znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 369/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/1676/1998 a jeho rozsudkom z 8. októbra 2010, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/12/2011 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011, postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/194/1992 a jeho rozsudkom z 10. januára 1995 a postupom Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   Co/136/1995   a   jeho rozsudkom zo 6. marca 1996 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2011 doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“). Predmetnú sťažnosť na základe výzvy ústavného súdu z 15. júla 2011 sťažovateľ doplnil podaním doručeným 5. augusta 2011. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4 C/1676/1998 a jeho rozsudkom z 8. októbra 2010, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/12/2011 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/194/1992 a jeho rozsudkom z 10. januára 1995   a   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16 Co/136/1995 a jeho rozsudkom zo 6. marca 1996.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:«Ešte dňom 2. VIII. 1991 mi bol právoplatne a priamo zo zákona obnovený môj pracovný   pomer   titulom   vyslovenia   verdiktu   našich   súdov,   že   daná   mi   výpoveď z pracovného pomeru, zo dňa 14. XI. 1988, je neplatná, a to nielen v tomto momente, ale aj ex tunc a do budúcna! Vzniklo mi tak právo na prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy, ktorej som sa od svojho štátu a jeho štruktúr nedočkal ani po 20-rokoch, ale ani náhrady mzdy   a ušlých   mi   všetkých   zákonných   náležitostí!   Tým   mi   nielen   v minulosti,   ale   aj v súčasnosti naďalej vzniká obrovská škoda, o ktorej v mojom štáte zo zodpovedných nikto nechce i čo len počuť, nie to ešte so mnou na túto tému seriózne hovoriť. A preto, že tento abnormálny   stav   v demokracii   a právnom   štáte   je   neprípustný   a neudržateľný,   musí nasledovať táto ďalšia ústavná sťažnosť a po nej, keď si to bude situácia vyžadovať, pôjde celá vec znovu za hranice môjho na spravodlivosť totálne bezprávneho štátu!...

Opakujem,   že   zákon   o zrušení   NV,   ako   celej   sústavy   neexistuje,   len   o obecnom zriadení, ktorý sa bezprostredne dotýka jej najnižších článkov, ktorými boli v tomto čase MNV a MsNV. 2.) Čo sa konštituuje ústavou štátu a jeho zákonmi, nemôže sa zrušovať iba vládnym uznesením, ktorý nie je žiadnym predpisom, hlavne vo vzťahu k občanovi a tobôž už vonkoncom nie, keď ide o súdny spor, v ktorom odporcom je štát! 3.) v Mesiaci VIII. 1991 nebol u mňa žiadny dôvod na výpoveď z prac. pomeru a ak bol, tak bol v nej uvedený nesprávny a teda nezákonný, a preto musí byť tento právny akt neplatný, lebo ho takým u mňa činí §-44 zákonníka práce, ktorý naše všeob. súdy ignorovali!!! 4.) Pre mňa právne nástupnictvo tu nie je rozhodujúce, lebo právny subjekt na uspokojenie mojich právoplatne vysúdených nárokov tu štátom legitímne určený bol, o čom nie je možné polemizovať a ani spochybňovať, lebo na túto vec sa ani kompetencia súdu nevzťahuje! 5.) Ja som od mes. VIII. 91 dostával riadnu mzdu a nie náhradu mzdy! až do 31. 12. 91, takže je tu namieste otázka, že čijím som ja v tomto období bol zamestnancom? Dostanem na to odpoveď od ústavného súdu? 6.) Výpovedná lehota musí plynúť z existujúceho pracovného pomeru a nie z „luftu“! 7.) Ja mám právo na súdnom pojednávaní sa k veci vyjadriť, ale mne to dňa 8. X. 10 nebolo sudcom bardejovského súdu umožnené a ani inak sa ma na to v poslednú dobu nikto nič nepýtal, aby som súdu objasňoval, čo je v kauze sporné.»

V doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 5. augusta 2011 sťažovateľ uvádza: «Napriek predom uvedenému, keďže nevidím žiadny osobný dôvod na to, aby som naďalej   netrval   na   mojej   sťažnosti,   z čoho   by   ste   mohli   mať   veľkú   radosť,   dovolím   si v krátkosti uviesť aspoň to, na čo ešte stačím, a to v podobe poznámok k vašim otázkam a nastoleným požiadavkám:

- pýtam sa, že prečo môj návrh na konanie o tejto mojej ústavnej sťažnosti z 24. VI. 11 ústavný súd už dopredu spochybňuje natoľko, že ním v takejto podobe nateraz akože vôbec nie je, napriek tomu, že aj táto moja ústavná sťažnosť bola napísaná presne tak, ako mnohé   iné,   ktoré   on   bez   problémov   odpojednal   i uzavrel   bez   toho,   aby   ich   akokoľvek spochybňoval a ako spochybňuje najmä túto pre mňa životne veľmi závažnú!

