znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 367/08-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. R., Z., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods.   1,   2   a   čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 63/07 z 30. októbra 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2008 doručená sťažnosť Ing. I. R., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 63/07 z 30. októbra 2007.

Podaním doručeným ústavnému súdu 8. februára 2008 sťažovateľ doplnil sťažnosť o ďalšie listinné dôkazy.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol nasledovné skutočnosti:«Manželka P. R. a matka našej dcéry maloletej P. narodenej dňa... ma dňa 6. 12. 2002 po návrate z pôrodnice vyhodila zo spoločnej domácnosti. Od apríla 2003 mi matka maloletej P. bráni v styku s mojou dcérou, ktorú som už nevidel takmer päť rokov. S matkou sa neviem dohodnúť v otázke úpravy styku s mojou dcérkou, hoci som sa v minulosti s ňou snažil   skontaktovať   osobne,   telefonicky   alebo   písomne.   Na   Okresnom   súde   Bratislava V prebieha pod sp. zn. 68 Croz 54/03 konanie o rozvod môjho manželstva s P. R., ktoré konanie bolo začaté na návrh mojej manželky, a toho času je prerušené.

Podaním   zo   dňa   26.   3.   2004   doručeným   dňa   7.   4.   2004   Okresnému   súdu Bratislava III podala moja manželka návrh na úpravu práv a povinností rodičov k mal. P. Dňa   22.   4.   2004   som   na   Okresný   súd   Bratislava   V podal   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia o úprave môjho styku s mal. dcérou P. Uznesením Okresného súdu Bratislava V zo dňa 7. 5. 2004, sp. zn. 17 P 103/04 bol môj návrh zamietnutý z dôvodu, že je potrebné vykonať v danej veci rozsiahlejšie dokazovanie, ktoré je nevyhnutné pre určenie frekvencie a podmienok realizácie styku, čo však prekračuje rámec rozhodovania o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Podaním   zo   dňa   19.   5.   2004   doručeným   dňa   20.   5.   2004   Okresnému   súdu Bratislava V som podal návrh na úpravu môjho styku s mal. dcérou P.

Uznesením Okresného súdu Bratislava V zo dňa 28. 7. 2004, č. k. 17 P 103/04-28 bolo rozhodnuté o prenesení miestnej príslušnosti na konanie vo veci úpravy môjho styku s mal. dcérou P. na Okresný súd Bratislava III a následne bol predmetný spis dňa 13. 9. 2004   zaslaný   Okresnému   súdu   Bratislava   III.   V priebehu   konania   na   Okresnom   súde Bratislava III matka spolu s mal. dcérou P. zmenila bydlisko a Okresný súd Bratislava III spis postúpil v zmysle rozvrhu práce. Následne Okresný súd Bratislava III spojil oba návrhy (návrh matky na úpravu práv a povinností k mal. P. a môj návrh na úpravu môjho styku s mal. dcérou P.) na spoločné konanie, ktoré bolo následne vedené pod sp. zn. 37 P 350/05. Návrhom   zo   dňa   12.   12.   2006   doručeným   toho   istého   dňa   Okresnému   súdu Bratislava III som sa domáhal vydania predbežného opatrenia, ktorým by bol upravený môj styk   s mal.   dcérou   P.   K výzve   Okresného   súdu   Bratislava   III   zo   dňa   5.   1.   2007   som predmetný návrh doplnil podaním zo dňa 8. 1. 2007.

Uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 26. 1. 2007, č. k. 37 P 282/06-29 bolo   nariadené   predbežné   opatrenie,   podľa   ktorého   mám   na   čas   do   právoplatného rozhodnutia   o   úprave   styku   právo   stretávať   sa   s mal.   P.   v čase   každý   tretí   víkend v kalendárnom roku vždy v sobotu počnúc 9,00 hod. do 12,00 hod., vždy za prítomnosti kolízneho opatrovníka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Pezinku, odbor sociálnych vecí, a to vždy tak, že v uvedené dni a hodiny si maloletú prevezmem pred bytom matky a v uvedené dni a hodiny vrátim maloletú späť matke pred jej bytom a vo zvyšku bol môj návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý (ďalej aj ako „uznesenie okresného súdu“). Uznesenie okresného súdu nadobudlo vykonateľnosť dňa 8. 2. 2007.

