znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 367/04-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní   o sťažnosti REaMOS,   s. r. o.,   so   sídlom   v K. N. M.,   zastúpenej   advokátom JUDr. M. S., Č., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 37/00, za účasti Okresného súdu Rožňava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo REaMOS, s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 37/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Rožňava p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 37/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. REaMOS,   s. r. o, p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc   slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Rožňava p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Rožňava j e   p o v i n n ý   uhradiť REaMOS, s. r. o., trovy právneho zastúpenia   v   sume   10 495,80 Sk   (slovom   desaťtisícštyristodeväťdesiatpäť   slovenských korún   a osemdesiat   halierov)   na   účet   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   M. S., Č., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 367/04 z 10. novembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   REaMOS,   s. r. o.,   so   sídlom v K. N. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 37/00.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   účastníčkou   konania   vedeného   pred okresným   súdom,   ktoré   bolo   začaté   15. októbra 1997   na   základe   ňou   podanej   žaloby „o zaplatenie   1 559 931,23   Sk“ z   titulu   nezaplatenej   ceny   diela,   a   to   stavebných   prác na rímskokatolíckom kostole v obci B.

Podľa sťažovateľky napriek tomu, že „konanie o zaplatenie prebieha už od roku 1997, (...) Okresný súd v Rožňave do dnešného dňa vo veci právoplatne nerozhodol“.Sťažovateľka   uviedla,   že   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   podala 28. júla 2004 a 23. augusta 2004 predsedovi okresného súdu sťažnosť na postup okresného súdu v predmetnej veci.

Sťažovateľka   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy   rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, súčasne žiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   jej   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a úhradu trov konania.

Predseda okresného súdu podaním sp. zn. Spr 1517/04 doručeným ústavnému súdu 13. decembra 2004 predložil k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Návrh   na   začatie   konania   podal   žalobca   REaMOS,   s.   r.   o.   K.   N.   M.,   proti žalovaným:   1)   Rímskokatolícke   biskupstvo   R.,   2)   Obci   B.   a   3)   Rímsko-katolíckemu farskému úradu Š. o zaplatenie sumy 1.559.931,23 Sk na základe uzavretej zmluvy o dielo. Tento   návrh bol pôvodne   podaný na Krajský   súd v Košiciach   dňa   20. 10. 1997,   ktorý uznesením zo dňa 20. 2. 1998 konanie vo veci zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku. Nakoľko žalobca dodatočne súdny poplatok zaplatil Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 5. 6. 1998 zrušil uznesenie o zastavení konania. Po zaslaní žaloby na vyjadrenie žalovaným   vo   veci   bolo   vytýčené   pojednávanie   na   31. 1. 2000,   ktoré   bolo   odročené na neurčito   za   účelom   uskutočnenia   jednania   medzi   účastníkmi   ohľadom   odsúhlasenia vykonaných   prác.   Po   námietke   žalovaného   v   3. rade   ohľadom   vecnej   nepríslušnosti Krajského súdu v Košiciach, tento prípisom zo dňa 1. 2. 2000 vec postúpil tunajšiemu súdu v zmysle ust. § 104a ods. 2 O. s. p. Spis bol tunajšiemu súdu zaslaný dňa 22. 2. 2000. Vec na tunajšom súde bola podľa rozvrhu práce pridelená na rozhodnutie sudkyni JUDr. A. H. Žaloba bola doručená žalovanému v 3. rade na vyjadrenie dňa 19. 3. 2001 a zaslaná výzva účastníkom na oznámenie, či uskutočnili jednanie ohľadom odsúhlasenia vykonaných prác a zaslať záznam o tomto jednaní ako aj súpis vykonaných prác. Tieto došli súdu dňa 17. 4. 2001 a 19. 4. 2001. Vo veci bolo vytýčené pojednávanie na 18. 9. 2001, na ktorom pojednávaní súd rozhodol rozsudkom tak, že žalobu žalobcu zamietol a zamietol aj návrh žalobcu na vydanie predbežného opatrenia. Doplňujúcim rozsudkom zo dňa   17. 6. 2002   zastavil   konanie   voči   pôvodne   označenému   žalovanému   v 3. rade Rímskokatolíckemu   farskému   úradu   Š.   Po   podaní   odvolania   Krajský   súd   v Košiciach svojím rozsudkom zo dňa 27. 5. 2003 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom o zamietnutí žaloby proti žalovanej Obci B., zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia proti žalovaným, ako aj o náhrade trov prvostupňového konania vo vzťahu žalobcu a žalovanej Obci B. V ostatnej napadnutej zamietavej časti, ako aj vo výroku o zastavení konania proti pôvodne označenému Rímskokatolíckemu farskému úradu Š. a vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými rozsudok prvostupňového súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Nepriznal žalovanej Obci B. náhradu trov odvolacieho konania. Zrušil   uznesenie   zo   dňa   17. 6. 2002   o   zamietnutí   návrhu   žalobcu   na   oslobodenie od súdnych poplatkov. Súd potom doplňoval dokazovanie v zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach a zisťoval právnu subjektivitu žalovaných. Vo veci potom bolo vytýčené   pojednávanie   na 24. 2. 2004,   odročené   na   19. 3. 2004,   ktoré   bolo   odročené na neurčito za účelom doručenia vyjadrenia správcu Farnosti H. žalobcovi. Po vyjadrení žalobcu vo veci bolo vytýčené pojednávanie na 1. 10. 2004, na ktorom pojednávaní súd zamietol   návrh   na pripustenie,   aby   do   konania   na   strane   žalovaných   pristúpil   ďalší účastník ako žalovaný v 4. rade, a to Rímskokatolícka cirkev, farnosť B. Toto pojednávanie bolo   odročené   na 5. 11. 2004   a   na   7.   12.   2004.   Toto   pojednávanie   bolo   odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania.

