znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 366/2011-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   novembra   2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Lubyho o sťažnosti Ing. J. H., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C/185/88,   za   účasti   Okresného   súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/185/88 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/185/88 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   J.   H.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20   000   €   (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré mu j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. H. trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K., M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS   366/2011   z   24.   augusta   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. H., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/185/88 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol, že pôvodne podal 30. novembra 1988   Obvodnému   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „obvodný   súd“)   návrh   proti   Mestskej vojenskej správe v B. na náhradu škody na zdraví, ktorá mu vznikla v súvislosti s výkonom základnej vojenskej služby: recidíva ochorenia očí, ktoré malo za následok úplnú stratu zraku   a   plnú   invaliditu.   Podľa   sťažovateľa   boli   v   tejto   veci   doteraz   vydané   tieto rozhodnutia:

- rozsudok obvodného súdu sp. zn. 9 C 185/88 z 3. júna 1992, ktorým tento súd zamietol návrh sťažovateľa zo 7. decembra 1988,

- rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 185/88-327 zo 7. októbra 2003 o zaplatení súm z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia, straty na zárobku a o platení mesačnej renty zo strany odporcu,

-   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 8 Co 52/04-454 z 25. októbra 2004, ktorým zmenil označený rozsudok prvostupňového súdu o výške náhrady škody, v časti týkajúcej sa straty na zárobku vrátane tzv. renty a trov konania   rozsudok   prvostupňového   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil   v   tejto   časti   na   ďalšie konanie,

- rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4   M   Cdo   11/2005   z   31.   marca   2006,   ktorým   najvyšší   súd   na   základe   mimoriadneho dovolania   č.   k.   VI/1   Pz   241/05-54   z 15.   júla   2005   zrušil   rozsudok   krajského   súdu v napadnutom   zmeňujúcom   výroku   vo   veci   samej   (ktorým   došlo   k   zamietnutiu   časti žaloby a vo výroku vo veci samej, ktorým došlo k potvrdeniu rozsudku súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti) a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie,

- rozsudok krajského súdu č. k. 8 Co 285/2006-508 z 25. septembra 2008, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 185/88-327 zo 7. októbra 2003 o povinnosti zaplatiť náhradu   škody   a   sťaženie   spoločenského   uplatnenia v   časti   prevyšujúcej   sumu 626 000 Sk tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 999 000 Sk v lehote 3 dní   od právoplatnosti   rozsudku,   vo zvyšnej   časti   týkajúcej   sa   sťaženia   spoločenského uplatnenia   návrh   zamietol   a   v   časti   zamietajúceho   mimoriadneho   zvýšenia   bolestného a náhrady škody z titulu liečebných nákladov zrušil tento rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa sťažovateľa okresný súd od vydania rozsudku krajského súdu z 25. septembra 2008 vo veci nekonal, nenariadil pojednávanie vo veci ani vo veci nerozhodol, pričom od podania žaloby uplynulo 23 rokov.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prerokovaní   jeho   sťažnosti   rozhodol nálezom o porušení jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   okresným   súdom   a   prikázal   tomuto   súdu   ďalej   konať   bez zbytočných prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie 200 000 € a trovy konania.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   12.   septembra   2011 predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 29. septembra 2011 (Spr 3629/11, doručenom ústavnému súdu 13. októbra 2011) okrem iného uviedla:„Súhlasím s tým, aby podľa ust. § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného   súdu   SR,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších predpisov Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.... Podľa ust. § 29 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, si Vám dovoľujem oznámiť nasledovné stanovisko ku konaniu, vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 9 C 185/1988.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukazuje   na   skutočnosť,   že   súdy   od   vydania   rozsudku Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   8   Co   285/2006-508   zo   dňa   25.   09.   2008,   ktorý   bol doručený Okresnému súdu Bratislava I dňa 21. 11. 2008, vo veci ďalej nekonali.

