znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 366/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť I. V., Š., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, ako aj práva   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4 T 79/96 z 15. júna 2007, ako aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 28/2007 z 12. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra 2007 doručená sťažnosť I. V., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. T.,   B., v   ktorej   namieta   porušenie   svojho základného   práva   spojeného   s povinnosťou štátnych orgánov ukladať povinnosti zákonom alebo na základe zákona podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na osobnú slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy   a základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   na slobodu   a   osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 T 79/96 z 15. júna 2007, ako aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 28/2007 z 12. septembra 2007.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   spolu   s ďalším   obvineným   P.   N. rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 T 79/96 zo 16. októbra 2000 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 2/2001 z 21. marca 2001 uznaný za vinného z pokračovacieho trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 3 písm. b) zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   účinného   do   31. decembra 2005. Sťažovateľ bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dva roky nepodmienečne   so   súčasným   uložením   trestu   zákazu   činnosti   vykonávať   akúkoľvek obchodnú   živnosť   na   dobu   troch   rokov,   pričom   mu   bola   uložená   povinnosť   spoločne a nerozdielne so spoluobvineným Ľ. Š. nahradiť poškodenej spoločnosti B., a. s., Z., škodu v sume 1 272 659 Sk.

Sťažovateľ ako odsúdený následne podal so spoluodsúdeným P. N. krajskému súdu žiadosť   o vyslovenie   premlčania   výkonu   trestu   odňatia   slobody,   o ktorej   tento   súd uznesením sp. zn. 4 T 79/96 z 15. júna 2007 rozhodol tak, že výkon trestu sa nepremlčuje. V odôvodnení predmetného uznesenia uviedol, že „... dňa 27. 08. 2001 predseda senátu krajského súdu zaslal OO PZ Šaľa na realizáciu príkaz na dodanie odsúdených do výkonu trestu a prostredníctvom OR PZ v Šali súčasne požiadal o odňatie cestovných dokladov, vzhľadom na obavu, že výkonu trestu sa odsúdení vyhýbajú aj pobytom v cudzine. Súd mal za to, že vykonal viaceré opatrenia smerujúce k výkonu nariadeného trestu, ako vyplýva zo spisového materiálu. Mal za to, že premlčacia doba bola opakovane prerušovaná opatrením predsedu   senátu   zo   dňa   14.   05.   2003   (opatrenie   na   zrušenie   účinkov   dočasného pozastavenia príkazu),   dňa 30.   3.   2004 (vyžiadanie policajnej   hliadky na zrealizovanie príkazu na dodanie do výkonu trestu) a posledne dňa 22. 09. 2006, urgencia predsedu senátu na dodanie odsúdených do výkonu trestu.“.

Na základe sťažovateľom podanej sťažnosti proti predmetnému uzneseniu krajského súdu   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tost   28/2007   z 12.   septembra   2007   sťažnosť sťažovateľa a P. N. zamietol. V odôvodnení uznesenia poukázal na to, že „krajský súd rozhodol   v súlade   so   zákonom,   keď   výkon   trestu   odňatia   slobody   sťažovateľa   sa nepremlčuje z dôvodu prerušenia plynutia premlčacej lehoty opatreniami súdu zo dňa 14. 5. 2003, dňa 30. 3. 2004 a posledne dňa 22. 9. 2006, pričom podkladom pre tieto opatrenia bolo vydanie príkazu na dodanie odsúdených do výkonu trestu zo dňa 27. 8. 2001, keď súčasne krajský súd požiadal aj o odňatie cestovných dokladov vzhľadom na obavu, že odsúdení   sa   výkonu   trestu   vyhýbajú   pobytom   v cudzine.   S námietkami   sťažovateľa týkajúcimi sa dôvodnosti vydania príkazu na dodanie do výkonu trestu odňatia slobody v zmysle § 321 ods. 1, ods. 3 Tr. por. sa vysporiadal tak, že tieto nie sú relevantné, nakoľko dôvodnosť obavy z úteku posudzuje súd, ktorý nariaďuje výkon trestu a toto rozhodnutie nie je preskúmateľné odvolacím súdom. Zároveň poukázal v tejto súvislosti aj na správy OO PZ Šaľa, ÚJKP v Nových Zámkoch, z ktorých vyplýva, že odsúdení sa dlhodobo zdržiavali na neznámom mieste a aj keď sa sporadicky kontaktovali s príbuznými, ani im nebolo známe miesto ich pobytu.“.

