znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 366/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   R.   K.   a Ing.   B.   K.,   obaja   bytom   R.,   zastúpených advokátom JUDr. P. B., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C/429/1995 a jeho rozsudkom z 13. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. K. a Ing. B. K.   o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2010 doručená sťažnosť Ing. R. K. a Ing. B. K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C/429/1995 a jeho rozsudkom z 13. júna 2007.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh okrem iného vyplýva, že okresným súdom bolo pod uvedenou spisovou značkou vedené konanie o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti začaté na návrh Slovenskej republiky, zastúpenej bývalým Obvodným úradom Bratislava II, v ktorom boli sťažovatelia v procesnom postavení odporcov v 2. a 3. rade. Okresný súd rozsudkom č. k. 18 C/429/1995-97 z 13. júna 2007 určil, že Slovenská republika, zastúpená Krajským úradom v Bratislave je vlastníkom nehnuteľnosti – pozemku, parc. č..., zastavanej plochy   a nádvoria   vo   výmere   295 m2,   zapísaného   na   LV   č...,   nachádzajúceho   sa v katastrálnom území... Sťažovatelia nadobudli predmetnú nehnuteľnosť kúpnou zmluvou uzavretou   25. augusta   1993 od výrobného družstva   S. a vklad vlastníckeho práva   v ich prospech na základe tejto zmluvy bol povolený 19. októbra 1993.

Sťažovatelia podali proti uvedenému rozsudku okresného súdu 19. novembra 2007 odvolanie, ktorým sa domáhali, aby ho odvolací súd zmenil a návrh navrhovateľa zamietol. Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   sp. zn.   8 Co 13/2008 z 11. mája 2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovatelia   namietajú najmä to,   že   okresný   súd   sa   nezaoberal ich   relevantnými námietkami a navrhovanými dôkazmi, a preto podľa nich rozhodol „bez toho, aby bolo dostatočným   spôsobom   zistené   a preukázané,   či   boli   splnené   podmienky   oprávnenej a nepretržitej   držby,   ako   predpokladu   vydržania (spornej   nehnuteľnosti   výrobným družstvom S., pozn.), ale ani nevykonal dôkazy, ktoré by tieto právne závery sťažovateľov preukázali,   iba   konštatoval   bez   odôvodnenia   a bez   opory   príslušnej   právnej   normy,   že predmetná   nehnuteľnosť   nemohla   byť predmetom   vydržania,   pretože bola   vo vlastníctve štátu a teda išlo o nespôsobilý predmet vydržania“.

Sťažovatelia taktiež tvrdia, že ak by sa bol okresný súd zaoberal ich námietkami a vykonal nimi navrhované dôkazy, „mohol dospieť k záveru, že výrobné družstvo S. bolo vlastníkom   spornej   nehnuteľnosti   z titulu   vydržania   a následný   prevod   na   Ing.   R.   K. a Ing. B. K. bol platný a účinný bez akýchkoľvek pochybností“.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovatelia   uvádzajú   viaceré   argumenty   vzťahujúce   sa na postup okresného súdu v namietanom konaní, ako aj relevantnú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, čo z ich pohľadu dostatočne odôvodňuje záver, že v ňom došlo k porušeniu ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ústavy.

S poukazom na tieto dôvody sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom sťažnosti vyhovel, vyslovil   porušenie   ich   označených   základných   práv postupom   okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C/429/1995 a jeho rozsudkom z 13. júna 2007, aby zrušil označený   rozsudok   a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie.   Zároveň   navrhli,   aby   im   bola priznaná úhrada trov konania v sume 303,31 € na účet ich právneho zástupcu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   preskúmal   sťažnosť   z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažovateľovej   sťažnosti   ústavný   súd   prihliadal na vymedzenie svojej právomoci v ustanovení čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu je vo vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity vyplývajúcim z označeného ustanovenia ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ sa ochrany   základného   práva   alebo   slobody   mohol   domôcť   využitím   jemu   dostupných a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I. ÚS 103/02,   IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 203/09).

Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti výslovne označujú za porušovateľa svojich práv iba okresný súd a žiadajú, aby ústavný súd rozhodol výlučne len vo vzťahu k označenému postupu a rozsudku súdu prvého stupňa.

Z ustanovenia   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   ústavný   súd   je viazaný návrhom spísaným v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde kvalifikovaným právnym zástupcom, v dôsledku čoho posudzuje sťažnosť v rozsahu vymedzenom v jej návrhovej   časti   –   petite   (obdobne   napr.   III. ÚS 149/04,   IV. ÚS 104/08,   IV. ÚS 135/08, IV. ÚS 203/09).

Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy; napr. m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše ústavný súd nemá dôvod spochybňovať znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov. Konanie pred ústavným súdom je ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Týmito pravidlami sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov.

Podľa § 201 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

V   danom   prípade   sa   sťažovatelia   mohli   ochrany   svojich   práv   vo   vzťahu k označenému rozsudku okresného súdu z 13. júna 2007 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,   domáhať   využitím   riadneho   opravného   prostriedku   (odvolania)   podľa   § 201 až § 227 OSP.

Sťažovatelia   preto   disponovali   dostupným   a   účinným   prostriedkom   nápravy   v záujme účinnej ochrany ich základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa prvej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovatelia   tento   riadny   opravný prostriedok   využili,   na základe   čoho rozsudok okresného súdu sp. zn. 18 C/429/1995 z 13. júna 2007, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu preskúmal v rámci odvolacieho konania krajský súd. Sťažovatelia však rozsudok krajského   súdu   sp. zn.   8 Co 13/2008   z 11.   mája   2010,   ktorým   bol   potvrdený   označený rozsudok okresného súdu, v sťažnosti pred ústavným súdom nenapadli.

Právomoc   odvolacieho   súdu   preskúmať   a   zrušiť   alebo   zmeniť   prvostupňový rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   18 C/429/1995   z 13.   júna   2007   v   rámci   odvolacieho konania   vylučuje   v zmysle   čl. 127   ods. 1   ústavy   právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu k postupu okresného súdu, ako aj k uvedenému rozhodnutiu vydanému v prvostupňovom konaní.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v   rámci   predbežného   prerokovania odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   nad   rámec   odôvodnenia   odmietnutia   sťažnosti   pre   nedostatok právomoci   ďalej   konštatuje,   že   sťažnosť   mu   bola   doručená   24.   septembra   2010, pričom z odtlačku poštovej pečiatky na obálke obsahujúcej sťažnosť zároveň zistil, že bola podaná na poštovú prepravu 22. septembra 2010.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia (m. m. IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Co 13/2008 z 11. mája 2010 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 18 C/429/1995 z 13. júna 2007   nadobudli   právoplatnosť   21.   júla   2010.   Vzhľadom   na dátum   odovzdania   zásielky obsahujúcej sťažnosť na poštovú prepravu je zrejmé, že ak by aj sťažnosť sťažovateľov smerovala   proti   rozsudku   krajského   súdu,   musela   by   byť   odmietnutá   pre   nedodržanie kogentnej   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   v § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd pripomína, že na základe ustálenej   praxe   považuje   lehotu   podľa   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   za lehotu procesnoprávnu. Posledným dňom, keď sťažovatelia mohli podať sťažnosť proti rozsudku krajského súdu, bol utorok 21. september 2010.

Keďže   zmeškanie   lehoty   na   podanie   sťažnosti   nemožno   odpustiť   (napr. IV. ÚS 19/2010), neprichádzalo do úvahy ani za predpokladu, že by bola sťažnosť podaná proti krajskému súdu, aby sa ústavný súd zaoberal žiadosťou sťažovateľov o odpustenie zmeškania lehoty z dôvodu administratívnej chyby pri expedícii návrhu, ako to požadovali v žiadosti doručenej ústavnému súdu 24. septembra 2010.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010