K priebehu konania a k obsahu sťažnosti uvádzam nasledovné: Dňa 16. 03. 2008 boli účastníci konania predvolaní na termín pojednávania dňa 30. 04. 2009. Dňa 30. 04. 2008 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom doplnenia   dokazovania   na   termín   dňa   09.   06.   2009.   Dňa   04.   05.   2009   boli   účastníci konania   predvolaní   na   termín   pojednávania   dňa   09.   06.   2009.   Dňa   27.   05.   2009   súd upovedomil   účastníkov   konania   o   zmene   termínu   pojednávania.   Dňa   09.   07.   2009   sa uskutočnilo pojednávanie,   ktoré sa odročilo z dôvodu neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa a odporcu na termín dňa 15. 10. 2009. Dňa 09. 07. 2009 súd vydal uznesenie, ktorým uložil právnemu zástupcovi navrhovateľa poriadkovú pokutu. Dňa 24. 09. 2009 súd upovedomil   účastníkov   konania   o   zmene   termínu   pojednávania,   že   odročuje   termín pojednávania na neurčito. Dňa 24. 09. 2009 súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľa na úpravu petitu návrhu. Dňa 28. 09. 2009 bolo súdu doručené odvolanie právneho zástupcu navrhovateľa proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty. Dňa 29. 09. 2009 bola súdu doručená žiadosť Krajskej prokuratúru B. o zapožičanie daného spisu. Od dňa 06. 10. 2009 sa daný spis nachádzal na Krajskej prokuratúre B. Dňa 06. 10. 2009 bolo súdu doručené odvolanie proti uzneseniu tunajšieho súdu č. k. 9C 185/1988-540. Dňa 09. 12. 2009 bol súdu   vrátený   dávkový   spis   Sociálnej   poisťovne.   Dňa   14.   01.   2010   bol   súdu   vrátený zapožičaný   spis.   Dňa   17.   02.   2010   v   danej   veci   došlo   k   zmene   zákonného   sudcu,   vec prevzala Mgr. P. S. Uznesením zo dňa 05. 05. 2010 súd autoremedúrou rozhodol o zmene uznesenia o uložení poriadkovej pokuty tak, že poriadkovú pokutu právnemu zástupcovi navrhovateľa   ako   aj   odporcovi   neukladá.   Uznesením   zo   dňa   26.   07.   2010   súd   vyzval navrhovateľa na upresnenie znenia žalobného petitu, súčasne vyzval odporcu na oznámenie skutkových a právnych skutočností, na podklade ktorých došlo k prechodu povinnosti na náhradu   škody   na   odporcu.   Podaním   doručeným   súdu   dňa   02.   08.   2010   navrhovateľ požiadal   súd   o   predĺženie   lehoty   na   upresnenie   žalobného   petitu,   pričom   žalobný   petit upresnil podaním doručeným súdu dňa 22. 09. 2010. Súd vytýčil dňa 18. 01. 2011 vo veci termín pojednávania na 28. 02. 2011, na ktorom súd pripustil zmenu petitu návrhu, odročil pojednávanie na 30. 05. 2011, následne na 25. 07. 2011, ktoré bolo odročené z dôvodu neprítomnosti zákonnej sudkyne na deň 26. 09. 2011. Súd doručoval vyjadrenia účastníkov konania   týkajúce   sa   veci   samej   dňa   12.   08.   2011.   Dňa   26.   09.   2011   sa   uskutočnilo pojednávanie, ktoré sa odročilo na neurčito, s tým že daný spis bude zaslaný Ústavnému súdu SR a po jeho vrátení súd bezodkladne vytýči termín pojednávania.

Predmetné konanie na tunajšom súde je poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej   veci   za   objektívny   prieťah.   Nakoľko   zaťaženosť   súdneho   oddelenia   resp. jednotlivých civilných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi, avšak objektívneho charakteru.

V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k záveru že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. S poukazom na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní, prosím Ústavný súd Slovenskej   republiky,   aby   uvedené   skutočnosti   pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške. Konečné   rozhodnutie   ponechávam   na   zváženie   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky.“

Ústavný súd vyzval 13. októbra 2011 aj sťažovateľa, aby sa vyjadril tak k stanovisku okresného súdu, ako aj k otázke nariadenia verejného pojednávania. Sťažovateľ vo svojom podaní z 20. októbra 2011 (doručenom ústavnému súdu 25. októbra 2011) okrem iného uviedol:

«Vo svojom vyjadrení zo dňa 29. 9. 2011 Okresný súd Bratislava I. uvádza, že dňa 16. 03. 2009 boli účastníci konania predvolaní na termín pojednávania dňa 30. 04. 2009, kedy   sa   aj   plánované   pojednávanie   uskutočnilo   a   bolo   odročené   za   účelom   doplnenia dokazovania   na   termín   09.   06.   2009,   o   čom   boli   účastníci   konania   upovedomení predvolaním   na   nový   termín   pojednávania   dňa   09.   06.   2009.   Dňa   27.   05.   2009   súd upovedomil účastníkov konania o zmene termínu pojednávania na termín 09. 07. 2009, ktoré   sa   uskutočnilo   a   ktoré   sa   odročilo   z   dôvodu   neprítomnosti   právneho   zástupcu navrhovateľa a odporcu na termín dňa 15. 10. 2009.

