znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 369/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   sp. zn. 7 CoE/53/2010 z 30. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   na   súdnu   ochranu   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3   ústavy   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 7 CoE/53/2010 z 30. júna 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Ako vyplynulo zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených, sťažovateľka ako oprávnená doručila súdnemu exekútorovi JUDr. J. S. (ďalej len „súdny exekútor“) 18. decembra 2009 návrh   na   vykonanie   exekúcie,   ktorým   sa   domáhala   vymoženia   sumy   4 841,63   € s príslušenstvom proti povinnému na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku č. RK-379/07-EK   z 20.   septembra   2007   (ďalej   len   „rozhodcovský   rozsudok“),   ktorý nadobudol právoplatnosť 26. októbra 2007 a stal sa vykonateľným 30. októbra 2007 (ďalej len „exekučný titul“).

Okresný   súd   Stará   Ľubovňa   (ďalej   len   „okresný   súd“)   uznesením   č. k. 3 Er/343/2009-16   z 11.   marca   2010   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   okresného   súdu“) zastavil   exekúciu   s odôvodnením,   že   rozhodcovský   rozsudok   je   rozporný   so   zákonom vo výške zaväzujúcej na zaplatenie zmluvných pokút.

Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   sťažovateľka   podala   v zákonnej   lehote odvolanie, v rámci ktorého namietala nedostatok oprávnenia exekučného súdu preskúmavať vecnú stránku exekučného titulu, teda zaoberať sa vôbec a posudzovať skutkové a právne závery orgánu, ktorý ho vydal. Poukázala aj na z jej pohľadu nesprávne samotné závery exekučného súdu.

Krajský súd uznesením sp. zn. 7 CoE/53/2010 z 30. júna 2010 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu.

Uznesenie   okresného   súdu   č. k.   3 Er/343/2009-16   z 11.   marca   2010   v   spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 CoE/53/2010 z 30. júna 2010 nadobudli právoplatnosť 28. júla 2010.

V sťažnosti sťažovateľka najskôr poukazuje na § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z. z.), podľa   ktorého súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka   rozhodcovského   konania na plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo   odporuje   dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, «… že v tomto prípade došlo k zastaveniu exekúcie v časti i z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Uvedené ustanovenie však nedáva   exekučnému   súdu,   ako   sa   nesprávne   domnieva   aj   porušovateľ,   preskúmavať exekučný titul, ale len posúdiť plnenie priznané exekučným titulom, nakoľko aj zákonná formulácia hovorí o plnení, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok a nie o právnom dôvode, z ktorého plnenie vyplýva a na ktorého základe bol vydaný exekučný titul. Uvedený záver pritom nevyplýva len z gramatického výkladu § 45 ZoRK, ale možno ho systematicky odvodiť aj z vymedzenia oprávnenia exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, ktorá je vymedzená na:

a) preskúmanie materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu...

b) na   posúdenie   rozporu   plnenia   priznaného   exekučným   titulom   ako   plnenia objektívne možného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi. Hypotéza § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní obmedzuje rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu výlučne na plnenie vyplývajúce z exekučného titulu a jeho skúmanie ako objektívne nemožné, nedovolené či v rozpore s dobrými mravmi. Z tohto ustanovenia ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Posúdenie hmotnoprávneho   základu   plnenia   je   obmedzené   len   na   základné   konanie   (t. j.   konanie vo veci samej) ako také, čo je dané

i. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, ust. § 57 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní k ust. § 159 ods. 3 O. s. p...

ii. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení do 30. 06. 2009 a v znení po 01. 07. 2009.

Citované ustanovenia upravujú možnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ako vyplýva z jednotlivých dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku v znení zákona do 30. 06. 2009, dôvodom podania návrhu a zrušenia rozhodcovského rozsudku nemohli   byť   dôvody   týkajúce   sa   samotného   právneho   dôvodu   priznaného   plnenia, od 01. 07. 2009   by   takáto   možnosť   mohla   byť   pripustená   v   obmedzenej   miere   výlučne na základe doplneného ust. § 40 ods. 1 písm. j) zákona o rozhodcovskom konaní. Zásadným faktom pre exekučné konanie a túto sťažnosť, ktorý však z uvedenej právnej úpravy § 40 ods. 1 vyplýva je, že zaoberať sa právnym dôvodom judikovaného plnenia by súd mohol, hoci   len   obmedzene,   výlučne   na   základe   procesného   úkonu   –   žaloby   o   zrušenie rozhodcovského   rozsudku   podanej   účastníkom   konania,   v   rámci   právom   osobitne upraveného typu konania. Oprávnenie súdu zaoberať sa uvedeným právnym titulom pre plnenie   (v   tomto   prípade   zmluvou)   je   teda   mysliteľné   len   za   predpokladu   realizácie príslušného procesného oprávnenia účastníkom a naopak, bez jeho využitia je posudzovanie zmluvy prekročením oprávnenia exekučného súdu.

iii. oddelením konania vo veci samej a konania exekučného... Ustanovenie § 45 ZoRK oprávňuje súd zastaviť výkon rozhodnutia výlučne vtedy, ak by išlo o plnenie objektívne nemožné…, právom nedovolené... či v rozpore s dobrými mravmi...

