znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 367/2014-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid   life   životná   poisťovňa,   a.   s.,   Garbiarska   2,   Košice,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou   JUDr.   Daniel   Blyšťan   s.   r.   o.,   Rastislavova   68,   Košice,   konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   Daniela   Blyšťana,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 14238/2012 a sp. zn. Rvp 18759/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 219/2012 a jeho uznesením z 25. septembra 2012, postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 CoE 294/2011   a jeho   uznesením   z 30.   novembra   2011   a postupom   Okresného   súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 291/2011 a jeho uznesením z 15. júna 2011, ako   aj   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky v konaní vedenom   pod sp.   zn. 6 ECdo   7/2013 a jeho uznesením z 26. júna 2013, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 43/2011 a jeho uznesením zo 16. marca 2011 a postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Er 1112/2009 a jeho uznesením z 12. novembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 14238/2012 a sp. zn. Rvp 18759/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14238/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. decembra 2012 a 19. septembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou   JUDr.   Daniel   Blyšťan   s.   r.   o.,   Rastislavova   68,   Košice,   konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   Daniela   Blyšťana,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 14238/2012 a sp. zn. Rvp 18759/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 219/2012 a jeho uznesením z 25. septembra 2012, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 294/2011 a jeho uznesením z 30. novembra 2011 a postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 291/2011 a jeho uznesením z 15. júna 2011, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 ECdo 7/2013 a jeho uznesením z 26.   júna   2013   (spolu   ďalej   aj   „napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu“),   postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   CoE   43/2011   a jeho   uznesením zo 16. marca   2011   (spolu   ďalej   aj   „napadnuté   uznesenia   krajského   súdu“)   a postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14   Er   1112/2009   a jeho   uznesením z 12. novembra 2010 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“).

Sťažovateľka   je   právnickou   osobou   podnikajúcou   v   oblasti   poisťovníctva. Na základe poistných zmlúv uzavretých medzi sťažovateľkou a povinnými sa títo zaviazali platiť   dohodnuté   poistné.   Povinní   v   rozpore   s   poistnými   zmluvami   dohodnuté   poistné prestali   platiť.   Sťažovateľka   sa   v   súlade   s   uzavretou   rozhodcovskou   doložkou   obrátila na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovskými rozsudkami sp. zn. 3 C 1221/2009 z 8. marca 2010 a sp. zn. 3 C 105/2009 zo 17. augusta 2009 zaviazal povinných na zaplatenie dlžného poistného s príslušenstvom. Keďže povinní dlžné poistné v lehote   vyplývajúcej   z   rozhodcovských   rozsudkov   nezaplatili,   sťažovateľka   podala súdnemu   exekútorovi   návrhy   na   vykonanie   exekúcií   na   podklade   rozhodcovských rozsudkov   ako   exekučných   titulov.   Súdny   exekútor   predložil   okresnému   súdu   žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií v prospech sťažovateľky. Okresný súd konajúci prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka uzneseniami sp. zn. 10 Er 291/2011 z 15. júna 2011 a sp. zn. 14 Er 1112/2009 z 12. novembra 2010 (napadnuté uznesenia okresného súdu, pozn.) žiadosti súdneho exekútora bez nariadenia pojednávania zamietol. O odvolaniach sťažovateľky   proti   napadnutým   uzneseniam   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd napadnutými uzneseniami tak, že uznesenia okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že o jej žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   bolo   rozhodnuté   bez   nariadenia   pojednávania,   hoci   okresný   súd   vykonal samostatné   nové   dokazovanie   skutkového   stavu   (okresný   súd   nevychádzal   z   obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav prostredníctvom listinných dôkazov, ktoré si vyžiadal od súdneho exekútora), na základe ktorého dospel k opačným právnym   záverom   ako   arbitrážny   súd   v   základných   konaniach,   čo   viedlo   k   faktickému zrušeniu účinkov rozhodcovských rozsudkov ako exekučných titulov sťažovateľky. Podľa názoru sťažovateľky exekučný súd pri preskúmavaní exekučných titulov – rozhodcovských rozsudkov prekročil svoju právomoc a preskúmal rozhodcovské tituly z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje.

Sťažovateľka   poukazuje   na   v súčasnosti   už   zrušené   ustanovenie   §   253   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   podľa   ktorého   predseda   senátu v exekučnom konaní nariadil pojednávanie, len ak to považoval za potrebné alebo ak to ustanovil zákon. Toto ustanovenie slúžilo exekučným súdom ako procesný podklad pre nenariadenie pojednávania. Súčasné znenie Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku   takéto   ustanovenie   neobsahuje.   Exekučný   súd   je   preto   povinný   podľa sťažovateľky   na   vykonanie   dokazovania   nariadiť   pojednávanie,   pričom   tento   postup   je v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu. V tejto súvislosti poukazuje na to, že Exekučný poriadok neobsahuje explicitné ustanovenie obdobné § 115a, resp. § 214 ods. 2 OSP,   ktoré   by priamo   umožňovalo,   aby   súdne   konanie na   exekučnom   súde   prebiehalo bez nariadenia pojednávania. V zmysle § 251 ods. 4 OSP sa na exekučné konanie podľa osobitného predpisu (ktorým je Exekučný poriadok) použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak osobitný predpis (teda Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Okolnosť, že exekučný súd rozhodne vždy uznesením, však nemôže podľa sťažovateľky dostatočne odôvodniť záver, že vždy, keď súd rozhoduje uznesením, nemusí nariadiť pojednávanie.

