znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 369/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. F., K., zastúpeného advokátkou Mgr. M. D., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 140/2005 a jeho rozsudkom z 1. apríla 2008, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 CoP 31/2008 z 25. septembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2009 faxom a 12. januára 2009 poštou doručená sťažnosť Ing. I. F., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. M. D., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 140/2005 a jeho rozsudkom z 1. apríla 2008, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 CoP 31/2008 z 25. septembra 2008.

Na základe výzvy ústavného súdu právna zástupkyňa sťažovateľa 15. októbra 2009 doručila ústavnému súdu chýbajúcu spisovú dokumentáciu týkajúcu sa označeného konania a napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn. 1 P 140/2005 z 1. apríla 2008 zaviazal sťažovateľa platiť výživné na svoje maloleté deti V. a B. takto:

„Od 1. 9. 2003 do 31. 12. 2003 na V. vo výške 2 500,- Sk mesačne a na B. vo výške 1 500,- Sk mesačne, ďalej od 1. 1. 2004 do 30. 4. 2006 na V. vo výške 4 000,- Sk a na B. vo výške 3 000,- Sk mesačne.

Nedoplatok na výživnom od 1. 9. 2003 do 30. 4. 2006 u mal. V. vo výške 122 000,- Sk a u mal. B. vo výške 90 000,- Sk, spolu vo výške 212 000,- Sk je otec povinný vyrovnať v 10 000,-   Sk   mesačných   splátkach,   do   rúk   matky   detí,   počnúc   prvým   mesiacom   po právoplatnosti tohto rozsudku, pod stratou výhody splátok.

Súd návrh matky, pokiaľ sa domáhala vyššieho výživného, než aké sa určuje v zmysle odseku 2 výroku tohto rozsudku v prevyšujúcej časti zamieta.“

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, ktorým napadol prvý a   druhý   výrok   prvostupňového   rozsudku   namietajúc,   že   okresný   súd   vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu, jeho rozsudok nie je dostatočne odôvodnený, a preto je nepreskúmateľný.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 12 CoP 31/2008 z 25. septembra 2008 odvolaním otca napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 P 140/2005 z 1. apríla 2008 vo výrokoch o rozsahu vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom a zročnom výživnom zmenil tak, že „... otec maloletých detí je povinný zaplatiť výživné za obdobie od 01. 09. 2003 do 30. 04. 2006 na maloletú V. mesačne 3 500,- Sk, na maloletú B. mesačne 2.500,- Sk.

Zročné výživné za obdobie od 01. 09. 2003 do 30. 04. 2006 na maloletú V. vo výške 112 000,- Sk, na maloletú B. vo výške 80.000,- Sk je povinný zaplatiť v splátkach tak, že na maloletú V. do 01. 06. 2009 čiastku 28.000,- Sk, do 01. 02. 2010 čiastku 28.000,- Sk, do 01. 08. 2010 28.000,- Sk, do 01. 01. 2011 28.000,- Sk, na maloletú B. do 01. 06. 2009 20.000,- Sk, do 01. 02. 2010 20.000,- Sk, do 01. 08. 2010 20.000,- Sk, do 01. 01. 2011 20.000,- Sk, pod stratou výhody splátok k rukám matky maloletých detí.“.

Podľa sťažovateľa „Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol dňa 25. 9. 2008 bez nariadenia pojednávania napriek tomu,   že sťažovateľ na základe výzvy prvostupňového Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   zo   dňa   4.   6.   2008,   ktorá   bola   doručená   právnej zástupkyni   sťažovateľa   dňa   9.   6.   2008,   v súdom   stanovenej   10   dňovej   lehote,   faxovým podaním doručeným na Okresný súd v Rimavskej Sobote dňa 19. 6. 2008 a doplneným poštou v 3 dňovej procesnej lehote podaním na poštovú prepravu dňa 23. 6. 2008, súdu oznámil, že nesúhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania.“.

