znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 368/2014-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   T.   S.,   zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na priaznivé životné podmienky podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   na   účasť   verejnosti   na   rozhodovaniach   o vymedzených činnostiach   podľa   čl.   6   Dohovoru   o prístupe   k informáciám,   účasti   verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a práva na prístup k spravodlivosti podľa čl. 9 ods. 2 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti   verejnosti   na   rozhodovacom   procese   a prístupe   k spravodlivosti   v záležitostiach životného prostredia postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžp 10/2012 a jeho rozsudkom z 21. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2013 telefaxom a 8. februára 2013 osobne doručená sťažnosť T. S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou,   Štúrova   20,   Košice,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   so   základným právom   na priaznivé životné podmienky podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, práva na účasť verejnosti na rozhodovaniach o   vymedzených   činnostiach   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   prístupe   k   informáciám,   účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (ďalej len „Aarhurský dohovor“) a práva na prístup k spravodlivosti podľa čl. 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Sžp   10/2012   (ďalej   len   „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 21. novembra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou doručenou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 15. augusta 2011 podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a § 247 a nasl. OSP domáhal preskúmania rozhodnutia Hlavného banského úradu v Banskej Štiavnici (ďalej len „hlavný banský úrad“) č. 562-1177/2011 z 10. júna 2011, ktorým tento (čiastočne) zmenil v súlade s § 59   ods.   2   zákona   č.   71/1967   Zb.   o správnom   konaní   (Správny   poriadok)   v znení neskorších   predpisov   rozhodnutie   Obvodného   banského   úradu   v Košiciach   (ďalej   len „obvodný banský úrad“) č. 32-233/2011 zo 7. februára 2011 [obvodný banský úrad týmto rozhodnutím   nepriznal   sťažovateľovi   postavenie   účastníka   konania   vo   veci   povolenia banskej činnosti] a rozhodol, že sťažovateľ nie je účastníkom konania vo veci povolenia banskej činnosti pre obchodnú spoločnosť K., s. r. o. (ďalej aj „žiadateľka“). Krajský súd o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 6 S 91/2011-48 z 19. januára 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 19. januára 2012“) tak, že ju zamietol. Proti rozsudku krajského súdu z 19. januára 2012 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu ním označených základných práv podľa ústavy a práv podľa Aarhurského dohovoru, pričom napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je podľa neho «v rozpore s článkom 10a Smernice Rady č. 85/337/EHS účinnej v čase rozhodovania   prvostupňového,   aj   odvolacieho   správneho   orgánu   (článok   11   Smernice č. 2011/92/EÚ účinnej od 17. 2. 2012).

... sťažovateľ je obyvateľom obce N., v katastrálnom území ktorej sa má vykonávať povoľovaná banská činnosť.

Rovnako   je   nepochybné,   že   táto   banská   činnosť   bola   už   pred   konaním   na   OBÚ v Košiciach, ktoré začalo na návrh spoločnosti K., s. r. o. dňa 17. 9. 2010 vykonávaná na základe prvšieho povolenia na takúto činnosť.

Rovnako   niet   pochýb   o   tom,   že uvedená   činnosť   je   činnosťou,   ktorá   môže   mať závažný vplyv na životné prostredie a podlieha posudzovaniu vplyvov na životné prostredie podľa   Smernice   Rady   85/337/EHS.   Počas   posudzovania   vplyvov   navrhovanej   činnosti na životné prostredie podľa Zákona č. 24/2006 Z. z. boli zistené tieto okolnosti, ktoré mali vplyv   na   životné   prostredie,   ktoré   sú   uvedené   v Záverečnom   stanovisku   MŽP   SR zo dňa 5. 2. 2010:

„Najväčší   negatívny   vplyv   na   hlukové   pomery   a   pohodu   života   obyvateľov dotknutých sídel má doprava po existujúcej komunikácii III050193.

Podmienkou   dodržania   povolených   limitov   pri   doprave   odpovedajúcej   zvýšeným objemom   odvážaného   kameniva   je   odklonenie   dopravy   kameniva   na   novú   komunikáciu mimo zastavaného územia.“

... Sťažovateľ považuje za nesporné, že negatívny vplyv na hlukové pomery a pohodu života jeho, ako obyvateľa dotknutého sídla, je v rozpore s jeho právom na zdravé životné prostredie, ako aj s právom na súkromie. Ako už bolo uvedené, zistenie týchto negatívnych vplyvov explicitne vyplýva zo Záverečného stanoviska MŽP SR.

Je teda nepochybné, že žiadateľ o povolenie banskej činnosti bol v súlade s ust. § 17 ods. 2 Zákona o banskej činnosti povinný predložiť spolu so žiadosťou o povolenie banskej činnosti   doklady   o   vyriešení   stretu   záujmov   (záujmov   žiadateľa   na   realizácií   banskej činnosti a jeho záujmu na vedení súkromného života bez nadmerných negatívnych vplyvov spôsobených prepravou vyťaženého materiálu a práva na zdravé životné prostredie, ktoré rovnako zahŕňa právo nebyť vystavený neprimeranej expozícii hluku).

Ako vyplýva z ust. § 17 ods. 2 Zákona o banskej činnosti, v prípade, že žiadosť žiadateľa   neobsahuje   všetky   doklady,   banský   úrad   má   vyzvať   žiadateľa   na   predloženie dokladov (v tomto prípade dokladu o vyriešení stretu záujmov) a v prípade, že k vyriešeniu stretu záujmov nedôjde, má banský úrad konanie o žiadosti o povolenie banskej činnosti zastaviť.

