znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 369/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. R., L., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-1074/10-K2-2002   a postupom   Okresnej   prokuratúry Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 940/2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2008 doručená sťažnosť Ing. V. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-1074/10-K2-2002   a postupom   Okresnej prokuratúry   Košice   II   (ďalej   len „okresná   prokuratúra“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 1 Pv 940/2002.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením okresného riaditeľstva z 24. januára 2003 vznesené obvinenie za trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že 13. októbra 2002 v Košiciach v hoteli Slovan na toalete fyzicky napadol J. Z. tak, že mu nastriekal do očí dráždivú látku a udrel ho do hlavy.

V sťažnosti sa ďalej uvádza: „Sťažovateľ skutok, resp. jeho spáchanie popiera, podal proti uzneseniu (29.januára 2003) sťažnosť, ktorá bola zamietnutá. Po vypočutí sťažovateľa (27. januára 2003) a viacerých svedkov bol spis predložený na Okresnú prokuratúru za účelom previerky. V zázname (12. februára 2003) sa konštatuje skutková nenáročnosť a prognózujú sa ďalšie úkony s predpokladom ukončenia vyšetrovania (2003).

Vyšetrovateľ pribral (12.3.2003) znalca z odboru očného lekárstva. Tento podáva posudok,   na   základe   ktorého   po   opätovnom   vypočutí   sťažovateľa   (23.   novembra   2006) Okresný prokurátor uznesením z 19.   decembra 2006 č.   1 Pr 940/2002 trestné stíhanie zastavil. Na sťažnosť poškodeného Krajský prokurátor Košice uznesením č. KPt 1288/03-47 zo   dňa   23.   januára   2007   zastavujúce   uznesenie   zrušil.   Dôvodom   boli   nejasnosti   vo vyjadrení znalca ohľadne rozhodujúcich okolností. Vyšetrovateľ znalca (9. marca 2007) vypočul znova a znova nedostatočne. Sťažovateľ požiadal (21. mája 2007) prokurátora o preskúmanie postupu vyšetrovateľa, pričom sa sťažoval aj na prieťahy v konaní.

Okresný   prokurátor   Košice II druhý   raz   zastavil   trestné   stíhanie   sťažovateľa uznesením   zo   dňa   5.   júna   2007   č.   1   Pv   940/2002-165.   Sťažnosť   poškodeného   Krajský prokurátor v Košiciach uznesením zo 6. novembra 2007 č. KPt 1288/2002 zamietol. Generálny prokurátor uznesením zo 7. januára 2008 č. GenP. XV/2 Pz 148/07-5 po vyslovení porušenia zákona zrušil uznesenia ako krajského tak okresného prokurátora a vrátil   vec   na   ďalšie   konanie.   Prakticky   jediným   dôvodom   tohto   rozhodnutia   bola nedostatočne zodpovedaná znalecká otázka, bez ohľadu na to, čo - aké úkony - vyšetrovateľ robil,   od   roku   2003   neboli   odporcovia   schopní   uzavrieť   dokazovanie   prijateľným spôsobom.“

Sťažovateľ zdôraznil, že «Polícia ( vyšetrovateľ) s najväčšou pravdepodobnosťou zámerne sťažovateľa kontaktuje osobne, často so sprievodom na policajnom aute a zásadne v čase, keď to môže sledovať čo najviac ľudí. Najradšej po omši. Takto nielen frustrujúca skutočnosť samotného päťročného stíhania, ale aj zlomyseľnosti takejto „ prezentácie" pred spoluobčanmi závažne vplývajú na osobný život sťažovateľa.».

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1/ Základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa č1. 48 ods. 2/ Ústavy Slovenskej republiky v konaní Úradu justičnej a kriminálnej polície Košice II, vedenom pod č. OÚV 1074/10-K2-2002 a Okresnej prokuratúry Košice II, vedenom pod č. 1 Pv 940/2002 bolo porušené.

2/   Ústavný   súd   SR   prikazuje   odporcom   konať   v   označenej   veci   bez   zbytočných prieťahov.

3/   Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   50.000,-   Sk   z   titulu   primeraného finančného zadosťučinenia.

