znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 365/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M. L.,   zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Rudolf Manik, PhD. – ADVOKÁT, s. r. o., Jantárová 30, Košice,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   Rudolfa   Manika,   PhD., ktorou namietal porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva obrany Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. ÚLP-1116/2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2014 doručená sťažnosť M. L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Ministerstva   obrany Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) vo veci vedenej pod sp. zn. ÚLP-1116/2013 (ďalej len „napadnutý postup“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   bývalým   príslušníkom   Ozbrojených   síl Slovenskej republiky. Z dôvodu nedostatočného služobného hodnotenia bol zo služobného pomeru prepustený personálnym rozkazom riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej len „riaditeľ personálneho úradu“) č. 3728 z 20. apríla 2012. Sťažovateľ   so   služobným   hodnotením   nesúhlasil   a namietal   aj   nesplnenie   formálnych náležitostí   prepustenia   zo   služobného   pomeru   ustanovených   zákonom   č. 346/2005   Z.   z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe   profesionálnych   vojakov“),   konkrétne   absenciu   personálneho   pohovoru.   Preto požiadal   o preskúmanie   právoplatného   správneho   rozhodnutia   mimo   opravného   konania v zmysle § 65 a nasl. zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších prepisov (ďalej   len   „správny   poriadok“).   Vec   vedená   ministerstvom   pod   č. ÚLP-1116/2013 (napadnuté   konanie)   bola   postúpená   riaditeľovi   personálneho   úradu,   ktorý   prípisom č. PÚ 182-124/2013-II z 8. júla 2013 sťažovateľovi oznámil, že jeho žiadosti nevyhovel a vec   postúpil   nadriadenému   orgánu,   náčelníkovi   Generálneho   štábu   Ozbrojených   síl Slovenskej republiky (ďalej len „náčelník generálneho štábu“). Náčelník generálneho štábu v prípise   č. KaNGŠ-60-8/2013-OdP   zo 17.   októbra   2013,   doručenom   sťažovateľovi 12. februára 2014, zaujal stanovisko, že personálny rozkaz bol vydaný v súlade so zákonom, čo odôvodnil okrem iného aj popisom personálneho pohovoru so sťažovateľom, ku ktorému malo   dôjsť   29.   februára   2012   (v   texte   stanoviska   zrejme   omylom   údaj   2013,   pozn.) u sťažovateľa doma.

Podľa   sťažovateľa   bolo   uvedené   stanovisko   náčelníka   generálneho   štábu antedatované   a vychádza   z objektívne   nesprávnych   skutočností,   keďže   sa   predmetný pohovor podľa   neho neuskutočnil. Preto   požiadal   ministra   obrany Slovenskej   republiky (ďalej len „minister“) o preskúmanie daného postupu. Minister postúpil predmetnú žiadosť náčelníkovi generálneho štábu na zaujatie stanoviska. Náčelník generálneho štábu ďalším stanoviskom č. KaNGŠ-34-7/2014-Práv. odd. z 25. marca 2014 opätovne konštatoval, že pri prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru nedošlo k porušeniu právnych predpisov. Sťažovateľ   naďalej   nesúhlasí   s výsledkom   vybavenia   jeho   žiadosti,   a preto   podal sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že postupom   ministerstva   v napadnutom   konaní   bolo   porušené   jeho   základné   právo   podľa čl. 46   ods. 1   ústavy,   aby   napadnutú   vec   vrátil „na   nové   prejednanie   a   rozhodnutie“. Zároveň sťažovateľ navrhuje, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie vo výške 7 402,30 € a úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa § 81 zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov sa na konanie vo veciach služobného   pomeru   profesionálneho   vojaka   vzťahujú   všeobecné   predpisy   v správnom konaní.

Podľa   § 65   ods. 1   správneho   poriadku   rozhodnutie,   ktoré   je   právoplatné,   môže z vlastného   alebo   iného   podnetu   preskúmať   správny   orgán   najbližšie   vyššieho   stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý toto rozhodnutie vydal (§ 58), ak ide o rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy, jeho vedúci na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie (§ 61 ods. 2).

Preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa § 65 a nasl. správneho poriadku je mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie patrí výlučne príslušnému správnemu   orgánu.   K   využitiu   tohto   procesného   inštitútu   pristúpi   správny   orgán fakultatívne   („môže“),   ak   sa   dodatočne   zistí,   že   právoplatné   rozhodnutie   je   v   rozpore s právnymi   predpismi   a   ostatnými   predpismi,   buď   z   vlastnej   iniciatívy   (ex   offo),   alebo na podnet, pričom správny orgán môže takto preskúmané rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť. Na vyhovenie podnetu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. jeho   akceptovanie,   a   teda   správny   orgán   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť (mutadis   mutandis IV. ÚS 237/2012).   Náčelník   generálneho   štábu   sa   s námietkami sťažovateľa vysporiadal a výsledok posúdenia jeho žiadosti bol sťažovateľovi oznámený. Z toho dôvodu ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým postupom po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podstata   sťažnosti   vecne   smeruje   voči   právoplatnému   rozhodnutiu o prepustení zo služobného   pomeru,   pričom   sťažovateľ   netvrdí   ani nepreukazuje,   že   by proti predmetnému rozhodnutiu správneho orgánu využil všetky účinné prostriedky nápravy a ochrany jeho práv.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 161/2011).

Z   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy   ústavný   súd   stabilne   odvodzuje   dôsledné uplatňovanie   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci.   Ústavný   súd   podľa   tohto   princípu môže   poskytovať   ochranu   základným   právam   alebo   slobodám,   alebo   ľudským   právam a základným   slobodám   vyplývajúcim   z   medzinárodnej   zmluvy,   len   ak   ochranu   týmto právam a slobodám neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“ súdu poskytnúť požadovanú ochranu.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ mal v okolnostiach danej veci možnosť brániť sa opravnými prostriedkami v rámci správneho konania a následne aj v rámci správneho súdnictva, a to žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy. Poskytovanie ochrany právam sťažovateľa by tvorilo súčasť kompetencie (a teda aj právomoci) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu konajúceho o opravných prostriedkoch podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ však ani netvrdil, že by podal proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej   správy   žalobu   o preskúmanie   jeho   zákonnosti.   Uvedené   vylučuje   právomoc ústavného   súdu   vecne   prerokovať   sťažnosť,   v   dôsledku   čoho   ju   ústavný   súd   musel odmietnuť aj pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, neprichádzalo už do úvahy zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v návrhu na rozhodnutie vo veci samej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014