znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 368/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť F. K., M., zastúpeného advokátom Mgr. R. K., Ž., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   sp. zn.   23 C/303/2003   z   29.   marca   2012 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co/247/2012 z 23. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013 faxom a 7. mája 2013 poštou doručená sťažnosť F. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 C/303/2003 z 29. marca 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co/247/2012 z 23. januára 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti,   z napadnutého rozsudku   krajského   súdu   a príloh   ústavný súd   zistil nasledujúce skutočnosti:

Sťažovateľ bol účastníkom zmluvy o združení podľa § 829 Občianskeho zákonníka uzatvorenej 1. apríla 1992. Potom, ako účastníci zmluvy o združení rozhodli o jeho zániku a nedošlo k majetkovému vyporiadaniu medzi bývalými členmi združenia, sa navrhovateľ návrhom z 22. decembra 2003 domáhal voči sťažovateľovi vyporiadania majetku združenia [najmä vecí, ktoré boli v spoluvlastníctve členov združenia (ďalej aj „veci“)], a to tak, aby hnuteľné veci, ktoré sú v držbe navrhovateľa, boli súdnym rozhodnutím prikázané do jeho výlučného   vlastníctva   a   hnuteľné   veci,   ktoré   sú   v   držbe   sťažovateľa,   boli   prikázané do výlučného vlastníctva sťažovateľa a zároveň, aby sťažovateľ bol zaviazaný na zaplatenie ekvivalentu hodnoty majetkového rozdielu navrhovateľovi, keďže mu bol priznaný väčší podiel z majetku, než aký by mu prináležal podľa § 841 Občianskeho zákonníka. Napokon sa   navrhovateľ   domáhal,   aby   pohľadávky   združenia   boli   rozhodnutím   okresného   súdu prikázané do vlastníctva sťažovateľa.

Napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   bolo   návrhu   navrhovateľa   vyhovené. Okresný súd vyporiadal spoluvlastníctvo účastníkov konania tak, že jednotlivé hnuteľné veci   prikázal   do   výlučného   vlastníctva   toho   účastníka   konania,   ktorý   mal   tú-ktorú   vec v držbe   po   zrušení   združenia   a   ďalej   s   ňou   podnikal,   pričom «pri   prikázaní   tej-ktorej hnuteľnej   veci   do   výlučného   vlastníctva   jedného   z   účastníkov   konania   vychádzal zo skutočnosti, v koho   držbe   tieto   hnuteľné   veci   ostali   po   združení (zrejme   má   byť „po zániku“, pozn.) združenia a tento ďalej na nich podnikal, pričom podľa názoru súdu bolo by v rozpore s dobrými mravmi, ak by vyporiadanie hnuteľných veci vykonal tým spôsobom (ako to navrhol odporca), že by nariadil ich predaj a výťažok by bol rozdelený rovnakým dielom...». Keďže vyporiadaním spoločných vecí ich prikázaním do výlučného vlastníctva jednotlivých účastníkov konania nadobudol sťažovateľ väčšie hodnoty, ako mu podľa rovného rozdelenia spoločného majetku prislúchali, zaviazal ho okresný súd zaplatiť navrhovateľovi doplatok na vyrovnanie spoluvlastníckych podielov (v sume 17 486,11 €). Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku,   ktorým   prvostupňový   rozsudok   ako   vecne správny potvrdil, dospel k záveru, že okresný súd v prerokúvanej veci zistil skutkový stav v rozsahu   potrebnom   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností,   pričom   na   podklade vykonaného   dokazovania   dospel   k   správnym   skutkovým   záverom   a prerokúvanú   vec aj správne   právne   posúdil.   Zároveň   krajský   súd   konštatoval   správnosť   odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu a v podstatných bodoch naň odkázal.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   okresný   súd   a   v   nadväznosti   na   jeho   rozhodnutie aj krajský súd predmetnú vec vyporiadania podielového spoluvlastníctva nesprávne právne vyhodnotili,   zaujali   právny   názor   v   rozpore   s   konštantnou   judikatúrou   a   ustanovenia rozhodujúcich právnych predpisov aplikovali na zistený skutkový stav svojvoľne. Závery okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu   sú   podľa   sťažovateľa   zjavne   neodôvodnené a arbitrárne   a   z   hľadiska   ústavnosti   neudržateľné,   čo   v   konečnom   dôsledku   svedčí o porušení jeho označených práv.

Sťažovateľ   podal proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   a napadnutému rozsudku   krajského súdu   sťažnosť podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou   navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vyslovil, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uvedenými rozsudkami porušené. Zároveň navrhuje,   aby   ústavný   súd   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil na ďalšie konanie. Ďalej navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   a to   z dôvodu,   že   sťažovateľ nedisponuje   majetkom   potrebným   na   splnenie   povinnosti   uloženej   mu   napadnutým rozsudkom krajského súdu.

II.

1.K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, v to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy je vylúčená právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených námietkach   porušenia   jeho   základného   práva   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti tomuto rozsudku.