Primeranosť dĺžky konania sa posudzuje vždy aj podľa miery zložitosti veci, a to skutkovej ako aj právnej.

Vec spisovej značky Cb 37/04 (správne Cb 37/00, pozn. ústavného súdu) je z tohto hľadiska   ako   vec   s   vysokým   stupňom   skutkovej   zložitosti.   Vo   veci   sa   jedná   o   nároky z uzavretej   zmluvy   o   dielo,   pričom   v   konaní   okrem   posúdenia   obsahu   tejto   zmluvy a vzniknutých   nárokov   z   tejto   zmluvy,   sa   vykonáva   dokazovanie   aj   ohľadom   právnej subjektivity účastníkov, ktorí zmluvu uzavreli.“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   17. decembra 2004   sa   právny   zástupca sťažovateľky vyjadril k stanovisku predsedu okresného súdu takto:

„Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   REaMOS   so   sídlom   v K. N. M.   má   iný   náhľad na postup súdov v napadnutej veci, považujeme za potrebné podať toto stanovisko. Napriek tomu, že Okresný súd Rožňava si musel byť vedomý toho, že návrh bol podaný 20. 10. 1997 a ku dňu zaslania spisu OS v Rožňave 22. 02. 2000, uplynula doba takmer troch rokov, napriek tomu trvalo 13 mesiacov, kým bol návrh zo strany Okresného súdu v Rožňave zaslaný na vyjadrenie odporcovi v 3.   rade,   čo je zjavne neprimerané na doručenie žaloby.

Na prvom pojednávaní Okresný súd v Rožňave dňa 18. 09. 2001 po odstupe piatich mesiacov od doručenia vyjadrení vo veci návrh zamietol, hoci vo vyjadrení sa uvádza, že ide o vec s vysokým stupňom skutkovej zložitosti, čo je v príkrom rozpore s tým, že bez akéhokoľvek dokazovania na prvom pojednávaní návrh zamietol.

Keďže fakticky bez dokazovania návrh bol zamietnutý, po odvolaní bol rozsudok Okresného súdu v Rožňave zrušený, čo ide taktiež na vrub Okresného súdu v Rožňave, nakoľko   došlo   k   zamietnutiu   návrhu   bez   akéhokoľvek   dokazovania,   čo   je   vytýkané i v rozsudku odvolacieho súdu, a preto je potrebné vykonávať ďalšie dokazovania, došlo vinou OS Rožňava k rozhodnutiu, ktoré nemalo oporu v dokazovaní a následne k vráteniu veci krajským súdom so zaujatím stanoviska dokazovanie vykonať.

