znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 368/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   č. k. 5 CoE/255/2010-38 z 8. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3   ústavy   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 5 CoE/255/2010-38 z 8. júla 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Ako vyplynulo zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených, sťažovateľka ako oprávnená doručila súdnemu exekútorovi Mgr. D. K. (ďalej len „súdny exekútor“) 30. novembra 2009 návrh   na   vykonanie   exekúcie,   ktorým   sa   domáhala   vymoženia   sumy   1 260,94   € s príslušenstvom proti povinnej na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku č. k.   RK-600/08/GR   z   10.   októbra   2008   (ďalej   len   „rozhodcovský   rozsudok“),   ktorý nadobudol právoplatnosť 6. novembra 2008 a stal sa vykonateľným 10. novembra 2008 (ďalej len „exekučný titul“).

Okresný súd Prievidza (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 15 Er/2609/2009-11 zo   7.   apríla   2010   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   okresného   súdu“)   zamietol   žiadosť súdneho exekútora   o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádzajúc z toho, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto nie je spôsobilým exekučným titulom.

Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   v zákonnej   lehote odvolanie,   v rámci ktorého namietala oprávnenie exekučného súdu   posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky, keďže v konaní podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   rozhodcovskom   konaní“)   tak možno urobiť len na základe žaloby podľa § 40 tohto zákona. Poukázala aj na z jej pohľadu nesprávne a skresľujúce závery exekučného súdu založené na neúplnom a nedostatočnom oboznámení sa so samotným znením rozhodcovskej doložky.

Krajský súd uznesením sp. zn. 5 CoE/255/2010 z 8. júla 2010 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu.

Uznesenie   okresného   súdu   č. k.   15   Er/2609/2009-11   zo   7.   apríla   2010   v   spojení s uznesením   krajského   súdu   č. k.   5 CoE/255/2010-38   z   8.   júla   2010   nadobudli právoplatnosť 28. júla 2010.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   krajský   súd   sa   jej   argumentmi   o nedostatku   právomoci exekučného   súdu   preskúmať   a zaoberať sa   platnosťou   dohody   o rozhodcovskej   doložke nevysporiadal vôbec napriek tomu, že to malo pre posúdenie veci podstatný význam, a preto išlo o skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Podľa sťažovateľky „Dôsledkom postupu porušovateľa je, že námietku nedostatku právomoci a porušenie zákona prvostupňovým súdom vôbec neriešil, keďže sám neuviedol k tejto   otázke   nič,   a zároveň   sa   ani   reálne   nemohol   stotožniť   s dôvodmi   k tejto   otázke v uznesení súdu prvého stupňa, kde sa neuvádzajú.“.

Sťažovateľka k tejto námietke ešte uvádza, že namietané uznesenie krajského súdu rovnako, ako aj uznesenie prvostupňového súdu nerieši otázku právomoci, „keďže výlučné odcitovanie zákona nie je riešením ani v zmysle ust. § 157 ods. 1 O. s. p., ktoré vyžaduje uvedenie   právneho   posúdenia,   t. j.   právneho   posúdenia   právomoci   exekučného   súdu na postup,   ktorý   sťažovateľ   podaným   odvolaním   namietal“. V nadväznosti   na   to sťažovateľka   vyslovuje   názor,   že „Nezohľadnenie   odvolania   porušovateľa   v časti namietajúcej   nedostatok   právomoci   predstavuje   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu ohľadne   práva   na   relevantné   zdôvodnenie   rozhodnutia   ako   nástroja   postupu   súdu z hľadiska jeho nezávislosti, dodržiavania a aplikácie zákona.“.