Sťažovateľ uviedol, že „v rozhodnom období od 01. 09. 2003 do 30. 4. 2006 nemal súdom   určenú   vyživovaciu   povinnosť,   lebo   Krajský   súd   v   Košiciach   sp.   zn. 16 CoP 478/03-50 zo dňa 31. 10. 2003 zrušil uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 26 NcPOP   14/2003-13,   ktorým   súd   predbežným   opatrením   určil   výživné   pre   mal.   deti s odôvodnením,   že   nebola   preukázaná   naliehavosť   potreby   takejto   predbežnej   úpravy vzhľadom na príjem matky“.

Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sťažovateľ   považuje   za   nedostatočne odôvodnený a arbitrárny. Argumentujúc judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sťažovateľ   zdôraznil,   že „... zákonná   povinnosť   vyživovať   mal.   deti   nespočíva   len v peňažnom   plnení,   ale   aj   v   povinnosti   vyživovať   a   zaopatrovať   oprávnenú   osobu v naturálnej   podobe,   t.   j.   vo   faktickej   starostlivosti   o   jeho   bývanie,   ošatenie,   hygienu, zdravie, vrátane starostlivosti o jeho výchovu a všestranný rozvoj. Neprimerane vysoko určeným   výživným   na   mal.   deti   nad   rámec   schopností   a   možností   otca,   súd   fakticky znemožňuje otcovi počas realizácie styku s mal. deťmi podieľať sa na ich výchove, keďže mu nie sú ponechané peňažné prostriedky potrebné na zaplatenie cestovného, stravy pre mal. deti, na zakúpenie lístkov na kultúrne podujatia a športové vyžitie za účelom ich výchovy a všestranného rozvoja pri realizácii styku otca s mal. deťmi.

V rozhodnom období si sťažovateľ plnil svoju vyživovaciu povinnosť voči mal. deťom v   naturálnej   podobe   zakupovaním   vecí   pre   mal.   deti   potrebné   pre   ich   výchovu,   výživu a všestranný rozvoj a rozpis výdavkov spolu s pokladničnými bločkami súdu preukázal, pričom prvostupňový súd sa nevyjadril k jednotlivých konkrétne uvádzaným výdavkom, iba konštatoval, že prevažná väčšina otcových výdavkov venovaných maloletým deťom mala charakter príležitostného plnenia v dobe súdom upraveného styku.“.

Z   odôvodnenia   napadnutých   rozsudkov   okresného   súdu   a   krajského   súdu   podľa sťažovateľa „... nie je zrejmé, z akého dôvodu súdy nezohľadnili sťažovateľovi ako otcovi, že si v rozhodnom období plnil voči mal. deťom svoju vyživovaciu povinnosť v čase, kedy mu   bolo   umožnený   osobný   kontakt   s   maloletými   deťmi,   čím   zároveň   realizoval   právo a povinnosť podieľať sa na výchove a rozvoji svojich mal. detí.

Zásada,   že   obidvaja   rodičia   majú   spoločnú   zodpovednosť   za   výchovu   a   rozvoj dieťaťa nie je rešpektovaná v prípade, ak možnosť otca podieľať sa na výchove dieťaťa je zúžená len na možnosť finančne prispievať na jeho výživu a výchovu do rúk matky a bez možnosti faktickou starostlivosťou sa podieľať na jeho výchove a rozvoji.

Odvolací   súd   sa   s   námietkou   otca   maloletých   detí,   že   súd   pri   vykonávaní dokazovania netrval na tom, aby matka preukazovala konkrétne výdavky na starostlivosť o maloleté deti, vysporiadal s odôvodnením. že zákon o rodine prikazuje súdu prihliadať k okolnosti, že ten rodič, ktorý má do starostlivosti zverené deti, nepochybne vynakladá finančné prostriedky na zabezpečenie základných životných potrieb maloletých detí, preto nemá povinnosť dokladovať, evidovať a preukazovať...

