znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 366/04-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Yue Xiong Zhoua, na neznámom mieste v cudzine, vo veci   porušenia   čl.   41   ods.   2   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   3,   čl.   8   a   čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu, čl. 23 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, čl. 10 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a čl. 2, čl. 9, čl. 10 a čl. 27 ods. 4 Dohovoru   o   právach   dieťaťa   vyhostením   leteckou   cestou   28. mája 2004   za   policajnej asistencie do krajiny pôvodu Úradom hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Yue   Xiong   Zhoua o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2004 doručená   sťažnosť   Yue   Xiong   Zhoua   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   na   neznámom   mieste v cudzine,   vo   veci   porušenia   čl.   41   ods.   2   a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“), čl. 3, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“),   čl.   1   Dohovoru   proti   mučeniu   a   inému   krutému,   neľudskému   alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (ďalej len „dohovor proti mučeniu“), čl. 23 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, čl. 10 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a čl. 2, čl. 9, čl. 10 a čl. 27 ods. 4 Dohovoru   o   právach   dieťaťa   vyhostením   leteckou   cestou   28.   mája   2004   za   policajnej asistencie do krajiny pôvodu, Úradom hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

Zo sťažnosti vyplýva, že ju v zastúpení sťažovateľa podal advokát JUDr. M. M., B., bez toho, aby k nej pripojil splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa pred ústavným súdom ako obligatórnu náležitosť návrhu na začatie konania o sťažnosti ustanovenú v § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Vzhľadom na to ústavný súd listom z 28. septembra   2004   vyzval   uvedeného   advokáta,   aby   v   tridsaťdňovej   lehote   predložil splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa v súlade so všeobecne záväznými predpismi a odstránil ďalšie nedostatky sťažnosti, na ktoré ho upozornil.

Advokát JUDr. M. M. odpovedal na výzvu ústavného súdu podaním z 18. októbra 2004, ktorým upresnil časť sťažnosti týkajúcu sa návrhu na rozhodnutie vo veci samej, a zároveň   k   nemu   pripojil   splnomocnenie   na   zastupovanie   sťažovateľa   pred   ústavným súdom, ktoré podpísala „S. M., nar. 21. júla 1977“ označená ako manželka sťažovateľa. Porovnaním osobných údajov o manželke sťažovateľa s údajmi na oznámení o uzavretí manželstva sťažovateľa z 28. apríla 2003 pripojenom k sťažnosti ústavný súd zistil, že tieto sa nezhodujú (nesprávne uvedené priezvisko a dátum narodenia).

V označenom podaní sa ďalej uvádza: „Nakoľko sám sťažovateľ sa nachádza v Číne, nie je možné zabezpečiť originál plnej moci od neho,   žiadame Ústavný súd Slovenskej republiky, aby akceptoval plnú moc na zastupovanie pred Ústavným súdom SR od jeho manželky, resp. ak by sa nejavila postačujúca plná moc od manželky, žiadame, aby Ústavný súd SR ustanovil analogicky podľa § 29 a 30 Občianskeho súdneho poriadku sťažovateľovi opatrovníka vzhľadom na to, že je to potrebné na ochranu jeho záujmov a vzhľadom na to, že pobyt sťažovateľa nie je známy.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ   sú   tieto   podmienky   splnené,   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   rozhodne   o   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   V   prípade   nesplnenia niektorej z podmienok rozhodne v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti.

Sťažnosť nemá ani po jej   doplnení   na základy   výzvy   ústavného súdu   náležitosti predpísané zákonom.

Z ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že k návrhu na začatie konania vrátane sťažnosti sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Citované ustanovenie treba vykladať v kontexte § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde tak, že splnomocnenie musí byť udelené navrhovateľom (sťažovateľom). Splnomocnenie pre advokáta JUDr. M. M. na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom nepodpísal sťažovateľ.

Advokát JUDr. M. M. sa v tejto súvislosti dovoláva, aby ústavný súd „... ustanovil analogicky   podľa   §   29   a   30   Občianskeho   súdneho   poriadku   sťažovateľovi   opatrovníka vzhľadom na to, že je to potrebné na ochranu jeho záujmov a vzhľadom na to, že pobyt sťažovateľa nie je známy“.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde „Ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku“. Podľa názoru ústavného súdu v konaní   o   individuálnej   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   v   ktorej   sa namieta porušenie základných práv alebo slobôd, neprichádza do úvahy primerané použitie ustanovenia § 29 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože to vylučuje povaha veci.   Konanie pred ústavným súdom   bezpodmienečne vyžaduje povinné právne zastúpenie sťažovateľa. Ak je sťažovateľ na neznámom mieste, ústavný súd nemá žiadnu právne akceptovateľnú možnosť overiť, či sťažnosť podal tak, ako to vyžaduje čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy alebo ju podal niekto v jeho mene, čo však podľa citovaného článku ústavy nie je prípustné.   Takému   účastníkovi   nie   je   možné   v   procesnej   pozícii   sťažovateľa   ustanoviť opatrovníka, pretože použitie § 29 OSP sa v skutočnosti vzťahuje na toho účastníka, ktorý je žalovaný a je na neznámom mieste.

Z uvedených podaní advokáta vyplývajú dve procesne významné skutočnosti. Prvou skutočnosťou je to, že napriek výzve ústavného súdu dosiaľ nie je preukázané, že sťažnosť podal označený sťažovateľ, čo je základným predpokladom (náležitosťou) na to, aby sa sťažnosť prijala na ďalšie konanie (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde).   V   posudzovanom   prípade   je   to   neodstránený,   hoci   odstrániteľný   nedostatok podmienok konania pred ústavným súdom. Druhým nedostatkom náležitostí sťažnosti je to, že   advokát   nebol   spôsobilý   predložiť   splnomocnenie   od   osoby,   ktorú   chce   zastupovať v konaní pred ústavným súdom, a navrhuje úkony ústavného súdu, ktoré nie sú prípustné pre ústavný súd ako jediný súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), tak ako to už bolo uvedené.

Preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2004