znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 369/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. V. Z., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 Nc 70/2000 a následne postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 356/2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 76/2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2013 doručená   sťažnosť   I.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom   pod   sp. zn. 15 Nc 70/2000 a následne postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10 C 356/2010   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie   okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 76/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „... doručil svoju žalobu zo dňa 5. mája 2000 na bývalý Okresný súd v Pezinku. Predmetom návrhu zo strany sťažovateľa, ako   žalobcu   proti   žalovanému   Obvodný   pozemkový   úrad   S.   bola   povinnosť   doručiť rozhodnutie orgánu verejnej správy žalobcovi podľa § 250 b ods. 2/ O. s. p.

Povinnosťou súdu v rámci prípravy pojednávania bolo, ak súd návrh z procesných dôvodov neodmietol alebo nerozhodol o zastavení konania, toto konanie pripraviť tak, aby bolo možné o návrhu rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní.

Od   doručenia   žaloby   na   súd   bývalý   Okresný   súd   v   Pezinku   vo   veci   nekonal. Po zrušení bývalého Okresného súdu v Pezinku od 1. 1. 2005 došlo k prechodu súdnictva z Okresného súdu v Pezinku na Okresný súd Bratislava III.

O tomto prechode súdnictva sťažovateľa nikto neinformoval a sťažovateľ vo veci neeviduje ani žiadne procesné rozhodnutie súdu.

Tak ako bývalý Okresný súd v Pezinku nekonal do 31. 12. 2004, ani Okresný súd Bratislava III nekonal od 1. 1. 2005 do 31. 12. 2007.

V   rámci   reoptimalizácie   súdnictva   zo   strany   štátu   napadnutá   právna   vec   prešla k 1. 1. 2008 na novozriadený Okresný súd v Pezinku.

V   rámci   reoptimalizácie   súdnej   sústavy   novozriadením   Okresného   súdu   Pezinok od 1. 1. 2008 bola napadnutá vec dodatkom č. 4 zo dňa 29. 10. 2010 odovzdaná Okresným súdom Bratislava III na vybavenie a rozhodnutie novozriadenému Okresnému súdu Pezinok dňa 8. 12. 2010.

Vzhľadom   na   uvedené   nečinnosť   Okresného   súdu   Bratislava   III   trvala aj po 1. 1. 2008 až do 8. 12. 2010.

Novovzniknutý Okresný súd v Pezinku začal vo veci konať po prvý krát až keď vydal uznesenie, ktorým postúpil návrh na začatie konania Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   aj   keď   citované   uznesenie   má   dátum   25. 2. 2010, v skutočnosti bolo vydané dňa 25. 2. 2011, keďže toto rozhodnutie súd doručil sťažovateľovi až 7. 3. 2011. Súd ani nemohol vydať uznesenie o postúpení veci dňa 25. 2. 2010, nakoľko vec prevzal od Okresného súdu Bratislava III až 8. 12. 2010.“.

V sťažnosti sa ďalej uvádza, že „Podľa dostupných informácií sťažovateľa vo veci začal konať až novozriadený Okresný súd v Pezinku, a to uznesením č. k. 10 C/356/2010-11 z 25. 2. 2010 /v skutočnosti 25. 2. 2011/, ktorá vec bola pôvodne napadnutá ešte 5. mája 2000 na pôvodnom Okresnom súde v Pezinku. Ten uznesením rozhodol o postúpení návrhu na začatie konania Krajskému súdu Bratislava z dôvodu vecnej a miestnej príslušnosti. Sťažovateľ je nútený konštatovať, že ak by niektorý zo súdov, t. j. bývalý Okresný súd v Pezinku, Okresný súd Bratislava III bol činný spravidla už pri prvom úkone, mali postúpiť vec   Krajskému   súdu   v   Bratislave.   Keďže   vec   bola   napadnutá   5. 5. 2000,   mal   tak   bez prieťahov   konania   urobiť   ešte   bývalý   Okresný   súd   v   Pezinku   v   priebehu   roka   2000, no neurobil   to   a   neurobil   tak   ani   Okresný   súd   Bratislava   III   do   8. 12. 2010,   kedy   vec postúpil   na   novozriadený   Okresný   súd   v   Pezinku,   ale   až   novozriadený   Okresný   súd v Pezinku.

Keďže dovtedy, do 7. 3. 2011, t. j. do doby doručenia uznesenia o postúpení veci na Krajský súd v Bratislave, sťažovateľovi, žiaden súd nedoručil žiadne podanie, a to ani procesného charakteru, neoznámil mu, ktorému zákonnému sudcovi bola vec pridelená, ani číslo konania, sťažovateľ listom z 9. 3. 2011 žiadal Okresný súd v Pezinku oznámiť mu aj pôvodné číslo konania, aby vedel obdržané uznesenie o postúpení veci priradiť k žalobe. Podaním   zo   dňa   24. 03. 2011   označeným   vo   veci   ako   Oznámenie   Okresný   súd Pezinok oznámil   sťažovateľovi   číslo pôvodnej   spisovej značky,   t. j.   že   uvedený spis   bol pôvodne   vedený   pod   č. 15 Nc 70/2010.   Sťažovateľ   sa   však   domnieva,   že   správne   číslo konania, vzhľadom na podanie žaloby na súd, malo byť – 15 Nc 70/2000 /zrejme chyba v písaní/, keďže žaloba bola napadnutá 5. 5. 2000.