Sťažovateľ nemôže byť ukrátený na svojich právach tým, že OBÚ v Košiciach konal v rozpore s týmito ustanoveniami zákona a bez ohľadu na to, že žiadateľ nepredložil doklad o vyriešení stretu záujmov medzi obyvateľmi obce N. a žiadateľkou, pokračoval v konaní o povolení banskej činnosti, ktorej predmetom nie je doprava vyťaženého materiálu. Sťažovateľ pred správnymi orgánmi, aj všeobecnými súdmi namietal, že podmienenie začatia   správneho   konania   o   povolení   banskej   činnosti   vyriešením   stretu   záujmov   má zabezpečiť práve to, o čo sa sťažovateľ usiloval a čoho sa v konaní domáhal, a tým je odstránenie, alebo zmiernenie negatívnych vplyvov banskej činnosti na životné prostredie a právom   chránené   záujmy   fyzických,   alebo   právnických   osôb,   ktoré   môžu   byť   týmito vplyvmi banskej činnosti zasiahnuté. Správne orgány oboch stupňov, aj všeobecné súdy však v rozpore nielen s označenými ustanoveniami Zákona o banskej činnosti postupovali tak, že sťažovateľovi odňali možnosť účinne svoje práva obhajovať, keď na jednej strane začali konanie o povolení banskej činnosti bez preukázania vyriešenia stretu záujmov, na druhej strane sťažovateľovi neumožnili účasť na konaní s odôvodnením, že banská činnosť nezahŕňa v sebe dopravu vyťaženého materiálu.

Sťažovateľ   už   vo   svojom   odvolaní   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach poukázal   na   to,   že   so   zreteľom   na   ustanovenie   Smernice   č. 85/337/EHS   má   ako   člen dotknutej verejnosti právo na účasť na rozhodovacích procesoch týkajúcich sa povoľovania projektov, ktoré znamenajú okrem iného aj ťažbu nerastných surovín. Za situácie, ktorá je nesporná   (nesporné   je,   že   sťažovateľ   je   obyvateľom   obce   N.   a   je   dotknutý vo   svojich   právach   navrhovaným   projektom),   ustanovenia   Smernice   85/337/EHS nepripúšťajú pochybnosť, že konanie o povolenie banskej činnosti je činnosťou, ktorá môže mať závažný vplyv na životné prostredie a konanie pred správnym orgánom je také, ktorého výsledok umožní (alebo neumožní) žiadateľovi navrhovanú činnosť realizovať.

Bez ohľadu   na   to,   že   slovenská právna úprava   rozdeľuje posudzovanie vplyvov navrhovanej činnosti a konanie o povolení tejto činnosti do rozdielnych konaní riadiacich sa osobitnými právnymi predpismi, nemožno, so zreteľom na vyššie citované ustanovenia komunitárneho   práva,   odňať   sťažovateľovi,   ako   členovi   verejnosti,   možnosť   na   prístup k opravným   prostriedkom   pred   súdom   alebo   iným   nestranným   a   nezávislým   orgánom ustanoveným   na   základe   zákona   s   cieľom   napadnúť   vecnú   a   procesnú   zákonnosť akéhokoľvek   rozhodnutia,   skutku   alebo   nečinnosti,   ktoré   boli   predmetom   Smernice č. 85/337/EHS, teraz Smernice 2011/92/EÚ.

Sťažovateľ sa nedomnieva, že samotná skutočnosť, že sú jednotlivé druhy činností, ktoré môžu mať vplyv na životné prostredie predmetom úpravy vykonanej rôznymi právnymi predpismi,   zakladá   možnosť   posudzovať   účasť   verejnosti   na   týchto   konaniach   odlišne. Citované   ustanovenia   Smernice   č. 85/337/EHS   vyjadrujú   jednoznačný   cieľ   umožniť dotknutej verejnosti   napadnúť   akékoľvek rozhodnutie smerujúce k umožneniu realizácie činnosti, ktorá môže mať vplyv na životné prostredie. Skutočnosť, že proces posudzovania vplyvov a povoľovací proces sú podľa slovenského právneho poriadku oddelené, rovnako nemôže   oprávňovať   orgány   verejnej   moci   neinterpretovať   a   neaplikovať   ustanovenia právnych predpisov Slovenskej republiky spôsobom, ktorý je v súlade s cieľmi a obsahom smernice.   Tým   je   nepochybne   aj   možnosť   kontroly   rozhodnutí   orgánov   verejnej   moci verejnosťou,   osobitne   dotknutou   verejnosťou.   V konkrétnom   prípade   to   znamená,   že sťažovateľ, ako obyvateľ obce, v ktorej extraviláne, ale aj intraviláne sa plánuje vykonávať navrhovaná banská činnosť, bývajúci na ulici, po ktorej sa plánuje preprava vyťaženého materiálu, je nepochybne osobou, ktorá je povoľovanou činnosťou dotknutá.

Ak   sa   v   procese   posudzovania   vplyvov   na   životné   prostredie   v   Záverečnom stanovisku odporúča realizácia navrhovanej činnosti za predpokladu vybudovania novej komunikácie   mimo   zastavané   územia   dotknutých   obcí   (článok   6   Bod   2   Záverečného stanoviska)   a   ak   je   zvyšovanie   objemu   ťažby   a   jeho   preprava   podmienená   odklonením nákladnej   dopravy   z   intravilánov   obcí   a   výstavbou   novej   účelovej   komunikácie z kameňolomu po cestu druhej triedy (článok 6 bod 3 ods.   3 Záverečného stanoviska), potom   sťažovateľovi   nemôže   byť   upreté   právo   byť   účastníkom   konania   o povolení navrhovanej   činnosti,   keď   žiadna   z   týchto   podmienok   pred   začatím   konania   o povolení navrhovanej   činnosti   nebola   splnená   bez   toho,   aby   mu   bolo   upreté   právo,   ktoré   mu z citovanej smernice vyplýva.

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že výklad ustanovení Zákona č. 51/1988 Zb. jeho § 18 ods. 1, ktorý definuje kto je účastníkom konania, ktorý si osvojil tak prvostupňový súd, ako aj správne orgány, je v skutkových a právnych okolnostiach predmetnej veci nesprávny, nezákonný a zasahuje do sťažovateľom vyššie uvedených práv zaručených mu Ústavou SR. Navyše mu upiera právo, ktoré mu priznáva Smernica č. 85/337/EHS vo svojom článku 10a. Sťažovateľ sa týmto zároveň domáha priameho účinku článku 10a Smernice Rady č. 85/337/EHS   (v   súčasnosti   článok   11   Smernice   Európskeho   parlamentu   a   Rady č. 2011/92/EU), pretože je presvedčený o tom, že nebola transponovaná do slovenského právneho poriadku správne.