Ústavný   súd   z týchto   dôvodov   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   ktorá   smeruje   proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“; obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných   dôvodov   (I. ÚS 66/98,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúceho porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Krajský súd podľa názoru sťažovateľa neuviedol riadne a presvedčivé dôvody, ktoré ho viedli k prijatým záverom, a nevysporiadal sa dostatočným spôsobom s jeho námietkami. Svoj   nesúhlas   s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   podoprel   dvoma   námietkami smerujúcimi voči výkladu relevantných ustanovení Občianskeho zákonníka (najmä § 834 a § 841   v spojitosti   s   § 142   ods. 1   Občianskeho   zákonníka)   upravujúcich   vyporiadanie spoločného majetku po zániku združenia, ku ktorému sa krajský súd priklonil.

Podľa § 834 Občianskeho zákonníka majetok získaný pri výkone spoločnej činnosti sa stáva spoluvlastníctvom všetkých účastníkov.

Podľa § 841 Občianskeho zákonníka pri rozpustení združenia majú účastníci nárok na vrátenie hodnôt poskytnutých na účel združenia a vyporiadajú sa medzi sebou o majetok získaný výkonom spoločnej činnosti združenia spôsobom určeným v zmluve, inak rovným dielom.

Podľa   § 142   ods. 1   Občianskeho   zákonníka   ak   nedôjde   k   dohode,   zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.

Sťažovateľ predovšetkým uvádza, že krajský súd v napadnutom rozsudku pochybil, keď sa stotožnil so záverom okresného súdu, ktorý nevyporiadal podielové spoluvlastníctvo účastníkov   konania   nariadením   predaja   predmetných   vecí   a   rozdelením   výťažku   z   ich predaja   medzi   účastníkov,   keďže   veci,   ktoré   mu   boli   prisúdené,   nechce.   Krajský   súd v napadnutom   rozsudku   (v   spojení   s napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu)   odobril vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   okresným súdom   podľa   návrhu navrhovateľa s tým, že časť hnuteľných vecí bola prikázaná napriek sťažovateľovmu nesúhlasu do jeho výlučného   vlastníctva.   Sťažovateľ   sa   pritom   odvolával   na   rozhodovaciu   činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 1 Cz 71/71), z ktorej má vyplývať zákaz prisúdenia spoločnej veci do výlučného vlastníctva účastníka konania proti jeho vôli. Podľa jeho   názoru   krajský   súd   taktiež   pochybil,   keď   uviedol,   že   sťažovateľ   nesprávne identifikoval veci, ktoré nechcel nadobudnúť do vlastníctva.

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa,   že   určité   spoločné   veci   nechcel   nadobudnúť do vlastníctva,   krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   uviedol: „odporca (sťažovateľ, pozn.) bližšie nekonkretizoval, ktorých hnuteľných vecí sa to malo týkať. Sám... potvrdil, že si zobral hnuteľné veci pod položkami 1. až 10., aj v záverečnej reči navrhoval prikázať do výlučného vlastníctva veci pod položkami 1. až 8. Naviac, ak... užíval hnuteľné veci   od   mája   2002   do   vyhlásenia   napadnutého   rozsudku,   t. j.   takmer   10   rokov,   potom okresný   súd   správne   a   v   súlade   s   hľadiskom   účelnosti   i   s   dobrými   mravmi   prikázal do výlučného vlastníctva... (sťažovateľa, pozn.) hnuteľné veci označené pod položkami 1. až 10. napadnutého rozsudku. Bolo by v rozpore s vyššie uvedenými hľadiskami, aby ohľadne hnuteľných vecí, ktoré odporca užíval od roku 2002, bol nariadený ich predaj len z toho dôvodu, že odporca už o tieto veci nemá záujem.“

Z uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že pre rozhodnutie   nebola   rozhodujúcou   otázka,   či   sťažovateľ   predmetné   veci   dostatočne identifikoval.   Predmetné   veci   boli   sťažovateľovi   prikázané   na   základe   jeho   vlastného predchádzajúceho konania (po zániku združenia si ich ponechal a nakladal s nimi), ako aj na základe jeho vyjadrení v súdnom konaní (keď navrhol, aby bola väčšina týchto vecí prikázaná do jeho vlastníctva). Krajský súd v napadnutom rozsudku, rovnako ako aj okresný súd   prihliadol   na   to,   že   mnohé   z vecí   mali   účastníci   konania   vo   faktickej   kontrole a používali   ich   počas   doby   približne   desať   rokov.   Krajský   súd   preto   prisvedčil   záveru okresného   súdu,   že   nariadenie   ich   predaja   by   v danom   čase   nebolo   účelné   a efektívne, a preto by takýto výsledok nedával spravodlivý záver o vyporiadaní majetku v podielovom spoluvlastníctve členom združenia.