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 12. 4. 2007, č. k. 37 P 350/05-339 bolo rozhodnuté o zverení mal. P. na čas do rozvodu manželstva do výchovy matke, o mojej povinnosti prispievať na výživu mal. P. a zročnom výživnom.

V súvislosti   s mojím   návrhom   na   úpravu   môjho   styku   s mal.   dcérou   P.   bolo uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 12. 4. 2007, č. k. 37 P 350/05-343 okrem iného   nariadené   znalecké   dokazovanie   na   posúdenie   otázok   uvedených   v predmetnom uznesení, pričom vypracovaním znaleckého posudku bol poverený súdny znalec PhDr. K. Č., PhD. Predmetné uznesenie mi bolo prostredníctvom právneho zástupcu doručené dňa 11. 5. 2007.

Uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18. 4. 2007, č. k. 37 P 350/05-366 bol výrok uznesenia Okresného súdu Bratislava III zo dňa 12. 4. 2007, č. k. 37 P 350/05- 343 zmenený v časti osoby znalca a vypracovaním znaleckého posudku bol poverený súdny znalec   PhDr.   Š.   M.   Predmetné   uznesenie   mi   bolo   prostredníctvom   právneho   zástupcu doručené dňa 25. 10. 2007.

Nakoľko   môj   styk   sa   v súlade   s uznesením   okresného   súdu   opakovane   vôbec nerealizoval,   hoci   som   sa   s kolíznym   opatrovníkom   dostavoval   pred   byt   matky,   a to z dôvodov na strane mojej manželky, dňa 9. 8. 2007 som na Okresný súd Bratislava III podal návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 10. 2007, č. k. 11 CoP 63/07-48 bolo   uznesenie   okresného   súdu   zmenené   tak,   že   môj   návrh   na   predbežné   opatrenie   sa zamieta (ďalej aj ako „uznesenie krajského súdu“).   Uznesenie krajského súdu mi bolo prostredníctvom právneho zástupcu doručené dňa 29. 11. 2007.

Vzhľadom   na   uznesenie   krajského   súdu   som   svoj   návrh   na   nariadenie   výkonu rozhodnutia dňa 18. 12. 2007 vzal späť.»

Sťažovateľ namieta, že označeným uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a čl. 8 dohovoru.

K porušeniu zásad spravodlivého procesu došlo podľa sťažovateľa najmä tým, že

- krajský súd porušil princíp prezumpcie neviny, keď v dôvodoch napadnutého uznesenia označil sťažovateľa „ako dopúšťajúceho sa závažného konania proti matke maloletej“ (napriek tomu, že v trestnom konaní bol spod žaloby oslobodený zatiaľ neprávoplatným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 137/06 z 28. januára 2008) a z takéhoto správania sťažovateľa vyvodzoval aj záver o jeho vzťahu k maloletej,

- uznesenie krajského súdu je arbitrárne a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

V rozhodnutí krajského súdu brániaceho predbežnej úprave styku rodiča s maloletým dieťaťom vidí sťažovateľ aj porušenie svojho práva na súkromie, práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30. 10. 2007, č. k. 11 CoP 63/07-48 porušil práva sťažovateľa zaručené čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 10. 2007, č. k. 11 CoP 63/07-48 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na nové prejednanie a rozhodnutie.

3.   Sťažovateľovi   priznáva primerané   finančné zadosťučinenie v sume   50.000,-   Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktorú mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Krajský   súd   v Bratislave   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   k rukám   advokáta JUDr. J. H., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti   a túto   odmietne   (napr.   I.   ÚS   124/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 168/05, II. ÚS 132/06).