Sťažovateľ   už   poukázal   na   to,   že   neexistuje   dôvod,   pre   ktorý   by   bolo   možné posudzovať povoľovacie konanie podľa Zákona o banskej činnosti odlišne, so zreteľom na účasť verejnosti od konania o integrovanom povoľovaní podľa Zákona č. 245/2003 Z. z. Podľa   uvedeného   zákona,   jeho   §   10,   je   účastníkom   konania   aj   zainteresovaná verejnosť,   ktorou   môže   byť   aj   osoba,   ktorá   tvrdí,   že môže   byť   rozhodnutím   vo   svojich právach, právom chránených záujmoch, alebo povinnostiach priamo dotknutá, a to až do času, kým sa nepreukáže opak.

Sťažovateľ   je   zároveň   presvedčený   o   tom,   že   zmyslom   a   účelom   Smernice č. 85/337/EHS   v   časti   týkajúcej   sa   účasti   verejnosti   na   rozhodovacích   procesoch   je poskytnúť verejnosti skutočnú a nie fiktívnu účasť verejnosti na rozhodovacích procesoch. Keďže   predmetná   smernica   sa   vzťahuje   na   povoľovanie   projektov,   pričom povoľovaním je rozhodnutie príslušného orgánu, alebo orgánov realizovať projekt, nie je možné vylúčiť verejnosť z toho procesu z dôvodu, že sa nezúčastnil na inom procese. Sťažovateľ je zároveň presvedčený o tom, že postupom správnych orgánov, ktorých pochybenie   nenapravili   ani   všeobecné   súdy   zrušením   ich   rozhodnutí,   bolo   zasiahnuté do jeho práva zakotveného v článku 6 v spojení s článkom 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru. Ako je zrejmé z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, jeho častí upravujúcich okruh   osôb   oprávnených   napadnúť   žalobou   rozhodnutie   správneho   orgánu   pre   jeho nezákonnosť, takéto oprávnenie má len účastník správneho konania. Tým, že sťažovateľovi bolo   odopreté   postavenie   účastníka   konania,   bolo   mu   odopreté   právo   na   prístup k spravodlivosti podľa článku 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru.

So zreteľom na skutočnosť, že podľa doterajšej súdnej praxe záverečné stanovisko vydané v procese posudzovania vplyvov určitých činností a projektov na životné prostredie nie   je   spôsobilým   predmetom   prieskumu,   jedinou   možnosťou   ako   naplniť   jeho   právo vyplývajúce mu z článku 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru, je byť v konaní o povolení spornej činnosti v postavení účastníka konania.

Sťažovateľ je zároveň presvedčený o tom, že tak ustanovenie článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 44 ods. 1 Ústavy SR zabezpečuje sťažovateľovi právo, aby ako osoba dotknutá banskou činnosťou sa mohol svojho práva na životné prostredie domáhať v takomto konaní (o povolení banskej činnosti) v postavení účastníka konania. Sťažovateľ osobitne zdôrazňuje, že, ako to vyplýva z obsahu jeho sťažnosti, konaním o povolení banskej činnosti boli dotknuté jeho konkrétne práva, ktoré označil v tejto sťažnosti vyššie.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa T. S.

-   zakotvené   v   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky v spojení s právom na zdravé životné prostredie zakotveným v článku 44 ods. 1 Ústavy SR,

-   právo   na   účasť,   ako   člena   zainteresovanej   verejnosti,   na   rozhodovaniach o vymedzených činnostiach podľa článku 6 Aarhurského dohovoru a

- právo na prístup k spravodlivosti podľa článku 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžp/10/2012 dňa 21. 11. 2012 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   2   Sžp/10/2012   dňa   21.   11.   2012   a   vracia   vec   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Predseda   najvyššieho   súdu   doručil   ústavnému   súdu   29.   novembra   2013   prípis, v ktorom uplatnil námietku predpojatosti proti všetkým sudcom IV. senátu ústavného súdu, o ktorej rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 40/2014-24 z 29. januára 2014 tak, že sudcov IV. senátu nevylúčil z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 10185/2013. Označené uznesenie bolo sudcom doručené 17.   februára   2014.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nemohol   o sťažnosti   sťažovateľa v období od uplatnenia námietky predpojatosti až do rozhodnutia o nej konať.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení   s čl.   44   ods.   1   ústavy   postupom   najvyššieho   súdu   v   napadnutom   konaní a jeho napadnutým rozsudkom

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné podmienky.

Sťažovateľ   namieta   nesprávny   postup   správneho   orgánu,   ktorý   v   rozpore s ustanoveniami   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   51/1988   Zb.   o   banskej   činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   banskej   činnosti“)   nepožadoval   od   žiadateľa   o   povolenie   banskej   činnosti   „doklad o vyriešení stretu záujmov“ a následne nezastavil konanie o povolenie banskej činnosti z dôvodu, že k vyriešeniu stretu záujmov nedošlo, keďže podľa sťažovateľa „podmienenie začatia   správneho   konania   o   povolení   banskej   činnosti   vyriešením   stretu   záujmov   má zabezpečiť práve to, o čo sa sťažovateľ usiloval a čoho sa v konaní domáhal, a tým je odstránenie,   alebo   zmiernenie   negatívnych   vplyvov   banskej   činnosti   na   životné prostredie...“. V dôsledku uvedeného správne orgány, ako aj všeobecné súdy konali podľa sťažovateľa v rozpore so zákonom o banskej činnosti, keď mu „odňali možnosť účinne svoje práva obhajovať, keď na jednej strane začali konanie o povolení banskej činnosti bez preukázania vyriešenia stretu záujmov, na druhej strane sťažovateľovi neumožnili účasť na   konaní   s   odôvodnením,   že   banská   činnosť   nezahŕňa   v sebe   dopravu   vyťaženého materiálu“.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených ústavný súd zistil najmä tieto skutočnosti relevantné pre posúdenie opodstatnenosti sťažnosti:

Na   základe   žiadosti   obchodnej   spoločnosti   K,   s.   r.   o.,   zo 17. septembra   2010 o povolenie banskej činnosti (doplnenej žiadosťou z 30. novembra 2010) obvodný banský úrad prípisom č. 1304-3993/2010 zo 7. januára 2011 oznámil začatie konanie v predmetnej veci   a   nariadil   ústne   pojednávanie   spojené   s miestnou   ohliadkou na 21. január 2011.   Zo   zápisnice   z ústneho pojednávania vyplýva, že v rámci diskusie vystúpil   k „problematike   odvozu   vydobytého   a   upraveného   nerastu   po   opustení   lomu“ (citované zo zápisnice z 21. januára 2011, pozn.) aj sťažovateľ.