Sťažovateľ zdokladoval súdu výdavky na mal. deti v rozhodnom období vo výške 351.788,- Sk, pričom z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho ani prvostupňového súdu nie je zrejmé, ktoré z týchto výdavkov považoval súd za príležitostné, ktoré nie a prečo.“.

Podľa názoru sťažovateľa „... pri rozhodovaní o výške výživného na mal. dieťa má súd v každom jednotlivom prípade individuálne skúmať a posudzovať konkrétne výdavky na konkrétne mal. dieťa, ktoré vynakladá rodič, ktorý má dieťa zverené do výchovy a aj podľa výšky   týchto   výdavkov   na   konkrétne   maloleté   dieťa   určiť   výšku   výživného.   Na   výšku výdavkov okrem veku   dieťaťa   majú vplyv   aj iné   okolnosti   a to   zdravotný   stav   dieťaťa, konkrétne mimoškolské aktivity, konkrétny druh školy, ktorú navštevuje, životné náklady v konkrétnom regióne, v ktorom žije rodič a iné okolnosti týkajúce sa konkrétneho dieťaťa ako napríklad jeho dočasné umiestnenie v ústavnej starostlivosti.“.

Sťažovateľ   na   základe   argumentácie   uvedenej   v sťažnosti   tvrdí,   že   okresný   súd v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1 P 140/2005,   ako   aj   krajský   súd   v   odvolacom   konaní rozsudkom   sp.   zn.   12   CoP   31/2008   z 25.   septembra   2008,   ktorým   zmenil   rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 P 140/2005 z 1. apríla 2008 v napadnutých výrokoch, porušili jeho základné právo podľa čl. 46 ústavy.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoP 31/2008- 294 a Okresný súd v Rimavskej Sobote v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P/140/ 2005 zo dňa 1. 4. 2008 vedenej vo veci maloletých detí F., V... a B..., bytom u matky, zast. Úradom práce, soc. vecí a rodiny Rimavská Sobota, deti rodičov, Ing. C. F..., bytom R. a otca Ing. I. F., bytom K., porušil právo sťažovateľa podľa Čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Výrok rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 CoP 31/208-294 zo dňa 25.   9.   2008,   ktorým Krajský súd v Banskej Bystrici zmenil prvostupňový rozsudok Okresného súdu v Rimavskej Sobote tak, že otec maloletých detí je povinný zaplatiť výživné za obdobie od 01. 09. 2003 do 30. 04. 2006 na maloletú V. mesačne 3 500,- Sk, na maloletú B. mesačne 2.500,- Sk.

Zročné výživné za obdobie od 01. 09. 2003 do 30. 4. 2006 na maloletú V. vo výške 112.000,- Sk, na maloletú B. vo výške 80.000,- Sk je povinný zaplatiť v splátkach tak, že na maloletú V. od 01. 06. 2009 čiastku 28.000,- Sk, od 01. 02. 2010 čiastku 28.000,- Sk, do 01. 08. 2010 28.000,- Sk, do 01. 01. 2011 28.000,- Sk, na maloletú B. od 01. 06. 2009 20.000,- Sk, do 01. 02. 2010 20.000,- Sk, do 01. 08. 2010 20.000,- Sk, do 01. 01. 2011 20.000,- Sk, pod stratou výhody splátok k rukám matky maloletých deti, zrušuje a vec vracia Krajskému súd v Banskej Bystrici, aby o nej znovu konal a rozhodol.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.659,70 EUR (slovom jedentisícšesťstopäťdesiatdeväť eur a sedemdesiat centov), ktoré je sťažovateľovi Ing. I. F. Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť do 60 dní od doručenia tohto nálezu.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný sťažovateľovi Ing. I. F. zaplatiť náhradu trov konania vo výške 438,16 EUR (slovom štyristotridsaťosem eur a šestnásť centov) na účet právneho zástupcu sťažovateľa Mgr. M. D. advokátky do 60 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   predmetom   je   tvrdenie   sťažovateľa   ako   otca maloletých   detí   o   porušení   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ústavy   (v   sťažnosti   ho označil ako základné právo na spravodlivý súdny proces, pričom z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ mal na mysli čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.) postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 P 140/2005 z 1. apríla 2005, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 CoP 31/2008 z 25. septembra 2008 v konaní o určenie výživného k maloletým deťom na čas do rozvodu manželstva ich rodičov.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   P   140/2005   a   jeho rozsudkom z 1. apríla 2008

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   právnych   prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02).

Podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   sťažovateľ   mal   v   systéme všeobecného   súdnictva   k   dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy namietaného   porušenia   svojho   základného   práva,   ktoré   bolo   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 140/2005 a jeho rozsudkom z 1. apríla 2008 podľa jeho názoru   porušené.   Týmto   účinným prostriedkom   bolo   odvolanie,   ktoré   sťažovateľ   podľa údajov uvedených v jeho sťažnosti podal proti rozsudku prvostupňového súdu (označených výrokoch). Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva sťažovateľa vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom v časti smerujúcej proti označenému rozsudku okresného súdu, keďže ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej   porušenie   jeho   označeného   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 140/2005 a jeho rozsudkom z 1. apríla 2008 v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 CoP 31/2008 z 25. septembra 2008

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo   na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (IV. ÚS 233/04), inak povedané, právo na spravodlivý proces.   Avšak   obsah   tohto   práva   nedáva   účastníkovi   záruku,   že   súdny   spor   sa   skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.

Ústavný   súd   z   obsahu sťažnosti   a k   nej   pripojených   príloh   zistil,   že rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 14 C 793/2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 166/2006 bolo v súvislosti s rozhodnutím o rozvode manželstva rodičov rozhodnuté o zverení maloletých detí V. a B. do starostlivosti matky, zároveň bola určená   vyživovacia   povinnosť   sťažovateľa.   Rozsudok   o   rozvode   manželstva   rodičov nadobudol právoplatnosť 13. mája 2006, vyživovacia povinnosť sťažovateľa bola určená od uvedeného dátumu. Vzhľadom na tvrdenie matky maloletých detí, že sťažovateľ ako otec maloletých   detí   neprispieval   na   výživné   poskytovaním   finančného   plnenia   od   zrušenia spoločnej domácnosti do rozvodu manželstva, žiadala okresný súd o určenie tejto povinnosti od 1. septembra 2003 do 30. apríla 2006.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 P 140/2005 z 1. apríla 2008 určil povinnosť otca platiť výživné na maloletú V. a B. na čas pred rozvodom manželstva, a to za obdobie od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2003 na maloletú V. 2 500 Sk mesačne a B. 1 500 Sk mesačne. Za obdobie od 1. apríla 2004 do 30. apríla 2006 určil výživné na maloleté V. 4 000 Sk a B. 3 000 Sk mesačne. Vyčíslil nedoplatok na výživnom u maloletej V. od 1. septembra 2003 do 30. apríla 2006 sumou 122 000 Sk a u maloletej B. za rovnaké obdobie sumou   90   000   Sk,   čo   predstavovalo   súčet   212 000 Sk,   ktorý   mu   povolil   splácať   v 10-tisícových mesačných splátkach do rúk matky maloletých detí, počnúc prvým mesiacom po právoplatnosti rozsudku. Návrh matky prevyšujúci určené výživné zamietol.

O   vyživovacej   povinnosti   sťažovateľa   k   maloletým   deťom   na   čas   do   rozvodu manželstva   na   základe   jeho   odvolania   rozhodol   s   konečnou   platnosťou   krajský   súd z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanovuje   a   umožňuje   Občiansky   súdny   poriadok,   a   to rozsudkom sp. zn. 12 CoP 31/2008 z 25. septembra 2008.