Sťažovateľka tvrdí,   že najvyšší súd   jej neposkytol   súdnu   ochranu v požadovanej kvalite,   pričom   porušil   aj   jej   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   základné   právo na zákonného   sudcu.   Sťažovateľka   tiež   namieta,   že   najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojich uznesení nijako nevysvetlil odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú sťažovateľka poukázala v podaných dovolaniach (predtým už aj v odvolaniach); sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 60/2004 v spojení s nálezom sp. zn. III. ÚS 192/06, pričom zdôrazňuje, že bolo povinnosťou najvyššieho súdu odlišné stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka, ktorá už bola právoplatne vyriešená   podstatne   odlišným   spôsobom.   Sťažovateľka   považuje   napadnuté   uznesenia najvyššieho súdu za „zjavne arbitrárne a nepreskúmateľné...“.

Popri   procesno-právnych   pochybeniach   namieta   sťažovateľka   aj   právny   názor vo veci   konajúcich   všeobecných   súdov   týkajúci   sa   neplatnosti,   resp.   neprijateľnosti rozhodcovskej   doložky.   Sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   použitie   rozhodcovskej   doložky v spotrebiteľských   zmluvách   nie   je   zakázané,   a   preto   nie   každá   rozhodcovská   doložka predstavuje automaticky neprijateľnú zmluvnú podmienkou. Záver o nekalom charaktere rozhodcovskej doložky nevyplýva z jej existencie, ale z konkrétnych skutkových okolností každého   jedného   prípadu.   V   danom   prípade   však   exekučné   súdy   podľa   sťažovateľky dostatočne   nezistili   všetky   relevantné   skutkové   okolnosti,   na   ktoré   poukázala.   Navyše, sťažovateľka uvádza, že povinná bola pred podpisom poistnej zmluvy na zvláštnom tlačive osobitne poučená a upozornená na možnosť riešiť prípadné spory v rozhodcovskom konaní, pričom tretí subjekt nezávislý od sťažovateľky (tzv. viazaný finančný agent) je povinný pred   uzavretím   poistenia   bez   účasti   poisťovne   informovať   spotrebiteľa   o   podstatných okolnostiach poistného vzťahu. Preto súhlas povinnej s rozhodcovskou doložkou mal podľa sťažovateľky   povahu   informovaného súhlasu.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   poukazuje na to,   že   v   dôsledku   nedôsledne   a   nesprávne   vykonávaného   dokazovania   sa   vo   veci konajúce všeobecné súdy o obsahu osobitného tlačiva s poučením o možnosti zvoliť si rozhodcovské konanie na riešenie sporov ani nemohli dozvedieť.