Sťažnosť pre porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE/225/2010-38 z 8. júla 2010 sťažovateľka ďalej odôvodnila takto:

«Oprávnenie exekučného súdu zastaviť exekúciu, resp. zamietnuť žiadosť o vydanie poverenia   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ktorá   je   vedená   na   základe rozhodcovského   rozsudku   vydaného   v   zmysle   ustanovení   zákona   č. 244/2002   Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj ZoRK) upravuje ust. § 45…

Z citácie ustanovení zákona v uznesení Krajského súdu v Trenčíne – porušovateľa v spojení s prvostupňovým rozhodnutím sa domnieva sťažovateľ, že k zamietnutiu dôvodov došlo podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK…

Hypotéza § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní obmedzuje rozsah preskúmavacej oprávnení exekučného súdu výlučne na plnenie vyplývajúce z exekučného titulu a jeho skúmanie ako objektívne nemožné, nedovolené či v rozpore s dobrými mravmi. Z tohto ustanovenia ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Posúdenie hmotnoprávneho   základu   plnenia   je   obmedzené   len   na   základné   konanie   (t.   j.   konanie vo veci samej) ako také…

Ustanovenie § 45 ZoRK oprávňuje súd zastaviť výkon rozhodnutia výlučne vtedy, ak by išlo o plnenie objektívne nemožné…, právom nedovolené... či v rozpore s dobrými mravmi...

Pre exekučný súd tiež platí viazanosť rozhodnutím orgánu, ktorého rozhodnutie má len   vykonať… Predmetné   ustanovenie   pri   určení   rozsahu   preskúmavaného   oprávnenia exekučného   súdu   je   potrebné   vykladať   z   hľadiska   určenia   toho,   čo   sa   má   vykonať – „plnenie na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok“...

Porušovateľ svojím postupom nerešpektuje ani prekážku rozsúdenej veci – v rozpore s názorom Súdneho dvora EÚ...»

Podľa   sťažovateľky   ak   spotrebiteľ   nepodá   žalobu   o preskúmanie   rozhodcovského rozsudku, všeobecný súd nemôže naprávať toto jeho opomenutie a ani nahrádzať celkovú pasivitu spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodriguez Nogueira).

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že „proti   rozhodcovskému   rozsudku   sp.   zn. RK-600/08/GR   povinný   nepodal   žalobu   o zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   v zmysle uvedeného zákona. Uvedené… znamená, že exekučný súd nemá ex offo právomoc nahrádzať pasivitu   povinného   v   predchádzajúcom   konaní   argumentmi   o   práve   preskúmavať rozhodcovský   rozsudok   v   merite   veci.   Postup   nad   rámec   uvedeného   je   postupom nezákonným a protiústavným v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy.“.

V spojitosti   s tým   sťažovateľka   poukazuje   aj   na   rozhodnutie   Súdneho   dvora Európskej únie C-168/05 vo veci Mostaza.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   napokon sťažovateľka   uviedla,   že „Z vyššie   uvedenej   argumentácie   podporovanej   aktuálnou rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že predpokladaný postup (vzhľadom   na   spôsob   odôvodnenia   rozhodnutia   porušovateľom   spočívajúci   v citácii zákonných ustanovení) v otázke právomoci exekučného súdu Krajským súdom v Trenčíne a postup v zmysle takéhoto výkladu je v rozpore so zákonnou úpravou a teda porušením čl. 2 ods. 2 Ústavy. Keďže právo na zákonom upravený postup štátneho orgánu je súčasťou práva   na   súdnu   ochranu,   postup   porušovateľa   v rozpore   s čl. 2   ods. 2   Ústavy   SR a Exekučným poriadkom je porušením tohto práva.“.

K namietanému porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľka okrem iného uviedla:«Postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   bol   ústavný   článok   47   ods. 3   porušený. Povinný napriek absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní, napriek namietaniu platnosti rozhodcovskej doložky v samotnom rozhodcovskom konaní alebo nepodaní návrhu na   začatie   konania   podľa   § 40   ods. 1   zákona   o rozhodcovskom   konaní   bol   postupom Krajského súdu v Trenčíne postavený do pozície ako keby žalobu, resp. námietku podal, teda ako keby vykonal procesný úkon, hoci tak nikdy nespravil a naopak sťažovateľovým prvým úkonom malo byť až odvolanie. V prípade podaných námietok či žaloby povinným by však sťažovateľ mal aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým v tomto prípade k argumentácii porušovateľa či prvostupňového súdu nemohol zaujať ani stanovisko...