Krajský súd zmenou odvolaním napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu určil vyživovaciu povinnosť sťažovateľa na obdobie od 1. septembra 2003 do 30. apríla 2006 na maloletú V. mesačne po 3 500 Sk a maloletú B. po 2 500 Sk a sumu zročného výživného vyčíslil za sledované obdobie na každé dieťa zvlášť, u maloletej V. sumou 112 000 Sk a u maloletej B. sumou 80 000 Sk, a zároveň umožnil sťažovateľovi splácať zročné výživné v určených splátkach na každé dieťa zvlášť.

Krajský   súd v   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého rozsudku   okrem   iného uviedol:

„... Odvolací súd v zhode s okresným súdom považoval za dokazovaním preukázané a nesporné, že maloleté deti od 01. 09. 2003 do 30. 04. 2006 boli v starostlivosti matky, ktorá bola povinná znášať a zabezpečiť náklady na uspokojovanie ich životných potrieb. Niet pochybností o tom, že matka túto povinnosť plnila v rozsahu ich stravovania, ošatenia, bývania, zabezpečenia ich školskej dochádzky, mimoškolských aktivít, pokiaľ sa nachádzali v jej osobnej starostlivosti v reálnom čase. Tak isto je nepochybné, že otec maloletým deťom podľa svojho vlastného uváženia a rozhodnutia zakupoval rôzne veci na oblečenie, školské pomôcky, na realizáciu ich záľub vo voľnom čase, prípadne dovolenkové pobyty, keď tento čas mohli stráviť v jeho prítomnosti. Otec hradil tak isto náklady spojené nielen s ich športovým, ale aj duševným vyžitím účasťou na kultúrnych podujatiach alebo potrieb pre mimoškolské vzdelávanie.

Z   ustálenej rodinnoprávnej judikatúry vyplýva zásada,   že rodič,   ktorý nemá deti zverené do starostlivosti, stretáva sa s nimi v rámci styku určeného súdom, ale aj styku, ktorý je založený na dohode rodičov, náklady z uskutočňovaní tohto stretávania hradí sám a v zásade nemôžu ovplyvňovať vyživovaciu povinnosť tohto rodiča. Z uvedeného vyplýva, že tieto výdavky sú príležitostné. Druhý rodič, ktorý má deti zverené do starostlivosti sa nepodieľa na rozhodovaní o ich vynaložení, o ich efektivite, o ich nevyhnutnosti a ak sa tak stane, tak len na základe dohody oboch rodičov. Logické vyústenie tejto zásady spočíva v tom, že rodič, ktorý je podľa rozhodnutia súdu poverený starostlivosťou o maloleté deti pre   zabezpečenie   ich   základných   životných   potrieb   primeraných   životnej   úrovni   oboch rodičov, by mal mať k dispozícii finančné prostriedky na tento účel, aby mohol svoju úlohu súdnym rozhodnutím mu zverenú zodpovedne plniť.

Pokiaľ otec maloletých detí namietal, že súd nezobral do úvahy skutočnosť, že svoju vyživovaciu povinnosť v spornom období plnil tým, že vynakladal finančné prostriedky na zakupovanie rôznych vecí a úhradu rôznych potrieb v plnom rozsahu, túto okolnosť nebolo možné   zohľadniť   bezvýhradne.   Okresný   súd   pri   určení   rozsahu   vyživovacej   povinnosti zobral do úvahy tieto skutočnosti a odvolací súd sa k jeho stanovisku priklonil, aj keď neodobril správnosť prístupu formou matematických výpočtov, ale uznal, že principiálne pri určovaní výšky výživného bolo v rámci spravodlivosti vhodné prihliadnuť na mimoriadnu snahu otca zabezpečiť deťom nadštandardné vybavenie a nadštandardné možnosti tráviť voľný čas zmysluplným spôsobom pri kultúre, športe a oddychu s otcom.