Sťažovateľ nesúhlasí so závermi krajského súdu a najvyššieho súdu z nasledovných dôvodov:

- úkony krajského súdu (vyžiadanie policajnej hliadky na zrealizovanie príkazu na dodanie odsúdených do výkonu trestu z 30. marca 2004, urgencia predsedu senátu krajského súdu z 22. septembra 2006 a opatrenie predsedu senátu na zrušenie účinkov dočasného pozastavenia príkazu zo 14. mája 2003) podľa jeho názoru nie sú úkony smerujúce proti nemu a nemajú oporu v § 321 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005,

- napriek tomu, že z oboch uznesení všeobecných súdov vyplýva, že polícia i súdy vo veci konali, sťažovateľovi nebola doručená ani poštou výzva na nástup do výkonu trestu, hoci si zásielky riadne preberal,

- príkaz krajského súdu z 27. augusta 2001 na dodanie sťažovateľa do výkonu trestu bol navyše podľa jeho názoru vydaný v rozpore s „vtedy platným Trestným poriadkom“, pretože neexistovala obava z úteku sťažovateľa (čo má podľa sťažovateľa potvrdiť aj ten fakt,   že   medzičasom   riadne   vyštudoval   vysokú   školu   formou   denného   štúdia   a napriek opatreniam na štátnej hranici nebol vôbec zadržaný). Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd operatívnymi zisteniami vyvrátil a spochybnil dôkazy ním navrhnuté, pričom mu však nedal možnosť sa k týmto operatívnym zisteniam vyjadriť.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   zastáva   názor,   že   krajský   súd   a   najvyšší   súd porušili jeho základné práva podľa čl. 13 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom nasledovne:

„NS SR svojím postupom a rozhodnutím, sp. zn. 3 Tost 28/2007 zo dňa 12. 9. 2007 v spojení s postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4 T 76/96 zo dňa 15. 6. 2007, porušili právo sťažovateľa podľa čl. 13 ods. 1, písm. a) Ústavy SR spojené s povinnosťou   štátnych   orgánov   ukladať   povinnosti   zákonom   alebo   na   základe   zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, ako aj právo sťažovateľa na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   a)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   považuje postup   a   rozhodnutia   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   za nezákonné a porušujúce jeho základné práva podľa ústavy a právo podľa dohovoru, pretože nevyslovili premlčanie jeho výkonu trestu, hoci boli splnené všetky podmienky premlčania podľa § 90 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 T 79/96 z 15. júna 2007

Ústavný súd   rozhoduje podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   o sťažnostiach   týkajúcich   sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (I. ÚS 103/02).

Podľa § 185 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   opravným   prostriedkom   proti   uzneseniu   je sťažnosť.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   mal   v systéme všeobecného   súdnictva   k dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy porušenia svojich práv (sťažnosť), ktorú sťažovateľ podľa svojich tvrdení v sťažnosti aj podal   proti   uzneseniu   prvostupňového   súdu.   Využitie   tejto   zákonnej   možnosti   účinnej ochrany základného práva sťažovateľa vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže v zmysle princípu subsidiarity uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak navrhovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   „Ak   o závažných   procesných pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj   niektoré   zo   základných   práv   alebo   slobôd,   je oprávnený   a povinný   rozhodnúť   všeobecný   súd   na   základe   riadnych   a mimoriadnych opravných   prostriedkov   upravených   v príslušnom   procesnom   poriadku,   je   právomoc Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   pred   ich   vyčerpaním   vylúčená“   (IV.   ÚS   10/02, IV. ÚS 115/07). Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej   porušenie   jeho   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a práva   podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 T 79/96 z 15. júna 2007 pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 17 ods.   2   a čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   a   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Tost 28/2007 z 12. septembra 2007

Ústavný   súd   pripomína,   že   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie   ochrany   len   v tých   prípadoch,   ak   porušenie   procesných   práv   účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04).

Ústavný súd sa preto pri výkone svojej funkcie podľa ústavy zameriava na kontrolu zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnými súdmi   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a slobodách.

Vychádzajúc   zo sťažnosti   kľúčovou   námietkou   sťažovateľa   proti   označenému uzneseniu najvyššieho súdu (ako aj napadnutému uzneseniu krajského súdu) bol nesúhlas s právnym   záverom   najvyššieho   súdu   vyjadreným   v odôvodnení   uznesenia   sp.   zn. 3 Tost 28/2007 z 12. septembra 2007, podľa ktorého opatrenia krajského súdu zo 14. mája 2003,   30.   marca   2004   a 22.   septembra   2006   boli   spôsobilé   vyvolať   právne   účinky prerušenia premlčania výkonu trestu v zmysle § 90 ods. 5 v spojení s § 90 ods. 4 písm. a) Trestného zákona.

Najvyšší   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenia   uznesenia   sp.   zn.   3   Tost   28/2007 z 12. septembra 2007 uviedol:

„Krajský súd rozhodol v súlade so zákonom, keď vyslovil, že výkon trestu odňatia slobody odsúdených sa nepremlčuje z dôvodu prerušenia premlčacej lehoty opatreniami súdu zo dňa 14. mája 2003 (opatrenie na zrušenie účinkov dočasného pozastavenia príkazu na   dodanie   odsúdených   do   výkonu   trestu),   dňa   30.   marca   2004   (vyžiadanie   policajnej hliadky na zrealizovanie príkazu na dodanie odsúdených do výkonu trestu) a posledne dňa 22. septembra 2006 (urgencia predsedu senátu na dodanie odsúdených do výkonu trestu). Podkladom pre tieto opatrenia bolo vydanie príkazu na dodanie odsúdených do výkonu trestu zo dňa 27. augusta 2001. Súčasne krajský súd požiadal príslušné úrady o odňatie cestovných   dokladov,   vzhľadom   na   obavu,   že   výkonu   trestu   sa   odsúdení   vyhýbajú   aj pobytom v cudzine.