Po pojednávaní dňa 19. 03. 2004, napriek urgenciám z 28. 7. 2004 a 23. 8. 2004 súd nevytýčil   pojednávanie,   preto   13. 09. 2004   bola   podaná   sťažnosť   Ústavnému   súdu   SR Košice, nakoľko 6 mesiacov vo veci podľa názoru navrhovateľa opäť nebolo konané. S   prihliadnutím   na   to,   že   vec   bola   podaná   ako   návrh   na   začatie   konania   dňa 15. 10. 1997 a do dnešného dňa nie je právoplatne ukončená napriek tomu, že okresný súd v období mesiacov október – december vykonal tri pojednávania, je zrejmé, vo veci boli spôsobené   prieťahy   a   podľa   nášho   názoru   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Na   realizáciu   ústavného   práva   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy   SR   nestačí   iba konanie a prejednávanie veci pred súdom bez meritórneho rozhodnutia.

Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené   nesprávnou   organizáciou   práce,   nedokonalým   poznaním   obsahu   samotnej podstaty   veci,   odbornou   nepripravenosťou   na   pojednávaní,   neodborným   využitím   času určeného na pojednávanie, neodborným vedením jednotlivých pojednávaní a nariaďovanie dokazovaní bez náležitého zistenia procesne významných skutočností pre toto dokazovanie. Z tohto dôvodu považujeme vyjadrenie Okresného súdu Rožňava v tom smere, že ide o   vec   s   vysokým   stupňom   skutkovej   zložitosti   za   neprimerané   časovému   sledu   úkonov a rozhodnutí vo veci a trváme na tom, že z nášho pohľadu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa, nakoľko od podania návrhu uplynulo viac ako sedem rokov a vec nie je ani zďaleka skončená.“

Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v posudzovanom konaní uvedený v písomnom vyjadrení predsedu okresného súdu sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu po oboznámení sa s obsahom posudzovaného súdneho spisu. Pri celkovom posúdení, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd prihliadol na celý obsah predloženého spisu a zohľadnil ďalšie okolnosti, ktoré z neho vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej sa nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého   akonáhle sa   konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby   sa   zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná povinnosť pre neho vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže   odročiť   len z   dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

1. Ústavný súd zistil, že predmetom napadnutého konania je nárok sťažovateľky na zaplatenie   ceny   diela   (stavby). Vychádzajúc   z   obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu ústavný súd pripúšťa určitú faktickú zložitosť veci. Vec je náročná na dokazovanie, pretože sa musí dokazovať rozsah prác, ako aj ich kvalita. Aj skutočnosť, že na strane žalovaného vystupujú 3 subjekty, ktorých právna subjektivita bola a je predmetom dokazovania a ktorých okruh sa ustálil až dodatočne, nepochybne nasvedčuje   určitej   faktickej   zložitosti   veci.   Na   zložitosť   veci   poukázal   aj   predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti, keď uviedol, že vec spisovej značky Cb 37/00 „je (...) vec s vysokým stupňom skutkovej zložitosti. Vo veci sa jedná o nároky z uzavretej zmluvy   o dielo,   pričom   v   konaní   okrem   posúdenia   obsahu   tejto   zmluvy   a   vzniknutých nárokov   z   tejto   zmluvy,   sa   vykonáva   dokazovanie   aj ohľadom   právnej   subjektivity účastníkov,   ktorí   zmluvu   uzavreli“. Avšak   pre   sudcu   rozhodujúceho   právne   veci vyplývajúce   z obchodných   vzťahov   by   stanovenie   procesného   postupu   a   zabezpečenie dôkazov v takomto konaní nemalo predstavovať osobitný problém. Vo veci predloženej na súdne   rozhodnutie   platí   stabilná   právna   úprava   obsiahnutá   v Obchodnom   zákonníku a uplatňuje sa stabilná judikatúra súdov.