4/   Ústavný   súd SR   priznáva   sťažovateľovi   právo   na   náhradu trov   zastúpenia   vo výške......Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného riaditeľstva a okresnej   prokuratúry   v trestnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 139/02,   II.   ÚS   204/03, IV. ÚS 102/05, II. ÚS 184/06) poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva môže ešte trvať.   Ak   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nemohlo   dochádzať k prieťahom   v konaní   postupom   označeného   orgánu   (napriek   tomu,   že   vec   nebola   ešte právoplatne skončená), je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo   spisu   okresného   riaditeľstva   sp.   zn.   ČVS:   ORP-1074/10-K2-2002,   ktorý   si ústavný súd vyžiadal od okresnej prokuratúry, vyplýva, že 22. mája 2008 sa uskutočnilo preštudovanie vyšetrovacieho spisu, na ktorom sa zúčastnil obhajca sťažovateľa, samotný sťažovateľ   však   svoje   právo   oboznámiť   sa   s obsahom   vyšetrovacieho   spisu   nevyužil. Vyšetrovateľ okresného riaditeľstva 4. júna 2008 vypracoval návrh na zastavenie trestného stíhania,   ktorý   6.   júna   2008   predložil   s vyšetrovacím   spisom   okresnej   prokuratúre. Prokurátor   okresnej   prokuratúry   uznesením   z 12.   júna   2008   zastavil   trestné   stíhanie sťažovateľa podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (skutok nie je trestným činom, a nie je dôvod na postúpenie veci). Proti tomuto uzneseniu podal 23. júna 2008 sťažnosť sťažovateľ   aj   poškodený   J.   Z..   Sťažnosť   sťažovateľa   bola   zamietnutá   ako   nedôvodná uznesením prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. 1/1 KPt 920/2007-27 zo 4. augusta 2008 a sťažnosť poškodeného J. Z. bola zamietnutú ako   nedôvodná   uznesením   prokurátora   krajskej   prokuratúry   č.   k.   1/1   KPt   920/2007-28 zo 4. augusta   2008.   Krajská   prokuratúra   doručila   sťažovateľovi   svoje   rozhodnutie 2. septembra 2008.

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresné   riaditeľstvo   vykonalo   všetky   úkony   vo   veci sťažovateľa   6.   júna   2008,   keď   po   skončení   vyšetrovania   predložilo   vyšetrovací   spis s návrhom   na   zastavenie   trestného   stíhania   okresnej   prokuratúre.   Prokurátor   okresnej prokuratúry   sa   stotožnil   s návrhom   vyšetrovateľa   a uznesením   z 12.   júna   2008   trestné stíhanie   sťažovateľa   zastavil.   Krajská   prokuratúra   sťažnosti   proti   tomuto   uzneseniu zamietla, čím uznesenie o zastavení trestného stíhania nadobudlo právoplatnosť.

V čase   začatia   konania   na   ústavnom   súde   (16.   júna   2008)   už   označené   orgány verejnej   moci   vo   veci   sťažovateľa   vykonali   všetky   úkony,   ktoré   predpokladá   Trestný poriadok za účelom naplnenia účelu trestného konania, o veci sťažovateľa (o jeho trestnom obvinení)   bolo   už   meritórne   rozhodnuté   a toto   rozhodnutie   zamietnutím   sťažností sťažovateľa   a poškodeného   nadobudlo   právoplatnosť.   Vec   už   teda   nebola   nevrátená   na konanie   ani   okresnej   prokuratúre,   ani   okresnému   riaditeľstvu,   a preto   ústavný   súd konštatoval,   že   označené   orgány   verejnej   moci   už   v čase   podania   sťažnosti   nemohli ovplyvniť   priebeh   konania,   pretože   v tom   čase   už   o veci   sťažovateľa   nekonali,   a   teda nemohli   ani   porušovať   sťažovateľom   označené   základné   právo.   Tým,   že   o trestnom obvinení sťažovateľa bolo meritórne rozhodnuté a toto rozhodnutie sa stalo právoplatným, došlo aj k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa v jeho trestnej veci.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Tým, že okresné riaditeľstvo ukončilo vyšetrovanie a okresná prokuratúra o trestnom obvinení rozhodla, došlo k naplneniu účelu inej právnej ochrany, ktorú boli tieto orgány povinné sťažovateľovi poskytnúť v rozsahu ustanovenom Trestným poriadkom. Vzhľadom na stav konania v čase podania sťažnosti   ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť pre namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu ju po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2008