Keď   odvolací   súd   v   odôvodnení   tohto   rozhodnutia   vyššie   uviedol,   že   považoval vyhodnotenie   vykonaného   dokazovania,   zaujatie   právnych   záverov   okresným   súdom   za správne,   urobil   tak   s   výhradou,   ktorá   v   konečnom   dôsledku   viedla   k   zmene   jeho rozhodnutia, v tom, že bez vážnych dôvodov časovo rozdelil určenie vyživovacej povinnosti na záver roku 2003 a zvyšok tohto obdobia od 01. 04. 2004 do 30. 04. 2006. Obdobie takmer troch rokov je obdobím, v ktorom s prihliadnutím na vek detí účastníkov nebolo nutné   rozdeľovať   tento   časový   úsek   na   obdobia   kopírujúce   príjem   rodičov,   pretože schopnosti   a   možnosti   rodičov,   ako   aj   odôvodnené   potreby   maloletých   detí   vykazovali pomerne stabilný a rovnomerný trend a nebolo nutné rozhodovať o rôznej výške výživného pre maloleté deti v uvedenom čase.

Odvolací   súd   v   právnom   zhodnotení   výsledkov   vykonaného   dokazovania   dospel k záveru,   že   je   potrebné,   odôvodniteľné   a   logické   stanoviť   výživné   za   toto   obdobie   u každého dieťaťa zvlášť jednou sumou. Za sporným obdobím nasleduje právna úprava práv a povinností rodičov na čas po rozvode, takže s úpravou na čas pred rozvodom nie je v rozpore, ani z ničoho nevyplýva, že by musela byť zhodná, je len predchádzajúcou, resp. po rozvode nadväzujúcou.

Okresný súd zistil zárobkové pomery a možnosti oboch rodičov a tak, ako u otca nebral do úvahy, že zmenil zamestnávateľa z relevantných dôvodov, nemal ani u matky maloletých detí zohľadniť skutočnosť, že sa stala samostatne zárobkove činnou a tým jej klesol príjem, pretože neexistovali žiadne ospravedlňujúce dôvody, neboli v konaní zistené ani   tvrdené,   pre   ktoré   by   tak   mala   dôvodne   urobiť.   Pre   rozhodnutie   o   vyživovacej povinnosti na čas pred rozvodom mal okresný súd vychádzať zo zárobkových možností matky reprezentovaných sumou 26.326,- Sk mesačne. U otca maloletých detí sa pravidelný mesačný   príjem   až   na   kratšie   obdobie   roku   2005   pohyboval   od   23.948,-   Sk   do   sumy 37.562,-   Sk.   Okrem   toho   životná   úroveň   a   príjmy   otca   v   tomto   období   boli   výrazne ovplyvnené príjmom z iných činnosti, čo bolo zrejmé z dokladov daňového priznania za rok 2004 tak, ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Záver okresného súdu, že práve   z týchto   príjmov   prevyšujúcich   ročný   zárobok   cez   2   mil.   Sk   bola   ovplyvnená nadštandardná životná úroveň otca aj v rokoch 2005 a 2006, práve preto mohol poskytovať maloletým   deťom   také   pôžitky,   aké   v   priebehu   konania   uvádzal.   Hľadisko   primeranej životnej úrovne detí v porovnaní s rodičmi v tomto smere uplatnil správne.

S námietkou otca maloletých detí, že súd pri vykonávaní dokazovania netrval na tom, aby matka preukazovala konkrétne výdavky na starostlivosť o maloleté deti, sa odvolací súd vysporiadal   zamietavo,   pretože   jednak   matka   maloletých   detí   poskytuje   protihodnotu finančného plnenia výživného osobnou starostlivosťou, čo v ustanovení citovanom okresným súdom Zákon o rodine prikazuje súdu k tejto okolnosti prihliadať, ten rodič, ktorý má do starostlivosti   maloleté   deti   zverené,   nepochybne   vynakladá   finančné   prostriedky   na zabezpečenie   základných   životných   potrieb   maloletých   detí,   preto   nemá   povinnosť   ich dokladovať,   evidovať   a   preukazovať.   Súd   k   tejto   okolnosti   prihliada   ako   k   objektívnej skutočnosti...