Postup spočívajúci v nahradení vôle a činnosti protistrany sťažovateľa aj činnosťou Krajského   súdu   v Trenčíne   nemá   oporu   v zákone   a jednoznačne   vedie   k záveru,   že konštatovanie   „žiadne   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   nemožno   vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého   účastníka   pri   uplatňovaní   práv   alebo   mal   priaznivejšie   postavenie   pri prejednávaní a rozhodovaní veci“ bolo porušené v neprospech sťažovateľa.»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie týmto nálezom:

„I.   Základné   právo   spoločnosti P.,   s. r. o...   podľa   článku   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 5 CoE/255/2010-38 zo dňa 08. 07. 2010 porušené.

II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   bolo   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   č. k.   5 CoE/255/2010-38   zo dňa 08. 07. 2010 porušené.

III.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   v Trenčíne   č. k.   5 CoE/255/2010-38   zo dňa 08. 07. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV.   Krajský   súd   v Trenčíne   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia   v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   vo   výške   303,30   EUR vrátane   DPH   (slovom   tristotri   eur   tridsať   eurocentov)   za   dva   úkony   právnej   služby   – prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti á 143,07 EUR vrátane DPH (120,23 EUR + 19 % DPH) + 2 x režijný paušál á 8,58 EUR vrátane DPH (7,21 EUR + 19 % DPH) na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.   rozhodnutia   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   má   každý   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Sťažovateľka   namietala porušenie   v petite označených   práv uznesením   krajského súdu č. k. 5 CoE/255/2010-38 z 8. júla 2010.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví   zákon.   Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1   ústavy   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tohto   svojho   ústavného   poslania   a postavenia   nie   je   úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je   kvalifikovaná   princípom   subsidiarity,   v   zmysle   ktorého   ústavný   súd   o   namietaných zásahoch   rozhoduje len   v prípade,   že   je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom krajského   súdu,   ktorý   na   odvolanie   sťažovateľky   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 15 Er/2609/2009-11   zo   7.   apríla   2010   uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ako správne   potvrdil,   pričom   sa   stotožnil   s   jeho   vecným   posúdením   a rozhodnutím   o   časti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) so záverom, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto nie je spôsobilým exekučným titulom.   V   nadväznosti   na   to   sťažovateľka   nesúhlasila   s   hodnotením   vykonaného dokazovania a právnym názorom krajského súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej exekučnej veci.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   o predchádzajúcich   sťažnostiach   sťažovateľky analogického   skutkového   a   právneho   obsahu   ako   posudzovaná   sťažnosť   už   rozhodoval svojimi   skoršími   uzneseniami   (napr.   I. ÚS 202/2010,   IV. ÚS 269/2010,   I. ÚS 284/2010, IV. ÚS 310/2010),   a   preto   pri   posudzovaní   tejto   sťažnosti   vychádzal   aj   z   odôvodnenia svojich skorších uznesení, na ktoré zároveň v podrobnostiach odkazuje.

