znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 365/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 1977/2011   a   sp. zn.   Rvp 2047/2011,   zastúpenej   Mgr.   J.   H.,   vo   veci   namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   č. k.   13 CoE 146/2011-68   z   19.   mája   2011   a č. k. 2 CoE 39/2011-45 z 29. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1977/2011 a sp. zn. Rvp 2047/2011   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1977/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a   z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. augusta 2011 a   9.   augusta   2011   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 13 CoE 146/2011-68 z 19. mája 2011 a č. k. 2 CoE 39/2011-45 z 29. apríla 2011.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v priebehu marca 2003 až septembra 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickým   osobám   úvery   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 1977/2011   v   sume   531,10   € a vo veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 2047/2011   v   sume   398,33   €,   ktoré   spolu   s   ďalšími poplatkami   boli   dlžníci   povinní   vrátiť   vo   veci   vedenej   sp. zn.   Rvp 1977/2011 v 13 dvojtýždenných splátkach po 63,40 € a vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2047/2011 v 13   dvojtýždenných   splátkach   po   47,47   €.   Na   zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi zmluvného   vzťahu   priamo   v   zmluvách   dohodnuté,   že   splnomocnený   zástupca   dlžníka, určený v každej zmluve menovite je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu   o   uznaní dlhu,   ktorá   má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, boli 18. júna 2003 (vec vedená   pod   sp. zn.   Rvp 1977/2011)   a 21.   marca   2004   (vec   vedená   pod   sp. zn. Rvp 2047/2011) notárom spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1977/2011 bol 27. septembra 2003 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len,,okresný súd“) 15. októbra 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 2 Er 1528/2003-50 z 28. decembra 2010 vyhlásil exekúciu   za neprípustnú   a zastavil   ju. Proti   tomuto rozhodnutiu   okresného   súdu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 13 CoE 146/2011-68 z 19. mája 2011 tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.

Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 2047/2011   bol   26.   mája   2004   podaný   návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom   21.   júna   2004   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd   uznesením   č. k. 3 Er 827/2004-16 z 9. augusta 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský   súd   uznesením   č. k.   2 CoE 39/2011-45   z   29.   apríla   2011   tak,   že   prvostupňové uznesenie potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom súdov,   ktorý   im   predchádzal, „... boli   porušené...   jeho   základné   práva   a   slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej   súvislosti   s   vyššie   uvedeným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli... porušené   aj základné   práva   a   slobody   sťažovateľa   vplývajúce   z   1   Dodatkového protokolu...“. V ďalšom   sťažovateľka   interpretovala   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods. 1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu...“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia   a   veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím   všeobecného   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   IV. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo skutočnosti, že uznesenie krajského súdu č. k. 13 CoE 146/2011-68 z 19. mája 2011   nadobudlo   právoplatnosť   30.   mája   2011   a   uznesenie   krajského   súdu   č. k. 2 CoE 39/2011-45 z 29. apríla 2011 nadobudlo právoplatnosť 9. júna 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosti v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 13 CoE 146/2011-68 z 19. mája 2011 a č. k. 2 CoE 39/2011-45 z 29. apríla 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k   neprípustnému   zásahu   do   jej   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru   tým,   že   krajský   súd   potvrdil   uznesenia   okresného   súdu   o   zastavení   už prebiehajúcich exekučných konaní bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť,   čím   súčasne   malo   dôjsť   aj   k   neprípustnému   zásahu   do   jej   práva   na   ochranu majetku   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu,   pretože   v   dôsledku   zastavenia   exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Predmetom   sťažností   je   namietané   porušenie   práva   sťažovateľky   na   spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1 dodatkového   protokolu   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   ktorými   potvrdil uznesenia prvostupňových súdov o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že exekúciu nemožno   vykonať   pre   vadu   exekučného   titulu   –   notárskych   zápisníc   (spočívajúcu v nedostatku riadneho splnomocnenia predchádzajúceho ich spísaniu).