Postupom okresného súdu, ktorý mal vykonať dokazovanie bez účasti účastníkov konania   a bez   nariadenia   pojednávania,   došlo   podľa   sťažovateľky   k   porušeniu   jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka   zároveň   v   doplneniach   sťažností   doručených   ústavnému   súdu 7. februára   2013,   4.   septembra   2013   a 23.   decembra   2013   poukazuje   na   samotnú rozhodovaciu   činnosť   ústavného   súdu,   predovšetkým   na nález sp.   zn.   II.   ÚS   499/2012 z 10. júla 2013 vydaný v jej (v zásade) identickej veci, a odôvodňuje namietané porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   aj   tým, že   jej všeobecné súdy neumožnili uplatniť právo preukázať opak toho, že zmluvné ustanovenia medzi „dodávateľom a spotrebiteľom neboli individuálne dojednané podľa ust. § 53 ods. 3 OZ“.   Sťažovateľka   namieta,   že   jej   bolo   odňaté   právo „argumentovať   a dokazovať špecifikum   jej   prípadu   opierajúce   sa   o devätnáste   odôvodnenie   Smernice   č. 93/13/EHS z 5. apríla   1993   o nekalých   podmienkach   v spotrebiteľských   zmluvách,   ktoré   stanovuje výnimku, pokiaľ ide o poistné zmluvy“. Táto výnimka vyplývajúca z označenej smernice nebola podľa sťažovateľky premietnutá do Občianskeho zákonníka, avšak všeobecné súdy konajúce   v jej   veciach   na   ňu   mali   prihliadať,   keďže   sú   viazané   príkazom   uplatňovať eurokonformný   výklad   vnútroštátneho   práva.   Podľa   sťažovateľky „Všeobecné   súdy postupovali bez toho, že by v okolnostiach prípadu zohľadnili hraničné kritériá stanovené devätnástym   odôvodnením   smernice,   ktoré   spod   vecného   rozsahu   smernice   o nekalých podmienkach   v spotrebiteľských   zmluvách   vynímajú   zmluvné   podmienky   v poistných zmluvách.“. Sťažovateľka zároveň poukázala na samotnú rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, predovšetkým na nález sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 vydaný v jej obdobnej veci.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach sťažovateľka navrhuje, aby o nich ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 219/2012 a jeho uznesením z 25. septembra 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 6 ECdo 7/2013 a jeho uznesením z 26. júna 2013, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 294/2011 a jeho uznesením z 30. novembra 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 43/2011 a jeho uznesením zo 16. marca 2011, ako aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 291/2011 a jeho uznesením   z   15.   júna   2011   a v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Er   1112/2009   a jeho uznesením z 12. novembra 2010 boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy a listiny a právo podľa dohovoru, zruší napadnuté uznesenia najvyššieho súdu, krajského súdu a okresného súdu a veci vráti na ďalšie konanie okresnému súdu. Sťažovateľka sa tiež domáha úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí   primerane   §   112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred ústavným   súdom,   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky, okresného   súdu,   krajského   súdu a najvyššieho súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti napadnutým uzneseniam okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolania (čo aj využila), o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovaných veciach o odvolaniach sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie.

II.3 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými uzneseniami   krajského   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu,   ako   aj napadnutými   uzneseniami   najvyššieho   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   ich vydaniu

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady voči skutkovým a právnym záverom krajského   súdu   vyjadreným   v napadnutých   uzneseniach,   ktorými   potvrdil   uznesenia okresného súdu o zamietnutí žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií   na   základe   rozhodcovského   rozsudku   ako   exekučného   titulu,   a tiež   namieta nedostatočné   odôvodnenie   napadnutých   uznesení,   ako   aj   skutočnosť,   že   krajský   súd   sa v napadnutých   uzneseniach   nevysporiadal   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   s jej s odvolacími dôvodmi.

Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutým uzneseniam najvyššieho súdu   ako   dovolacieho   súdu,   sú   založené   predovšetkým   na   jej   nesúhlase   s názorom dovolacieho   súdu,   podľa   ktorého   v jej   veciach   neboli   naplnené   dôvody   prípustnosti dovolaní podľa § 237 písm. f) OSP, hoci okresný súd v predmetných veciach podľa jej tvrdenia vykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriek   tomu   v predmetných   veciach   nenariadil   pojednávania,   a   tak   ju   ako   účastníčku konaní neoboznámil s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský   súd   takýto   postup   okresného   súdu   potvrdzujúcimi   uzneseniami   odobril. Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu   sú   nedostatočne odôvodnené.

V nadväznosti   na   námietky   sťažovateľky   ústavný   súd   v prvom   rade   poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

V súlade s čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala...   a v jeho prítomnosti   a aby sa   mohol vyjadriť ku všetkým   vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   prípadné   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 36 listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru možno   posudzovať   spoločne,   keďže   nie   sú   medzi   nimi   zásadnejšie   odlišnosti   (m.   m. IV. ÚS 195/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala,   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

II.3.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že okresný   súd   pri   rozhodovaní   o   vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanie exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie,   čím   jej   odňal   možnosť   vyjadriť   sa   k vykonávaným   dôkazom,   prípadne navrhnúť   vlastné   dôkazy   na   vyvrátenie   záverov   okresného   súdu.   Uvedený   nedostatok pritom   nenapravil   v predmetných   veciach   ani   krajský   súd   a   následne   ani   najvyšší   súd v rámci   konaní   o   dovolaniach.   Nadväzujúc   na   uvedenú   námietku,   sťažovateľka   ďalej všeobecným súdom vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa   jej   názoru   postačuje   pre   záver   o   porušení   jej   označených   práv.   Podľa   názoru sťažovateľky sú napadnuté uznesenia najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné a postup najvyššieho súdu, ktorý predchádzal ich vydaniu, odporujúci označeným článkom ústavy, listiny a dohovoru.

Ústavný   súd v súvislosti   s rozhodovaním   o   sťažnostiach   sťažovateľky   z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásade identických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazovala na právny záver vyslovený ústavným súdom obsiahnutý v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom v označenom   náleze «v   prerokúvanej   veci   okresný   súd   i   krajský   súd   pri   rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale   nad   rámec   toho   preskúmali   aj   obsah   poistnej   zmluvy   s   pripojenými   všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny   záver   o   právnej   povahe   rozhodcovskej   doložky   ako   neprijateľnej   podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona)   sa   v   zásade   zhodujú   s   účinkami   právoplatného   rozsudku,   teda   právoplatne priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   (takto   vymedzenej   odlišnej)   veci   „v   jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.». Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší súd porušil základné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne právne prostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v predmetnej veci konajúce a rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).

Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 III. senát ústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013 a I. senát v uznesení sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013 odmietli identické sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom v uzneseniach sp. zn. I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014 a sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014 I. senát vyslovil právny názor, podľa ktorého

«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť k vykonávanému   dokazovaniu   zo   strany   okresného   súdu   v   súvislosti   s   rozhodovaním o vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   ústavný   súd   predostiera,   že   z   pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou   zaoberali   aj   vyššie   súdy   (krajský   súd   a   najvyšší   súd).   Z   hľadiska   princípu materiálnej   pravdy reálny   proces   v danej veci   teda zabezpečil,   aby   sa   všeobecné súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014)

V konkrétnych okolnostiach vecí sťažovateľky je podľa názoru IV. senátu ústavného súdu z hľadiska prípadného vyslovenia porušenia ňou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď na otázku, či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce   v   tom,   že   nedal   sťažovateľke   možnosť   vyjadriť   sa   k   svojim   skutkovým zisteniam a z nich   vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladajú dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (hoci žiadosť súdneho exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku), konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní.

Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavného súdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona o ústavnom   súde,   v rámci   ktorého   IV.   senát   ústavného   súdu   predložil   kľúčové   právne názory   I.,   II.   a III.   senátu   ústavného   súdu   vyslovené   v ich   doterajších   rozhodnutiach o v zásade   identických   sťažnostiach   sťažovateľky   na   posúdenie   plénu   ústavného   súdu na účel   zjednotenia   právnych   názorov   pri   rozhodovaní   o dosiaľ   nerozhodnutých sťažnostiach sťažovateľky.

Plénum   ústavného   súdu   návrh   na   zjednotenie   odchýlnych   právnych   názorov prerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov)   než   tých,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe   posúdi   exekučný   titul   v neprospech   oprávneného,   je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   oprávneného   vyjadriť   sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne   poskytnutá   v   odvolacom   konaní“   (ďalej   len   „zjednocujúce   stanovisko   pléna ústavného súdu“).

Keďže   podľa   §   6   zákona   o   ústavnom   súde   je   senát   v   ďalšom   konaní   viazaný uznesením   pléna ústavného súdu   o   zjednotení odchylných   právnych   názorov,   IV.   senát ústavného   súdu   aplikoval   právne   závery   vyslovené   v zjednocujúcom   stanovisku   pléna ústavného súdu aj na veci sťažovateľky posudzované v tomto konaní.

S   prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   napáda   postup   a   rozhodnutia najvyššieho súdu vydané v rámci konaní o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru,   podľa   ktorej   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).

Najvyšší   súd   v   napadnutých   uzneseniach,   ktorými   odmietol   dovolania   podané sťažovateľkou proti napadnutým uzneseniam krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b ods.   5   v spojení   s   §   218   ods.   1   písm.   c)   OSP,   k dovolaciemu   dôvodu   uplatnenému sťažovateľkou podľa § 237 písm. f) OSP uviedol, že dovolaniami sú napádané rozhodnutia vydané v štádiu posudzovania splnenia zákonom ustanovených procesných predpokladov, za splnenia ktorých exekučný súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomto štádiu,   v ktorom   exekučný   súd   skúma,   či   žiadosť   o udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   alebo   návrh   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučný   titul   nie   sú   v rozpore so zákonom   (§   44   ods.   2   Exekučného   poriadku),   sa   vychádza   z tvrdení   oprávneného v návrhu   na   vykonanie   exekúcie   a z exekučného   titulu,   pričom   v tomto   štádiu   sa dokazovanie   v zásade   nevykonáva,   pretože   postačuje,   ak   sú   rozhodujúce   skutočnosti dostatočne   osvedčené   okolnosťami   vyplývajúcimi   zo   spisu   vrátane do   neho založených listín.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sa   oboznamovanie   s obsahom   listín,   ktoré   je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov na vyhovenie žiadosti súdneho   exekútora   o poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   podľa   názoru   najvyššieho   súdu nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto práva nie   sú   navzájom   nevyhnutne   previazané   –   právo   na   verejné   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov v prítomnosti   účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých veciach,   kde   nedochádza   k   žiadnemu   dokazovaniu,   a   naopak,   právo   vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva. Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi § 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadov výslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi kontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne, a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok [napríklad   v   podobe   návrhu   na   samostatné   (ne)uznanie   exekučného   titulu].   Navyše, vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči povinnému,   aby   tento   nemohol   pred   doručením   upovedomenia   zmariť   uspokojenie priznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo treba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúcii dozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.

