znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 368/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011 predbežne prerokoval návrh J. Z., trvale bytom Ž., prechodne bytom Ž., zastúpeného JUDr. M.   B.,   na   preskúmanie   rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/33/10-K z 19. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Návrh J. Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 28. decembra 2010 doručený návrh J. Z., trvale bytom Ž., prechodne bytom Ž. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného JUDr. M. B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/33/10-K z 19. októbra 2010 podľa   § 73a   a nasl. zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Z obsahu návrhu a jeho príloh ústavný súd zistil, že navrhovateľ je členom dozornej rady S., š. p., B. (ďalej len „dozorná rada“). Dňom vymenovania do dozornej rady sa stal verejným funkcionárom, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia ústavného zákona č. 357/2004 Z.   z.   o   ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „ústavný   zákon   o   ochrane   verejného   záujmu“   alebo „ústavný zákon“).

Navrhovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«Odporca svojím rozhodnutím pod č. k. VP/33/10/K zo dňa 19. 10. 2010 rozhodol v konaní   o   ochrane   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   proti   mne navrhovateľovi, ako členovi dozornej rady S., š. p., so sídlom B., vo veci porušenia ust. § 5 ods. 2. Ústavného zák. č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných   funkcionárov   v   znení   zák.   č.   545/2005   Z.   z.   tak,   že   skonštatoval,   že   ja navrhovateľ,   ako   verejný   funkcionár,   ktorý   vykonávam   funkciu   člena   dozornej   rady a súčasne vykonávam podnikateľskú činnosť na základe živnostenského listu, porušujem ust. čl. 5. ods. 2. Ust. zák. č. 357/2004 Z. z. v platnom znení a uložil mi v súlade s čl. 9 ods. 10 písm.   d) cit.   zák.   pokutu v sume zodpovedajúcej 6-násobku mesačného platu verejného funkcionára, a to vo výške 4 467 €, ktorú som povinný uhradiť do 30 dní od právoplatnosti tohto   rozhodnutia   na   príjmový   účet   Kancelárie   Národnej   rady   SR   vedený   v   Štátnej pokladnici.

Ďalej mi v súlade s čl. 9. ods. 6., 7. cit. zák. uložil povinnosť bezodkladne zanechať výkon podnikateľskej činnosti na základe živnostenského listu č. Žo 5755/1992 predmet činnosti: kamenárske práce....

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   odporcu   napadnutého   týmto   návrhom   je   zrejmé,   že odporca mal začať konanie uznesením č. 10 z 5. 8. 2010 vydaným podľa § 9 ods. 2. písm. a) Úst. zák. a že ma mal požiadať o stanovisko pre účely konania vo veci ochrany verejného záujmu. V tejto súvislosti chcem poukázať na tú skutočnosť, že adresu trvalého bydliska mám vyznačenú v Ž., na ul..., avšak od júna 2006 sa na nej nezdržujem, ale zdržujem sa na adrese Ž. Na adrese môjho trvalého bydliska býva moja manželka V. Z. a moje deti B. Z. a J. Z. ml. O začatí konania podľa tohto Úst. zák. som nemal žiadnu vedomosť, uznesenie, ktoré mal vydať odporca o tom, že konania sa začína som neprebral, ale prevzala ho buď moja manželka alebo niektoré z mojich detí. Nemohol som preto na toto uznesenie reagovať a odporcovi   oznámiť,   svoje   stanovisko   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   na   základe začatého konania. Následne odporca vydal napadnuté rozhodnutie týmto návrhom, ktorým mi súčasne uložil aj pokutu uvedenú vo výroku tohto rozhodnutia a uložil mi povinnosť zanechať výkon podnikateľskej činnosti. Napadnuté rozhodnutie č. k. VP/33/10/K zo dňa 19. 10. 2010 mi bolo doručované na adresu trvalého bydliska a taktiež som toto rozhodnutie neprevzal ja osobne, ale bolo mi odovzdané mojou manželkou V. Z. dňa 29. 11. 2010. Pretože Úst. zák. č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení zák. č. 545/2005 Z. z. neobsahuje osobitné ustanovenia o doručovaní   rozhodnutí,   tvrdím,   že   platia   ustanovenia   o   doručovaní   uvedené   v   zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.

