znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 368/2020-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júla 2020 v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ podnikajúceho pod obchodným menom ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou Bejdovou, LL.M., Skuteckého 30, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 85/2008 po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 700/2014-30 zo 17. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ podnikajúceho pod obchodným menom (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 85/2008 (ďalej len „napadnuté konanie“) po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 700/2014-30 zo 17. februára 2015.

2. Z podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako navrhovateľ a neskôr žalobca návrhom na vydanie platobného rozkazu podaným na okresnom súde 13. augusta 2007 domáhal zaplatenia peňažnej sumy proti poisťovni ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaná“). Okresný súd rozhodol o tomto nároku rozsudkom 14. septembra 2016. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie rozsudkom z 19. júna 2018, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. júla 2018.

3. O výške trov konania rozhodoval okresný súd prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka uznesením z 10. mája 2019. Z dôvodu podania sťažností proti tomuto uzneseniu zo strany oboch strán konania rozhodol s konečnou platnosťou o výške trov konania sudca uznesením 27. mája 2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. mája 2020 a vykonateľnosť 2. júna 2020.

4. Rozhodnutie sudcu o výške trov konania bolo vydané až po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi súdu vedenej pod sp. zn. 1 SprV 515/2020.

5. Sťažovateľ namietal prieťahy v napadnutom konaní skoršou ústavnou sťažnosťou, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom č. k. III. ÚS 700/2014-30 zo 17. februára 2015 tak, že vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a nárok na primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal.

6. Sťažovateľ podal predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v odvolacom konaní 30. apríla 2018. Predseda súdu podanú sťažnosť vyhodnotil ako dôvodnú. Následne sťažovateľ podal na ústavnom súde opätovne ústavnú sťažnosť pre porušenie práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorú ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 305/2018-10 z 5. septembra 2018 odmietol.

7. Z dôvodu trvajúcich prieťahov v konaní o rozhodovaní o výške trov konania podal sťažovateľ 27. apríla 2020 sťažnosť predsedovi okresného súdu, ktorá bola vyhodnotená ako čiastočne dôvodná.  

8. Sťažovateľ uzatvára, že napadnuté konanie na súde prvej inštancie trvalo od 13. augusta 2007 do 14. septembra 2016, pričom odvolací súd rozhodol o sťažovateľovom nároku s konečnou platnosťou 30. júla 2018. Nasledujúce konanie o výške náhrady trov konania bolo právoplatne skončené 29. mája 2020.

9. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd, ktorý o jeho nároku rozhodoval viac ako 12 rokov, porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Žiada, aby ústavný súd pri rozhodovaní zohľadnil celú dĺžku napadnutého konania na okresnom súde, ako aj dĺžku konania v rámci rozhodovania o výške trov konania, keďže ani nálezom ústavného súdu č. k. III. ÚS 700/2014-30 zo 17. februára 2015, ktorým mu nebolo priznané primerané finančné zadosťučinenie, nebola odstránená jeho právna neistota a konečného rozhodnutia vo veci sa dočkal až na základe podávania sťažností na prieťahy v konaní predsedovi súdu.

10. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti nálezom rozhodol tak, že okresný súd v napadnutom konaní v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 700/2014-30 zo 17. februára 2015 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 10 000 eur a zároveň mu priznal nárok na náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

14. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 700/2014-30 zo 17. februára 2015.

18. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 116/02, IV. ÚS 637/2013). Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03).

19. Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť 16. júna 2020. Konanie vo veci samej bolo na okresnom súde ukončené vydaním rozsudku 14. septembra 2016. Právoplatne bola vec ukončená vydaním potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu z 19. júna 2018, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. júla 2018. Rozhodnutie okresného súdu týkajúce sa výšky náhrady trov konania nadobudlo právoplatnosť 29. mája 2020. Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť v čase, keď v merite veci, ako aj o výške náhrady trov konania bolo právoplatne rozhodnuté, teda stav právnej neistoty už netrval.

20. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.

21. Keďže ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júla 2020

Miroslav DURIŠ

predseda senátu