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho základných práv zaručených v označených článkoch ústavy a ľudských práv vyplývajúcich z uvedených ustanovení dohovoru došlo v konaní o nariadenie predbežného opatrenia o úprave styku s maloletou dcérou P.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojenej   listinnej   dokumentácie,   ako   aj z vyžiadaného súdneho spisu Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) zistil, že napriek tomu, že prvostupňový súd mal vo veci starostlivosti o maloletú P. preukázané, že je potreba dočasnej úpravy styku podľa návrhu otca v súlade so záujmami maloletej, krajský súd jeho uznesenie sp. zn. 37 P 282/06 z 26. januára 2007 na základe odvolania kolízneho   opatrovníka   a matky   maloletej   zmenil   a návrh   sťažovateľa   na   predbežné opatrenie uznesením sp. zn. 11 CoP 63/07 z 30. októbra 2007 zamietol.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru

Sťažovateľ namietal v prvom rade porušenie zásady prezumpcie neviny garantovanej čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy sa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Sťažovateľom označené výroky krajského súdu „... pokiaľ ide o žiadosť matky, aby sa styk upravoval za jej prítomnosti uvedené riešenie odvolací súd vzhľadom na záujem maloletej nepovažuje za najvhodnejší vzhľadom na začaté trestné stíhanie otca, kde sa dopúšťal závažného konania voči matke, i z pohľadu na túto skutočnosť je potrebné zvážiť, či je takéto správanie otca voči matke maloletej vhodné aj vo vzťahu k maloletej...“, ktorými malo dôjsť v jeho prípade k porušeniu zásady prezumpcie neviny, sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu z 30. októbra 2007.

Podľa sťažovateľa z obsahu uvedenej formulácie, ako aj z jej kontextu vyplýva, že krajský súd si osvojil záver, že sťažovateľ sa konania uvedeného v obžalobe prokurátora podanej   okresnému   súdu   31.   októbra   2006   dopustil.   Sťažovateľ   pritom   uviedol,   že rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   3   T   137/06   z   28.   januára   2008   bol   spod   žaloby oslobodený.

Prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania. K jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby („public official“), ktoré sa týkajú osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred tým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom. Dokonca aj pri absencii formálneho konštatovania postačuje tiež argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná osoba považuje obvineného   za   vinného   (napr.   Daktaras v.   Litva,   §   41   a obdobne   Allenet   de   Ribemont v. Francúzsko, § 35).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre poukazuje na základný rozdiel vo výrokoch úradných osôb, ktoré majú vzťah k prezumpcii neviny (napr. Adam Wloch v. Poľsko z 26. januára 1999). Podľa judikatúry ESĽP treba robiť rozdiel medzi   výrokmi,   ktoré   odrážajú   alebo   vyjadrujú   názor,   že   dotknutá   osoba   je   vinná, a výrokmi,   ktoré   iba   vyjadrujú   stav   podozrenia   („a   state   of   suspicion“).   Prvé   porušujú prezumpciu   neviny,   zatiaľ   čo   druhé   boli   považované   za   prijateľné   alebo   vyhovujúce („unobjectionable“) v rôznych situáciách posudzovaných ESĽP (napr. Lutz v. Nemecko, rozsudok z 25. augusta 1987, séria A, č. 123, § 62, Englert v. Nemecko, rozsudok z 25. augusta   1987,   séria   A,   č. 123,   § 39,   Nölkenbockhoff   v.   Nemecko,   §   39   a Leutscher v. Holandsko, rozsudok z 26. marca 1996, č. 52/1994/499/581, § 31).

Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny, má byť posudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli tieto výroky urobené (Daktaras v. Litva, § 43, Adolf v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 26. marca 1982, séria A, č. 49, § 36-41).

Ústavný   súd   v okolnostiach   prípadu   posudzoval   sťažovateľom   napádané   výroky krajského   súdu   v kontexte   celého   konania vo   veci   starostlivosti   o maloletú,   upraveného príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   a zákona č. 36/2005   Z.   z.   o rodine   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktorého predmetom nebolo rozhodovanie o otázke viny   sťažovateľa   za   trestný   čin,   ale   o otázke   opodstatnenosti   nariadenia   predbežného opatrenia o úprave styku rodiča s maloletou.