Podľa § 24 ods. 1. zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní „dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia sa doručujú do vlastných rúk adresátovi, alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na preberanie zásielok.“

Ja,   navrhovateľ   J.   Z.   som   žiadne   osobitné   splnomocnenie   na   preberanie   mojich zásielok mojej manželke, ani niektorému z mojich detí nedal, a preto nedošlo k začatiu konania   v   súlade   s   ust.   čl.   9   ods.   2.   písm.   a)   citovaného   Ust.   zák.   Mám   za   to,   že z doručeniek,   ktoré   sa   vrátili   odporcovi   je   nepochybne   zrejmé,   že   podpis   osoby,   ktorá uvedené rozhodnutia prevzala je zrejme iný, ako podpis, ktorý je na plnomocenstve, ktoré som udelil mojej právnej zástupkyni.

Podľa   §   31a   cit.   zákona,   „ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   a   povaha   veci   to nevylučuje, použijú sa na konanie pred Ústavným súdom SR primerane ustanovenia Obč. súd. por. alebo Trest. por.“

Podľa § 95 ods. 1 Obč. súd. por. „navrhovateľ môže so súhlasom súdu za konania zmeniť návrh na začatie konania.“

Podľa § 41 ods. 2 Obč. súd. por. „ každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený.“

Mojím návrhom na základe vyššie uvedených zákonných ustanovení sa domáham, aby na základe môjho návrhu bolo vydané rozhodnutie o preskúmaní rozhodnutia odporcu, ktorým namietam porušenie môjho základného práva garantovaného v článku 46 Ústavy SR, teda práva na spravodlivý proces.»

Navrhovateľ preto žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Právo J.   Z.,   trvale bytom   Ž.,   t.   č.   na   adrese   Ž.   priznané čl.   46   Ústavy SR   na spravodlivý proces, v konaní vedenom na Výbore Národnej rady SR pre nezlučiteľnosť funkcií pod sp. zn. č. k. VP/33/10/K, bolo porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie odporcu č. k. VP/33/10/K zo dňa 19. 10. 2010. Výbor   Národnej   rady   SR   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   je   povinný   zaplatiť prostredníctvom   Kancelárie   Národnej   rady   SR   náhradu   trov   konania,   trov   právneho zastúpenia J. Z. na účet právnej zástupkyne JUDr. M. B., s. r. o. založený v Č., a. s. pobočka Ž., č. účtu..., a to v lehote 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 31. januára 2011 navrhovateľ doplnil svoje podanie   z   22.   decembra   2010   o oznámenie   o ukončení   svojej   podnikateľskej   činnosti na základe živnostenského oprávnenia k 31. decembru 2010.

Ústavný súd zo spisu výboru zistil, že pred prijatím uznesenia č. 10 z 5. augusta 2010 a vydaním rozhodnutia č. k. VP/33/10-K z 19. októbra 2010, výbor požiadal navrhovateľa žiadosťou z 9. apríla 2010 zaslanou mu na adresu miesta jeho trvalého pobytu v súlade s čl. 7 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, aby sa v lehote 10 dní odo dňa doručenia   tejto   žiadosti   vyjadril   k   skutočnosti,   že   popri   výkone   verejnej   funkcie   člena dozornej rady vykonával aj podnikateľskú činnosť na základe živnostenského oprávnenia. Na žiadosť výboru navrhovateľ reagoval listom z 22. apríla 2010, v ktorom oznámil, že podnikateľskú činnosť živnostníka vykonáva na základe živnostenského oprávnenia č. j.... vydaného   Obvodným   úradom   v Ž.   ako fyzická   osoba – podnikateľ v predmete činnosti „kamenárske   práce“,   t. j.   reagoval   na   túto   žiadosť   zaslanou   mu   na adresu   miesta   jeho trvalého pobytu napriek tomu, že od júna 2006 sa podľa svojho tvrdenia na tejto adrese nezdržiava.

