znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 365/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho:

- práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9 Nt 1/2009   a   jeho   uznesením zo 16. marca 2010,

- základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13, čl. 22 ods. 1   a 2,   čl. 27   ods. 1,   čl. 47   ods. 3,   čl. 48   ods. 1   a   čl. 50   ods. 3   Ústavy   Slovenskej republiky   a   jeho   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   a   3   písm. b)   a c),   čl. 8,   čl. 13,   čl. 18   a   čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 117/2009 a jeho uznesením z 11. februára 2010,

ako aj vo veci namietaného nesúladu § 25 ods. 2 a 3 písm. a) zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1, čl. 13, čl. 22, čl. 27 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c), čl. 8, čl. 17, čl. 18 a čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Nt 1/2009 a jeho uznesením zo 16. marca 2010 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu zo 16. marca 2010“ alebo „napadnuté uznesenie okresného súdu“), jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 27 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   a 3   písm. b)   a c),   čl. 8,   čl. 13,   čl. 18   a   čl. 53   dohovoru postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 117/2009 a jeho uznesením z 11. februára 2010 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 11.   februára   2010“   alebo   „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“),   ako   aj   vo   veci namietaného nesúladu § 25 ods. 2 a 3 písm. a) zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia slobody“) s čl. 1, čl. 13, čl. 22, čl. 27 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 152 ods. 4 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c), čl. 8, čl. 17, čl. 18 a čl. 53 dohovoru.

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj z vyžiadaného na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   okresného   súdu   sp. zn.   5 T/223/2005 z 2. marca 2006 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný   zákon“)   v   štádiu   pokusu   podľa   § 8   ods. 1   Trestného   zákona,   trestného   činu výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona a trestného činu úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 Trestného zákona, za ktoré bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere siedmich rokov.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol tak, že ho rozhodnutím sp. zn. 1 To 152/2006 z 11. júla 2006 ako nedôvodné zamietol. Sťažovateľ podal 26. septembra 2008 proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, ktoré   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp. zn. 2 Tdo 1/2009 z 3. marca 2009 odmietol s poukazom na to, že dôvody dovolania nie sú dané.

Napokon sťažovateľ podal 12. januára 2009 návrh na povolenie obnovy konania, ktorý okresný súd uznesením sp. zn. 9 Nt 1/2009 z 30. októbra 2009 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 30. októbra 2009“) zamietol, pretože nezistil podmienky obnovy konania. Krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 117/2009 z 11. februára 2010 sťažnosť sťažovateľa proti   prvostupňovému   uzneseniu   zamietol.   Následne   okresný   súd   uznesením   sp. zn. 9 Nt 1/2009 zo 16. marca 2010 rozhodol o trovách konania pri návrhu na obnovu konania tak,   že   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   nahradiť   Slovenskej   republike   trovy   trestného konania určené paušálnou sumou 99,58 €.

Podľa názoru sťažovateľa postupmi všeobecných súdov v jeho veci a ich označenými rozhodnutiami došlo k porušeniu ním označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu zo 16. marca 2010 uviedol, „že je nezákonné a protiústavné... v dôsledku nesprávneho určenia výšky trov“.

K porušeniu označených práv krajským súdom sťažovateľ uviedol, že k nemu došlo «v   dôsledku   vecnej   nesprávnosti   napadnutého   uznesenia,   nedostatočného   vysporiadania s dôvodmi uvedenými v sťažnosti proti uzneseniu prvostupňového súdu, ako aj s dôvodmi uvádzanými   v návrhu   o povolení   obnovy   konania,   čím   nedostatočné   a nepresvedčivé odôvodnenie   je   samo   o sebe   porušením   práva   na   spravodlivý   proces...   Za   absurdné   si dovolím   považovať   argumenty   Krajského   súdu   v Žiline   ospravedlňujúce   pochybenie okresného súdu v pôvodnom konaní pri výpočte trestnej sadzby pri aplikácii asperačnej zásady... kedy sudca profesionál... zavádzal prísediacich (sudcov z ľudu-neprofesionálov) pri hlasovaní o vine a výške trestu, pretože spolu s prokurátorom tvrdili, že horná hranica trestnej sadzby je až 12 rokov a 8 mesiacov, čím vlastne zvýšili aj spodnú hranicu... že ide o tlačovú chybu v rozsudku.».