Konanie   pojednávania   si   nevyhnutne   nevyžaduje   ani   požiadavka,   aby   bola   vec prerokovaná   v   „prítomnosti   účastníka“.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   pojem v „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci v „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade s poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).

Vychádzajúc   z dosiaľ   uvedeného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nenariadením pojednávania   na   prerokovanie   žiadosti   súdneho   exekútora   o   vydanie   poverenia na vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nedošlo.

Sťažovateľka tiež namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania, a neumožnili jej   tak   uniesť   dôkazné   bremeno,   čo   samo   osebe   postačuje   pre   záver   o   porušení   jej označených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje, že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať všetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11   z   21.   2.   2013),   podľa   ktorej   čl.   6   ods.   1   a čl.   7   ods. 1   smernice   o nekalých podmienkach sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   nemusí na to,   aby mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka   bola   zrušená.   Zásada   kontradiktórnosti   však   vo   všeobecnosti   zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky,   informovať   účastníkov   konania   v   spore   a vyzvať   ich,   aby   sa   k   tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   stanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí teda dodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvodu uplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci   C-89/08).   Rovnako   Súdny   dvor   Európskej   únie   už   rozhodol,   že   zásada kontradiktórnosti   znamená   vo   všeobecnosti   právo   účastníka   konania   oboznamovať   sa s dôkazmi   a vyjadreniami   predloženými   súdu   a vyjadrovať   sa   k nim   (rozsudok   vo   veci Varec   zo   14.   2.   2008,   C-450/06),   ako   aj   to,   že   je   v rozpore   so   základnými   právnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových okolností alebo dokumentov, s ktorými   sa   účastníci   konania   nemohli   zoznámiť   a ku   ktorým   sa   tak   nemohli vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úradu, 42/59).

Vzhľadom   na   doteraz   uvedené,   rešpektujúc   už   citované   zjednocujúce   stanovisko pléna   ústavného   súdu   sp.   zn.   PLz.   ÚS   1/2014   zo   7.   mája   2014,   v   súvislosti so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresných súdov a z nich   vyplývajúcemu   (novému)   právnemu   posúdeniu   veci,   ktoré   zakladali   dôvod na zamietnutie žiadostí o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, čo aj využila v rámci ňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej   obranou   zaoberal   krajský   súd   v   rámci   odvolacích   konaní   (m.   m.   I.   ÚS   675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesenia   najvyššieho   súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu   v   zásade   prisúdilo   len   funkciu   akéhosi   kasačného   orgánu   bez   reálnej   možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).

V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovaných veciach sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií už z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Preto aj keď   okresné   súdy   ústavne   neakceptovateľným   spôsobom   pochybili,   keď   nedali sťažovateľke   možnosť   vyjadriť   sa   k   listinným   dôkazom,   jeho   preskúmaniu   ani   k   nimi uskutočnenému   právnemu   posúdeniu,   ich   pochybenie   nemožno   pričítať   na   ťarchu najvyššiemu súdu, keďže tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenia najvyššieho súdu ani jeho postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých uznesení, za také, ktoré porušujú sťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ   sťažovateľka   namieta,   že   najvyšší   súd   neodôvodnil   odklon   od   judikatúry ústavného súdu, na ktorú poukázala v podanom dovolaní (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS   60/04),   pričom   uvádza,   že   povinnosťou   najvyššieho   súdu   bolo   svoje   odlišné stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka, ktorá už bola právoplatne vyriešená   podstatne   odlišným   spôsobom,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   vyjadrenie obsiahnuté v náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013, v ktorom uviedol, „že tam riešená situácia bola odlišná. Tam totiž súd rozhodoval o odklade už nariadenej exekúcie, ktorému vyhovel,   pričom sťažovateľom bol práve oprávnený,   ktorý bol týmto postupom dotknutý.   Oprávnený   má   totiž   záujem   na   pokračovaní   exekúcie   a   pokiaľ   sa   súd   chce stotožniť s argumentmi povinného o odklade, má oprávnený v zásade právo predniesť svoje protiargumenty   a   donútiť   súd,   aby   mu   na   podstatné   z   nich   dal   riadnu   odpoveď. V tu prerokúvanej veci však, ako už bolo uvedené, ide o situáciu presne opačnú, v dôsledku čoho na ňu nemožno aplikovať závery uvedené v citovanom náleze.“.

Sťažovateľka   v súvislosti   s „devätnástym   odôvodnením“   smernice   o nekalých podmienkach   namieta,   že   všeobecné   súdy   nezohľadnili   špecifikum   dané   citovaným odôvodnením,   ktoré z pod   vecného   rozsahu   smernice   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   vyníma   zmluvné   podmienky   v   poistných   zmluvách, pričom podľa sťažovateľky cieľom citovanej smernice podľa jej „devätnásteho odôvodnenia“ je, že dohoda o rozhodcovskom konaní nemôže byť neprijateľnou podmienkou, ak je dohodnutá v poistnej zmluve.