Spojenie „ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo   odporuje   dobrým mravom“   koncentruje   postup   exekučného   súdu   výlučne   na   samotné   plnenie   ako   také. Vzhľadom k tomu nie je dôvodné tvrdenie porušovateľa, že pre zistenie, či plnenie je možné, dovolené   a v súlade   s dobrými   mravmi   musí   skúmať   aj   samotný   právny   dôvod   plnenia. Exekučný   súd   nie   je   oprávnený   teda   preskúmavať   správnosť   záverov   orgánu,   ktorý exekučný titul vydal... t. j. exekučný súd nemôže pri výkone rozhodnutia dospieť k inému záveru, ako rozhodol príslušný orgán.

Tým, že exekučný súd a následne aj porušovateľ sa zaoberali otázkami, na ktoré nie sú so zákona oprávnení, a na základe toho svojím postupom nekonali p podľa relevantných zákonných ustanovení, porušili ust. článku 2 ods. 2 Ústavy SR a súčasne právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...

Porušenie článku 46 ods. 1 Ústavy SR nerešpektovaním princípu rei iudicata spočíva v popretí práva domáhať sa ochrany svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Nedostatok oprávnenia exekučného súdu zasahovať do právoplatne ukončenej veci v rozhodcovskom   konaní   možno   jednoznačne   vysledovať   nielen   z   vnútroštátnej   úpravy, ale aj v argumentácii Súdneho dvora EU (predtým ESD) v rozhodnutí vedenej pod CM0/08 (Asturcom   Telecomunicaciones   SL   proti   Cristina   Rodríguez   Nogueira),   kde   vo   vzťahu k prípadu obdobnému ako je rozhodcovský rozsudok RK-74/N/08/GR uvádza

a) v bode 40 odôvodnenia V predloženom prípade sa rozhodcovský rozsudok stal právoplatným, lebo dotknutý spotrebiteľ nepodal proti uvedenému rozsudku žalobu na jeho zrušenie v lehote, ktorá je na tento účel stanovená.

b)   v   bode   47   odôvodnenia   V   každom   prípade   dodržiavanie   zásady   efektivity   si za okolností ako v základnom konaní nemožno vykladať tak, že vnútroštátny (národný) súd naprával opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ako to bolo vo veci, ktorá viedla k vydaniu už citovaného rozsudku Mostaza Claro, ale ani aby úplne   nahrádzal   celkovú   pasivitu   dotknutého   spotrebiteľa,   akou   je   pasívny   prístup žalovaného vo veci samej,   ktorý sa nezúčastnil na rozhodcovskom konaní, ani nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovskému rozsudku, ktorý sa z tohto dôvodu stal právoplatným. V žalobnej odpovedi proti rozhodcovskému rozsudku sp. zn. RK-379/07-EK povinný v 1.   rade svoje   záväzky nielen nespochybnil,   ale so žiadosťou o splátkový kalendár   ich uznal.   Žalobu   o zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   v zmysle   zákona   o rozhodcovskom konaní   nepodal.   Uvedené v   kontexte   bodu 47   odôvodnenia   rozhodnutia   Súdneho   dvora Európskej únie vo veci C-40/08, ako aj vnútroštátnej právnej úpravy znamená, že exekučný súd   nemá   ex   offo   právomoc   nahrádzať   pasivitu   povinného   v   predchádzajúcom   konaní argumentmi o práve preskúmavať rozhodcovský rozsudok v merite veci, ale len zistiť, či ide o   spôsobilý   exekučný   titul   s náležitosťami   v zmysle bodu 3 písmeno a)   tejto   sťažnosti. Postup nad rámec uvedeného je postupom nezákonným a protiústavným v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy.

Takýto záver podporuje aj rozhodnutie C 168/05 vo veci Mostaza, v ktorom bolo ustálené že „Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať   v   tom   zmysle,   že   vyžaduje,   aby   vnútroštátny   súd,   na   ktorý   je   podaná   žaloba o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia, posúdil neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a zrušil toto rozhodnutie z dôvodu, že uvedená zmluva obsahuje nekalú podmienku, hoci spotrebiteľ sa dovolával tejto neplatnosti nie v rámci rozhodcovského konania, ale výlučne v rámci žaloby o zrušenie.“ V tomto rozhodnutí Súdny dvor EÚ (predtým ESD) vychádzal (aj keď len implicitne) pre posúdenie nekalosti podmienky z nutnosti príslušnej procesnej aktivity spotrebiteľa...   Z   vyššie   označenej   argumentácie   podporenej   aktuálnou   rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že výklad právomoci exekučného súdu Krajským súdom v Prešove postup v zmysle takéhoto výkladu je v rozpore so zákonnou úpravou a teda porušením článku 2 ods. 2 Ústavy SR.».

