znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 367/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. N., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom Mgr. P. M., V., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   sp. zn. 2 Tos/34/2010 z 18. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. N. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2010 doručená sťažnosť M. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 50   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a svojich práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos/34/2010 z 18. augusta 2010 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, útvaru pre   boj   s organizovanou   kriminalitou...,   z 20.   júla   2009   bolo   sťažovateľovi   vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona. Po výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 Tp 28/2010 z 12. februára 2010 bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že lehota väzby začala   plynúť   10.   februára   2010.   Uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   4 Tpo 5/2010 z 18. februára   2010   bola   zamietnutá   sťažnosť   podaná   sťažovateľom   proti   uzneseniu okresného súdu. Zároveň nebol prijatý písomný sľub sťažovateľa ani nariadený dohľad probačného a mediačného úradníka na nahradenie väzby.

Sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného obhajcu podal 19. júla 2010 na Krajskej prokuratúre   v Nitre   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   žiadosť   o prepustenie   z väzby na slobodu   (ďalej len „žiadosť o prepustenie z väzby“). Prokurátor krajskej   prokuratúry nevyhovel   jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   a „odstúpil“ ju   okresnému   súdu.   Dňa 2. augusta   2010   bola   okresnému   súdu   podaná   obžaloba   pre   obzvlášť   závažný   zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona s poukazom na § 138   písm. i)   Trestného   zákona.   Následne   okresný   súd   nariadil   na 12.   august   2010 termín   neverejného   zasadnutia   z dôvodu   rozhodnutia   o väzbe   sťažovateľa   (a   ďalších obvinených) po podaní obžaloby, ako aj z dôvodu rozhodnutia o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. O termíne neverejného zasadnutia bol obhajca sťažovateľa oboznámený 6. augusta 2010 doručením písomného upovedomenia. Ešte v ten istý deň obhajca doručil okresnému súdu   ospravedlnenie   svojej   neúčasti   na   nariadenom   neverejnom   zasadnutí   z dôvodu čerpania riadnej dovolenky. Dňa 12. augusta 2010 sa na okresnom súde uskutočnilo bez prítomnosti sťažovateľovho obhajcu neverejné zasadnutie, na ktorom okresný súd okrem iného rozhodol uznesením sp. zn. 6 T 38/2010 aj o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, pretože naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, jeho žiadosť o prepustenie   z väzby   zamietol,   neprijal   jeho   písomný   sľub   a nenahradil   jeho   väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ bezprostredne po vyhlásení tohto uznesenia   podal   sťažnosť.   Napadnutým   uznesením   krajského   súdu   bola   jeho   sťažnosť zamietnutá.

Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   jeho   obhajca   nemohol   z objektívnych   dôvodov zúčastniť   jeho   výsluchu   pred   rozhodnutím   okresného   súdu,   pričom   svoju   neúčasť aj s uvedením prekážky a času jej trvania s dostatočným predstihom ospravedlnil. Preto bolo podľa   jeho názoru   povinnosťou   okresného   súd   jeho výsluch   pred   rozhodnutím   o väzbe odročiť   na   iný   termín   po   odpadnutí   prekážky   brániacej   obhajcovi   v účasti   na   tomto výsluchu.   Sťažovateľ   poukázal   aj   na   existenciu   dostatočného   časového   priestoru   na   to, aby o jeho väzbe mohlo byť rozhodnuté v zákonom ustanovenej lehote, keďže lehota väzby z prípravného konania by mu uplynula 10. septembra 2010, teda po odpadnutí prekážky na strane   obhajcu   (po   20.   auguste   2010),   a   zároveň   by   zostal   časový   priestor aj na rozhodovanie sťažnostného súdu.

Sťažovateľ   v ďalšej   časti   sťažnosti   podrobne   cituje   relevantné   články   ústavy, dohovoru a Trestného poriadku. Taktiež cituje z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Podľa názoru sťažovateľa napriek tomu, že v jeho prípade išlo o nutnú obhajobu, okresný   súd   uskutočnil   jeho   výsluch   pred   rozhodnutím   o väzbe   bez   účasti   obhajcu a následne rozhodol o jeho ponechaní vo väzbe a o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby.   Keďže   krajský   súd   neodstránil   procesné   pochybenie   okresného   súdu,   ktorý pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby vykonal jeho výsluch bez prítomnosti niektorého zo zvolených obhajcov, došlo podľa sťažovateľa postupom krajského súdu k porušeniu jeho označených práv [čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru].