Z obsahu napadnutej časti odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu vyvodiť záver, že by dôvody vedúce odvolací súd k zamietnutiu návrhu   sťažovateľa   na   predbežné   opatrenie   odrážali   alebo   vyjadrovali   jeho   názor,   že sťažovateľ   je   vinný,   aj   keď   pripúšťa,   že   niektoré   v ňom   použité   formulácie   nie   sú najvhodnejšie.   Možno   iba   konštatovať,   že   krajský   súd   zo   získanej   informácie   o stave trestného   konania   sp.   zn.   3 T 137/06   vedeného   okresným   súdom   (na   základe   podanej obžaloby z 31. októbra 2006 proti sťažovateľovi) považoval sťažovateľa v okolnostiach posudzovanej veci za dôvodne podozrivého zo spáchania opísaného závažného konania voči matke maloletej.

Keďže   konanie   o nariadenie   predbežného   opatrenia   o úprave   styku   s maloletou nerieši otázku obvineného a viny za trestný čin, ale týka sa rozhodovania o občianskom práve, nie sú naň aplikovateľné práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru a čl. 50 ods. 2 ústavy, ale práva týkajúce sa spravodlivého súdneho konania (podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy).

Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie práv podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru a čl. 50 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   opakovane   vyslovil,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom prípade,   ak   by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé prerokovanie jeho veci nezávislým a nestranným súdom malo podľa neho dôjsť v súvislosti s jeho   návrhom,   ktorým   sa   domáhal   na   okresnom   súde   (podaným   12.   decembra   2006 a doplneným 8. januára 2007) vydania predbežného opatrenia o úprave styku s maloletou dcérou P. na čas do právoplatného rozhodnutia vo veci samej (o úprave styku s maloletou) vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   37   P   350/05.   Okresný   súd   rozhodujúc   o návrhu sťažovateľa uznesením sp. zn. 37 P 282/06 z 26. januára 2007 nariadil predbežné opatrenie, podľa ktorého sa má sťažovateľ v období do právoplatného rozhodnutia o úprave styku právo stretávať s maloletou P. v čase každý tretí víkend v kalendárnom roku vždy v sobotu od   9.00   h   do   12.00   h,   a to   vždy   za   prítomnosti   kolízneho   opatrovníka   Úradu   práce, sociálnych   vecí   a rodiny   v Pezinku,   odboru   sociálnych   vecí   (ďalej   len   „kolízny opatrovník“), a pritom vždy tak, že v uvedené dni a hodiny si maloletú prevezme pred bytom matky a v uvedené dni a hodiny vráti maloletú späť matke pred jej bytom.

Argumenty matky maloletej P. a kolízneho opatrovníka uvedené v ich odvolaní proti uzneseniu   okresného   súdu   z   26.   januára   2007   o nariadení   predbežného   opatrenia o dočasnej   úprave   styku   maloletej   s jej   otcom   krajský   súd   posúdil   ako   dôvodné.   Výrok svojho uznesenia sp. zn. 11 CoP 63/07 z 30. októbra 2007 o zmene uznesenia súdu prvého stupňa a zamietnutí návrhu sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia krajský súd založil najmä na týchto skutočnostiach a dôvodoch:

„Odvolací súd urobil dotaz na Okresný súd Bratislava III o stave trestného konania proti otcovi, pričom bolo zistené, že bola podaná obžaloba 31. 10. 2006 na otca maloletej pre   týranie   blízkej   osoby,   spôsobujúcej   jej   fyzické   a psychické   utrpenie,   najmä   bitím, údermi,   ponižovaním,   neustálym   sledovaním,   vyhrážaním,   vyvolávaním   strachu   a stresu a iným   správaním,   ktoré   ohrozovalo   jej   psychické   a fyzické   zdravie.   Tieto   útoky   mali smerovať voči matke maloletej. Ďalej bolo zistené z uznesenia Okresného súdu Bratislava V č. k. 68 Croz 54/03-520 zo dňa 22. 8. 2007, že bolo prerušené konanie o rozvod manželstva účastníkov z dôvodu, že na Okresnom súde Bratislava III prebieha aj konanie o úprave práv a povinností k maloletej na čas do rozvodu a súd rozhoduje aj o návrhu na úpravu styku otca s maloletou pod č. k 37 P 350/05, kde súd uznesením zo dňa 12. 4. 2007 nariadil znalecké dokazovanie z odboru zdravotníctvo odvetvie klinickej psychológie detí,   kde je úlohou znalca zodpovedať aj na otázky či osobnostné predpoklady a povahové vlastnosti otca sú vhodné, alebo nie pre zdravý vývoj dieťaťa, aký môže mať styk otca s maloletou vplyv na jej duševné zdravie a vývoj a aká úprava styku otca s dcérou by bola z hľadiska psychologického najvhodnejšia.