V súvislosti s porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľka uvádza, že «Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je možné zistiť to, akým spôsobom a výkladom ustanovenia § 45   zákona o rozhodcovskom   konaní súd dospel k stotožneniu pojmu „plnenie priznané exekučným titulom s pojmom „právny dôvod plnenie priznaného exekučným titulom“ a nerešpektovanie princípu rei iudicata.

Porušovateľ sa riešeniu otázky právomoci a zdôvodneniu rozhodnutia jednoducho vyhol spôsobom v rozpore so svojimi ústavnými a zákonnými povinnosťami, najmä § 157 ods. 1 O. s. p. je súd povinný uviesť... a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé...

Je   nesporné,   že   Krajský   súd   v Prešove   túto   povinnosť   nesplnil   a   tak   zásadným spôsobom porušil článok 46 ods. 1 Ústavy SR.».

V súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľka konštatuje, že«Neústavným výkladom zákona a jeho obchádzaním v otázke právomoci exekučného súdu,   nezaoberaným   sa   skutočným   predmetom   konania   bolo   povinnému   vytvorené priaznivejšie postavenie. Povinný napriek nespochybňovaniu a uznaniu svojich záväzkov zo zmenky   v celom   predchádzajúcom   konaní   bol   postupom   Krajského   súdu   v Prešove postavení do pozície ako keby námietky podal, teda ako keby v námietkach namietal svoj zmenečný záväzok. V prípade podaných námietok by však sťažovateľ mal aspoň právo sa k nim   vyjadriť,   kým   v tomto   prípade   k argumentácii   porušovateľa   nemohol   zaujať   ani stanovisko...

Postup spočívajúci v nahradení vôle a činnosti protistrany sťažovateľa aj činnosťou Krajského súdu v Prešove nemajúci oporu v zákone a ktorý nesporne a jednoznačne vedie k záveru, že konštatovanie „žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní vecí“ bolo porušené na ťarchu sťažovateľa.

Uznesením sp. zn. 7 CoE/53/2010 zo dňa 30. 06. 2010 Krajský súd v Prešove porušil právo sťažovateľa vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy tým, že v rozpore s ustanovením článku   2   ods. 2   Ústavy   preskúmavaním   zmluvy   o   revolvingovom   úvere   a   nesprávnou aplikáciou § 45 zákona o rozhodcovskom konaní zasiahol do právoplatne ukončenej veci. Krajský   súd   v Prešove   týmto   rozhodnutím   akceptoval   porušenie   uvedeného   zákona   už v postupe Okresného súdu Stará Ľubovňa, sp. zn. 3 Er/343/2009-16 zo dňa 11. 03. 2010. Krajský súd v Prešove konal tiež v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy a ustanoveniami zákona   o   povinnosti   náležité   svoje   rozhodnutie   zdôvodniť,   ktorá   bola   precizovaná rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Krajský   súd   v Prešove   ďalej   svojím   postupom   sám   porušil   a   tiež   akceptoval porušenie   zákonnej   úpravy   rovnosti   účastníkov   a   stým   spojenej   dispozičnej   zásady v neprospech   sťažovateľa,   čím   bolo   právo   sťažovateľa   podľa   článku   47   ods. 3   Ústavy porušené.».

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej takto rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   bolo   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove,   sp. zn.   7 CoE/53/2010   zo   dňa 30. 06. 2010 porušené.

II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   bolo   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove,   sp. zn.   7 CoE/53/2010   zo   dňa 30. 06. 2010 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7 CoE/53/2010 zo dňa 30. 06. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV.   Krajský   súd   v Prešove   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia   v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   vo   výške   303,16   EUR vrátane DPH (slovom tristotri eúr šestnásť eurocentov) za dva úkony právnej služby – prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti á 143,07 EUR vrátane DPH (120,23 EUR + 19 % DPH) + 2 x režijný paušál á 8,58 EUR vrátane DPH (7,21 EUR + 19 % DPH) na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.   rozhodnutia   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   má   každý   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Sťažovateľka   namietala porušenie   v petite označených   práv uznesením   krajského súdu sp. zn. 7 CoE/53/2010 z 30. júna 2010.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tohto   svojho   ústavného   poslania   a postavenia   nie   je   úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je   kvalifikovaná   princípom   subsidiarity,   v   zmysle   ktorého   ústavný   súd   o   namietaných zásahoch   rozhoduje len   v prípade,   že   je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom krajského   súdu,   ktorý   na   odvolanie   sťažovateľky   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 3 Er/343/2009-16   z 11.   marca   2010   uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bolo zastavené exekučné konanie v časti o vymoženie sumy 2 058,55 € predstavujúcej zmluvné pokuty a v časti o vymoženie zmenkovej odmeny 6,85 €, zastavil.