Obvodný banský úrad následne svojím rozhodnutím č. 32-233/2011 zo 7. februára 2011 (ďalej len „rozhodnutie obvodného banského úradu zo 7. februára 2011“) „účasť a vystúpenie“ sťažovateľa na ústnom pojednávaní uskutočnenom 21. januára 2011 posúdil v zmysle § 18 ods. 1 zákona o banskej činnosti a nepriznal mu postavenie účastníka konania vo   veci   povolenia   banskej   činnosti   s   odôvodnením,   že   nemá   žiadny   právny   vzťah k pozemkom, ktorých sa dotýka povolenie banskej činnosti v prospech žiadateľky. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu obvodného banského úradu zo 7. februára 2011 odvolanie, o ktorom rozhodol hlavný banský úrad rozhodnutím z 10. júna 2011, ktorým rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zmenil a s poukazom na § 14 ods. 1 zákona Správneho poriadku rozhodol, že sťažovateľ nie je účastníkom konania o povolenie banskej činnosti, pričom k odvolacej námietke týkajúcej sa dopravy vyťaženej horniny cez obec N. predovšetkým uviedol: „... preprava vydobytého nerastu (tovaru) nie je súčasťou banskej činnosti   –   otvárka,   príprava   a   dobývanie   výhradného   ložiska,   o   povolenie   ktorej organizácia žiada. Podľa bodu 1.2.9 Prílohy č. 3 vyhl. SBÚ č. 89/1988 Zb. o racionálnom využívaní   výhradných   ložísk,   o   povoľovaní   a   ohlasovaní   banskej   činnosti   a ohlasovaní činnosti vykonávanej banským spôsobom v znení vyhl. SBÚ č. 16/1992 Zb., ktorá upravuje náležitosti   plánu   otvárky,   prípravy   a   dobývania   výhradného   ložiska,   je   súčasťou   tejto banskej činnosti banská doprava, teda v súvislosti s vydobytým nerastom, jeho doprava od lomovej steny do úpravne, ak ide o úpravu v súvislosti s dobývaním.“

Následne sa sťažovateľ žalobou v rámci správneho súdnictva domáhal preskúmania rozhodnutia   hlavného   banského   úradu   z   10.   júna   2011   v   súlade   s   ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktorú krajský súd rozsudkom z 19. januára 2012 zamietol. O   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   z 19. januára   2012   rozhodol napadnutým rozsudkom najvyšší súd tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku predovšetkým uviedol:«Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného číslo 562/2011 zistil, že rozhodnutím žalovaného, ktoré je predmetom   tohto   súdneho   preskúmavacieho   konania,   nebolo   vyhovené   žiadosti   žalobcu o priznanie   postavenia   účastníka   konania   vo   veci   povolenia   banskej   činnosti   pre organizáciu K., s. r. o. N. v dobývacom priestore V... Pri rozhodovaní správne orgány vychádzali   z   vymedzenia   okruhu   účastníkov   konania   o povolenie   banskej   činnosti v ustanovení § 18 ods. 1 zákona o banskej činnosti, ktorého aplikácia má v danej veci prednosť, lebo je „lex specialis“ v pomere ku všeobecnému vymedzeniu („lex generalis“) okruhu   účastníkov   konania   v   §   14   správneho   poriadku.   Ako   ďalej   vyplýva   z   obsahu administratívneho   spisu   žalovaného   a   z   odôvodnení   rozhodnutí   správnych   orgánov, predmetom povoľovacieho konania v danej veci je banská činnosť, teda otvárka, príprava a dobývanie výhradného ložiska; preprava vydobytého nerastu nie je súčasťou povoľovanej banskej činnosti, preto nebol daný zákonný dôvod, aby žalobca bol účastníkom konania vo veci   povolenia   banskej   činnosti.   Krajský   súd   žalobu   zamietol,   keď   po   prejednaní   veci nezistil porušenie zákona v postupe a rozhodovaní žalovaného.

Nepochybili   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   správne   orgány,   keď   účastníctvo pri   rozhodovaní   vo   veci   povolenia   banskej   činnosti   posudzovali   podľa   §   18   zákona o banskej činnosti, v ktorom je ustanovené, že účastníkmi konania o povolenie banskej činnosti sú žiadateľ, fyzické a právnické osoby, ktorých práva a právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť povolením dotknuté, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu 12d) a obec, v územnom obvode ktorej sa má banská   činnosť   vykonávať.   Odkaz   12d)   odkazuje   na   ustanovenia   §   24   až   27   zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. V nich je upravený zákonný postup a podmienky, za ktorých môže mať fyzická osoba ako zainteresovaná verejnosť, ktorá má záujem alebo môže mať záujem na postupoch environmentálneho rozhodovania, postavenie   účastníka   konania.   Keďže   žalobca   podľa   uvedených   zákonných   podmienok nepostupoval, neprebehlo v danej veci povoľovacie konanie podľa osobitného predpisu (tu podľa zákona o banskej činnosti - viď. odkaz 2 k § 24a ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z.), nebolo a ani mu nemohlo byť priznané postavenie účastníka konania. To mu nemohlo byť priznané ani z dôvodu, že aj podľa názoru najvyššieho súdu preprava vydobytého nerastu nie je súčasťou banskej činnosti, ktorá je predmetom daného povoľovacieho konania. Nebol preto   ani   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   daný   zákonný   dôvod   na   kladné   rozhodnutie o účastníctve žalobcu vo veci povolenia banskej činnosti pre organizáciu K., s. r. o. N. v dobývacom priestore V... Takisto Smernica Rady č. 85/337/EHS bola prílohou č. 16 k zákonu č. 24/2006 Z. z. prebratá do nášho vnútroštátneho poriadku, pričom uvedeným zákonom   je   v   ustanoveniach   §   24   až   28   (pomenovaných   „Účasť   zainteresovanej verejnosti“)   stanovený postup,   ktorý je potrebné   dodržať,   aby   zainteresovaná   verejnosť dosiahla   postavenie   účastníka   konania   v   rámci   následného   povoľovacieho   konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť   posúdenie danej   veci.   Taktiež   pri   riešení procesnej   otázky   okruhu   účastníkov konania nebolo možné zaoberať sa vecným obsahom záverečného stanoviska Ministerstva životného   prostredia   SR,   vydaného   dňa   5. 2. 2010   podľa   zákona   č.   24/2006   Z.   z.   o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 S/91/2011-48 zo dňa 19. januára 2012 ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku a § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s jeho odôvodnením (§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).»