Je pravdou, že súd dňa 09. 07. 2009 pod spis. značkou 9 C 185/1988-540 vydal uznesenie,   ktorým   rozhodol   o   uložení   poriadkovej   pokuty   vo   výške   200,-   €   právnemu zástupcovi   navrhovateľa   JUDr.   M.   Š.,   advokátovi   so   sídlom   B.   za   opakovanú neospravedlnenú neúčasť na pojednávaniach konaných dňa 30. 04. 2009 a 09. 07. 2009 a súčasne týmto uznesením súd uložil poriadkovú pokutu vo výške 50,- € aj odporcovi. Právny zástupca navrhovateľa JUDr. Š. sa voči tomuto uzneseniu dňa 23. 09. 2009 odvolal   s   odôvodnením,   že   napadnutý   výrok   rozhodnutia   o   uložení   poriadkovej   pokuty považuje sa vecne nesprávny a uloženú pokutu za nedôvodnú, keďže v danom prípade nemá ako právny zástupca postavenie účastníka konania alebo svedka a nevie, ako a čím „hrubo sťažil postup súdneho konania 9 C 185/1988“, pričom podľa neho vecné zdôvodnenie tejto právnej vety ustanovenia § 53 ods. 1 O. s. p. podľa neho v odôvodnení rozhodnutia úplne absentuje.   Ak   sa   totiž   účastník   konania   zúčastní   pojednávania   bez   svojho   právneho zástupcu a s uskutočnením pojednávania súhlasí, nemôže byť neúčasť právneho zástupcu na pojednávaní   predsa   skutočnosťou,   ktorá   by   hrubo   sťažovala   potup   súdneho   konania alebo bránila súdu vo veci konať. Právo účastníka nechať sa v konaní zastupovať je predsa právom a nie povinnosťou účastníka.

Advokát nepopiera, že v danom prípade ako právny zástupca navrhovateľa obdržal upovedomenie o termíne pojednávania v oboch prípadoch riadne a včas, avšak v termínoch oboch   pojednávaní   mal   JUDr.   Š.   dlhodobo   plánované   dovolenky   v   zahraničí,   o   čom v prílohe svojho odvolania aj predložil dôkazy.

V oboch prípadoch advokát svojho klienta o objektívnej prekážke svojej neúčasti na pojednávaní vopred informoval s tým, že z tohto dôvodu má jeho klient možnosť požiadať súd o odročenie pojednávania a súčasne ho informoval, že v danom prípade nie je schopný zabezpečiť za seba kvalifikovanú substitúciu vzhľadom na rozsah a komplikovanosť sporu. Ing.   H.   túto   možnosť   kategoricky   odmietol,   pretože   na   vytýčenie   termínu   pojednávania a rozhodnutie súdu sa čaká značne dlhú dobu. Navrhovateľ tým nepochybne využil svoje právo   zúčastniť   sa   pojednávania   aj   bez   svojho   právneho   zástupcu   a   naopak,   svojmu advokátovi dal jednoznačnú dispozíciu, aby ho advokát na súde neospravedlňoval. Túto dispozíciu musel advokát ako právny zástupca navrhovateľa akceptovať.