Ústavný súd sa stotožňuje s tou časťou argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej uvádza, že nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej spotrebiteľskej zmluvy.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   sťažovateľkou   uvádzané „devätnáste   odôvodnenie“   smernice   o nekalých   podmienkach,   podľa   ktorého „keďže na účely... smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah   kvalita/cena   tovaru   alebo   dodávaných   služieb;   keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok...“ vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy (v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri hodnotení   primeranosti   ostatných   podmienok   (rozumej   ostatných   podmienok   poistnej zmluvy).   Z citovaného   odôvodnenia   smernice   o nekalých   podmienkach   však   nevyplýva vyňatie poistných   zmlúv z vecného   rozsahu smernice   o nekalých   podmienkach   en bloc, a rovnako   ani   nemožnosť   posúdenia   nekalého   charakteru   podmienky   zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.

Vo   svojej   konštantnej   judikatúre   ústavný   súd   tiež   uvádza,   že   súčasťou   obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú.

Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa ústavy, listiny a dohovoru došlo   aj   tým,   že   najvyšší   súd   sa   v posudzovaných   veciach   nedostatočne   zaoberal dôvodnosťou jej dovolacej námietky podľa § 237 písm. f) OSP založenej na tvrdení, že napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   sú   nepreskúmateľné   (arbitrárne),   keďže   sú nedostatočne   odôvodnené.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   v zhode   so   svojou   doterajšou judikatúrou   (napr.   IV.   ÚS   481/2011,   IV. ÚS 161/2012,   IV.   ÚS   196/2014)   opakovane uvádza, že považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný súd   nezistil   v posudzovaných   veciach   relevantné   dôvody   na   odchýlenie   sa   od   svojej doterajšej judikatúry, a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

Vychádzajúc   zo   všetkých   doteraz   uvádzaných   skutočností,   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   medzi   obsahom   sťažovateľkou   označených   práv   podľa   ústavy,   listiny a dohovoru   a napadnutými   uzneseniami   najvyššieho   súdu,   ako   aj   postupom,   ktorý predchádzal   ich   vydaniu,   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   na   základe   ktorej   by   po prípadnom prijatí týchto častí sťažností na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný preto pri predbežnom prerokovaní tieto časti sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

II.3.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl.   48   ods.   1   ústavy   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Cdo 219/2012 a jeho uznesením z 25. septembra 2012

Sťažovateľka   sa   tiež   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva   na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 219/2012 a jeho uznesením z 25. septembra 2012. Zo sťažnosti vyplýva, že k porušeniu tohto základného práva malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že na okresnom súde v jej veci rozhodoval vyšší súdny úradník, a nie sudca.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľka síce podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie a následne proti tomuto uzneseniu krajského súdu dovolanie, avšak námietku nesprávneho obsadenia okresného súdu, teda že namiesto sudcu konal a rozhodoval vyšší súdny úradník, ani v jednom z týchto opravných prostriedkov neuplatnila. Formálne preto využila účinné právne   prostriedky   ochrany   svojich   práv   ustanovených   zákonom,   avšak   z materiálneho hľadiska   uvedenú   námietku   v nich   neuplatnila.   Zároveň   sťažovateľka   v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že k nesplneniu podmienky   využitia   účinného   právneho   prostriedku   ochrany   práva   došlo   v jej   prípade z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Za daných okolností neprichádzal do úvahy postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 219/2012 a jeho uzneseniu z 25. septembra 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3.3   K namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   podľa   ústavy a listiny   a práva   podľa   dohovoru   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46   a   nasl.   ústavy,   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   konštatoval,   že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota   sťažovateľa   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Predmetom   prieskumu   zo   strany   ústavného   súdu   bola   vo   vzťahu   k   tejto   časti sťažností námietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch učinených v rozpore so zákonnými podmienkami a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutých uznesení zo strany krajského súdu.

Krajský súd sa v uznesení sp. zn. 15 CoE 294/2011 z 30. novembra 2011 v rámci odvolacieho prieskumu stotožnil s právnymi názormi formulovanými v uznesení okresného súdu sp. zn. 10 Er 291/2011 z 15. júna 2011 a doplnil, že «Odvolaním napadnuté uznesenie vychádza   z   právneho   názoru   okresného   súdu,   že   poistná   zmluva   uzavretá   medzi oprávneným a povinným je vo svojej podstate zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 ods. 1 Občianskeho   zákonníka   v   znení   účinnom   od   01.   01.   2008   (s   prihliadnutím   na   povahu účastníkov, obsah zmluvy - i v tomto prípade ide o sústavné poskytovanie služieb alebo dodávanie tovaru rovnakého druhu, za ktoré sa platí v priebehu ich dodávania formou splátok, a vopred pripravený formulár zmluvy).