Výbor sa oboznámil s vyjadrením navrhovateľa a so všetkými okolnosťami prípadu 5.   augusta   2010   pri   prerokúvaní   Správy   o   došlých   oznámeniach   funkcií,   zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov za rok 2009 (k 31. marcu 2010) a uznesením č. 10 z 5. augusta 2010 začal proti navrhovateľovi konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a požiadal predsedníčku výboru, aby zabezpečila stanovisko dotknutého verejného funkcionára k návrhu na začatie konania v súlade s čl. 9 ods. 4 ústavného zákona. Na doručenke o doručení predmetného uznesenia je   vykázané   doručenie   navrhovateľovi   6.   septembra   2010   prevzatím   osobou   označenou nečitateľným   podpisom;   v súvislosti   s uvedeným   navrhovateľ   tvrdí,   že   on   zásielku neprevzal a doručenku ani nepodpísal (zásielku prevzala podľa jeho vyjadrenia manželka alebo   niektoré   z jeho   detí,   ktoré   sa   zdržujú/bývajú   na   adrese,   kde   je   aj   navrhovateľ prihlásený na trvalý pobyt).

V   nadväznosti   na   uvedené   navrhovateľ   tvrdí,   že   nedoručil   výboru   žiadne   svoje vyjadrenie,   takže   výbor   rozhodoval   na   základe   ním   predloženého   vysvetlenia k vykonávaniu   svojej   podnikateľskej   činnosti   na   základe   živnostenského   oprávnenia súbežne s vykonávaním funkcie člena dozornej rady.

Výbor   vydal   vo   veci   rozhodnutie   č.   k.   VP/33/10-K   z   19.   októbra   2010,   ktorým konštatoval,   že   navrhovateľ   ako   člen   dozornej   rady   tým,   že   v   období,   keď   vykonával funkciu člena dozornej rady, vykonával súčasne živnostenskú činnosť, porušil čl. 5 ods. 2 ústavného zákona, za čo mu výbor uložil v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pokutu v sume zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platu verejného   funkcionára   vo   výške   4   467   €,   ktorú   je   povinný   uhradiť   do   30   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na príjmový účet Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky,   a súčasne   v súlade   s čl.   9   ods.   6   a 7   ústavného   zákona   výbor   uložil navrhovateľovi povinnosť bezodkladne zanechať výkon podnikateľskej činnosti na základe označeného živnostenského oprávnenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že v konaní bolo dostatočne preukázané, že verejný funkcionár porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona. V kontexte s čl. 5 ods. 2 ústavného zákona je potrebné poukázať na definíciu živnosti v § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom   podnikaní   v   znení   neskorších   predpisov.   Podľa   tohto   ustanovenia živnosťou je sústavná činnosť prevádzkovaná vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto zákonom.

Z uvedeného je zrejmé, že ide nesporne o podnikateľskú činnosť, keďže tento text je takmer identický s § 2 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (obchodný zákonník). Naviac v cit. § 2 v jeho ods. 2 písm. b) je osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia podnikateľom podľa obchodného zákonníka.

V   tejto   súvislosti   treba   uviesť,   že   výbor   listom   zo   dňa   9.   apríla   2010   upozornil verejného   funkcionára   na   rozpor   záujmu   pri   výkone   živnostenskej   činnosti   s   výkonom verejnej funkcie, avšak verejný funkcionár toto upozornenie nerešpektoval a pokračoval vo výkone   živnostenskej   činnosti.   V   tomto   smere   výbor   nemá   pochybnosti   o   tom,   že živnostenská činnosť, ktorú verejný funkcionár vykonáva je v rozpore s čl. 5 ú. Z čo vyplýva i z jeho vyjadrenia v liste zo dňa 22. apríla 2010.“