V tejto súvislosti sa nedá neuviesť, že v danom prípade ide o viac ako dvadsaťročný súdny spor poznačený často nedôvodnými časovými prieťahmi práve zo strany súdu. Podľa vyjadrenia advokáta navrhovateľa ho tento zastupuje vo veci už od roku 1991, spolu s klientom sa zúčastnil desiatok súdnych pojednávaní a rokovaní, napísal stovky strán vyjadrení, odvolaní a dovolaní, ktoré tvoria súčasť rozsiahleho súdneho spisu. Pri svojej práci pristupoval nielen k svojmu klientovi, ale aj k súdom vždy korektne a kvalifikovane, dochvíľne a zodpovedne, s plnou vážnosťou a cťou. Podľa jeho vyjadrenia v tom čase za 18 rokov zastupovania nikdy nespôsobil jeden jediný prieťah v konaní, nikdy neodignoroval jedinú výzvu alebo požiadavku súdu, ktorá bola na neho alebo na jeho klienta kladená. Okresný súd Bratislava I. svojím uznesením zo dňa 05. 05. 2010 autoremedúrou rozhodol   o   zmene   uznesenia   o   uložení   poriadkovej   pokuty   tak,   že   poriadkovú   pokutu právnemu zástupcovi neukladá a na základe argumentov JUDr. Š. uznal, že jeho klient, ktorý bol na predmetnom pojednávaní prítomný, využil svoje právo a výslovne súhlasil s konaním   v   neprítomnosti   svojho   advokáta,   a   preto   za   danej   situácie   nemožno   tieto skutočnosti   považovať   za   hrubé   sťaženie   postupu   v   súdnom   konaní   presne   tak   ako   to vo svojom uznesení o neuložení poriadkovej pokuty právnemu zástupcovi navrhovateľa súd konštatoval.

Považujem za veľmi dôležité v tejto veci detailne rozobrať práve okolnosti uloženia poriadkovej   pokuty   zo   strany   súdu,   aby   som   váženému   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky náležité osvetlil a zdôvodnil, že ak nastali prieťahy v tomto súdnom konaní, nikdy sa   tak   nedialo   zavineným   konaním   môjho   mandanta   alebo   zavineným   konaním   jeho právneho zástupcu, ktorý ho v súdnom spore o náhradu škody zodpovedne už dlhé roky zastupuje.   Otázku   úpravy   žalobného   petitu   považujem   v   tejto   súvislosti   za   irelevantnú a prípadné   nové   vzniknuté   prieťahy   v   súdnom   konaní   v   tejto   súvislosti   opäť   nevznikli zavinením navrhovateľa a jeho právneho zástupcu.

Sme   toho   názoru,   že   je   najdôležitejšie   sa   zo   strany   súdu   urýchlene   venovať konečnému   vydaniu   rozhodnutia   vo   veci   samej,   čo   je   hlavne   z   pozície   navrhovateľa najočakávanejšie a isto aj najvrúcnejšie želanie. Nadobudli sme dojem, že je tu tendencia súdu viniť za niekoľkoročné ťahanice sa na súde práve navrhovateľa a jeho advokáta, čo v žiadnom   prípade   nemôžeme   akceptovať,   okrem   toho,   som   toho   názoru,   že   vyjadrenie Okresného súdu Bratislava I. sa týka iba posledných dvoch rokov konania na tamojšom súde a predseda súdu sa pravdepodobne účelovo vyhol 21 rokom konania pred súdom a zdôvodneniu   pomalého   postupu   súdov   v   tomto   konaní.   Celková   dĺžka   trvania   tohto súdneho sporu skôr poukazuje na neschopnosť súdov vo veci meritórne rozhodnúť. Na základe uvedených skutočností opakovane zdôrazňujeme tento fakt a zostávame na našej požiadavke tak, ako sme už uviedli v našom návrhu zo dňa 04. 12. 2010 doplnenom dňa   26.   05.   2011.   Taktiež   chcem   poukázať   na   skutočnosť,   že   môj   mandant   nadobudol dojem,   že   súčasná   zákonná   sudkyňa   Mgr.   P.   S.   je   jediným   sudcom,   ktorý   má   detailne naštudovaný spisový materiál a záujem vec rozhodnúť, čo u množstva sudcov, ktorým bola vec   od   roku   1988,   nebolo   zrejmé.   Môj   mandant   má   pocit,   že   doterajší   sudcovia   si   im pridelený spis dohadzovali ako „horúci zemiak“.

Zároveň   chcem   opätovne   poznamenať   a   zvlášť   zdôrazniť   tú   skutočnosť,   že navrhovateľ nevynechal jediné súdne pojednávanie, hoci po smrti svojej manželky bolo preňho obrovským problémom zabezpečiť si náhradný doprovod na pojednávania, ktoré sa vždy uskutočňovali mimo miesta jeho trvalého pobytu, čo o. i. v podstatnej miere zaťažovalo jeho osobný finančný rozpočet beztak už značne výrazne zaťažený výdavkami spojenými so zaobstarávaním doplnkov, pomôcok a rôznej nevyhnutnej výbavy, ktoré ako nevidiaci občan potrebuje pre svoj každodenný život.»