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 1977/2011 a Rvp 2047/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd,   uplatniac   citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského   súdu   č. k.   13 CoE 146/2011-68 z   19.   mája   2011 a   č. k.   2 CoE 39/2011-45 z 29. apríla 2011

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľky,   ktorý   spočíva   v   tom,   či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaniach proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, ktorými bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)   právomoc   skúmať   v   tomto   štádiu   konania   prípustnosť   exekúcie   z   hľadiska relevantnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa   § 58   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže   učiniť,   nie   je explicitne   ustanovený.   Z   uvedeného   je   potrebné   vyvodiť   záver,   že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že   sú   dané   dôvody   na   ukončenie   núteného   vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako   súd   odvolací   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   rozhodnutia   okresného   súdu o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Krajský   súd   svoje   uznesenie   č. k.   13 CoE 146/2011-68   z 19.   mája   2011,   ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 2 Er 1528/2003-50 z 28. decembra 2010, ktorým tento súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, odôvodnil takto:

«Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 OSP a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil z týchto dôvodov.

Oprávnená a povinná uzavreli dna 28. 03. 2003 „Zmluvu o úvere“ (číslo listu 6-7 spisu) ako tzv. formulárovú zmluvu. Jej súčasťou je aj „Splnomocnenie“, ktorým povinná dala advokátovi Mgr. T. K., okrem iného, oprávnenie „na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j., aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného“. V čase uzavretia úverovej zmluvy nemala ale oprávnená žiadny právny dôvod trvať na tom, aby povinná dala plnomocenstvo splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému oprávnenou na právny úkon, ktorý v budúcnosti môže, ale aj nemusí byť potrebné urobiť a to ešte k tomu len   so   súhlasom   povinnej   (dobrovoľne).   Táto   časť   zmluvy   o   úvere   je   nepriateľnou podmienkou a preto je neplatná (§ 52 a § 53   OZ). Povinná teda platne nesplnomocnila Mgr. T. K. svojím zastupovaním.

Notárska zápisnica NZ/49643/2003 zo dňa 18. 06 2003 (číslo listu 3-4 spisu) nie je exekučným titulom ale aj preto, že o jej spísanie za povinnú nepožiadal notára advokát Mgr. T. K. (ak by sme uznali platnosť plnomocenstva), ale len advokátsky koncipient Mgr. B. Ž., hoci tento nebol v „Splnomocnení“, ktoré je uvedené v úverovej zmluve, spomenutý ako možná ďalšia osoba, ktorá môže advokáta zastúpiť. Z ustanovenia § 12 zákona číslo 132/1990 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy je totiž zrejmé, že advokáta môže v zásade zastúpiť len iný advokát. Advokátsky koncipient advokáta môže zastúpiť len pri jednotlivých úkonoch a to nikdy proti vôli klienta. Správne sa preto už pri uzatváraní zmluvy o zastúpení advokátom klient má advokátom informovať, či za advokáta môže konať aj koncipient a súhlas klienta je potom obsiahnutý v udelenom plnomocenstve pre advokáta. V   súdenej   veci   advokát   Mgr.   T.   K.   nepostupoval   správne   aj   preto,   že   substitučné plnomocenstvo   nebolo   udelené   v   konkrétnej   veci   konkrétneho   klienta,   ale   ako   tzv. univerzálne   bez   akejkoľvek   špecifikácie   a   k   tomu   ešte   pred   „udelením“   plnomocenstva klientom advokátovi (už dňa 02. 01. 2003). „Univerzálne“ substitučné plnomocenstvo je neplatné.

Odvolací sud uznesenie potvrdil. Pokiaľ oprávnená v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že exekučný sud už skúmal exekučný titul v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 zákona číslo 233/1995 Z. z. a nezistil rozpor žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zákonom, táto nie je prekážkou, aby exekučný súd kedykoľvek v priebehu exekúcie zisťoval, či trvajú podmienky exekúcie.   Ak   zistí,   že   tomu   tak   nie   je,   rozhodne   o   zastavení   exekúcie   aj   bez   návrhu (§ 58 ods. 1 uvedeného zákona).»

Krajský   súd   svoje   uznesenie   č. k.   2 CoE 39/2011-45   z   29.   apríla   2011,   ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 827/2004-16 z 9. augusta 2010 o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení, odôvodnil takto:

«Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“) na základe § 251 ods. 4 O. s. p. prejednal vec v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní   podľa § 212   ods. 1   O. s. p.   bez nariadenia   pojednávania   podľa   § 214 ods. 2 O. s. p., pričom   dospel   k záveru,   že   odvolaniu   oprávneného   proti   prvej   výrokovej   vete rozhodnutia nie je možné vyhovieť a odvolanie oprávneného proti druhej výrokovej vete rozhodnutia je dôvodné....