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné poukázať   predovšetkým   na   povahu   a   špecifiká   správneho   súdnictva   podľa   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorého   úlohou   nie   je   nahradzovať   činnosť   orgánov verejnej   správy,   ale   len   preskúmať   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej správy   (§   244   ods.   1   OSP),   teda   preskúmať   to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení konkrétnych   otázok   vymedzených   v   návrhu   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne a   procesno-právne   predpisy.   Preto   treba   vziať do   úvahy,   že   správny   súd   nie   je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutia a   postup   orgánov   verejnej   správy,   teda   orgánov   inej   ako   súdnej   sústavy   (m.   m. IV. ÚS 596/2012).

Smernica   Rady   85/337/ES   z   27.   júna   1985   o   posudzovaní   vplyvov   niektorých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej aj „smernica EIA“) v znení smernice   Rady   97/11/ES   z   3.   marca   1997,   ktorou   sa   mení   smernica   Rady   85/337/ES o posudzovaní vplyvov niektorých verejných a súkromných projektov na životné prostredie, smernica   2003/35/ES   Európskeho   parlamentu   a   Rady   z   26.   mája   2003,   ktorou   sa zabezpečuje účasť verejnosti pri navrhovaní určitých plánov a programov týkajúcich sa životného prostredia a ktorou sa menia a dopĺňajú s ohľadom na účasť verejnosti a prístup k spravodlivosti smernice Rady 85/337/ES a 96/61/ES, a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/42/ES z 27. júna 2001 o posudzovaní vplyvov určitých plánov a programov na životné   prostredie   boli   do   nášho   právneho   poriadku   transponované   zákonom č. 24/2006 Z. z.   o   posudzovaní   vplyvov   na   životné   prostredie   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon EIA“).

V súlade s § 18 ods. 1 zákona o banskej činnosti účastníkmi konania o povolenie banskej činnosti sú žiadateľ, fyzické a právnické osoby, ktorých práva a právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť povolením dotknuté, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu,12d) a obec, v územnom obvode ktorej sa má banská činnosť vykonávať.

Citované ustanovenie zákona o banskej činnosti poznámka pod čiarou 12d odkazuje na § 24 až § 27 zákona EIA.

Účastníctvo fyzickej osoby v rámci povoľovacieho konania podľa zákona o banskej činnosti upravuje okrem iného aj § 24a ods. 1 zákona EIA, a to tak, že ho podmieňuje podaním písomného stanoviska podľa § 23 ods. 4, § 30 ods. 5 alebo podľa § 35 ods. 3 zákona EIA, z ktorého vyplýva záujem tejto fyzickej osoby na rozhodnutí (v následnom povoľovacom konaní, pozn.). Právna úprava účastníctva fyzickej osoby na povoľovacom konaní podľa § 24a zákona EIA nadobudla účinnosť 1. mája 2010.

V súlade s § 23 ods. 4 zákona EIA rezortný orgán, povoľujúci orgán, dotknutý orgán a dotknutá obec doručia písomné stanoviská k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní od jeho doručenia.   Verejnosť   môže   doručiť   dotknutej   obci   svoje   písomné   stanovisko   k   zámeru príslušnému   orgánu   do   21   dní   od   doby,   keď   bola   o   zámere   informovaná,   alebo   od zverejnenia oznámenia podľa odseku 3.

Podľa § 30 ods. 5 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie verejnosť, dotknutá obec, dotknutý samosprávny kraj, dotknutý orgán a ďalšie osoby môžu predložiť pripomienky   k   rozsahu   hodnotenia   navrhovanej   činnosti   do   desiatich   dní   od   jeho zverejnenia   podľa   odseku   4   príslušnému   orgánu,   ktorý   ich   po   vyhodnotení   doručí navrhovateľovi.

V   súlade   s   §   35   ods.   3   zákona   o   posudzovaní   vplyvov   na   životné   prostredie zainteresovaná verejnosť môže doručiť príslušnému orgánu písomné stanovisko do 30 dní od doručenia záverečného zhrnutia.