Sťažovateľ   sa   taktiež   domnieva,   že „ako   osoba   právoplatne   odsúdená   je poškodzovaný a znevýhodňovaný v konaní pred všeobecným súdom v dôsledku porušovania práva na rešpektovanie korešpondencie pri aplikácii ustanovenia § 25 ods. 2 z. č. 475/2005 Z. z..., pretože nemá právo diskrétne a slobodne písomne komunikovať s obhajcom, keďže nie je v trestnom stíhaní ako ustanovuje § 25 ods. 3 z. č. 475/05 Z. z. a tým vlastne podlieha jeho korešpondencia monitorovaniu zo strany exekutívy, čím nemá právo na primerané možnosti a obhajobu v konaniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu sa vyhovuje a za právneho zástupcu v konaní pred Ústavný súdom SR sa mu ustanovuje advokátka JUDr. M. B...

2.Sťažnosť sťažovateľa sa v celom rozsahu prijíma na ďalšie konanie.

3.Ústavný súd SR predmetné konanie prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP v spojení   s   § 31a   zákona   č. 38/1993   Z. z.   v p.   z.   a postupuje   návrh   plénu ústavného súdu na zaujatie stanoviska o (ne)súlade ustanovenia § 25 ods. 2, 3 písm. a) zákona č. 475/2005 Z. z. v p. z. najmä s čl. 1, čl. 13, čl. 22, čl. 27 ods. 1, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, 3 písm. b), c), čl. 8, čl. 17, čl. 18, čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4.Okresný   súd   Žilina   v konaní   pod   sp. zn.   9 Nt 1/2009   porušil   základné   právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením práva sťažovateľa na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5.Uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. 9 Nt 1/2009 zo dňa 16. marca 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

6.Krajský   súd   Žilina   v konaní   pod   sp. zn.   3 Tos 117/2009   porušil   sťažovateľove právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1,   3   písm. c),   právo   na rešpektovanie korešpondencie podľa čl. 8, právo na účinný prostriedok nápravy podľa   čl. 13,   hranice   použitia   obmedzení   výkonu   práv   podľa   čl. 18,   ochranu uznaných   ľudských   práv   podľa   čl. 53   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1, právo na nezávislý   a nestranný   súd   podľa   čl. 46   ods. 1,   v spojení   s právom   na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3, v spojení s právami podľa čl. 50   ods. 3,   v spojení   s čl. 1,   v spojení   s čl. 12/1,   v spojení   s čl. 13,   v spojení s právami podľa čl. 22 ods. 1, 2, v spojení s právami podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

7.Uznesenie krajského súdu Žilina sp. zn. 3 Tos 117/2009-66 zo dňa 11. 2. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

8.Okresný súd Žilina a Krajský súd Žilina sú povinní zaplatiť sťažovateľovi a štátu trovy právneho zastúpenia.

9.Ústavný súd SR dočasným opatrením odkladá vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Žilina sp. zn. 9 Nt 1/2009 zo 16. marca 2010 do meritórneho rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci samej.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdí, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Nt 1/200 a jeho uznesením zo 16. marca 2010, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania za návrh na obnovu konania, bolo porušené jeho právo podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ako   aj   jeho   právo   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Ďalej sťažovateľ tvrdí, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 117/2009 a   jeho   uznesením   z   11.   februára   2010,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho   sťažnosť   proti prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bol   zamietnutý   jeho   návrh   na   obnovu   konania z dôvodu, že neboli zistené podmienky obnovy konania, došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c), čl. 8, čl. 13, čl. 18 a čl. 53 dohovoru, ako aj základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3, čl. 50 ods. 3, s čl. 1, čl. 12, čl. 13, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 27 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy. Napokon sťažovateľ namieta nesúlad § 25 ods. 2 a 3 písm. a) zákona o výkone trestu odňatia slobody s označenými článkami ústavy a dohovoru.

