, pričom právomoc patrí k podmienkam konania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd okrem tohto zistenia z obsahu terajšej sťažnosti zistil, že táto sťažnosť má rovnaký obsah, ako i návrh na rozhodnutie vo veci   samej.   Na   tomto   konštatovaní   ústavný   súd   trvá   napriek   tomu,   že   sťažovateľka predložila   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sž   77/02.   Toto   uznesenie   neodstránilo nedostatok právomoci ústavného súdu v tomto konaní. Z jeho obsahu vyplýva len to, že najvyšší súd zastavuje konanie pred ním pre nedostatok svojej právomoci.

Odstránenie takého nedostatku právomoci ústavného súdu, ktorý bol zistený v konaní sp. zn. II. ÚS 61/02, však nemôže nastať len z dôvodu, že všeobecný súd rozhodne o veci predtým   predloženej   na rozhodnutie   ústavnému súdu.   Ak   zákonom   (zákon   č.   501/2001 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny poriadok) došlo k rozšíreniu právomoci správneho   súdnictva   rozhodovať   o nečinnosti   orgánov   verejnej   správy,   a preto   došlo k zúženiu   právomoci   ústavného   súdu   rozhodovať   o nečinnosti   ministerstva   financií   (aj iných   orgánov   verejnej   správy),   nemožno   odstraňovať   tento   nedostatok   právomoci ústavného súdu   len uplatnením nároku na súdnu ochranu pred všeobecným (správnym) súdom a potom po rozhodnutí súdu v správnom súdnictve ten istý nárok na ochranu znovu uplatniť voči ministerstvu financií na ústavnom súde. Na vznik právomoci ústavného súdu by   bolo   v danom   prípade   nutné   opätovne   zákonom   rozšíriť   právomoc   ústavného   súdu (zúžením právomoci správneho súdnictva), k čomu však nedošlo. Z toho vyplýva, že ani súčasná sťažnosť nebola podaná v situácii, v ktorej je daná právomoc ústavného súdu.

Na   základe   obsahu   posudzovanej   sťažnosti,   rozhodnutia   sp.   zn.   II.   ÚS   61/02   zo 17. apríla 2002,   uznesenia najvyššieho súdu   sp.   zn. 5 Sž 77/02   v súlade s § 24 ods.   1 písm. a) zákona o ústavnom súde a vychádzajúc z uvedených záverov ústavný súd odmietol sťažnosť pre jej neprípustnosť, ktorá spočíva v prekážke veci rozsúdenej bez toho, aby sa zmenili   ústavné   a zákonné   predpoklady   na   posudzovanie   právomoci   ústavného   súdu v tomto konaní oproti konaniu sp. zn. II. ÚS 61/02 (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   pre   úplnosť   pripomína,   že   sťažovateľka   mala   a mohla,   za   splnenia zákonných predpokladov, podať sťažnosť proti najvyššiemu súdu, ak sa domnievala, že najvyšší súd nekonal v súlade s jeho právomocou. Ústavný súd však nemôže alternovať a nahrádzať   rozhodovanie   najvyššieho   súdu   tak,   ako   to   navrhla   sťažovateľka   v tomto konaní.

P o u č e n i e :   Proti tomu rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2003