Sťažovateľ súčasne oznámil ústavnému súdu, že vzhľadom na to, že vo svojom pôvodnom   písomnom   podaní   uviedol   všetky   okolnosti,   ktoré   sú   mu   známe   vo   vzťahu k predmetu   sťažnosti,   ako   aj   vzhľadom   na   to,   že   je   presvedčený   o   tom,   že   dôkazový materiál nachádzajúci sa v obsiahlom spise okresného súdu je dostačujúci na rozhodnutie v zmysle návrhu, súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. Ústavný súd podľa § 30 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   so   súhlasom   účastníkov   upustil   od   verejného   ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i   sudcu   je preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS/272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným (obvodným) súdom je rozhodovanie o návrhu na   náhradu   škody   z titulu   poškodenia   zdravia.   Zo   skutočností   uvedených   sťažovateľom a okresným súdom ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil nijakú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci. Ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť   veci,   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   v   okolnostiach   danej   veci   bolo   pre rozhodnutie potrebné zabezpečiť príslušné listinné dôkazy, nariadiť znalecké dokazovanie, resp. vypočuť svedkov; nemožno však hovoriť o takej zložitosti veci, ktorou by bolo možné odôvodniť   neprimerane   dlhý   čas   konania   okresného   súdu   (23   rokov)   bez   konečného právoplatného   rozhodnutia   vo   veci   samej.   Ústavný   súd   vzal   do   úvahy   pri   svojom rozhodovaní aj povahu prerokúvanej veci (náhrada škody z titulu poškodeného zdravia), ktorá vyžaduje, aby jej súd venoval osobitnú pozornosť.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. Ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľ v procesnom postavení navrhovateľa nemá podiel na doterajšej dĺžke konania; je tiež toho názoru, že neúčasť jeho právneho zástupcu na pojednávaniach 30. apríla 2009 a 9. júla 2009 nemala vplyv na doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v označenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného (obvodného) súdu. Ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne vyhodnocovať priebeh postupu a jednotlivé procesné úkony   vykonané   okresným   (obvodným)   súdom   v   napadnutom   konaní   od   roku   1988. Poukazujúc na svoju predchádzajúcu judikatúru (napr. IV. ÚS 121/2011, IV. ÚS 188/2011), podľa ktorej nie je z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné, aby konanie prebiehajúce na dvoch stupňoch všeobecných súdov nebolo ani po 23 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že napadnuté konanie bolo neefektívne, a to od samého začiatku, čo vyplýva predovšetkým z toho, že Mestský súd v Bratislave [ďalej len „mestský súd“ (ako súd odvolací)] zrušil uznesením č. k. 8 Co 10/93-136 zo 4. marca 1993 rozsudok obvodného súdu sp. zn. 9 C 185/88 z 3. júna 1992 a vrátil mu vec na ďalšie konanie   a   nové   rozhodnutie.   Mestský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   skonštatoval,   že rozhodnutie prvostupňového súdu „je založené na neúplnom skutkovom základe a nie je preto možné ustáliť jeho vecnú správnosť.... Až po doplnení dokazovania bude možné o veci znova rozhodnúť.“.

Obvodný   súd   v   ďalšom   období   konal   sporadicky   a   neefektívne,   keď   nariadil pojednávania   na   24.   júl   1996   a   27.   máj   1997   a   30.   apríla   1998   vyhlásil   medzitýmny rozsudok   – „Odporca zodpovedá   za   škodu   na zdraví navrhovateľovi   v rozsahu 50%.“. Po odvolaní sťažovateľa krajský súd ako súd odvolací tento medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Po nariadení a vykonaní znaleckého dokazovania okresným súdom uznesením č. k. 9 C 185/88-285 z 10. mája 2002, ako aj kontrolného znaleckého dokazovania uznesením č. k.   9   C   185/88-297   z   31.   marca   2003   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   9   C   185/88-327 zo 7. októbra   2003   rozhodol   tak,   že   odporca   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   z   titulu sťaženia   spoločenského   uplatnenia   sumu   2   300   000   Sk   a   z   titulu   straty   na   zárobku za obdobie   od 25.   marca 1985   do   30.   septembra   2003   sumu   499 165   Sk   do   troch   dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tiež o povinnosti platiť sťažovateľovi mesačnú rentu v sume 3 350 Sk, počnúc od 1. októbra 2003, vždy do 15 dňa toho-ktorého mesiaca vopred k rukám sťažovateľa a okresný súd vo zvyšku návrh sťažovateľa zamietol.

Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľa   i   odporcu   rozsudkom   č.   k. 8   Co   52/04-454   z   25.   októbra   2004   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   9   C   185/88-327 zo 7. októbra   2003   v   časti   týkajúcej   sa   sumy   2   300   000   Sk   zmenil   tak,   že   odporca   je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 626 000 Sk, a vo zvyšnej časti týkajúcej sa sumy 1 674 000 Sk návrh zamietol. V časti týkajúcej sa straty na zárobku vrátane tzv. renty a trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec v tejto časti vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. V ostatnej zamietajúcej časti krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Krajský súd v predmetnom rozsudku na základe podrobnej argumentácie uviedol, že „pri   určení   náhrady   škody   na   zdraví   navrhovateľa   titulom   sťaženia   spoločenského uplatnenia   súd   prvého   stupňa   pochybil“   „odvolací   súd   stanovil   ako   primeraný   rozsah mimoriadneho zvýšenia odškodnenia navrhovateľa titulom SSU 75-násobok k sume 13.500,- Sk (§ 7 ods. 3 cit. vyhl. – vyhláška 32/1965 Zb. pre priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, pozn.)“.

Vo vzťahu k uplatnenému nároku sťažovateľa na náhradu straty na zárobku krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení uviedol, že „súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v tejto časti   (vyhovujúci   a   zamietajúci   výrok)   odôvodnil   len   odkazom   na   závery   znaleckého posudku,   bez   ďalšieho   bližšieho   zdôvodnenia.   Chýbajúce   dôvody...   majú   za   následok nepreskúmateľnosť jeho rozsudku v uvedenej časti....

Z obsahu znaleckého posudku znalca... nie je zrejmé, z akého právneho predpisu vychádzal pri výpočte pravdepodobného zárobku navrhovateľa, a z akého dôvodu zvolil za rozhodné obdobie kalendárny rok 1986 a nie 1985, ktorú skutočnosť namieta v odvolaní odporca. Rovnako nepreskúmateľné je rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti priznanej renty 3.350,- mesačne od 1. 10. 2003, pretože postup, ako k uvedenej výške priznanej renty prvostupňový súd dospel, z jeho rozhodnutia nevyplýva.

Odvolací súd z uvedených dôvodov v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 O. s. p... vrátil na ďalšie konanie.“.

Na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky   na   podnet   sťažovateľa   (navrhovateľa)   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 4 M Cdo 11/2005 z 31. marca 2006 zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 8 Co 52/04-454 z 25.   októbra   2004   v   napadnutom   „zmeňujúcom“   výroku   vo   veci   samej,   ktorým   došlo k zamietnutiu žaloby v časti týkajúcej sa sumy 1 674 000 Sk, a vo výroku vo veci samej, ktorým došlo k potvrdeniu rozsudku súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti, a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

Následne krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 285/2006-508 z 25. septembra 2008 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu zo 7. októbra 2003 o povinnosti zaplatiť náhradu škody za sťaženie spoločenského uplatnenia v časti prevyšujúcej sumu 626 000 Sk zmenil tak,   že   odporca   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi   (sťažovateľovi)   sumu   999   000   Sk v lehote   troch   dní od   právoplatnosti   rozsudku,   a   vo zvyšnej   časti   týkajúcej   sa   sťaženia spoločenského   uplatnenia   návrh   zamietol.   Rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   časti zamietajúceho   mimoriadneho   zvýšenia   bolestného   a   náhrady   škody   z   titulu   liečebných nákladov zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Po vrátení veci okresnému súdu tento súd nariadil pojednávanie na 30. apríl 2009, ktoré na účely doplnenia dokazovania bolo odročené na 9. jún 2009, pričom tento termín okresný súd zmenil na 9. júl 2009.