Odvolací súd k dôvodu odvolania, že v tomto prípade exekučný súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne   rozhodol,   poukazuje na   už ustálenú   judikatúru   Najvyššieho súdu, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, že „súdna exekúcia môže byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke   formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ Ďalšie   dôvody   odvolania   sa   týkali   nesúhlasu   odvolateľa   s   právnym   záverom prvostupňového súdu o neplatnosti plnomocenstva. V tejto súvislosti odvolateľ v odvolaní použil (síce bez citácie) časti odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 5/2000. Možno sa stotožniť s tým, že hoci notárska zápisnica podľa ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku je rýdzo procesno-právnym inštitútom, nadväzuje tento inštitút na hmotno-právny základ, teda na ustanovenie občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku. Rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a notárskou   zápisnicou   obsahujúcou   právny   záväzok   podľa   § 41   ods. 2   Exekučného poriadku, teda podľa procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda   vo   forme   notárskej   zápisnice.   Okrem   toho,   musí   notárska   zápisnica   obsahovať výslovný   súhlas   povinnej   osoby   s vykonateľnosťou   právneho   záväzku.   Nemožno   však súhlasiť s názorom odvolateľa, že v tomto prípade boli obidve náležitosti splnené. Súd je povinný preskúmavať materiálnu a formálnu vykonateľnosť notárskej zápisnice tak, ako to vymedzil   Exekučný   poriadok,   podľa   ktorého   exekúciu   možno   vykonať   aj   na   podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Odvolací súd poukazuje na ďalšiu časť argumentácie predmetného rozhodnutia Ústavného súdu: „Práve súhlas   povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu.“...

Exekučný súd teda správne skúmal, či predložená notárska zápisnica je prejavom vôle povinného označeného v návrhu na vykonanie exekúcie.

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa   § 23   Občianskeho   zákonníka   zastúpenie   vzniká   na   základe   zákona   alebo rozhodnutia štátneho orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Podľa § 31 ods. 4 Občianskeho zákonníka ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho úkonu.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť   slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa   § 43a)   ods. 1   Občianskeho   zákonníka   prejav   vôle   smerujúci   k uzavretiu zmluvy, ktorý je urobený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzatvorenie zmluvy (ďalej len návrh), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.

Podľa § 43a) ods. 2 Občianskeho zákonníka návrh pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený. Návrh, aj keď je neodvolateľný, môže navrhovateľ zrušiť, ak dôjde prejav o zrušení osobe, ktorej je určený, skôr alebo aspoň súčasne s návrhom.

Podľa § 43b) ods. 1 Občianskeho zákonníka návrh, aj keď je neodvolateľný, zaniká

a) uplynutím lehoty, ktorá v ňom bola určená na jeho prijatie,

b) uplynutím   primeranej   doby   s prihliadnutím   na   povahu   navrhovanej   zmluvy a na rýchlosť prostriedkov, ktoré navrhovateľ použil pre zaslanie návrhu, alebo

c) dôjdením prejavu o odmietnutí návrhu navrhovateľovi.

Podľa   § 43c)   ods. 2   Občianskeho   zákonníka   Včasné   prijatie   návrhu   nadobúda účinnosť   okamihom,   keď   vyjadrenie   súhlasu   s obsahom   návrhu   dôjde   navrhovateľovi. Prijatie možno odvolať, ak odvolanie dôjde navrhovateľovi najneskôr súčasne s prijatím. Podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.

