znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 368/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. O., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. O., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 prvou vetou Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo 11/2008 z 31. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. O. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2008 doručená sťažnosť Ing. M. O., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. O., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) v spojení   s čl.   1   ods.   1   prvou   vetou   ústavy   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4 M Cdo   11/2008 z 31. júla 2008.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že   Krajské   riaditeľstvo   Policajného zboru v B. sa ako oprávnený domáhalo voči nemu ako povinnému vymoženia sumy 1 000 Sk   na podklade   údajného exekučného   titulu   –   pokutového   bloku   č.   AA   847905,   ktorý nadobudol právoplatnosť 16. apríla 2003 a vykonateľnosť 2. mája 2003.

Sťažovateľ ďalej uviedol:„Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 7. 2008 č. k. 4 M Cdo 11/2008   odporuje   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s článkom   1 ods. 1, prvou vetou, Ústavy Slovenskej republiky....

Rozsudkom... dochádza k porušeniu môjho základného práva podľa článku 46 ods. 1 ústavy v spojení s článkom 1 ods. 1, veta prvá, ústavy, nakoľko rozsudok neobsahuje jasné právne závery majúce pre vec podstatný význam, a tiež právne závery v ňom obsiahnuté sú svojvoľné a zjavne neodôvodnené, čo zdôvodňujem nasledovne:

1. Podľa § 243f ods. 2 písm. b/ O. s. p. mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo o zastavení konania. Zdôrazňujem, že v tejto veci došlo uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. 37 Er 4637/06-20 zo dňa 17. 1. 2007 (č. l. 20 spisu č. k. 37 Er 4637/06) k zastaveniu konania a tento výrok sa stal právoplatným márnym   uplynutím   lehoty   na   odvolanie.   Na   podklade   môjho   odvolania   Okresný   súd Bratislava IV uznesením zo dňa 12. 3. 2006 č. k. 37 Er 4637/2006-27 (č. l. 27 spisu č. k. 37 Er 4637/06) zmenil výrok o náhrade trov konania v uznesení zo dňa 17. 1. 2007 (č. l. 20 spisu 37 Er 4637/06) tak, že zaviazal oprávneného na náhradu trov konania v sume 2.771,- Sk, a následne na podklade odvolania oprávneného krajský súd uznesením zo dňa 28. 9. 2007 č. k. 17 CoE 218/2007-36 (č. l. 36) potvrdil uznesenie okresného súdu zo dňa 12. 3. 2006 (č. l. 27). Generálny prokurátor SR napadol mimoriadnym dovolaním výlučne výrok o náhrade trov konania, ktorý však je výrokom závislým a odvodeným od výroku o zastavení konania; to znamená, že výrok o náhrade trov konania nemôže existovať bez existencie právoplatného   výroku   o   zastavení   konania.   Pokiaľ   zákon   nedovoľuje   generálnemu prokurátorovi   mimoriadnym   dovolaním   napadnúť   výrok   o zastavení   konania,   nemôže generálny prokurátor mimoriadnym dovolaním napadnúť ani výrok o náhrade trov konania, ktorý je závislý a odvodený od výroku o zastavení konania. Analogicky tomu nasvedčuje aj ust. § 239 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého dovolanie nie je prípustné proti uzneseniu o trovách konania, čo znamená, že logickým, systematickým a teleologickým výkladom možno dospieť k záveru, že O. s. p. neumožňuje dovolaním ani mimoriadnym dovolaním napádať výrok uznesenia   o náhrade   trov   konania.   Preto   z hľadiska   článku   46   ods.   1   ústavy   v spojení s článkom 1 ods. 1, veta prvá, ústavy napadnutý rozsudok najvyššieho súdu neobsahuje odôvodnenie v tom smere, z čoho najvyšší súd odvodil prípustnosť mimoriadneho dovolania v tejto   veci;   ak   najvyšší   súd   rozhoduje   o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   proti právoplatnému   rozhodnutiu   súdu,   musí   jasne   právne   vyložiť,   na   základe   ktorého ustanovenia zákona považuje mimoriadny opravný prostriedok za prípustný. Naviac v danej veci mimoriadne dovolanie nebolo prípustné, takže najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil moje právo podľa článku 46 ods. 1 ústavy pretože zasiahol tým do právnej istoty založenej právoplatným rozhodnutím súdu, pričom z princípu právnej istoty (odvodeného od článku 1 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ani najvyšší súd nemôže svojvoľne a z vlastnej iniciatívy rušiť   právoplatné   rozhodnutia   súdov,   môže   tak   urobiť   iba   na   základe   mimoriadneho opravného prostriedku, podmienky prípustnosti ktorého jasne ustanovuje zákon, čo v danej veci splnené nebolo.