Na výzvu ústavného súdu sa predsedníčka výboru k návrhu navrhovateľa vyjadrila takto: „Navrhovateľ vo svojom návrhu na preskúmanie napadnutého rozhodnutia uvádza nasledovné dôvody:

1. Verejný funkcionár uvádza, že je zrejmé, že výbor mal začať konanie uznesením č. 10   z 5.   8.   2010   a   že   mal   požiadať   o   stanovisko   verejného   funkcionára.   Poukazuje na skutočnosť, že adresu trvalého bydliska má na ul..., Ž., avšak od júna 2006 sa zdržuje na adrese Ž. Na adrese trvalého bydliska verejného funkcionára sa zdržuje jeho manželka a deti. O začatí konania nemal údajne žiadnu vedomosť a uznesenie o začatí konania, ktoré výbor zaslal verejnému funkcionárovi neprevzal a nemohol sa k nemu vyjadriť Uvádza, že rozhodnutie o uložení pokuty neprevzal osobne, ale bolo mu odovzdané jeho manželkou.

2. Navrhovateľ uvádza, že pokiaľ ústavný zákon neobsahuje osobitné ustanovenia o doručovaní rozhodnutí, platia ustanovenia o doručovaní podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom   konaní.   Tým,   že   verejný   funkcionár   nedal   osobitné   splnomocnenie na preberanie doporučených zásielok manželke ani deťom, nedošlo podľa neho k začatiu konania v súlade s ústavným zákonom. Má za to, že z doručeniek, ktoré sa výboru vrátili je zrejmé,   že   podpis   osoby,   ktorá   rozhodnutie   prevzala   je   iný   ako   podpis,   ktorý   je na plnomocenstve, ktoré udelil právnej zástupkyni.

3. Navrhovateľ ďalej uvádza, že nemá možnosť zistiť, či výbor procesným spôsobom zisťoval, či sa zdržuje na adrese trvalého pobytu alebo nie. Tvrdí však, že ak mu bola uložená pokuta bez toho, že by mal vedomosť o tom, že sa začalo konanie podľa ústavného zákona týmto bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces a rozhodnutie.

4. Navrhovateľ na okraj veci podotýka, že pokiaľ ide o jeho živnostenské oprávnenie, podal návrh na ukončenie činnosti na príslušný živnostenský úrad a dňom 31. 12. 2010 oprávnenie   na   podnikateľskú   činnosť   mu   končí   a   teda,   pokiaľ   mu   bude   doručené rozhodnutie z 5. 8. 2010 vydané podľa § 9 ods. 2 ústavného zákona v platnom znení, musel by výbor konanie zastaviť.

Na základe vyššie uvedeného sa navrhovateľ domáha, aby na základe jeho návrhu bolo vydané rozhodnutie o preskúmaní rozhodnutia výboru, ktorým namieta porušenie jeho základného   práva   garantovaného   v   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   -   práva na spravodlivý proces.

Navrhovateľ má za to, že v konaní výboru došlo k procesným pochybeniam, pretože rozhodnutia prevzali osoby, ktorých sa tieto rozhodnutia netýkali a navrhovateľ o nich nemal žiadnu vedomosť pričom podotkol, že z oznámenia manželky nevie presne, či ona alebo niektoré z jeho detí prevzali rozhodnutie výboru 29. 11. 2010 alebo v iný deň, ale má za   to,   že   návrh   na   preskúmanie   rozhodnutia   je   podaný   v   lehote.   Zároveň   uvádza,   že rozhodnutie   výboru   je   vydané   predčasne,   pretože   mu   nebolo   procesne   nepochybným spôsobom doručené uznesenie výboru o začatí konania z 5. 8. 2010.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal   nález,   že   právo   navrhovateľa   priznané   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky na spravodlivý proces bolo porušené, zrušil rozhodnutie výboru č. VP/33/10/K a priznal navrhovateľovi náhradu trov konania.