Odvolací súd rozdielne s názorom súdu prvého stupňa má za to, že za daného stavu nie je možné upravovať styk otca s maloletou. Pokiaľ v konaní bolo nariadené znalecké dokazovanie podľa dátumu jeho nariadenia je zrejmé, že znalec už posudok vypracoval a bude   možné   podľa   toho   posudku   zodpovedne   riešiť   otázku   styku   otca   s maloletým dieťaťom.   Z obsahu   spisu   vyplýva,   že   maloletá   otca   nepozná   a aj   keď   má   právo   na stretávanie sa s otcom je na zváženie, či by stretnutie s cudzou osobou za prítomnosti cudzej osoby pôsobilo na maloleté dieťa vhodne. Pokiaľ ide o žiadosť matky, aby sa styk upravoval za jej prítomnosti uvedené riešenie odvolací súd vzhľadom na záujem maloletej nepovažuje za   najvhodnejší   vzhľadom   na   začaté   trestné   stíhanie   otca,   kde   sa   dopúšťal   závažného konania voči matke, i z pohľadu na túto skutočnosť je potrebné zvážiť, či je takéto správanie otca   voči   matke   maloletej   vhodné   aj   vo   vzťahu   k maloletej.   Z uvedených   dôvodov   je odvolací   súd   toho   názoru,   že   nebola   preukázaná   danosť   práva   a naliehavosť   dočasnej úpravy   vzhľadom   na   doposiaľ   vykonané   dokazovanie   v ostatných   konaniach,   ktoré   vo veciach bežia, a preto zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol (§ 220 O. s. p.).“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04).

Ústavný   súd   sa   pri   výkone   svojej   funkcie   podľa   ústavy   zameriava   na   kontrolu zlučiteľnosti   interpretácie   a aplikácie   vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnými súdmi   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a slobodách.

Ústavný súd preto zvlášť skúmal, či v danom prípade neboli ustanovenia zákonov (najmä   relevantné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   zákona   o rodine) aplikované   spôsobom,   ktorý   by   znamenal   porušenie   označených   ústavných   práv sťažovateľa, a zistil, že to tak nie je.

Vychádzajúc z obsahu na vec sa vzťahujúce súdneho spisu ústavný súd konštatuje, že o napadnutom   uznesení   krajského   súdu   a jeho   odôvodnení   nemôže   prijať   záver,   že   by dôvody tohto rozhodnutia neboli z ústavného hľadiska udržateľné, prípadne boli svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Podľa   názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu,   že za daného stavu (skutočnosť, že dieťa bolo na čas do rozvodu manželstva rodičov zverené do výchovy matky, ďalej   tiež   skutočnosť,   že   súdom   prvého   stupňa   bola   nariadená   povinná   prítomnosť kolízneho   opatrovníka   v čase   styku   otca   s maloletou   bez   prítomnosti   matky,   ako   aj skutočnosť, že bolo nariadené znalecké dokazovanie o vplyve styku otca s maloletou na jej duševné   zdravie   a výchovu)   nemožno   upravovať   styk   otca   s maloletou,   zodpovedá príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku a zákona o rodine, ktoré majú na pamäti predovšetkým záujem maloletého dieťaťa. Závery krajského súdu preto nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Je právom všeobecného súdu vykladať   zákony   a ďalšie   právne   predpisy,   pričom   právny   názor   krajského   súdu   a jeho závery treba v posudzovanej veci považovať za legitímne.