Konfrontujúc citovanú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu s   na   vec   sťažovateľa   sa   vzťahujúcou   právnou   úpravou,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že najvyšší   súd   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil,   prečo   považoval   tak rozhodnutie   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutia   správnych   orgánov   za   vecne   správne. Stručne   a výstižne   zopakoval   skutkový   stav,   tak   ako   bol   zistený   správnymi   orgánmi, a posúdil, či tieto orgány na takto zistený skutkový stav správne aplikovali príslušné platné právne predpisy (zákon o banskej činnosti a zákon EIA, pozn.), pričom dospel k záveru, že to tak bolo. Stotožnil sa so závermi krajského súdu, ktorý žalobu sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia hlavného banského úradu   ako nedôvodnú   zamietol, a zrozumiteľne   deklaroval, prečo   neboli dané zákonné dôvody na to, aby sťažovateľ bol účastníkom konania o povolení banskej činnosti. Rovnako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, ktorými zákonnými ustanoveniami sa pri svojom rozhodovaní riadil a akým spôsobom boli tieto ustanovenia na vec aplikované. Ústavný súd nezistil žiadnu svojvôľu najvyššieho súdu pri uplatňovaní príslušných právnych noriem alebo to, že by jeho právne závery nemali oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by mohli zakladať záver o tom, že najvyšší súd   ním   (ako   aj   postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu)   porušil   základné   právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na podporu tohto záveru ústavný súd najmä uvádza:

Sťažovateľ   v   sťažnosti   predovšetkým   argumentuje,   že   výklad   ustanovení upravujúcich   účastníctvo   v   konaní   podľa   zákona   o   banskej   činnosti   je   nesprávny   aj z dôvodu, že mu upiera právo, ktoré mu priznáva „Smernica EIA vo svojom článku 10a“, pričom   sa   zároveň   domáha   priameho účinku   tohto   ustanovenia,   pretože   je presvedčený o tom, že citované ustanovenie smernice nebolo transponované do slovenského právneho poriadku správne.

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   tento   sa námietkou sťažovateľa týkajúcou sa „nesprávnej transpozície smernice EIA“ zaoberal, aj keď len stručne a v konkrétnosti posudzovanej veci odkázal na ustanovenia zákona EIA (preberejúceho ustanovenia citovanej smernice), ktoré upravujú problematiku účastníctva v konaní   EIA   a   ustanovujú   podmienky,   splnenie   ktorých   sa   vyžaduje   na   priznanie účastníctva v následnom povoľovacom konaní, pričom jeho záver považuje ústavný súd vzhľadom na ďalej uvádzané skutočnosti za ústavne udržateľný.

Podľa   čl.   10a   smernice   EIA   „Členské   štáty   zaistia,   aby   v   súlade   s   príslušným vnútroštátnym právnym systémom, dotknutá verejnosť: a) ktorá má dostatočný záujem [na konaní   (neoficiálny   preklad)],   alebo b)   ak   pretrváva   porušovanie   (ktorá   tvrdí,   že   došlo k porušeniu – neoficiálny preklad) práva v prípadoch, kde to právne predpisy členského štátu   upravujúce   správne   konanie   požadujú   ako   predbežnú   podmienku,   mala   prístup k opravným   prostriedkom   pred   súdom   alebo   iným   nezávislým   a   nestranným   orgánom ustanoveným   na   základe   zákona   s   cieľom   napadnúť   vecnú   a   procesnú   zákonnosť akéhokoľvek   rozhodnutia,   skutku   (rozhodnutia,   aktu   –   neoficiálny   preklad)   alebo nečinnosti, ktoré sú predmetom ustanovení tejto smernice o účasti verejnosti…

O   tom,   čo   predstavuje   dostatočný   záujem   (na   konaní   –   neoficiálny   preklad) a porušovanie   práva,   rozhodnú   členské   štáty   v   súlade   s   cieľom   poskytnúť   dotknutej verejnosti široký prístup k spravodlivosti. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 1 odseku 2, považuje za dostatočný na účely pododseku a) tohto článku. Tieto organizácie sa tiež považujú za nositeľa práv, ktoré môžu byť poškodené v zmysle písmena b) tohto článku.

Povinnosť členských štátov dosiahnuť výsledok ustanovený smernicou, ako aj ich povinnosť   prijať   všetky   potrebné   opatrenia   všeobecnej   alebo   osobitnej   povahy na zabezpečenie plnenia tejto povinnosti sa vzťahujú na všetky orgány členských štátov vrátane   súdnych   orgánov   v   rozsahu   ich   právomocí   [pozri   rozsudok   Súdneho   dvora Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor   EÚ“)   z 19. 1.   2010,   Kücükdeveci,   C-555/07, Zb. s. I-365, bod 47 a citovanú judikatúru].

Súdny dvor EÚ už rozhodol, že vo všetkých prípadoch, kde sa ustanovenia smernice z hľadiska ich obsahu zdajú nepodmienené a dostatočne presné, sa jednotlivci môžu na ne odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči štátu či už preto, že tento štát neprebral smernicu do   vnútroštátneho   právneho   poriadku   v   ustanovenej   lehote,   alebo   preto,   že   ju   prebral nesprávne (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 12. 2. 2009, Cobelfret, C-138/07, Zb. s. I-731, bod   58).   Zároveň   však   v súvislosti   s čl.   10a   smernice   EIA   posudzovaným   ako   celok konštatoval, že ponecháva členským štátom značný rozhodovací priestor na určenie toho, čo predstavuje porušenie práva, ako aj na ustanovenie podmienok prípustnosti žalôb a orgánov, pred   ktorými   majú   byť   podané   [uvedené   sa   netýka   ustanovení   posledných   dvoch   viet tretieho odseku citovaného článku (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 12. 5. 2011, Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland, Landesverband Nordrhein-Westfalen eV, C-115/09, body 55 a 56)].

Ústavný   súd   navyše   poukazuje   aj   na   ďalšiu   skutočnosť,   ktorá   má   na   posúdenie sťažovateľovej námietky nezanedbateľný význam, a síce to, že táto ním bola uplatnená až v odvolacom   konaní (teda   v   konaní pred   najvyšším   súdom).   Odvolací   súd   v   správnom súdnictve pritom na túto námietku prihliadol a vysporiadal sa s ňou, aj keď stručne, aj napriek tomu, že išlo o nový žalobný dôvod, ktorý mal byť uplatnený už v rámci žaloby proti rozhodnutiu správneho orgánu, resp. mohol byť dodatočne uplatnený len do uplynutia lehoty   na   podanie   žaloby   podľa   §   247   ods.   1   OSP   (k tomu   pozri   ŠTEFČEK,   M., FICOVÁ, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 50).

Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   ďalej   namieta,   že „keďže   predmetná   smernica   sa vzťahuje   na   povoľovanie   projektov,   pričom   povoľovaním   je   rozhodnutie   príslušného orgánu, alebo orgánov realizovať projekt, nie je možné vylúčiť verejnosť z toho procesu z dôvodu, že sa nezúčastnila na inom procese“.