V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a   právnym názorom   krajského súdu,   teda   s jeho interpretáciou   a aplikáciou   príslušných zákonných ustanovení v jej exekučnej veci.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   o predchádzajúcich   sťažnostiach   sťažovateľky analogického   skutkového   a   právneho   obsahu   ako   posudzovaná   sťažnosť   už   rozhodoval svojimi   skoršími   uzneseniami   (napr.   I. ÚS 202/2010,   IV. ÚS 269/2010,   I. ÚS 284/2010, IV. ÚS 310/2010),   a   preto   pri   posudzovaní   tejto   sťažnosti   vychádzal   aj   z   odôvodnenia svojich skorších uznesení, na ktoré zároveň v podrobnostiach odkazuje.

Sťažovateľka pripojila k sťažnosti okrem iného aj namietané uznesenie krajského súdu, z ktorého ústavný súd považuje za potrebné poukázať na túto časť jeho odôvodnenia: „Hoci podľa ust. § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský   rozsudok,   ktorý   už   nemožno   preskúmať   podľa   § 37   má   pre   účastníkov rozhodcovského   konania   rovnaké   účinky   ako   právoplatný   rozsudok   súdu   táto   okolnosť neznamená   nemožnosť   jeho   preskúmania   v   exekučnom   konaní.   Umožňuje   to   ust.   § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví:

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku   alebo   exekučné   konanie   aj   bez   návrhu,   ak   zistí   v   rozhodcovskom   konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).

Pokiaľ   ide   o   nedovolenosť   plnenia   právna   teória   za   nedovolený   právny   úkon považuje úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom, pričom Občiansky zákonník v ust. § 39 s takýmto právnym úkonom spája sankciu neplatnosti.

Preto, ak rozhodcovský súd zaviazal povinných na zaplatenie neprimeraných sankcií, rozhodol o plnení právom nedovolenom.“

V nadväznosti   na uvedené ústavný   súd nemôže   súhlasiť s názorom   sťažovateľky, podľa   ktorej „Porušovateľ   sa   s argumentmi   sťažovateľa   o nedostatku   právomoci exekučného   súdu   preskúmavať   vecnú   stránku   exekučného   titulu   nevyporiadal   vôbec, po stránke obsahovej napriek tomu že pre posúdenie veci to malo podstatný význam...“.

V reakcii na námietky sťažovateľky ústavný súd neposudzoval, či a do akej miery je napadnutý výklad danej problematiky krajským súdom optimálny, ale iba zisťoval, či nie je interpretáciou   natoľko   extrémnou,   a   teda   svojvoľnou,   že   by   vybočovala   z postulátov spravodlivého procesu vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd nedospel k záveru, že   by   uznesenie   krajského   súdu   sp. zn.   7 CoE/53/2010   z 30.   júna   2010   v spojení s rozhodnutím   okresného   súdu   č. k.   3 Er/343/2009-16   z 11.   marca   2010   bolo   svojvoľné a zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch s požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše   treba   uviesť,   že   z   pohľadu   ústavného   súdu nemožno   skutkové   a   právne   závery   krajského   súdu   považovať   za   arbitrárne,   zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   ustanovení   zákona,   a   to   predovšetkým   príslušné ustanovenia Exekučného poriadku, § 35, § 37 a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z., § 3 ods. 1, § 39, § 53 ods. 4 a § 54 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov a na túto právnu úpravu nadväzujúcich právnych noriem, ako zákon č. 258/2001   Z.   z.   o spotrebiteľských   úveroch   a o zmene   a   doplnení   zákona   Slovenskej národnej   rady   č. 71/1986   Zb.   o   Slovenskej   obchodnej   inšpekcii   v   znení   neskorších predpisov   v   platnom   znení,   smernice   Rady   Európskych   spoločenstiev   č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ďalšej súvisiacej legislatívy, ako aj obsahu relevantných dôkazov je uznesenie krajského súdu z 30. júna 2010   aj   náležite   odôvodnené.   Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých   zákonných   ustanovení a vylučujúcich   možnosť   porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd nemá   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Pokiaľ   sťažovateľka   namietala   porušenie   práva   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno toto rozhodnutie kvalifikovať ako arbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,   ktorá   by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto základných práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalším   návrhom   sťažovateľky   na ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutého   uznesenia), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010