Námietky   týkajúce   sa   dôvodnosti   vydania   príkazu   na   dodanie   do   výkonu   trestu odňatia slobody v zmysle § 321 ods. 1, ods. 3 Tr. por. nie sú relevantné, pretože dôvodnosť obavy   z úteku   posudzuje   súd,   ktorý   nariaďuje   výkon   trestu;   toto   rozhodnutie   nie   je preskúmateľné odvolacím súdom, keďže zákon proti tomuto rozhodnutiu nepripúšťa riadny opravný   prostriedok.   O dôvodnosti   tejto   obavy   svedčia   nakoniec   správy   Obvodného oddelenia   Policajného   zboru   v Šali   a Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   v Nových Zámkoch   (založené   v spise),   z ktorých   vyplýva,   že   odsúdení   sa   dlhodobo   zdržiavali   na neznámom mieste a aj keď sa sporadicky kontaktovali s príbuznými, ani im nebolo známe miesto   ich   pobytu.   Operatívnymi   prostriedkami   políciou   bolo   zistené,   že   I.   V.   sa   mal zdržiavať   na   neznámom   mieste   v Českej   republike   a P.   N.   má   urobenú   plastiku   tváre a zmenenú identitu. Previerkou v záložniach v Seredi a Šali bolo od ich majiteľov zistené, že tieto   vlastnia   od   roku   2002   a o bývalom   majiteľovi   (odsúdenom   N.)   nič   nevedia.   Tieto zistenia sú v protiklade s tvrdeniami odsúdených uvedenými v podanej sťažnosti a svedčia o ich zjavnej účelovosti.

S poukazom na to Najvyšší súd dospel k záveru, že vyššie uvedenými opatreniami krajského súdu smerujúcimi k výkonu trestu o ktorého premlčanie ide, došlo k prerušeniu premlčania   výkonu   trestu,   čím   začala   od   22.   septembra   2006   plynúť   nová   päť   ročná premlčacia lehota v zmysle § 90 ods. 1 písm. d), ods. 5 Tr. zák.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa dostatočným spôsobom zaoberal s dôvodmi, pre ktoré nemožno v danej veci vysloviť premlčanie výkonu trestu odňatia slobody sťažovateľa, pričom jeho právny záver o tom, že opatrenia krajského súdu zo 14. mája 2003, 30. marca 2004 a 22. septembra 2006 boli   opatreniami   v zmysle   §   90   ods.   4   písm.   a)   Trestného   zákona,   t.   j.   opatreniami smerujúcimi   k výkonu   trestu,   o premlčanie   ktorého   ide,   nemožno   považovať   ani   za neodôvodnený,   ani   za   arbitrárny,   a preto   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   z ústavného hľadiska akceptovateľný.

Ústavný   súd   nezistil   prvky   arbitrárnosti   ani   v argumentácii   najvyššieho   súdu   vo vzťahu k dôvodnosti vydania príkazu na dodanie do výkonu trestu odňatia slobody, pretože v odôvodnení predmetného uznesenia poukázal na skutočnosť, že výsledky operatívneho pátrania založené v trestnom spise sťažovateľa preukázali, že napriek príkazu krajského súdu z 27. augusta 2001 nenastúpil do výkonu trestu (hoci súdy oboch stupňov nepovolili sťažovateľovi odklad výkonu trestu) a dlhodobo sa zdržiaval na neznámom mieste. Ústavný súd tiež poznamenáva, čo napokon vyplýva aj z napadnutého uznesenia, že najvyšší súd nevykonal   ďalšie   dokazovanie   (ako   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol),   ale v predmetnom uznesení sa výslovne odvolal na výsledky operatívneho pátrania už predtým založené do trestného spisu sťažovateľa.

Ústavný súd preto pri preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil žiadne   skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné   toto   rozhodnutie   označiť   za arbitrárne.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   neakceptuje   právne   názory   najvyššieho   súdu, nemožno   hodnotiť   ako   porušenie   jeho   základných   práv   podľa   ústavy   a práva   podľa dohovoru (obdobne IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 134/08).

Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi   základnými   právami   sťažovateľa,   ktorých   porušenie   namieta,   a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o tom, že   tieto   základné   práva   sťažovateľa   boli   porušené.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ nestotožňuje   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   namietaného   rozhodnutia   a nezakladá   oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   alebo   význam   (I. ÚS 115/02,   I.   ÚS   176/03),   pričom   v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Na základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06, IV. ÚS 46/07).

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. úhrady trov konania).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2008