Podľa § 1 ods. 1 písm. a) bodu 2 zákona EIA tento zákon upravuje postup odborného a verejného posudzovania predpokladaných vplyvov na životné prostredie navrhovaných činností pred rozhodnutím o ich umiestnení alebo pred ich povolením podľa osobitných predpisov (napr. aj zákon o banskej činnosti). Účelom tohto zákona je v zmysle jeho § 2 písm. e) najmä získať odborný podklad na schválenie strategického dokumentu a na vydanie rozhodnutia o povolení činnosti podľa osobitných predpisov.

Aj   keď   je   v   podmienkach   Slovenskej   republiky   s   prihliadnutím   na   konkrétne okolnosti   prípadu   konanie   o   posudzovaní   vplyvov   na   životné   prostredie   (zákon   EIA) oddelené   od   samotného   povoľovacieho   konania   (zákon   o   banskej   činnosti),   podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ môže byť povolenie vydané v zmysle smernice EIA zložené z kombinácie   viacerých   rozličných   rozhodnutí   [ktoré   sú   výsledkom   viacerých   po   sebe nasledujúcich štádií (napr. rozsudky zo 7. 1. 2004, Wells, C-201/02, Zb. s. I-723, bod 52, a   zo   4.   5.   2006,   Komisia/Spojené   kráľovstvo,   C-508/03,   Zb.   s.   I   3969,   bod   102)]. „Povoľovacie konanie“ v zmysle smernice EIA teda podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ začalo už v konkrétnych podmienkach posudzovanej veci konaním o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, pričom následné povoľovacie konanie upravené zákonom o banskej činnosti nie je „iným konaním“ formálne oddeleným od konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Uvedené platí aj v nadväznosti na skutočnosť, že výsledkom konania o posúdení vplyvov na životné prostredie podľa zákona EIA je záverečné stanovisko vydané v   posudzovanej   veci   Ministerstvom   životného   prostredia   Slovenskej   republiky   v   súlade s § 37   citovaného   zákona,   pričom   pri   následnom   rozhodovaní   o   povolení   navrhovanej činnosti sa musí prihliadať na obsah tohto záverečného stanoviska k činnosti a povoľujúci orgán nemôže bez priloženia záverečného stanoviska k činnosti vydať rozhodnutie podľa osobitných predpisov o povolení navrhovanej činnosti [napr. aj zákon o banskej činnosti (§ 38 ods. 1 a 2 zákona EIA)].

Ústavný súd nezistil (a sťažovateľ opak netvrdí ani v sťažnosti), že by sťažovateľ ako fyzická osoba vystupoval aktívne v rámci konania o posúdení vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie podľa zákona EIA a splnil tak podmienky vyplývajúce zo zákona o banskej   činnosti   podmieňujúce   účastníctvo   v   konaní   o   povolení   banskej   činnosti. Vzhľadom na uvedené preto nemožno súhlasiť s argumentom sťažovateľa o jeho vylúčení z „povoľovacieho procesu“ založeným výlučne na jeho argumentácii o oddelení konania o posúdení vplyvov na životné prostredie podľa zákona EIA od povoľovacieho konania podľa zákona o banskej činnosti.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi obsahom základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s jeho základným právom na zdravé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy   a napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.1 K namietanému   porušeniu práv podľa čl. 6 a čl. 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v napadnutom   konaní   a jeho   napadnutým rozsudkom

Podľa čl.   6   Aarhurského   dohovoru   (Účasť   verejnosti   na   rozhodovaniach o vymedzených činnostiach)

„1.   Každá   Strana   a)   bude   uplatňovať   ustanovenia   tohto   článku   vo   vzťahu k rozhodnutiam či povoliť navrhované činnosti uvedené v Prílohe I., b) v súlade so svojím národným   právom   bude   tiež   uplatňovať   ustanovenia   tohto   článku   na   rozhodnutia o navrhovaných činnostiach mimo rozsahu Prílohy I., ktoré môžu mať významný vplyv na   životné   prostredie.   Strany   pre   tento   účel   určia,   či   určitá   navrhovaná   činnosť   je predmetom týchto ustanovení; a c) sa môže rozhodnúť, a to od prípadu k prípadu, ak to národné právo umožňuje, neuplatňovať ustanovenia tohto článku na navrhované činnosti slúžiace účelom obrany štátu, ak sa táto Strana domnieva, že takéto uplatnenie môže mať nepriaznivý vplyv na tieto účely.

2.   Zainteresovaná   verejnosť   bude   informovaná hneď   na   začiatku   rozhodovacieho procesu   týkajúceho   sa   životného   prostredia,   podľa   okolností   či   už verejným   oznamom, alebo   jednotlivo,   a   to   vhodným,   včasným   a   účinným   spôsobom,   okrem   iného, o: a) navrhovanej činnosti a žiadosti, o ktorej sa bude rozhodovať; b) podstate možných rozhodnutí   alebo   o návrhu   rozhodnutia;   c)   verejnej   inštitúcii   zodpovednej   za   prijatie rozhodnutia; d) uvažovanom postupe vrátane toho, ako a kedy môže byť poskytnutá táto informácia: i) začiatok procesu; ii) možnosti účasti verejnosti; iii) čas a miesto akéhokoľvek plánovaného verejného prerokovania; iv) uvedenie verejnej inštitúcie, od ktorej môžu byť získané   príslušné   informácie   a   kde   boli   informácie   pre   účely   preskúmania   verejnosťou uložené;   v)   uvedenie   príslušnej   verejnej   inštitúcie   alebo   akéhokoľvek   iného   úradného orgánu, ktorému môžu byť predložené pripomienky alebo otázky a časového rozpisu pre predloženie pripomienok a otázok; a vi) uvedenie toho, aké informácie o životnom prostredí vzťahujúce sa k navrhovanej činnosti sú k dispozícii, a e) skutočnosti, že činnosť podlieha národnému alebo cezhraničnému procesu hodnotenia vplyvov na životné prostredie. 3. Procesy účasti verejnosti budú zahŕňať primeraný časový rámec pre jednotlivé fázy, ktorý poskytne dostatočný čas pre informovanie verejnosti v súlade s odsekom 2 a pre verejnosť   možnosť   pripraviť   sa   a účinne   sa   zúčastňovať   na   rozhodovacom   procese o životnom prostredí.