Poistná zmluva, ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto je   rozhodcovská   doložka,   od   ktorej rozhodcovský súd odvodzuje   svoju   právomoc   konať a rozhodnúť   vo   veci.   ktorú   exekučný   súd   správne   vyhodnotil   ako   neplatnú.   Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke, tak ako je formulovaná v časti XV bod 2. Všeobecných poistných podmienok je, že spotrebiteľovi je fakticky odoprela možnosť brániť svoje   práva   pred   všeobecným   súdom.   Exekučný   súd   správne   konštatoval,   že   napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými   stranami   a   to   samozrejme   v   neprospech   spotrebiteľa   (dlžníka).   Spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah všeobecných poistných podmienok, ktoré sú   súčasťou   zmluvy   o   poistení,   nemohol   vyjednávať,   jedinou   alternatívou   bolo   prijatie, alebo   odmietnutie   návrhu   oprávneného   ako   celku.   Spotrebiteľ   sa   podpisom   zmluvy, obsahom   ktorej   je   aj   takáto   doložka,   reálne   vopred   vzdáva   práva   na   účinnú   procesnú obranu   (či   už   z nevedomosti   alebo   nemožnosti   vyplývať   na   obsah   zmluvy),   čo   je   v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil z tých istých dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia okresný súd. Upresňuje, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci, bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou podľa ust. § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. v) zákona č. 40/1964   Zb.   Občianskeho   zákonníka   a   od   počiatku   neplatnou   podľa   §   53   ods.   5 Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.2008 (nie ods. 4 cit. ust. ako nesprávne uviedol v rozhodnutí exekučný súd - toto pochybenie však nemá žiaden zásadný vplyv na vecnú správnosť   rozhodnutí:   exekučného   súdu,   pretože   znenie   ust.   §   53   ods.   4   Občianskeho zákonníka účinného do 31. 12. 2007 s textom znenia, ust. § 53 ods. 5 účinného od 01. 01. 2003   je   zhodné   a   stanovuje:   „Neprijateľné   podmienky   upravené   v   spotrebiteľských zmluvách   sú   neplatné.“).   Čiastočná   nesprávnosť   dôvodov   uznesenia   okresného   súdu nemala   za   následok   nesprávnosť   rozhodnutia   okresného   súdu.   Rozhodnutie   exekučného súdu zodpovedá a je správne aj v zmysle smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (čl. 3 V), na ktorú odkazuje okresný súd, ktorá bola implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01. 04. 2004 zákonom č. 150/2004 Z. z. z 02. 03. 2004, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov   (do   ust.   §§   52   až   54   Občianskeho zákonníka).   Podľa   článku   288   Zmluvy   o   Európskej   únii   (bývalý   článok   249   Zmluvy   o založení ES) smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určený pokiaľ ide o výsledok,   ktorý sa má dosiahnuť.   Členské štáty majú širokú možnosť voľby,   akú formu implementácie príslušnej smernice do svojho právneho poriadku zvolia.

Skutočnosť, že exekučný súd v snahe obhájiť svoje rozhodnutie - zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v odôvodnení rozhodnutí analyzuje pramene právneho poriadku a judikatúry Európskeho spoločenstva, z ktorých vyplýva   povinnosť   členských   štátov   a   ich   orgánov   zabezpečiť,   aby   nekalé   podmienky v zmluvách   nezaväzovali   spotrebiteľov   a   prihliadať   ex   offo   k   ich   neplatnosti,   značí zdôraznenie zodpovednosti exekučného súdu v každom štádiu exekučného konania náležité skúmať, či v konkrétnom prípade nie sú prekážky pre vykonanie exekúcie. Ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. 01. 2008, ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2. ZoRK dávajú dostatočný zákonný priestor pre argumentáciu právneho   záveru   exekučného   súdu,   že   žiadosť   exekútora,   je   nutné   zamietnuť   z   dôvodu nevykonateľnosti   exekučného   titulu.   Spotrebiteľská   zmluva   nie   je   samostatným   typom zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy,   pre   ktorú   najmä   Občiansky   zákonník,   ale   aj   iné   právne   predpisy   ustanovujú osobitné podmienky a určujú aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú   byť.   tzv.   neprijateľné   podmienky   na   ochranu   tzv.   slabšej   zmluvnej   strany   - spotrebiteľa.   Úprava   spotrebiteľskej   zmluvy   tvorí   právny   základ   ochrany   spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva.».