2. Oprávnený sa návrhom (č. l. 1-3) podaným dňa 1. 2. 2005 na Okresnom súde Bratislava IV. v konaní č. k. 37 Er 4637/2006 (predtým 34 E 246/05) domáhal súdneho výkonu rozhodnutia na podklade pokutového bloku vykonateľného dňa 2. 5. 2003. Podľa § 88   ods.   1   zákona   č.   372/1990   Zb.   o priestupkoch   rozhodnutie   o   uložení   pokuty   za priestupok možno vykonať do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na jej zaplatenie. Uvedená   trojročná   lehota   je   prekluzívna,   uplynutím   ktorej   prestáva   byť   pokutový   blok exekučným titulom, stráca účinnosť (zaniká právo ním priznané) a na jeho základe sa už ďalej   nemôže   viesť   exekúcia,   resp.   výkon   rozhodnutia.   Vzhľadom   na   to,   že   trojročná prekluzívna lehota, v ktorej bolo možné pokutový blok v tomto konaní vykonať, uplynula dňa 2. 5. 2006, nebolo prípustné na jeho podklade viesť ďalej exekúciu, nakoľko exekučný titul sa stal neúčinným (§ 57 ods. 1 písm. b/ Ex. por.) ev. zaniklo právo ním priznané (§ 57 ods. 1 písm. f/ Ex. por.). Podľa § 146 ods. 2, veta prvá, O. s. p. (použiteľného pre exekučné konanie podľa § 251 ods. 4 O. s. p.) ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Oprávnený zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, pretože musel si byť vedomý, že dňa 2. 5. 2006 exekučný titul stratí účinnosť (§ 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch) a teda súd musí ex offo exekúciu zastaviť (§ 57 ods. 1 písm. b/, f/ Ex. por.), napriek tomu trval na ďalšom vykonávaní exekúcie. Nie je rozhodujúce,   či   oprávnený   riadne   pokračoval   v začatom   konaní   ešte   predtým,   ako   sa pokutový blok prekludoval... Rozhodujúce však je to, že napriek preklúzii práva oprávnený aj po dni 2. 5. 2006 trval na vykonaní exekúcie, hoci si bol vedomý, že k preklúzii došlo; oprávnenému nič nebránilo navrhnúť zastaviť exekúciu z dôvodu preklúzie práva a v takom prípade by prichádzalo do úvahy aj zaviazanie povinného na náhradu trov konania. Ak však oprávnený   napriek   preklúzii   trvá   na   exekúcii   a nenavrhne   zastavenie   exekúcie   z tohoto dôvodu,   hoci   preklúzia   vymáhaného   práva   je   dôvodom   na   zastavenie   exekúcie,   jeho zavinenie na zastavení konania je evidentné. V takom prípade musí byť oprávnený v súlade s ust. § 146 ods. 2, veta prvá, O. s. p. zaviazaný na náhradu trov konania povinnému. Správne v uznesení zo dňa 28. 9. 2007 (č. l. 36) krajský súd vyslovil právny názor, že v prípade   zastavenia   konania   môže   súd   uložiť   povinnému   náhradu   trov   konania   len v prípade, ak pre jeho správanie bol vzatý späť návrh podaný dôvodne. Vzhľadom na vyššie uvedené sú právne závery v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