II.   S   uvedeným   názorom   ako   účastník   konania   nesúhlasíme   a   tvrdíme,   že Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií v predmetnej veci rozhodol na základe úplne zisteného skutkového stavu a vecne správne a to z týchto dôvodov:

1. K námietke verejného funkcionára ohľadom doručovania úkonu výboru uvádzame, že verejný funkcionár od podania prvého oznámenia pri ujatí sa verejnej funkcie v roku 2007   uvádzal   adresu   na   doručovanie   zásielok   Ž.   Ani   v   jednom   oznámení   od   r.   2007 neuviedol adresu Ž. Výbor zasielal všetky svoje úkony na adresu, ktorú verejný funkcionár uvádzal každoročne pri podávaní oznámení k 31. marcu kalendárneho roka.

2. Výbor nemal preto dôvod pochybovať o tom, či sa verejný funkcionár zdržiava na uvedenej adrese tak, ako je uvedené v bode 1.

3.   Výbor   pre   začatím   konania   listom   zo   dňa   9.   4.   2010   upozornil   verejného funkcionára, že vykonáva činnosť,   ktorá je v rozpore s čl.   5 ods.   2 ústavného zákona, a žiadal ho o vysvetlenie. Doporučená zásielka bola zaslaná na adresu Ž., kde bola dňa 14. 4. 2010 prevzatá. Listom zo dňa 22. 4. 2010 verejný funkcionár zaslal vyjadrenie s tým, že vykonáva podnikateľskú činnosť na základe živnostenského listu. Následne uznesením č. 10 zo dňa 6. 8. 2010 výbor začal konanie voči verejnému funkcionári za výkon podnikateľskej činnosti podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona.

Prvé doručovanie bolo neúspešné z dôvodu neprevzatia zásielky v odbernej lehote. Výbor zopakoval doručovanie a 3. 9. 2010 zaslal doporučenú zásielku opätovne. Predmetná zásielka bola prevzatá 6. 9. 2010. Podotýkame, že tým, že výbor zopakoval doručovanie prejavil   dobrý   úmysel,   aby   dal   možnosť   verejnému   funkcionárovi   na   vyjadrenie   sa k uzneseniu o začatí konania.

Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní sa doručujú dôležité písomnosti do vlastných rúk, tak ako uvádza verejný funkcionár, avšak podľa § 24 ods. 2 cit. zákona ak nebol adresát písomnosti zastihnutý, hoci sa na mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o   tom vhodným   spôsobom   upovedomí.   Ak si   adresát   nevyzdvihne   písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje sa deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel.

Opakujeme,   že   výbor   nemal   dôvod   pochybovať   o   tom,   či   sa   verejný   funkcionár zdržiava na uvedenej adrese, keďže verejný funkcionár uvádzal adresu na doručovanie Ž. už od roku 2007.

4.   Tvrdenie   navrhovateľa   o   ukončení   podnikateľskej   činnosti   považujeme za zavádzajúce   v   snahe   vyhnúť   sa   uloženiu   sankcie.   Výbor   nemal   inú   možnosť   ako rozhodnúť o uložení sankcie, keďže verejný funkcionár ukončil živnosť až 31. 12. 2010, teda takmer   tri   mesiace   po   tom,   ako   výbor   rozhodol   o   porušení   ústavného   zákona   a   táto skutočnosť nemôže mať vplyv na posúdení jeho konania v rozpore s ústavným zákonom.

5.   Naviac   vznášame   pochybnosť   o   zrejmosti   a   správnosti   jeho   opravného prostriedku,   keď je   síce označený ako návrh na   postup   podľa   čl.   10   ods.   2   ústavného zákona,   avšak   v petite   sa   domáha   rozhodnutia   v   intenciách   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky.

III. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky napadnuté   rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií č. VP/22/09-K z 9. decembra 2009 s poukazom na §73b zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov potvrdil a nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením   potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o   pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným   súdom   upravujú   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde.   Rozhodnutie ústavného   súdu   je   konečné   okrem   rozhodnutia   podľa   čl.   12   ods.   2   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu.