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Krajský súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/34/2010 uznesením zo dňa 18. 08. 2010 porušil základné právo M. N. na obhajobu zaručené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské práva a základné slobody zaručené v čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. c/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 2 Tos/34/2010 zo dňa 18. 08. 2010 zrušuje a Krajskému súdu Nitra prikazuje, aby prepustil M. N. neodkladne z väzby na slobodu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom, resp. rozhodnutím orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku je všeobecný súd povinný o čase a mieste výsluchu   obvineného   (v   danom   prípade   sťažovateľa)   vhodným   spôsobom   upovedomiť obhajcu,   ak   je   dosiahnuteľný.   Tejto   povinnosti   si   bol   vedomý   aj okresný   súd,   keď písomným   upovedomením   z 3.   augusta   2010   oznámil   obhajcovi   sťažovateľa,   že   je nariadený termín neverejného zasadnutia senátu na 12. august 2010, predmetom ktorého bude   rozhodnutie   o väzbe   sťažovateľa   po   podaní   obžaloby,   ako   aj   o jeho   žiadosti o prepustenie   z väzby.   Obhajca   sťažovateľa   písomným   podaním   zo   6.   augusta   2010 ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   neverejnom   zasadnutí   (čerpanie   riadnej   dovolenky od 9. augusta do 20. augusta 2010), avšak nepožiadal o jeho odročenie.

V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd za významné posúdiť, či pochybil krajský súd, ak sa stotožnil s postupom okresného súdu pri plnení povinnosti uloženej mu Trestným   poriadkom   a   podmienenej   obsahom   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľa garantovaných ústavou, listinou a dohovorom. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol povinný upovedomiť obhajcu sťažovateľa o mieste a čase výsluchu vhodným spôsobom za predpokladu, že bol dosiahnuteľný. Už samotná formulácia tohto ustanovenia „vhodným spôsobom, ak je dosiahnuteľný“ neprikazuje všeobecnému súdu využiť konkrétny určený spôsob upovedomenia obhajcu. Zákonodarca dokonca splnenie tejto povinnosti zo strany všeobecného súdu nevyžaduje za každých okolností, pretože pri jeho snahe ho limituje dosiahnuteľnosťou obhajcu. Ak sa teda okresnému súdu síce podarilo upovedomiť obhajcu sťažovateľa o termíne neverejného zasadnutia senátu, avšak ten sa ho nemohol zúčastniť z dôvodu   čerpania   riadnej   dovolenky,   pričom   výsluch   sťažovateľa   vykonal   aj v jeho neprítomnosti,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   konal   spôsobom   súladným   so zákonom (porovnaj napr. III. ÚS 392/09). V danom prípade išlo o väzobnú vec, ktorá si vyžaduje prednosť, bezodkladnosť a urýchlenosť pri rozhodovaní (§ 2 ods. 6 a § 238 ods. 3 Trestného poriadku a čl. 5 ods. 4 dohovoru). Z uvedeného vychádzal aj krajský súd ako súd druhého stupňa,   ktorý   sa   s   procesným   postupom   okresného   súdu   tým,   že   sťažnosť   sťažovateľa zamietol, stotožnil. Takýto postup je v súlade aj s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej nemožno úspešne namietať porušenie určitého ústavou alebo medzinárodnou zmluvou   garantovaného   práva   alebo   slobody   takým   postupom   dotknutého   všeobecného súdu,   ktorý   by   mohol   mať   za   následok   porušenie   iného   ústavou,   resp.   medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody (IV. ÚS 62/08).

Napokon ústavný súd poukazuje na § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon)   v   znení   neskorších   predpisov,   podľa   ktorého   je   advokát   povinný   pri   výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Podľa názoru ústavného súdu sa obhajca sťažovateľa preto mal pokúsiť zabezpečiť   zastúpenie   klienta   na   neverejnom   zasadnutí   substitútom,   avšak   zo   sťažnosti nevyplýva, že by bol túto možnosť využil.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa,   ako   aj   vyzývať   ho   na   predloženie splnomocnenia pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, keďže ju k svojej sťažnosti nepripojil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010