Krajský   súd   v   uznesení   sp.   zn.   15   CoE   43/2011   zo   16.   marca   2011,   ktorým   sa stotožnil   s   právnymi   názormi   vyjadrenými   okresným   súdom   v   jeho   uznesení   sp.   zn. 14 Er 1112/2009 z 12. novembra 2010, predovšetkým uviedol, že:

«Odvolací   súd   sa   zaoberal   aj   správnosťou   preskúmania   rozhodcovskej   doložky okresným súdom v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca osobitných zmluvných dojednaní č. 1/2007 k poistnej zmluve v danom   prípade   spôsobuje   hrubý   nepomer   v   právach   a   povinnostiach   v   neprospech spotrebiteľa   (§   53   ods.   1   Občianskeho   zákonníka;   ďalej   len   OZ).   Nie   každá   zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná.   Pokiaľ   je   však   zmluvná   podmienka   v   hrubom   nepomere   v   neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň   týmto   vzniká   základ   pre   docielenie   skutočnej   rovnosti,   pretože   na   absolútne neplatnú   zmluvnú   podmienku   súd   prihliadne   aj   bez   návrhu   a   rovnako   bez   návrhu   súd exekúciu   zastaví   o   plnenie   z   takejto   neprijateľnej   zmluvnej   podmienky.   Ak   by   takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského   súdu,   ktorý   svoju   právomoc   odvodzoval   z   neprijateľnej   rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK). Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6   ods.   1   smernice   Rady   ES   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   -   postarať   sa   o   to,   aby   spotrebiteľov   nekalé   podmienky v záujme   vyššej   kvality   života   bežných   ľudí   nezaväzovali.   Pokiaľ   pri   preskúmaní rozhodcovského rozsudku v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zistí exekučný   súd   vyššie   uvedené   nedostatky,   potom   návrh   na   vydanie   poverenia   zamietne. Cieľom   rozhodcovskej   zmluvy   je   dosiahnuť   prejednanie   prípadného   sporu   arbitrom rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V   porovnaní   s   ostatnými   zmluvnými   podmienkami   je   význam   rozhodcovskej   doložky osobitný, pretože v krízových situáciách vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže, sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov   súkromného   práva   arbitrom   vrátane   princípu   dobrých   mravov   je   plne opodstatnená.   Nejde   teda   v   prípade   rozhodovania   rozhodcom   o   výkon   verejnej   moci. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť   legitimitu   pre   exekučný   titul   nesleduje   zachovanie   rovnováhy   medzi   zmluvnými stranami,   ktorá   skutočnosť   je   nesporne   v   neprospech   spotrebiteľa.   V   danej   veci rozhodcovská doložka napriek jej formálnemu vymedzeniu v rámci osobitných zmluvných dojednaní   č.   1/2007   k   poistnej   zmluve   nesleduje   zachovanie   rovnováhy   v   právach a povinnostiach zmluvných strán. Spotrebiteľ s ohľadom. na vzdialenosť miesta konania v prípade podania, návrhu, zo strany veriteľa nemá možnosť sa relevantným spôsobom brániť proti návrhu, ani sa zúčastniť rozhodcovského konania. Nerovnováha vo vzájomnom vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ktorú toto zmluvnú dojednanie zakladá má reálny základ a v žiadnom prípade nevyplýva len zo skutočnosti, že povinný „len nevyužil svoje procesné oprávnenia“. Spotrebiteľ okrem uvedeného ani nemal možnosť domáhať sa skončenia konania na súde v mieste jeho bydliska. Podpisom zmluvy, ktorej obsahom bolo aj dojednanie rozhodcovskej doložky v naznačenom znení sa spotrebiteľ dopredu reálne vzdal práva na účinnú právnu obranu.»

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenia krajského súdu   za   neodôvodnené   a   nepreskúmateľné,   keďže   z   nich   vyplýva   dostatok   právne relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutia prijaté v daných veciach krajským súdom. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti   namietaných   rozhodnutí   všeobecného   súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ich ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru, že v posudzovaných veciach sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či iných pochybení,   ktoré   by   zakladali   rozpor   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   s   obsahom základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľky, ktorými poukazuje   aj   na   nejednotnosť   rozhodovacej   praxe   všeobecných   súdov   pri   rozhodovaní o vecne   a   právne podobných   veciach.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   v zhode   so   svojou doterajšou judikatúrou (m. m. I. ÚS 17/01) predovšetkým zdôrazňuje, že mu neprislúcha zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   a   suplovať   právomoc,   ktorá   je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   zverená najvyššiemu súdu. Ústavný súd zároveň poznamenáva,   že   vývoj   právnych   názorov   všeobecných   súdov   v   právne   obdobných prípadoch   nemožno   automaticky   stotožňovať   s   porušením   základného   práva   na   súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej   argumentácii.   Je   pritom   vecou   (a   najmä   povinnosťou)   vo   veci   konajúcich všeobecných   súdov   vysporiadať   sa   nielen   so   zákonnosťou,   ale   aj   ústavnosťou   svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Keďže   napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu   nevykazujú   znaky   svojvôle   a   sú dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľných sťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012 a iné).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzi napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí týchto častí sťažností mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj tieto časti sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Pretože sťažnosti sťažovateľky boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014