- pokiaľ Ústavný súd SR chce odrazu aj o tejto mojej kauze do detailu všetko vedieť, tak nech si – prosím – od bardejovského súdu vyžiada všetky moje relevantné kauzy s ňou súvisiace a tých je vyše 50 a keď sa po ich naštudovaní ním takto stane, potom som ochotný na jeho každú konkrétnu a zmysluplnú otázku odpovedať!

-   Každopádne   žiadam   Ústavný   súd   SR,   aby   z tohto   konania   nevylučoval   súdne konanie pod č. k. 4 C 194/92, ktoré tomuto sporu pod č. k. 4 C 1676/98 predchádzalo, pretože práv v ňom je ako sa hovorí „pes zakopaný“! Jednoducho povedané v tomto konaní 4   C   194/92,   naše   všeobecné   súdy   sa   dopustili   množstva   nehoráznych,   kardinálnych a katastrofálnych chýb, ktoré následne po sebe iba ututlávali a kamuflážou doslova dusili!

- keď berieme širší rozsah a dopad kauzy na moju osobu, ktorá je tu nesporne podľa mňa   dlhodobo   a vedome   diskriminovaná,   tak   potom   aj   v širšom   kontexte,   pokiaľ   ide o porušovanie mojich základných a ľudských práv podľa Ústavy SR pripadá v úvahu nielen iba jej čl. 46, ale i čl. 35 a 36 a čo sa týka medzinárodného práva, prioritu tu má Dohovor s Paktom   o občianskych   a politických   právach   a ďalej   Dohovor   MOP   č.   111/58   a tiež Európska sociálna charta, čo všetko som uviedol už do svojej ústavnej sťažnosti, zo dňa 6. III. 2003 v kauze pod č. k. 11 C 129/96 a čo všetko tam máte popísané a znovu to odo mňa   požadujete!   V neposlednom   rade   upriamujem   pozornosť   na   Smernicu   Rady   EÚ č. 2000/78 a na náš antidiskriminačný zákon.

- Právoplatných rozhodnutí, ktorými mi boli porušené moje základné a ľudské práva v tejto oblasti, a to nepripustením ma k môjmu povolaniu a zamestnaniu je habadej a náš ústavný súd o všetkom dobre vie, lebo najmä v poslednú dobu doslova všetko išlo cez jeho ruky, a to v rámci mojich opravných prostriedkov, kde som dopodrobna všetko opisoval a zdôvodňoval a odrazu akoby ústavný súd o ničom nevedel!

- Ja ako neprávnik nie som povinný ani vedieť, že čo znamená pre mňa celkom cudzie slovo   petit.   Tým   menej   ho   dokážem   s tzv.   právnickými   fintami,   aby   som   bol   v konaní úspešným, presne formulovať podľa predstáv ústavného súdu

- Preto s poukazom na predom uvedené veľmi rozpačite prijímam vaše odporúčanie, aby som už v tomto štádiu pri odstraňovaní vád tohto konania spolupracoval s advokátom, keď ho nemám a toho v mojom meste ho bohužiaľ ani nenájdem, pretože každý sa tu od mojich vecí dištancuje! Preto je tu z mojej strany v tejto dôležitej veci apel práve na ústavný súd, aby mi pomohol, a to v snahe o úspešne dovedenie tejto neľahkej kauzy do konca. A keď   to   nepôjde,   tak   sa   obrátim   trebárs   aj   priamo   na   Benátsku   Komisiu,   nech   mi zabezpečia právnika pre toto dôležité súdne konanie, prípadne s radou aj aj o pomoc, čo mám ďalej robiť a kde na koho už na tomto svete sa mám obrátiť!»

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... základné a ľudské práva I. K. podľa čl. 46 Ústavy SR a ods. 1/, čl. 6 Dohovoru v spojení s jeho čl. 13 a 14, postupom Krajského súdu v Prešove v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 4C 1676/98 v spojení s č. k. 4C 194/92, ktoré mu predchádzalo, porušené boli.

2./ Zrušuje konečné rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Co 12/2011, zo dňa 28.   IV.   2011   a   v   Košiciach   sp.   zn.   16Co   136/95-223,   zo   dňa   6.   III.   1996,   v   spojení s právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Bardejove pod č. k. 4C 1676/98, zo dňa 8. X. 2010 a 4C 194/92, zo dňa 10. I. 1995 a vracia miestne príslušnému súdu tieto právne veci na nové konanie a spravodlivé, ústavné a zákonné rozhodnutie.