Sťažovateľka   pripojila   k sťažnosti   okrem   iného   aj   uznesenie   okresného   súdu č. k. 15 Er/2609/2009-11 zo 7. apríla 2010. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je   aj právny   názor,   podľa   ktorého   „odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (m. m.   II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,   IV. ÚS 350/09),   pretože   prvostupňové   a odvolacie   konanie   z hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok“.   Keďže   krajský   súd   sa   v napadnutom   uznesení stotožnil   s názorom   prvostupňového   súdu,   ústavný   súd   považuje   za   dôvodné   citovať relevantnú časť označeného rozhodnutia okresného súdu, v ktorej sa uvádza:

„V predmetnej veci vydal rozsudok JUDr. G. R., ktorého vopred stanovil oprávnený. Rozhodca, ktorého si vyberá oprávnený, je oprávnený vydať aj bez vypočutia žalovaného rozhodcovský rozsudok, ak sa v žalobnom návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúcej zo skutočností uvedených žalobcom. Tak tomu bolo aj v predmetnej veci, pretože rozhodca súčasne doručoval žalovanému výzvu na vyjadrenie sa k žalobe a zároveň doručil ihneď aj rozhodcovský rozsudok. Žalovaný, teda spotrebiteľ, nemal žiadnu možnosť ovplyvniť tak výber rozhodcu a vyjadriť sa k návrhu. Pri garantovanej rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní) dochádza k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa.

Súd   vo   všeobecnosti   uvádza,   že   spotrebiteľ   sa   v   porovnaní   s   predajcom   alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s 1-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s 1-10421, bod 25). Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dáva súd do pozornosti rozsudok   Európskeho   súdneho   dvora   vo   veci   C-40/08   z   6.   októbra   2009,   Asturcom Telecomunicaciones   SL   proti   Cristina   Rodríguez   Nogueira,   v   ktorom   bola   riešená predbežná   otázka,   ktorá   sa   týkala   výkladu   smernice   93/13/EHS   zo   dňa   05. 04. 1993 o neprijateľných   podmienkach   v spotrebiteľských   zmluvách   v tom   zmysle,   že   súd,   ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti   spotrebiteľa,   musí   i   bez   návrhu   uplatniť   neprimeranosť   rozhodcovskej   doložky obsiahnutej   v   zmluve.   Zo   záveru   tohto   rozsudku   vyplýva   povinnosť   exekučného   súdu prihliadnuť   aj   z   úradnej   moci   na   neprijateľné   podmienky   upravené   v   rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa   vnútroštátnych   procesných   pravidiel   môže   takéto   posúdenie   vykonať   v   rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.“

V nadväznosti   na uvedené nemôže ústavný súd   súhlasiť s názorom   sťažovateľky, podľa   ktorej „Porušovateľ   sa   s argumentmi   sťažovateľa   o nedostatku   právomoci exekučného súdu preskúmavať a zaoberať sa platnosťou dohody o rozhodcovskej doložke nevyporiadal vôbec, napriek tomu že pre posúdenie veci to malo podstatný význam...“.

V reakcii na námietky sťažovateľky ústavný súd neposudzoval, či a do akej miery je napadnutý výklad danej problematiky krajským súdom optimálny, ale iba zisťoval, či nie je interpretáciou   natoľko   extrémnou,   a   teda   svojvoľnou,   že   by   vybočovala   z postulátov spravodlivého procesu vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd nedospel k záveru, že by napadnuté rozhodnutie krajského súdu č. k. 5 CoE/225/2010-38 z 8. júla 2010 bolo svojvoľné a zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1 a § 53 ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov a na túto právnu   úpravu   nadväzujúcich   právnych   noriem,   ako   zákon   č. 258/2001   Z. z. o spotrebiteľských   úveroch   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v platnom znení, smernice Rady Európskych spoločenstiev č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ďalšej súvisiacej legislatívy, ako aj obsahu relevantných dôkazov je napadnuté uznesenie krajského súdu   z 8. júla 2010 aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného   súdu   za   legitímny   s   ústavne   korešpondujúcou   mierou   interpretácie   na   vec použitých   zákonných   ustanovení   a vylučujúcich   možnosť   porušenia   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením krajského súdu ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Pokiaľ   sťažovateľka   namietala   porušenie   práva   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného uznesenia krajského súdu v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno toto rozhodnutie kvalifikovať ako arbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto základných práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalším   návrhom   sťažovateľky   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutého   uznesenia krajského súdu), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010