Ústavný súd však pripúšťa, že v okolnostiach prípadu skutková zložitosť veci mohla negatívne ovplyvniť celkovú dobu trvania posudzovaného sporu.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľka bola počas celej doby konania zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, resp. substitučným právnym zástupcom, z čoho možno usudzovať, že riešenie   jej   právnej   veci   považuje   za   dôležité,   vyžadujúce   si   odbornú   pomoc. Sťažovateľkinu ospravedlnenú neúčasť na troch z celkového počtu šiestich pojednávaní vzhľadom na skutočnosť, že jej neprítomnosť nemala vplyv na uskutočnenie pojednávania (pojednávania   neboli   z   tohto   dôvodu   odročované),   ústavný   súd   nepovažoval   za   takú okolnosť, ktorá by zásadnejšie prispela k predĺženiu doterajšej celkovej dĺžky konania.Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka pri podaní odvolania z 26. októbra 2001 nezaplatila súdny poplatok, čím nesplnila poplatkovú povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra   trestov   v znení neskorších   predpisov,   ktorá   jej vznikla v zmysle citovaného ustanovenia podaním odvolania, a ani nepožiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov. Až po doručení uznesenia okresného súdu zo 14. novembra 2001, ktorým jej bolo uložené zaplatiť   súdny   poplatok   vo   výške   77 995 Sk   za   odvolanie,   podala   sťažovateľka   proti tomuto uzneseniu odvolanie a žiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd uznesením č. k. Cb 37/00-117 zo 17. júna 2002 žiadosti sťažovateľky nevyhovel a návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov zamietol. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľka 27. júna 2002 odvolala. Krajský súd   rozsudkom č. k. 12 Co 552/02, 12 Co 146/03-148 z 27.   mája   2003   okrem   iného   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   č. k.   Cb 37/00-117 zo 17. júna 2002 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie.

K   predĺženiu   doby   trvania   súdneho   konania   prispel   taktiež   sťažovateľkin neodôvodnený   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   doručený   okresnému   súdu 23. apríla 2001, ktorý bol prvostupňovým aj odvolacím súdom zamietnutý.

Celkovú dobu konania ovplyvnilo aj podanie žaloby na vecne nepríslušnom súde v roku 1997. Toto obdobie však spadá do času konania pred Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), kde bola predmetná vec vedená pod sp. zn. 5 Cb 796/97, ale toto štádium   konania   nie   je   predmetom   posudzovania   ústavným   súdom,   pretože   sťažnosť smeruje iba proti okresnému súdu.

3. Posledným   kritériom,   ktorým   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   pôvodné   konanie   sp. zn.   5 Cb 796/97   začalo   ešte v októbri 1997, t. j. pred viac ako 7 rokmi, keď sťažovateľka podala na krajskom súde „návrh   na   zaplatenie   1 559 931,23 Sk“.   Dňa   22.   februára   2000   bol   predmetný   spis postúpený okresnému súdu ako vecne príslušnému súdu a vedie sa pod sp. zn. Cb 37/00.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný bez toho, aby mu v postupe bránila zákonná prekážka podľa § 107 a nasl. OSP v týchto obdobiach:

- od 22. februára 2000, keď krajský súd z dôvodov vecnej nepríslušnosti postúpil vec podľa § 104a ods. 2 OSP v znení platnom v čase podania návrhu vecne príslušnému okresnému   súdu,   do   19. marca 2001,   keď   okresný   súd   dal   doručovať   návrh   odporcovi v 3. rade   a uznesením   č. k.   Cb 37/00-60   uložil   účastníkom   konania, „aby   v   lehote do 15. 4. 2001   uskutočnili   jednanie   ohľadom   odsúhlasenia   vykonaných   prác“ a   aby predložili   záznam   o tomto   jednaní   a „súpis   vykonaných   prác   potvrdených objednávateľom“ (t. j. takmer 13 mesiacov),