4. Každá Strana umožní včasnú účasť verejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti môže prebiehať účinne.

5. Každá Strana bude, ak je to primerané, stimulovať potenciálnych žiadateľov, aby zistili zainteresovanú verejnosť, vstúpili s ňou do diskusie a ešte pred požiadaním o súhlas jej poskytli informáciu o cieľoch ich žiadosti.

6. Každá Strana bude žiadať príslušné verejné inštitúcie, aby za účelom preskúmania poskytli   zainteresovanej   verejnosti,   na   základe   žiadosti,   ak   to   vyžaduje   národné   právo, prístup bez poplatku, a ihneď, ako je to možné, ku všetkým   informáciám týkajúcim   sa rozhodovacieho procesu uvedeného v tomto článku, ktoré sú dostupné počas etapy účasti verejnosti, a to bez ovplyvnenia práva Strany na odmietnutie zverejnenia určitej informácie podľa článku 4, odsek 3 a 4. Príslušné informácie budú obsahovať najmenej a bez toho, že by boli dotknuté ustanovenia článku 4:

a) popis miesta činnosti a fyzikálnu a technickú charakteristiku navrhovanej činnosti vrátane odhadu očakávaných reziduí a emisií;

b) popis významných vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie;

c)   popis   uvažovaných   opatrení   na   prevenciu   a/alebo zmiernenie   vplyvov   vrátane vypúšťaných emisií;

d) netechnické zhrnutie vyššie uvedeného;

e) náčrt hlavných možností riešenia vypracovaných žiadateľom; a

f) hlavné správy a odporúčania, ktoré boli v súlade s národným zákonodarstvom, postúpené verejnej inštitúcii   v čase, keď má byť zainteresovaná verejnosť informovaná v súlade s odsekom 2.

7. Spôsoby účasti verejnosti umožnia verejnosti predložiť písomné, alebo ak je to primerané,   na   verejnom   prerokovaní   alebo   preskúmaní   so   žiadateľom,   akékoľvek pripomienky,   informácie,   analýzy   alebo   názory,   ktoré   považuje   za   dôležité   vo   vzťahu k navrhovanej činnosti.

8. Každá Strana zabezpečí, aby pri rozhodovaní boli povinne zohľadnené výsledky účasti verejnosti.

9.   Každá   Strana   zabezpečí,   aby   po   prijatí   rozhodnutia   verejnou   inštitúciou   bola verejnosť okamžite informovaná v súlade s príslušnými postupmi. Každá Strana sprístupní verejnosti text rozhodnutia spolu s odôvodneniami a úvahami, na ktorých je rozhodnutie založené.

10. Každá Strana zabezpečí, že v prípade, keď verejná inštitúcia prehodnotí alebo bude meniť prevádzkové podmienky pre činnosť uvedenú v odseku 1, ustanovenia odsekov 2   až   9   tohto   článku   sa   budú   aplikovať,   mutatis   mutandis   (s   nevyhnutnými   zmenami v podrobnostiach) a tiež tam, kde je to vhodné.

11.   Každá   Strana   uplatní,   v   rámci   svojho   národného   práva,   a   to   v možnom a primeranom rozsahu, ustanovenia tohto článku v rozhodnutiach týkajúcich sa povoľovania zámerného uvoľňovania geneticky modifikovaných organizmov do životného prostredia.“

V súlade   s   čl.   9   ods.   2   Aarhurského   dohovoru   každá   Strana,   v   rámci   svojho národného práva, zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a) majúci dostatočný záujem; alebo,   alternatívne   b)   ak   pretrváva   porušovanie   ich   práva   v   prípadoch,   kde   to právne predpisy Strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k opravným prostriedkom pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona za účelom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, skutku alebo opomenutia, ktoré sú predmetom ustanovení článku 6, v prípadoch upravených ustanoveniami národného práva a bez toho, že by boli dotknuté ustanovenia odseku 3, ktoré sú predmetom iných relevantných ustanovení tohto dohovoru. O   tom,   čo   predstavuje   dostatočný   záujem   a   porušovanie   ich   práva,   bude   rozhodnuté v súlade s požiadavkami národného práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k súdnemu konaniu v rozsahu, ktorý stanovuje tento dohovor. Pre tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2, odsek 5 považuje za dostatočný pre účel písmena a). Tieto organizácie budú považované za také, že ich práva môžu byť poškodené pre účel písmena b). Ustanovenia odseku 2 nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá požiadavka   uplatnenia   správnych   opravných   prostriedkov   pred   súdnymi   opravnými prostriedkami, ak takáto požiadavka vyplýva z národného práva.

Sťažovateľ   v súvislosti   s namietaným   porušením   označených   ustanovení Aarhurského dohovoru argumentuje, že vzhľadom na skutočnosť, že v súlade s Občianskym súdnym   poriadkom   môže   žalobou   napadnúť   rozhodnutie   správneho   orgánu   pre   jeho nezákonnosť   len   účastník   správneho   konania,   pričom   jemu   bolo   odopreté   postavenie účastníka správneho konania, a preto malo zároveň dôjsť aj k porušeniu čl. 6 v spojení s   čl.   9   ods.   2   Aarhurského   dohovoru.   Z argumentácie   sťažovateľa   teda   vyplýva,   že porušenie   práv   podľa   Aarhurského   dohovoru   spája   so   svojím   tvrdením   o   nezákonnosti napadnutého postupu a napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorými v konečnom dôsledku malo dôjsť k „znemožneniu jeho účasti v správnom konaní“. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým rozsudkom   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy sťažovateľa, tak nemohlo dôjsť ani k porušeniu ním označených práv podľa čl. 6 v spojení s čl. 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa aj   v   tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014