Odvolací súd poukazuje na rozpor záujmov medzi dlžníkom a jeho zástupcom, pokiaľ by došlo k dohode o plnomocenstve, nakoľko je zrejmé, že pri uzatváraní zmluvy o úvere, dlžník nemal možnosť voľby výberu zástupcu, pretože je nesporné, že zmluva o úvere bola vypracovaná ako predtlač, ktorú používa oprávnený pri uzatváraní zmlúv a už obsahovala meno splnomocnenca advokáta Mgr. T. K. Ak oprávnený takto postupoval a určil dopredu osobu,   ktorá   bude   oprávnená   konať   za   dlžníka,   spochybnil   samotný   predpoklad,   že splnomocnenec nemá s oprávneným žiadny bližší vzťah. V danom prípade ekonomického charakteru,   ktorý   by   mohol   spôsobovať   jeho   jednostranne   smerovaný   záujem,   ktorý v konečnom dôsledku smeruje proti splnomocniteľovi, teda vlastnému mandantovi. Zastúpenie na základe plnomocenstva vyžaduje, aby zastúpený a zástupca uzatvorili dohodu   o zastúpení.   Výsledkom   takejto   dohody   je   splnomocniteľom   udelená   plná   moc splnomocnencovi. Plnomocenstvo ako jednostranný právny úkon adresovaný voči tretím osobám,   ktorým   splnomocniteľ   splnomocňuje   splnomocnenca   na   určitý   rozsah zastupovania,   nemá   bez   súčasnej   existencie   dohody   o zastúpení   uzatvorenej   medzi zastúpeným a zástupcom žiadne právne účinky.

Z obsahu predlženého splnomocnenia, ktoré je začlenené do zmluvy o úvere, vyplýva, že takáto dohoda o zastúpení určite nebola medzi povinným a zástupcom uzatvorená v čase vyhotovenia splnomocnenia. Z prílohy notárskej zápisnice, ktorá mala dokumentovať, že bola spísaná povinným v zastúpení, vyplýva, že v zmluve o úvere je na tej istej listine, jednak zmluva o úvere a jednak dve plnomocenstvá, pričom druhé z nich podľa obsahu možno posúdiť zároveň aj ako návrh na uzatvorenie dohody o plnomocenstve. Prejav vôle je právnym úkonom len vtedy, ak ide o úkon smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku práv alebo povinností. Návrhom na uzatvorenie zmluvy je taký prejav vôle, ktorý je adresovaný druhej   zmluvnej   strane.   Podľa   § 45   Občianskeho   zákona   prejav   vôle   pôsobí   voči neprítomnej osobe až od okamihu, keď jej dôjde. Na vážnosť prejavu vôle, ktorým je návrh zmluvy, urobený v neprítomnosti druhej strany, nestačí písomná forma. Je nevyhnutné, aby konajúci takto   písomne prejavenú   vôľu   skutočne druhej   strane adresoval.   To   znamená, odoslal, resp. urobil úkony, ktoré sú nevyhnutne nutné k tomu, aby mohla byť táto prejavená vôľa   doručená,   či   už   poverením   inej   osoby   alebo   podaním   na   poštu,   alebo   osobným doručením druhej strane, resp. iným spôsobom.   Z predloženej listiny je nepochybné, že dlžník   podpísal   zmluvu   o úvere   a súhlas   s obsahom   navrhnutých   plnomocenstiev   dňa 23. septembra 2003 v neprítomnosti   advokáta Mgr.   T.   K.   Okrem   toho   z plnomocenstva, ktoré udelil Mgr. T. K. Mgr. B. Ž. a ktoré tvorí prílohu notárskej zápisnice nevyplýva, že Mgr. Ž. bol oprávnený zastupovať Mgr. K. vo veci jeho splnomocnenia na zastupovanie J. L., nakoľko v predmetnom splnomocnení nie je nijakým spôsobom špecifikovaný dlžník, vo veci ktorého by ho mal zastupovať Mgr. K.

Z uvedeného   vyplýva,   že   exekučný   súd   vec   správne   právne   posúdil,   keď   dospel k záveru, že chýba platné plnomocenstvo a z toho dôvodu chýba materiálny predpoklad, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom voči povinnému uvedenému v návrhu na vykonanie exekúcie.»

Po oboznámení sa   s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu   ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnení napadnutých uznesení   poukazuje   aj   na   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí   pod   č. R 58/1997   uviedol,   že   „súdna   exekúcia   môže   byť   nariadená   len   na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenia krajského súdu nesignalizujú neprípustný zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.II.3   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu uznesením   krajského   súdu   č. k.   13 CoE 146/2011-68   z   19.   mája   2011   a   č. k. 2 CoE 39/2011-45 z 29. apríla 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   To   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré   považuje za nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom   alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011