Pojednávanie nariadené na 9. júl 2009 okresný súd odročil z dôvodu neprítomnosti právnych zástupcov sťažovateľa i odporcu na 15. október 2009. Okresný súd na tomto pojednávaní uznesením č. k. 9 C 185/1988-540 pritom uložil poriadkovú pokutu právnemu zástupcovi   sťažovateľa   (navrhovateľa)   za   jeho   neospravedlnenú   účasť   na   pojednávaní 200 €. Okresný súd na tomto pojednávaní uznesením pripustil zmenu petitu žaloby tak, že „Odporca   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi   titulom   bolestného   sumu   112   859,32   €.“. O zvyšnej časti návrhu na zmenu petitu žaloby okresný súd nerozhodol, keďže o nej môže rozhodnúť až po jeho kvalifikovanej úprave právnym zástupcom sťažovateľa. Uznesením č. k.   9   C   185/88-566   z   26.   júla   2010   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   spresnenie žalobného petitu. Po podaní žiadosti o predĺženie lehoty sťažovateľ spresnil petit podaním doručeným okresnému súdu 22. septembra 2010.

Právny zástupca sťažovateľa podal odvolanie proti časti výroku, ktorým mu bola udelená poriadková pokuta 200 €. Okresný súd uznesením č. k. 9 C 185/88-564 z 5. mája 2010 zmenil svoje uznesenie z 9. júla 2009 a neuložil právnemu zástupcovi sťažovateľa poriadkovú pokutu.

Okresný súd ďalej na pojednávaní nariadenom na 28. február 2011 pripustil zmenu žalobného petitu na základe jeho spresnenia a odročil pojednávanie na 28. marec 2011. Na tomto   pojednávaní   oboznámil   účastníkov   konania   so   zmenou   zákonného   sudcu a pripustil zmenu petitu zo strany navrhovateľa.

Okresný   súd   pojednávanie   nariadené   na   30.   máj   2011   odročil   na   25.   júl   2011 na účely doplnenia dokazovania.

Na   pojednávaní   26.   septembra   2011   okresný   súd   pokračoval   v   dokazovaní a po oboznámení   účastníkov   s   vyžiadaním   spisu   zo   strany   ústavného   súdu   odročil pojednávanie na neurčito.

Okresný súd doručil požadovaný spis ústavnému súdu 10. októbra 2011 a ústavný súd ho okresnému súdu vrátil 25. októbra 2011.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   okresný   súd   ani po uplynutí viac ako 23 rokov od začatia konania nerozhodol právoplatným rozsudkom vo veci samej. Konanie je poznamenané opakovanými obdobiami nečinnosti v trvaní 18 mesiacov (december 1990 – máj 1992). Po zrušení rozsudku obvodného súdu odvolacím súdom tento súd od 22. apríla 1993 do nariadenia pojednávania 24. júla 1996, t. j. počas viac ako troch rokov, pri zabezpečovaní doplňovania dokazovania konal iba sporadicky.V období od 8. februára 2000 do marca 2002, t. j. približne dva roky, okresný súd vo veci   nevykonal   v zásade   žiadny   úkon,   ktorý   by   smeroval   k objasneniu   veci,   pričom pojednávania nariadené v roku 2000 a 2001 boli odročované z dôvodu prekážok na strane okresného súdu. Okresný súd až po viac ako deviatich rokoch od zrušenia prvostupňového rozsudku   odvolacím   súdom,   ktorý   konštatoval   neúplnosť   zistenia   skutkového   stavu a nemožnosť ustáliť jeho vecnú správnosť bez doplnenia dokazovania (4. marca 1993), až 10. mája 2002 opätovne nariadil znalecké dokazovanie na doplnenie skutkového základu a ustanovil príslušných znalcov.

O neefektívnom   konaní   okresného   súdu   svedčia   rozhodnutia   vydané   v   konaní o riadnych i mimoriadnom opravnom prostriedku podaných sťažovateľom (navrhovateľom) i   odporcom   (2003   –   2008)   proti   rozsudkom   okresného   súdu   i   krajského   súdu. O neefektívnosti konania svedčí:

- zrušenie rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 185/88-118 z 3. júna 1992 a vrátenie mu veci na ďalšie konanie uznesením mestského súdu č. k. 8 Co 10/93-136 zo 4. marca 1993 z dôvodu, že je založený na neúplnom skutkovom základe, a nemôže preto ustáliť jeho vecnú správnosť;