Ústavný   súd   pripomína,   že   spravodlivosť   konania   treba   posudzovať   z hľadiska konania ako celku. Aj keď predpoklad krajského súdu vyjadrený v odôvodnení napadnutého uznesenia, že vzhľadom na dátum nariadenia znaleckého dokazovania „je zrejmé, že znalec už posudok vypracoval“, sa ukázal ako nesprávny, pretože podľa zistenia ústavného súdu tento posudok bol doručený Okresnému súdu Pezinok (ktorému bola z dôvodu prechodu výkonu súdnictva vec postúpená v januári 2008 a je vedená už pod sp. zn. 12 P 218/2008) až 27. augusta 2008, nič to nemení na jeho závere, že až podľa tohto posudku bude možné kvalifikovane riešiť otázku styku otca s maloletým dieťaťom.

V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   zistil,   že   z obsahu   predmetného   posudku vypracovaného znalcom   PhDr.   Š.   M. vyplynul záver,   že z psychologického hľadiska   je vhodné, aby sa styk otca s maloletou v nevyhnutnej adaptačnej fáze uskutočňoval podľa návrhu matky a za jej prítomnosti. Až po úspešnej adaptačnej fáze, ktorej trvanie nemožno t. č. presnejšie odhadnúť, by sa stretávanie otca s dcérou mohlo uskutočňovať aj mimo bydliska maloletej a bez prítomnosti matky. Okresný súd Pezinok následne nariadil termín pojednávania vo veci úpravy styku otca s maloletou na 25. november 2008.

Aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnuté   rozhodnutie krajského   súdu   ústavný   súd   konštatoval,   že   je   primerane   odôvodnené,   pričom   právne závery,   o ktoré   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   oprel,   možno   z ústavného   hľadiska akceptovať, a preto ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí právo na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   (III.   ÚS   3/97, II. ÚS 141/04). Navyše, pri rozhodovaní o predbežnom opatrení ide o poskytnutie dočasnej ochrany, pretože až právoplatné rozhodnutie vo veci samej je konečným rozhodnutím.

3. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe zákona.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa „s   prihliadnutím   na   konkrétne   okolnosti   danej   veci, predovšetkým na skutočnosť, že od apríla 2003 som svoju dcérku ani len nevidel, mám za to, že uznesením krajského súdu boli porušené aj moje práva vyplývajúce z čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 Ústavy SR a čl. 8 Dohovoru“.

Ústavný súd pri posudzovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa považoval za kľúčové východiská pre rozhodnutie nasledovné skutočnosti.

Rodičovské   práva   a povinnosti   patria,   tak   ako   to   uvádza   aj sťažovateľ,   obidvom rodičom. Ak rodičia žijú v manželstve, predpokladá sa, že ich vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa. Zákon o rodine úpravu výkonu rodičovských práv a povinností v určitých špecifických situáciách rieši osobitne, čo nielen umožňuje čl.   51   ods.   1   ústavy,   ale to   aj   predpokladá.   Pritom   zákon   o rodine   preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods.   1,   §   24   ods.   2   zákona   o rodine).   Až   keď   nedôjde   k dohode   rodičov   o výkone rodičovských   práv,   rozhodne   o ich   výkone   súd,   vždy   však   s   prihliadnutím   na   záujem maloletého dieťaťa.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už vysloveného právneho názoru ústavného súdu (PL. ÚS 26/05) k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy ani s čl. 8 ods. 2 dohovoru.

Z okolností   preskúmavanej   veci   vyplýva,   že   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa na ochranu jeho rodičovských práv podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru by mohlo dôjsť len v príčinnej súvislosti s porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.   Keďže   ústavný súd   dospel   k záveru, že   v danom   prípade   nemohlo byť porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 8 ods. 2 dohovoru.

Sťažovateľ navyše namieta, že dlhoročným odlúčením od jeho maloletej dcéry proti svojej   vôli   spôsobom,   ktorý   nie   je   podľa   jeho   názoru   v súlade   so   zákonom,   došlo   aj k porušeniu jeho základného práva na rešpektovanie súkromia a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Keďže namietaným porušením základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru sťažovateľ sledoval ten istý účel, ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne sa   zaoberať   touto   časťou   sťažnosti,   pretože   závery   prijaté   k časti   sťažnosti,   ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru, sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver vo vzťahu k ďalším označeným právam, ktoré už preto netreba podrobnejšie zdôvodňovať.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 ústavy, ako aj práva podľa čl. 8 dohovoru   označeným   uznesením   krajského   súdu   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 20. novembra 2008