3./ Priznáva I. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 66 tis. EUR /slovom šesťdesiatšesťtisíceur/, ktoré je mu povinný Krajský sud v Prešove a Košiciach spoločne a nerozdielne   zaplatiť   najneskôr   do   2-och   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   ústavného nálezu.

4./   Ukladá   obidvom súdom...   aby   spoločne a   nerozdielne   uhradili   aj   trovy tohto súdneho konania,   a to najneskôr do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež žiadal, aby mu ústavný súd ustanovil zástupcu z radov advokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie čl. 1 ústavy, porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   13   a čl.   14   dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/1676/1998 a jeho rozsudkom z 8.   októbra 2010,   postupom   Krajského súdu   v Prešove   v   konaní vedenom   pod sp.   zn. 8 Co/12/2011   a   jeho rozsudkom   z   28.   apríla   2011,   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   C/194/1992   a   jeho   rozsudkom   z   10.   januára   1995   a postupom Krajského   súdu   v Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   Co/136/1995   a jeho rozsudkom zo 6. marca 1996.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C/1676/1998   a   jeho   rozsudkom z 8. októbra 2010, ako aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/194/1992 a jeho rozsudkom z 10. januára 1995

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Zásada   subsidiarity   rešpektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmané (IV. ÚS 303/04).

Proti   namietanému   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C/1676/1998 a jeho rozsudku z 8. októbra 2010 mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil),   o   ktorom   rozhodol   Krajský   súd   v   Prešove   rozsudkom   č.   k.   8   Co/12/2011-139 z 28. apríla 2011. Právomoc Krajského súdu v Prešove v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Rovnako   tak   proti   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C/194/1992 a jeho rozsudku z 10. januára 1995 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 16 Co/136/1995-223 zo 6. marca 1996. Aj   v tomto prípade   preto platí,   že právomoc   Krajského   súdu   v Košiciach   v danej   veci vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práv podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/1676/1998 a jeho rozsudkom z 8. októbra 2010 a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/194/1992 a jeho rozsudkom z 10. januára 1995, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru   postupom Krajského   súdu   v   Prešove   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co/12/2011   a   jeho rozsudkom z 28. apríla 2011

Pokiaľ ide o preskúmanie postupu Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/12/2011 a jeho rozsudku z 28. apríla 2011, ústavný súd zistil, že uvedený postup Krajského súdu v Prešove a jeho rozsudok č. k. 8 Co/12/2011-139 z 28. apríla 2011 napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré podal osobne 3. júna 2011 na okresnom súde.

V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   [Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) ako dovolací súd a ústavný súd], čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci   (m.   m.   IV.   ÚS   146/08, IV. ÚS 363/08, IV. ÚS 228/2010).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľom   využitý,   ako   predčasné   (m.   m.   IV.   ÚS   142/2010, IV. ÚS 228/2010, IV. ÚS 242/2010).

Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   vyslovil   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 145/2010, IV. ÚS 195/2010), podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09, I. ÚS 237/09,   I.   ÚS   239/09,   III.   ÚS   167/2010,   IV.   ÚS   49/2010,   IV.   ÚS   142/2010, IV. ÚS 195/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade, ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   tiež   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54, a tiež rozhodnutia ústavného súdu II. ÚS 234/2010, III. ÚS 192/2010, IV. ÚS 245/2010, III. ÚS 192/2011).

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   sťažovateľa   pred   rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania o sťažnosti.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj taký výklad § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého podmienka vyčerpania všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, nie je splnená samotným podaním opravného prostriedku oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutím   o tomto   prostriedku   príslušným   orgánom.   Iná interpretácia   by   v danej   veci   mala   za   následok   nežiaducu   situáciu,   keď   by   to   isté rozhodnutie   súčasne   preskúmaval   najvyšší   súd,   ako   aj   ústavný   súd   (IV.   ÚS   177/05, III. ÚS 192/2011).

Z   týchto   dôvodov   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa   zásady   ratio   temporis   ju   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   v časti,   v   ktorej smeruje proti postupu Krajského súdu v Prešove a jeho rozsudku č. k. 8 Co/12/2011-139 z 28.   apríla   2011,   ako   neprípustnú   podľa   §   25   ods.   2   v   spojení   s   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom   súde,   pretože   o ochrane   označených   práv,   porušenie   ktorých   sťažovateľ namieta, bude vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Prešove rozhodovať najvyšší súd v konaní o dovolaní.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom Krajského   súdu   v Košiciach v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   Co/136/1995 a jeho rozsudkom zo 6. marca 1996

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 188/03, I. ÚS 24/05).

Podľa   zistení   ústavného   súdu   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach nadobudol právoplatnosť 18. apríla 1996, pričom sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 24. júna 2011, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe tohto zistenia ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku   tohto   uznesenia.   Vzhľadom   na   to   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011