1. Predmetom   sťažnosti   je   aj   namietané   porušenie   sťažovateľovho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jeho práva na pokojné užívanie   majetku   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   uznesením   okresného   súdu zo 16. marca   2010   a jemu   predchádzajúcim   postupom,   ktorým   okresný   súd   rozhodol o povinnosti sťažovateľa nahradiť štátu trovy trestného konania za návrh na obnovu konania v jeho trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 5 T 223/2005.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Nt/1/2009 zo 16. marca 2010 rozhodla vyššia súdna   úradníčka   o trovách   trestného   konania   v súvislosti   s podaním   návrhu   sťažovateľa na obnovu konania aplikujúc § 556 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého kto podal celkom   bezvýsledne návrh   na obnovu konania, je povinný nahradiť štátu   trovy   konania o tomto   návrhu   na obnovu   konania,   a to   paušálnou   sumou,   ktorú   ustanoví   Ministerstvo spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   všeobecne záväzným   právnym   predpisom.   Týmto   všeobecne   záväzným   predpisom   je   vyhláška ministerstva   spravodlivosti   č. 620/2005   Z. z.,   ktorou   sa   ustanovuje   paušálna   suma   trov trestného konania (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 1 vyhlášky: (1) Paušálna suma trov trestného konania na účely uvedené v § 555 ods. 1 písm. d) a § 556 ods. 1 zákona

a) v   trestnom   konaní,   v   ktorom   bol   vydaný   trestný   rozkaz,   ktorý   sa   stal právoplatným, je 1 200 Sk,

b) v ostatných prípadoch trestného konania, ak sa znalec

1. pribral z odboru psychiatrie, je 4 000 Sk,

2. pribral z iného odboru ako psychiatrie, je 3 000 Sk,

3. nepribral a právoplatným sa stal rozsudok po vykonaní

a) konania o dohode a vine a treste, je 1 800 Sk,

b) hlavného pojednávania, je 2 800 Sk.

(2)   Paušálna   suma   podľa   odseku   1   písm. b)   prvého   a   druhého   bodu   sa   použije aj v trestnom   konaní,   v   ktorom   sa   rozhodlo   o   pribratí   inej   právnickej   osoby,   ktorá   je špecializovaným   vedeckým   a   odborným   pracoviskom   alebo   špecializovaným   odborným pracoviskom   na   podanie   posudku   podľa   § 147   ods. 1   a   2   zákona;   to   neplatí,   ak   ide o odborné vyjadrenie mimo znaleckú činnosť alebo písomné potvrdenie podľa § 141 ods. 1 a   3   zákona   (zákonom   uvedeným   v   citovaných   právnych   normách   je   Trestný   poriadok, pozn.).

Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu zo 16. marca   2010   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   považuje toto   uznesenie za „nezákonné a protiústavné porušujúce práva sťažovateľa... z dôvodu vecnej nesprávnosti napadnutého rozhodnutia a nesprávneho určenia výšky trov konania priznaných štátu“.

Okresný súd v uznesení zo 16. marca 2010 uviedol: „Okresnému súdu Žilina bol dňa 12. 01. 2009 dourčený návrh na obnovu konania odsúdeným   J.   Š.,   a   to   v   trestnej   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Žilina   pod   sp. zn. 5 T/223/2005, zapísaný pod spisovú značku 9 Nt/1/2009.

Uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 30. 10. 2009, č. k. 9 N/1/2009-53, v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 11. 02. 2010, sp. zn. 3 Tos/117/2009, bol vyššie uvedený návrh na obnovu konania zamietnutý v zmysle § 399 ods. 2 Tr. por. (nezistenie podmienok   na   povolenie   obnovy   konania),   a   preto   podľa   § 556   ods. 1   Tr. por.,   § 468 Tr. por., je odsúdený J. Š. povinný nahradiť štátu paušálnou sumou ostatné trovy, ktoré znáša štát, ktoré podľa § 1 ods. 1 písm. b) bod 2 (pribratie znalca z iného odboru ako psychiatrie)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 620/2005   Z. z., v spojení s § 9 ods. 2 a § 2 ods. 3 zák. č. 659/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov trestného konania, sú 99,58,- EUR.

Paušálna suma trov trestného konania, ktoré znáša štát na účely uvedené v § 556 ods. 1 Tr. por., ak bol v trestnom konaní pribratý znalec z iného odboru ako psychiatria, je 99,58,- EUR; súd v súlade s § 2 vyhl. MS SR č. 620/2005 Z. z. stanovil danú paušálnu sumu analogicky; trovy konania pri bezvýsledne podanom návrhu na obnovu konania subsumoval pod ustanovenie § 1 ods. 1 písm. b) bod 2 (pribratie znalca z iného odboru ako psychiatrie) cit. vyhl.