3.... V danej veci síce podala Slovenská republika zastúpená Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v B. dňa 1. 2. 2005 návrh na súdny výkon rozhodnutia (č. l. 1). Návrh na vykonanie exekúcie s poukazom na § 372m O. s. p. zo dňa 3. 2. 2006 (č. l. 16), oznámenie súdu o podaní návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 23. 2. 2006 (č. l. 14-15), podnet na podanie   mimoriadneho   dovolania   zo   dňa   11.   2.   2008   adresovaný   generálnemu prokurátorovi (v spise bez č. l.) podalo samotné Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v B. konajúce vo vlastnom mene a nie v mene štátu. Treba preto mať na zreteli, že návrh na súdny výkon rozhodnutia na č. l. 1 síce podala aktívne legitimovaná Slovenská republika, naproti tomu návrh na vykonanie exekúcie na č. l.   16,   oznámenie o podaní návrhu na vykonanie   exekúcie na   č.   l.   14-15,   ako   aj podnet   na podanie mimoriadneho dovolania podalo Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v B. vo vlastnom mene ako právnická osoba odlišná od Slovenskej republiky, a teda uvedené podania (č. l. 14-16) robila právnická osoba, ktorá účastníkom konania nebola.

Vzhľadom na to je zrejmé, že návrh na vykonanie exekúcie a oznámenie súdu podľa § 372m O. s. p. nepodala Slovenská republika ako oprávnený účastník konania, nutným následkom tohto postupu – nezávisle od ostatných okolností – muselo by byť zastavenie konania podľa § 372m ods. 3 O. s. p. Keďže Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v B. návrh na súdny výkon rozhodnutia nepodalo, nebolo ani účastníkom konania, nemohlo byť ani   aktívne   legitimované   v súdnom   alebo   exekučnom   konaní,   a nemohlo   teda   ani   mať postavenie účastníka konania ev. osoby dotknutej resp. poškodenej rozhodnutím súdu tak, ako má na mysli ust. § 243e ods. 1 O. s. p.; podľa § 243e ods. 1 O. s. p. môže generálny prokurátor podať mimoriadne dovolanie len na podnet osoby tam uvedenej, avšak žiadny podnet osoba uvedená v § 243e ods. 1 O. s. p. nepodala (podnet mohla podať iba Slovenská republika, a nie Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v B.), čo je zrejmé aj zo spisu, takže ani   z tohto   hľadiska   mimoriadne   dovolanie   prípustné   nebolo.   To   však   najvyšší   súd nepostrehol, otázku prípustnosti mimoriadneho dovolania v napadnutom rozsudku vôbec neriešil,   svojvoľne   a zjavne   bezdôvodne   zrušil   mimoriadnym   dovolaním   napadnuté právoplatné rozhodnutia súdov, hoci to nebolo prípustné, čo malo za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s článkom 1 ods. 1, veta prvá, ústavy. Napokon najvyšší súd si uvedené rozpory nevšimol (zjavne o nich nevedel), pretože vo výzve na vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu zo dňa 16. 6. 2008 ako aj v zápisnici o vyhlásení rozsudku zo dňa 31. 7. 2008 konal s Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v B., naproti tomu v napadnutom rozsudku zo dňa 31. 7. 2008 už konal so Slovenskou republikou.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, v spojení s článkom 1 ods. 1, veta prvá, Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 7. 2008 č. k. 4 M Cdo 11/2008 porušené bolo. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 31. 7. 2008 č. k. 4 M Cdo 11/2008 a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania v sume 8.011,- Sk na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“ II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred   všeobecným   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa   toho,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné   alebo arbitrárne,   a   tak   z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   vo   veci   sp.   zn.   4   M   Cdo   11/2008   ako   súd dovolací na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) z 12. marca 2007 č. k. 37 Er 4636/2006-27 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 28. septembra 2007 a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a   ods.   3   O.   s.   p.)   po   zistení,   že   tento   opravný   prostriedok   podal   včas   generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O. s. p.) na základe podnetu orgánu konajúceho v mene oprávnenej (§ 243e ods. 1 a 2 O. s. p.), a že je prípustné (§ 243f ods. 2 a contrario), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243a ods. 3 O. s. p.) preskúmal napadnuté uznesenie a dospel k záveru že mimoriadne dovolanie je opodstatnené,

Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy (§ 146 ods. 2 O. s. p.).