Navrhovateľ   žiada   preskúmať   napadnuté   rozhodnutie   výboru   v rámci   konania o preskúmanie   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenie   rozporu záujmov podľa § 73a a nasl. zákona o ústavnom súde, pričom výsledkom tohto konania má byť aj rozhodnutie o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Tento návrh odôvodňuje tým, že uznesenie výboru č. 10 z 5. augusta 2010 mu nebolo nikdy doručené, a preto   sa   nemohol   k začatiu   konania   podľa   čl.   9   ods.   2   písm.   a)   ústavného   zákona a k porušeniu   povinnosti   podľa   čl.   5   ods.   2   ústavného   zákona   vyjadriť;   išlo   pritom o zásielku,   ktorá   mu   mala   byť   doručená   podľa   jeho   názoru   do   vlastných   rúk,   čo nespochybnil ani samotný výbor. Argumentuje tým, že od júna 2006 sa nezdržuje na adrese miesta svojho trvalého pobytu a zásielky doručované na túto adresu preberá jeho manželka alebo deti. Ústavný súd konštatuje, že napriek tomu sa na výzvu výboru z 9. apríla 2010 zaslanú mu na adresu   miesta   jeho trvalého pobytu vyjadril   v určenej lehote vo svojom podaní z 22. apríla 2010 k vykonávaniu svojej podnikateľskej činnosti.

Ústavný   súd   v súvislosti   s návrhom   navrhovateľa   na   rozhodnutie   o porušení   jeho základného   práva   podľa   čl.   46   ústavy   „na   spravodlivý   proces“   v rámci   konania o preskúmaní   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu záujmov   uvádza,   že   výsledkom   tohto   konania   môže   byť   len   potvrdenie   napadnutého rozhodnutia   výboru   alebo   jeho   zrušenie.   V tomto   konaní   ústavný   súd   nerozhoduje o porušení základných práv; to je predmetom konania podľa čl. 127 ústavy.

K uvedenému ústavný súd uvádza, že podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone advokácie   postupovať   s   odbornou   starostlivosťou,   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína   konanie   pred   ústavným   súdom   (napr.   II. ÚS 117/05,   IV.   ÚS   267/08,   IV.   ÚS 213/2010).

Vzhľadom na to, že predmetom konania podľa § 73a a nasl. zákona o ústavnom súde je rozhodovanie o tom, či konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu, t. j. o tom, či verejný funkcionár splnil povinnosti uložené mu týmto ústavným zákonom,   teda   či   rešpektuje   aj zákaz podľa   čl.   5 ods.   2,   ústavný súd považoval   za   kľúčovú   otázku   posúdenie   rešpektovania   zákazu   o nezlučiteľnosti   funkcií podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu navrhovateľom.

Z citovaných   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde   totiž   vyplýva,   že   v konaní o preskúmanie   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu záujmov musí navrhovateľ preukázať, že jeho konanie ako verejného funkcionára nebolo v rozpore s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, teda že povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce z uvedeného ústavného zákona neporušil.

Z   podaného   návrhu   a   pripojených   listinných   dôkazov   je   zrejmé,   že   navrhovateľ nespochybňuje porušenie svojej povinnosti vyplývajúcej mu z čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a nepopiera, že vykonával podnikateľskú činnosť aj potom, ako sa ujal funkcie člena dozornej rady, a vykonával ju napokon aj po výzve výboru z apríla 2010 až do 31. decembra 2010.