Podľa názoru ústavného súdu výklad krajského súdu v napadnutom rozsudku (bez ohľadu   na   to,   či   ide   o jediný   možný   výklad   predmetných   ustanovení   Občianskeho zákonníka)   nepopiera   účel   a zmysel   aplikovaných   právnych   noriem   týkajúcich   sa vyporiadania majetku po zániku združenia. Rovnako nemožno považovať právne závery krajského   súdu   stotožňujúceho   sa   s odôvodnením   prvostupňového   rozsudku   vo   vzťahu k tejto   námietke   za   arbitrárne,   resp.   za   zjavne   neodôvodnené.   Krajský   súd   z pohľadu ústavného   súdu   presvedčivo   zdôvodnil,   že   úvaha   okresného   súdu   v prerokúvanej   veci týkajúca   sa   toho,   ako   dospel   k rozdeleniu   spoločných   vecí   a aj   k sume,   ktorá   bola rozhodujúca pre uloženie povinnosti sťažovateľovi doplatiť druhému účastníkovi to, čo mu po   zániku   združenia   zo   spoločného   majetku   ušlo,   nebola   ľubovoľná,   ale   vychádzala z dostatočne   zisteného   skutkového   stravu   a zodpovedala   skutočnostiam,   ktoré   boli v dokazovaní   zistené.   Námietka   sťažovateľa,   že   nechcel   nadobudnúť   určité   veci do vlastníctva, hoci si ich po zániku združenia ponechal, dovolávajúc sa navyše, aby bola väčšina z nich prikázaná do jeho majetku, sa preto ústavnému súdu javí ako účelová.

Okrem   toho   sťažovateľ   tvrdí,   že   napadnutým   rozsudkom   došlo   k porušeniu   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „konajúcim súdom“ aj tým, že „vyporiadal podielové   spoluvlastníctvo   účastníkov   konania   k   tejto   hnuteľnej   veci (položka   č. 8 tlačiarenský   stroj,   pozn.) napriek   tomu,   že   v   konaní   bolo   nesporne   zistené   (odporcom tvrdené   a   navrhovateľom   nerozporované),   že   predmetná   hnuteľná   vec   sa   ku   dňu rozhodnutia súdu v podielovom spoluvlastníctve účastníkov už nepochádza, pretože bola prevedená   na   3.   osobu.   Napriek   uvedenému   bolo   rozhodnutím   určené,   že   výlučným vlastníkom predmetnej hnuteľnej veci je sťažovateľ, pričom bol naviac rozhodnutím súdu zaviazaný   za   predmetnú   hnuteľnú   vec   zaplatiť   navrhovateľovi   finančné   prostriedky na vyrovnanie   spoluvlastníckych   podielov.   Takéto   rozhodnutie   súdu   nemožno   považovať za rozhodnutie vydané v konaní, ktoré spĺňa atribúty spravodlivého súdneho procesu a je v rozpore s akoukoľvek spravodlivosťou a logikou, aby účastník poskytol finančnú náhradu za   vec,   ktorú   takýmto   spôsobom   do výlučného   vlastníctva   nadobudnúť   nemohol,   a   teda takéto   rozhodnutie   je   v   rozpore   s ustanoveniami   Ústavy   SR,   ktoré   mu   zaručujú   právo na súdnu ochranu.“.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom rozsudku síce s uvedenou námietkou   sťažovateľa   nevysporiadal   výslovne,   odpoveď   na   ňu   je   však   v argumentácii krajského   súdu   obsiahnutá.   Prikázanie   určitých   vecí   do   vlastníctva   bývalým   členom združenia slúžilo podľa názoru ústavného súdu v prvom rade na výpočet finančnej sumy, ktorá   bola   rozhodujúca   pre   vzájomné   majetkové   vyporiadanie   medzi   týmito   osobami. Krajský   súd   si   totiž   osvojil   názor   prvostupňového   súdu,   ktorý   rozdelil   veci v spoluvlastníctve   podľa   toho,   ako   boli   po   zániku   združenia   využívané   účastníkmi, a na základe porovnania ich finančnej hodnoty zistil, či skutočné rozdelenie užívania vecí zodpovedalo rovnému rozdeleniu majetku. Pre tento právny záver nie je rozhodujúce, či sťažovateľ po zániku združenia spoločnú vec previedol na tretiu osobu, keďže táto vec bola po   zániku   užívaná   sťažovateľom   a jej   hodnota   sa   musela   prejaviť   vo   vzájomnom vyporiadaní (hoci ju následne previedol na tretiu osobu). Navyše, z napadnutého rozsudku krajského súdu   vyplýva, že sťažovateľ navrhoval, aby bol daný predmet (položka   č. 8) prikázaný do jeho výlučného vlastníctva.

Z uvedeného   možno   vyvodiť,   že   námietka   sťažovateľa   nemala   vplyv   na   právny záver,   ku ktorému   dospel   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku,   a preto   ani   nemôže spochybniť ústavnú konformitu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dopĺňa, že v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej   judikatúre,   podľa   ktorej   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného (prvostupňového, ale aj odvolacieho a dovolacieho) súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).

Na tomto základe a tiež vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov pri zisťovaní skutkového stavu, ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založený   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný, a v okolnostiach   danej   veci   nič   nesignalizuje,   že   by   ním   mohlo   dôjsť   k   porušeniu základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   či   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.   Skutočnosť,   že   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   vyslovil   právne   závery, s ktorými sťažovateľ nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť sťažnosti a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto záverov a taktiež nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (pozri aj IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011).

Ústavný   súd   s   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   ako   celok   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013