Vzhľadom   k   tomu,   že   otec   detí   žiadne   finančné   prostriedky   do   rúk   matky   detí neprispel a nie je rozhodujúce z akých dôvodov, odvolací súd vyčíslil na každé dieťa zvlášť sumu   zročného   výživného   za   sledované   obdobie,   a   to   za   32   kalendárnych   mesiacov. U maloletej V. sumou 112.000,- Sk (3 500 x 32 = 112.000) a u maloletej B. sumou 80.000,- Sk   (2 500   x   32   =   80.000).   Pokiaľ   okresný   súd   určil   otcovi   povinnosť   nedoplatok   na výživnom splácať v mesačných splátkach, ktoré vyjadrovali splácanie spoločného dlhu pre obe maloleté deti v súčte, takéto rozhodnutie nie je správne, pretože pre každé dieťa zvlášť je exekučným titulom súdne rozhodnutie s ohľadom na vecnú legitimáciu každého dieťaťa zvlášť,   pretože   ju   zvlášť   svojím   narodením   získavajú   a   končí   sa   v   súlade   so   Zákonom o rodine vo vzťahu k vyživovacej povinnosti schopnosťou samé sa živiť. Odvolací súd z toho dôvodu rozhodol o možnosti otca splácať zročné výživné v splátkach na každé dieťa zvlášť. Splátky   otcovi   povolil   poskytovať   v   určených   obdobiach   s ohľadom   na   jeho   majetkové pomery, ktoré vyjadril v odvolaní s ohľadom na možnosť získať finančné prostriedky aj inou závislou činnosťou popri pravidelnom mesačnom príjme tak, aby mal časovú rezervu na sústredenie finančných prostriedkov pre maloleté deti. Na maloletú V. po 28.000,- Sk k 01. 06. 2009, k 01. 12. 2010, k 01. 08. 2010 a k 01. 01. 2011, na maloletú B. po 20.000,- Sk k tým istým dátumom. Súčasne odvolací súd možnosť poskytovať splátky viazal na stratu tejto výhody pre prípad, že by splátky neboli poskytnuté v súlade s uvedeným rozhodnutím.“

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   vyslovil   (II.   ÚS   21/96, I. ÚS 276/06), že nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké procesné závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach podliehajúcich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v   namietanom   rozsudku   vyslovil   svoj právny   názor   (aj   s   prihliadnutím   na   odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 1 P 140/2005 z 1. apríla 2008) k sťažovateľom nastolenej otázke rozsahu a spôsobu plnenia vyživovacej povinnosti k maloletým deťom s ohľadom na zárobkové možnosti a schopnosti oboch rodičov, odôvodnené potreby maloletých detí, zásadu práva podieľať sa na životnej úrovni rodičov, pri zohľadnení osobnej starostlivosti matky o deti, ktorý je z ústavného hľadiska akceptovateľný.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad   a   aplikáciu   ustanovení   zákona   č.   36/2005   Z.   z.   o   rodine   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné   s   uvedeným   článkom   ústavy.   Závery   vyslovené v namietanom rozsudku krajského súdu k výslovnému zohľadneniu úhrady časti výživného naturálnym   plnením   zo   strany   otca   (približne   v   rozsahu   jednej   tretiny   výživného), k nedôvodnosti časového rozdelenia určenia vyživovacej povinnosti (na záver roku 2003 a zvyšok tohto obdobia od 1. apríla 2004 do 30. apríla 2006) považuje ústavný súd taktiež za ústavne akceptovateľné. Rovnako považuje za ústavne akceptovateľný záver odvolacieho súdu o vyčíslení sumy zročného výživného za sledované obdobie na každé dieťa zvlášť s ohľadom na vecnú legitimáciu každého dieťaťa, pre ktoré takéto súdne rozhodnutie je samostatným exekučným titulom.

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   „Ak   všeobecný   súd   reagoval   na   procesné   úkony účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   v   súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“ (IV. ÚS 329/04).

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00, II. ÚS 101/03).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť vo veci namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009