Citované   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   umožňuje   aj   pri   zastavení konania priznať účastníkovi náhradu trov konania proti tomu účastníkovi, ktorý zavinil jeho zastavenie.   Zavinenie   sa   však posudzuje   z procesného hľadiska,   teda podľa   procesného výsledku.   I keď   uvedené   ustanovenie   môže   prichádzať   do   úvahy   aj   pri   rozhodovaní o trovách konania povinného v exekúcii (§ 251 ods. 4 O. s. p. v súvislosti s nedostatkom výslovnej úpravy v Exekučnom poriadku), jeho aplikácia v predmetnej veci nebola správna. Dovolací   súd   sa   stotožňuje   s názorom   generálneho   prokurátora,   podľa   ktorého,   pokiaľ oprávnená   podala   včas   návrh   na   nariadenie   výkonu   rozhodnutia,   resp.   na   vykonanie exekúcie,   neprichádza   do   úvahy   jej   procesné   zavinenie   na   zastavení   exekúcie   z dôvodu straty účinnosti exekučného titulu v dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty, určenej na jeho vykonanie. Oprávnená totiž postup súdu vo vykonávacom konaní, resp. postup súdneho exekútora   v exekučnom   konaní,   ako   i dĺžku   trvania   tohto   postupu,   teda   aj   prípadné vykonanie   exekučného   titulu   do   straty   jeho   účinnosti   v priebehu   konania,   nemohla ovplyvniť. Okrem toho súd by bol povinný exekúciu zastaviť i z úradnej moci, ak by zistil stratu účinnosti exekučného titulu v priebehu konania.

Konanie pred oboma súdmi bolo postihnuté aj inou vadou spočívajúcou v tom, že odvolací   súd   i súd   prvého   stupňa   považovali   za   oprávneného   Krajské   riaditeľstvo Policajného zboru v B.,   hoci toto sa oprávneným procesne nikdy nestalo,   keď v konaní vystupovalo len ako orgán konajúci v mene oprávnenej Slovenskej republiky. Z návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia je nad všetky pochybnosti zrejmé, že za oprávnenú bola označená Slovenská republika, v mene ktorej koná krajské riaditeľstvo policajného zboru. Na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť nesprávne označenie krajského riaditeľstva ako oprávneného   v návrhu   na   vykonanie   exekúcie,   ktorý   bol   založený   do   spisu   spolu s oznámením o podaní takéhoto návrhu, a neodstránenie tohto rozporu medzi návrhom na nariadenie výkonu rozhodnutia a návrhom na vykonanie exekúcie okresným, resp. krajským súdom.

Zo   zreteľom   na   uvedené   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   napadnuté   uznesenia zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 2 O. s. p.).   Postup   okresného   súdu   v ďalšom   konaní   v súvislosti   s odvolaním   povinného   proti výroku o trovách konania je daný ustanovením § 374 ods. 3 O. s. p.“

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (napr.   rozhodnutia   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo. Z citovaného vyplýva, že sa vysporiadal s argumentmi uvedenými v dovolaní a ústavný súd ich považuje za ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje (v sťažnosti pritom uvádza tie isté argumenty, ktoré uviedol aj v odvolaní), nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a k vysloveniu záveru o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach zásadne viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa,   a preto   požiadavka   na   vyslovenie   jeho porušenia v prípade,   ak nie   je porušené niektoré   základné právo sťažovateľa, je zjavne neopodstatnená.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako celok odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 20. novembra 2008