Na   základe   preskúmania   návrhu   navrhovateľa,   spisu   výboru   sp.   zn.   VP/33/10-K, namietaného uznesenia výboru z 19. októbra 2010 a tiež aj s prihliadnutím na ďalšie s vecou súvisiace skutočnosti ústavný súd zistil, že navrhovateľove argumenty vo svojej podstate nie sú takého charakteru, aby sa im dala pripísať ústavnoprávna relevancia, teda že by ich bolo možné skúmať v rámci konania podľa § 73a zákona o ústavnom súde. Podľa názoru ústavného   súdu   sú   ťažiskom   navrhovateľových   námietok   proti   napadnutému   uzneseniu výboru len námietky týkajúce sa nedostatkov v doručovaní mu písomností zo strany výboru.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje   značnú   účelovosť   argumentácie navrhovateľa (na základe ktorej navrhovateľ dospel k záveru o porušení svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a k návrhu na zrušenie rozhodnutia výboru), ktorá vyplýva zo skutočnosti, že navrhovateľ o nezlučiteľnosti funkcií podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane   verejného   záujmu   musel   vedieť,   keďže   oznámenie   o nezlučiteľnosti   funkcií predkladal od roku 2007 (a napokon aj s prihliadnutím na jeden zo základných princípov práva „ignorantia legis non exusat“, t. j. neznalosť zákona neospravedlňuje). Ústavný súd tiež nemohol prehliadnuť, že navrhovateľ napriek tomu, že tvrdí, že sa na adrese trvalého pobytu   od   júna   2006   nezdržiava,   neoznámil   výboru   od   roku   2006   aktuálnu   adresu na doručovanie mu písomností, dokonca ani potom, ako v apríli 2010 reagoval na výzvu výboru doručenú mu na adresu jeho trvalého pobytu, ktorú si aj prevzal. Napriek tomu, že už   samotná   výzva   výboru   musela   navrhovateľovi   signalizovať   porušenie   zákazu nezlučiteľnosti   funkcie,   až   k 31.   decembru   2010   ukončil   svoju   podnikateľskú   činnosť vykonávanú na základe živnostenského oprávnenia.

Pochybenia,   ktoré   navrhovateľ   vytýkal   výboru   v súvislosti   s doručovaním   mu písomností, mali byť podľa názoru ústavného súdu ospravedlnením jeho vlastného konania a podľa názoru ústavného súdu neobstoja, navyše majú znaky účelovosti, čo viedlo ústavný súd k záveru o zjavnej neopodstatnenosti návrhu, a z toho dôvodu ho ústavný súd v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jeho zjavnú neopodstatnenosť.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd poznamenáva, že v konaní o preskúmanie   rozhodnutia   výboru   vo   veciach   rozporu   osobného   záujmu   s   verejným záujmom rozhoduje ústavný súd v súlade s § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde vo veci samej   buď   uznesením,   ktorým   potvrdí   napadnuté   rozhodnutie   výboru,   alebo   nálezom, ktorým   napadnuté   rozhodnutie   výboru   zruší.   Pretože   osobitná   úprava   konania o preskúmanie   rozhodnutia   výboru   vo   veciach   rozporu   osobného   záujmu   s   verejným záujmom obsiahnutá v ustanoveniach § 73a a 73b zákona o ústavnom súde neustanovuje, pokiaľ   ide   o   povinnosť   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   na   neverejnom zasadnutí, inak (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde), je podľa názoru ústavného súdu aj v týchto konaniach potrebné uplatniť postup podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde. Z   uvedeného   vyplýva,   že   senát   ústavného   súdu   môže   odmietnuť   návrh   už   po   jeho predbežnom   prerokovaní,   a   to   v   prípade,   ak   zistí   existenciu   niektorého   z   dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Takýmto dôvodom je aj zistenie, že podaný návrh je celkom nedôvodný a evidentne bez nutnosti ďalšieho skúmania ho možno kvalifikovať ako návrh zjavne neopodstatnený. V takomto prípade ústavný súd nepovažuje za   nevyhnutné   ani   za   účelné   rozhodovať   najskôr   o   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie a následne v konaní vo veci samej napadnuté uznesenie výboru uznesením potvrdiť.

V   nadväznosti   na   to   však   ústavný   súd   opakovane   poznamenáva,   že   označené nedostatky v rozhodovaní výboru, v dôsledku ktorých by sa navrhovateľ cítil poškodený na svojom základnom práve priznanom mu v čl. 46 ods. 1 ústavy, vyslovenia porušenia ktorého   sa   dožaduje,   by   mohlo   byť   predmetom   skúmania   ústavným   súdom   v konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou tohto uznesenia ústavného súdu rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011