- od   23. apríla 2001,   keď   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia, aby sa žalovaní v 1. a 3. rade zdržali akýchkoľvek zásahov   do   stavby   kostola,   do   21. augusta 2001,   keď   okresný   súd   uznesením sp. zn. Cb 37/00   z   21. augusta 2001   uložil   sťažovateľke,   aby   predložila   listinné   dôkazy na osvedčenie skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia (t. j. takmer 4 mesiace),

- od   22. novembra 2001,   keď   sťažovateľka   podala   odvolanie   proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. Cb 37/00 zo 14. novembra 2001, ktorým jej bolo uložené zaplatiť súdny   poplatok   za   podané   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   Cb 37/00 z 18. septembra 2001,   do   20. marca 2002,   keď   okresný   súd   uložil   sťažovateľke   zaslať doklady   potvrdzujúce   jej   majetkové   pomery   za   účelom   rozhodnutia   o   návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov (t. j. takmer 4 mesiace),

- od 3. júla 2003, keď bol okresnému súdu vrátený predmetný spis z krajského súdu, do 24. októbra 2003, keď okresný súd vyzýval účastníkov konania na predloženie vo výzve označených písomností a podanie správ (t. j. takmer 4 mesiace),

- od 19. marca 2004, keď sa uskutočnilo na okresnom súde pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito, do 7. septembra 2004, keď okresný súd nariadil termín pojednávania na 1. október 2004 (t. j. takmer 6 mesiacov).

Okresný súd odôvodňoval dĺžku konania aj tým, že vec spisovej značky Cb 37/00 „je   (...)   vec   s   vysokým   stupňom   skutkovej   zložitosti“,   čo   ale   odporuje   skutočnosti, že okresný súd meritórne rozhodol už na prvom nariadenom pojednávaní 18. septembra 2001. O jeho nesústredenom postupe svedčí aj skutočnosť, že okresný súd vydal 17. júna 2002, t. j. po 9 mesiacoch od vydania rozsudku sp. zn. Cb 37/00 z 18. septembra 2001, doplňujúci   rozsudok,   ktorým   doplnil   výrokovú   časť   pôvodného   rozsudku   (rozhodnutie okresného   súdu   č. k.   Cb 37/00-85   z 18. septembra 2001   v spojení   s doplňujúcim rozsudkom   č. k.   Cb 37/00-119   zo 17. júna 2002   bolo   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 12 Co 552/02, 12 Co 146/03-148 z 27. mája 2003 sčasti zrušené a vrátené na nové konanie a rozhodnutie a sčasti potvrdené).

Podľa názoru ústavného súdu takýto priebeh konania okresného súdu nezodpovedal jeho povinnosti organizovať svoj procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátil účastník konania.

Celková doba predmetného konania na okresnom súde predstavuje ku dňu vydania rozhodnutia ústavného súdu takmer 5 rokov. Z tejto doby sa spis takmer 10 mesiacov nachádzal na krajskom   súde a obdobie takmer 31 mesiacov je poznačené nečinnosťou okresného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. Cb 37/00, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   §   56   ods.   5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo   slobodu porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   100 000 Sk,   čo   odôvodňovala   okrem   iného   i   tým, že „niekoľkoročný   spor   narušil   dôveru   obchodných   partnerov   sťažovateľa   v   jeho solventnosť, čím nedošlo k uzatvoreniu niekoľkých kontraktov“, a ďalej v sťažnosti uvádza, že «„sa súdi s cirkvou“, čo je podľa názoru mnohých nemorálne a neetické, dochádza takisto k očierňovaniu dobrého mena sťažovateľa».

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. Cb 37/00, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (faktická zložitosť veci, skutočnosť   že   aj   samotná   sťažovateľka   prispela   k   predĺženiu   celkovej   doby   konania), s prihliadnutím   na to,   že   konanie   bolo   pôvodne   začaté   ešte   v   roku   1997,   ústavný   súd považoval priznanie sumy 20 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. S. Sťažovateľka požadovala úhradu trov konania v sume 10 495,80 Sk spolu s DPH.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia je nižšia ako suma vypočítaná   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) aj so zvýšením o DPH a neodporuje tejto vyhláške. Preto ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky úhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške 10 495,80 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2005