Podaním z 01. 10. 2012 sťažovateľ predložil sťažnosť k rukám predsedu konajúceho súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z., ktorou požiadal predsedu Okresného súdu v Pezinku o vybavenie jeho sťažnosti s dôrazom na zistenie, či v danej veci neboli spôsobené prieťahy v konaní, alebo porušené zásady dôstojnosti súdneho konania.

Sťažovateľ   konštatuje,   že   Okresný   súd   v   Pezinku   na   jeho   sťažnosť   odpovedal v zákonom stanovenej lehote podaním z 29. 10. 2012 pod spis. zn. Spr. 2130/2012. Uvedeným   podaním   bolo   sťažovateľovi   oznámené,   že   Uznesením   súdu   zo   dňa 25. 02. 2011   /správny   dátum   uznesenia/   č. k.   10 C 356/2010-11   súd   postúpil   návrh na začatie konania Krajskému súdu v Bratislave, ako vecne a miestne príslušnému súdu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 07. 03. 2011. Po právoplatnosti uznesenia bola právna vec postúpená dňa 27. 04. 2011 Krajskému súdu v Bratislave. Podaním zo dňa 11. 12. 2012 sťažovateľ predložil svoju sťažnosť aj na Krajský súd Bratislava, ktorou požiadal predsedu Krajského súdu Bratislava o vybavenie jeho sťažnosti s dôrazom na zistenie, či v danej veci neboli spôsobené prieťahy v konaní, alebo porušené zásady dôstojnosti súdneho konania.

Krajský súd Bratislava na jeho sťažnosť odpovedal v zákonom stanovenej lehote podaním z 02. 01. 2013 pod spis. zn. Spr. 2329/2012, ktoré bolo doručené sťažovateľovi 18. 1. 2013.

Z   obsahu   uvedeného   podania   Krajského   súdu   Bratislava   vyplýva,   že   napadnuté konanie sa vedie pod č. 3 S 76/2011 a že šetrením bolo zistené, že sťažnosť sťažovateľa je dôvodná. Boli zistené prieťahy v konaní, keď v období od 13. 05. 2011 do 02. 02. 2012 súd v tejto veci nekonal.“.

V závere   sťažnosti   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že „nečinnosťou   pôvodného Okresného súdu v Pezinku, nečinnosťou Okresného súdu Bratislava III, ktorý má prenesenú zodpovednosť aj za bývalý Okresný súd v Pezinku, čiastočne aj Krajského súdu Bratislava v tomto   konaní,   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, upraveného v článku 48 odsek 2 Ústavy SR a práva na prejednanie jeho   záležitosti v primeranej   lehote,   upravené v článku 6 odsek 1 Dohovoru o úprave ľudských práv a základných slobôd“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo I. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48 odsek 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní č. 10 C 356/2010 /pôvodne vedenom pod č. k. 15 Nc 70/2000/, napadnutom žalobou zo dňa 5. mája   2000,   doručenou   bývalému   Okresnému   súdu   Pezinok,   toho   času   vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 3 S 76/2011, zo strany bývalého Okresného súdu Pezinok,   Okresného   súdu   Bratislava   III   a   novozriadeného   Okresného   súdu   Pezinok, čiastočne aj Krajského súdu Bratislava porušené bolo.

2. I. P. priznáva finančné zadosťučinenie 20.000 Eur /slovom: Dvadsaťtisíc Eur/, ktoré mu Krajský súd Bratislava, Okresný súd Bratislava III a Okresný súd v Pezinku, sú povinné zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Okrem   toho   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   aj   úhradu   trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   (II. ÚS 184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02).   Ak   v čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   už   nemohlo dochádzať   k namietanému   porušovaniu   označeného   práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Zo zistenia ústavného súdu, ako aj zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že napadnuté konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 10 C 356/2010, pôvodne vedené Okresným   súdom   Bratislava   III   pod   sp. zn.   15 Nc 70/2000,   bolo   právoplatne   skončené 7. marca   2011,   keď   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   okresného   súdu   č. k. 10 C 356/2010-11 z 25. februára 2010 (správne má byť 25. februára 2011, pozn.), ktorým okresný súd postúpil návrh na začatie konania krajskému súdu ako súdu vecne a miestne príslušnému.

Po postúpení veci 27. apríla 2011 napadnuté konanie krajského súdu vedené pod sp. zn.   3 S 76/2011   bolo   právoplatne   skončené   3.   septembra   2012,   keď   nadobudlo právoplatnosť uznesenie krajského súdu č. k. 3 S 76/2011-41 zo 7. augusta 2012, ktorým krajský súd návrh sťažovateľa zamietol.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského súdu v napadnutých konaniach až sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 24. mája 2013, t. j.   v čase,   keď   napadnuté   konania   už   boli   právoplatne   skočené,   teda   k porušovaniu označených práv už nemohlo dochádzať a jeho právna neistota už nemohla trvať, ústavný súd   sťažnosť   v súlade   s § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi   v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013