-   zmena   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   9   C   185/88-327   zo   7.   októbra   2003 rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 52/04-454 z 25. októbra 2004 a zrušenie časti tohto rozsudku týkajúcej sa straty na zárobku vrátane tzv. renty z dôvodu, že okresný súd svoje rozhodnutie zdôvodnil len odkazom na závery znaleckého posudku bez ďalšieho bližšieho zdôvodnenia; chýbajúce dôvody majú za následok nepreskúmateľnosť rozsudku okresného súdu v tejto časti;

- zrušenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 52/04 z 25. októbra 2004 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo 11/2005 z 31. marca 2006 v napadnutom zmeňujúcom výroku   vo veci   samej, ktorým   došlo   k zamietnutiu   žaloby v časti,   a vo výroku   vo   veci samej,   ktorým   došlo   k potvrdeniu   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   v zamietajúcej   časti a k vráteniu   veci   v rozsahu   zrušenia   na   ďalšie   konanie,   pretože   krajský   súd   nevenoval dostatočnú pozornosť odôvodneniu svojho právneho názoru („obdobné výhrady bolo možné v určitom smere uplatniť i voči odôvodneniu rozhodnutia v prejednávanej veci okresným súdom“).

V nadväznosti na tieto skutočnosti ústavný súd vzhľadom na opakovanú krátkodobú nečinnosť okresného súdu v uvedených obdobiach, pri nariaďovaní znaleckého dokazovania počas celého doterajšieho priebehu namietaného konania, ako aj pri príprave a nariaďovaní pojednávaní a vzhľadom na neefektívnosť konania okresného súdu, ktorý v konaní doteraz ani po 23 rokoch právoplatne nerozhodol vo veci sp. zn. 9 C/185/88, dospel k záveru, že v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom v postupe okresného súdu, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

V   súlade   s   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 185/88 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia,   pričom   v   sťažnosti uviedol: „Sme hlboko presvedčení, že existujú mimoriadne dôvody a mimoriadne okolnosti na odškodnenie z titulu prieťahov v konaní. Mimoriadne okolnosti podľa nášho názoru existujú i v tom, že v tomto prípade sa jedná o osobu pre ktorého dopady prieťahov sú zvlášť mimoriadne emotívne a mimoriadne zasahujúce do jeho psychiky a samotnej kvality života. V jeho prípade neexistuje nič, čo by mu mohlo nahradiť stratený zrak, existuje iba určité zadosťučinenie, ktoré však nie je náhradou za zhoršenie jeho zdravotného stavu a náhrady invalidity. Je iba čiastočnou náhradou traumy, ktorú od roku 1988 prežíva a to preňho z dôvodov ťažko pochopiteľných.

Taktiež   samotné   prieťahy   nemožno   porovnávať   s   akýmikoľvek   inými   prieťahmi v iných   sporoch,   nakoľko   ich   dopad   na   môjho   mandanta   je   pravdepodobne   výnimočný v našej justícii a pravdepodobne jedinečný v histórii nášho súdnictva.

Aj vzhľadom na jeho zdravotný stav žiadame Ústavný súd o prejednanie veci bez ústneho pojednávania a bez účasti advokáta na ňom, nakoľko sme toho názoru, že toto ústne konanie vo veci nie je potrebné a bolo by pre môjho mandanta i nevhodné. Sme toho názoru,   že   ani   reparácia   vo   výške   200.000,-€,   ktoré   požadujeme   nikdy   nezníži   jeho negatívne pocity, ktoré ho dlhé roky pri riešení súdnych sporov sprevádzajú.“

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 9 C 185/88   (viac   ako   dvadsaťtri   rokov),   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného prípadu,   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   sťažovateľa   nebolo   do   rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, a vzhľadom na povahu veci ústavný súd považoval priznanie sumy 20 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   J.   K. Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil trovy konania za dva úkony právnej služby zo sumy, ktorá   bude   sťažovateľovi   priznaná   a   za dva   úkony   právnej   služby   a paušálnu   náhradu v sume 7,21 € plus 19 % DPH.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   spísanie   sťažnosti   a   jej doplnenie)   v   súlade   s   §   1   ods.   3,   §   11   ods.   2   a   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   c)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) v sume 247,00 € (za dva úkony právnej služby po 123,50 €) a 2 x 7,41 € režijný paušál   (§   16   ods.   3   vyhlášky)   zvýšenej   o 20   %   DPH   (52,36   €).   Úhrada   bola priznaná v celkovej sume 314,18 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011