Podľa § 556 ods. 1 Tr. por., kto podal celkom bezvýsledne dovolanie alebo návrh na obnovu konania, je povinný nahradiť štátu trovy konania o tomto dovolaní alebo návrhu na   obnovu   konania,   a   to   paušálnou   sumou,   ktorú   ustanoví   ministerstvo   spravodlivosti všeobecne   záväzným   právnym   predpisom.   Ďalej   je   povinný   nahradiť   štátu   odmenu a náhradu obhajcovi, ak bol v súvislosti s týmto konaním ustanovený, ak obvinený nemá nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu.

Za podanie celkom bezvýsledného návrhu na obnovu konania treba považovať každý takýto   návrh,   ktorý   bol   právoplatne   zamietnutý   podľa   § 399   ods. 2   Tr. por.   z   dôvodu nezistenia podmienok obnovy konania podľa § 394.“

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práva na spravodlivý proces podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   označeným   uznesením   okresného   súdu,   ústavný   súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu (ktorý rozhodoval v danej veci o trovách konania).

Po oboznámení sa s obsahom sťažovateľom napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd po skončení konania o návrhu sťažovateľa na obnovu   konania   rozhodol   aj   o   trovách   konania   a   v   posudzovanej   veci   postupoval v súlade   s   procesnými   možnosťami   ustanovenými   Trestným   poriadkom   (čl. 2   ods. 2 ústavy) a vyhláškou, ktorá ustanovila výšku paušálnej sumy trov trestného konania.

Pokiaľ   má   sťažovateľ   pochybnosti   o správnosti „určenia   výšky   trov   konania priznaných   štátu“,   má   podľa   ústavného   súdu   stále   možnosť   podať   proti   napadnutému uzneseniu okresného súdu vydaného vyššou súdnou úradníčkou (teda zamestnancom súdu) opravný prostriedok (sťažnosť), o ktorom rozhodne zákonný sudca.

Sťažovateľ bol síce vyššou súdnou úradníčkou nesprávne poučený, že proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná (čo je v súlade s Trestným poriadkom, pretože podľa § 185 ods. 2 sťažnosťou možno napadnúť uznesenie súdu len v tých prípadoch, v ktorých to zákon   vyslovene   pripúšťa,   a ak   rozhoduje   vo   veci   v prvom   stupni; Trestný   poriadok v súvislosti   s rozhodovaním   podľa   § 556   ods. 1   opravný   prostriedok   nepripúšťa),   avšak podľa   čl. 142 ods. 2   ústavy   proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu   povereného sudcom   je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdnych   úradníkoch“)   štátnym zamestnancom,   t. j.   vyššieho   súdneho   úradníka   treba   považovať   za   zamestnanca   súdu v zmysle čl. 142 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy.

Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemôže byť nikdy konečným rozhodnutím vo veci. Je to tak preto, že zverenie výkonu súdnej moci iným osobám ako sudcom musí mať v zmysle ústavy minimálne také obmedzenie, pri ktorom účastníkovi súdneho konania ostane zachovaná možnosť domáhať sa prerokovania veci nestranným a nezávislým sudcom uplatnením opravného prostriedku (m. m. IV. ÚS 200/07). Túto požiadavku vyplývajúcu z ústavy treba uplatniť aj pri výklade a aplikácii zákonnej úpravy ustanovujúcej oprávnenie poverených   zamestnancov   súdu   (vyšších   súdnych   úradníkov)   rozhodovať   v občianskom súdnom konaní, ako aj v trestnom konaní a tiež pri výklade a aplikácii zákonnej úpravy postupu   pri   prieskume   rozhodnutí   zamestnancov   poverených   sudcami   (vyšších   súdnych úradníkov).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie vychádzajúc pritom z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd pripomína, že zákonný rámec v prípade sťažnosti sťažovateľa   tvoria   relevantné   ustanovenia   Trestného   poriadku,   a   to   v   časti   upravujúcej obnovu konania (§ 393 a nasl.). V konkrétnych okolnostiach danej veci zásadnou otázkou, ktorá   je   napokon   aj dôvodom   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu,   je   ústavná akceptovateľnosť   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ktorým   potvrdil   zamietnutie sťažovateľovho   návrhu na obnovu   konania okresným súdom.   Ústavný   súd   preto   zvlášť skúmal, či v danom prípade krajský súd dostatočne vysvetlil dôvody, pre ktoré potvrdil uznesenie okresného súdu   z 30.   októbra 2009 o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania, a zároveň, či neboli krajským súdom relevantné ustanovenia Trestného poriadku aplikované   spôsobom,   ktorý   by   signalizoval   porušenie   označených   základných   práv sťažovateľa podľa ústavy a práv podľa dohovoru.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia uviedol: „Po preskúmaní spisového materiálu na vec sa vzťahujúceho sa krajský súd stotožnil s rozhodnutím okresného súdu o zamietnutí návrhu odsúdeného na obnovu konania. Okresný súd v Žiline v pôvodnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 5 T/223/2005 oprel svoje rozhodnutie o súhrn priamych dôkazov (priznanie odsúdeného, výpoveď poškodeného M. M. a svedkov S. Š., P. L., MUDr. H., P. H., R. B.), nepriamych dôkazov (výpovede svedkov P. O., J. P.), ako aj o ďalšie listinné dôkazy nachádzajúce sa v spisovom materiáli (výpovede svedkov z prípravného konania E. K., L. D., zdravotná dokumentácia   poškodeného,   úverová   zmluva   a   iné).   Správnosť   a zákonnosť   uvedeného rozhodnutia   prvostupňového   súdu   potvrdil   i   Krajský   súd   v   Žiline   uznesením   sp. zn. 1 To/152/2006 z 11. 7. 2006, keď odvolanie odsúdeného postupom podľa § 256 Tr. por., účinného do 1. 1. 2006, ako nedôvodné zamietol.

Vzhľadom na uvedené ani krajský súd, preskúmavajúc rozhodnutie okresného súdu o návrhu na povolenie obnovy konania, nemal pochybnosti o takto zistenom skutkovom stave a ani o kvalifikácii konania odsúdeného J. Š.

Skutočnosti uvádzané odsúdeným v návrhu na obnovu konania, ako aj na verejnom zasadnutí konanom pred okresným súdom, krajský súd v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por. nemohol považovať za skutočnosti, ktoré by mohli sami o sebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine odsúdeného. V   tomto   smere   sa   krajský   súd   v   plnom   rozsahu   stotožnil   s   odôvodnením   napadnutého uznesenia,   na   ktoré   odkazuje,   kde   sa   okresný   súd   vyčerpávajúcim   spôsobom   vyrovnal so všetkými skutočnosťami uvedenými v návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania, ako aj v jeho doplneniach urobených prostredníctvom odsúdeného, aj jeho obhajcu. Krajský súd rovnako ako okresný súd argumenty odsúdeného uplatnené v návrhu na obnovu   konania   neakceptoval   a   taktiež   sa   nestotožnil   s   námietkami   odsúdeného uvedenými v podanej sťažnosti.

Odsúdený v napadnutej sťažnosti namietal skutočnosti, ktoré uvádzal aj v návrhu na povolenie obnovy konania. Namietal príslušnosť senátu na konanie o jeho návrhu, ako i skutočnosť, že bol ukrátený o možnosť využiť inštitút konania o dohode o vine a treste. Nakoľko   okresný   súd   sa   s   uvedenými   skutočnosťami   podrobne   zaoberal   v   napadnutom rozhodnutí, zrozumiteľne a jasne odsúdenému vysvetlil, prečo v konaní rozhodoval senát a z akých dôvodov s ním prokurátor nemohol uzavrieť dohodu o vine a treste, krajský súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.

Ak odsúdený okrem skutočností uvedených už v návrhu na povolenie obnovy konania, nezákonnosť zloženia súdu rozhodujúceho o jeho návrhu, odvodil od aplikácie asperačnej zásady, tak jeho úvaha nemá zákonný podklad.

Podľa § 349 ods. 1 Tr. por., účinného od 1. 1. 2006, samosudca vykonáva konanie o prečinoch a zločinoch, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého hranica neprevyšuje osem rokov.

Trestné sadzby za jednotlivé trestné činy sú uvedené v osobitnej časti Trestného zákona. Pri určovaní, či je na konanie príslušný samosudca alebo senát, súd vždy vychádza z trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona, a to vzťahujúcej sa na trestný čin najprísnejšie trestný, ak sa teda páchateľ dopustil viacerých trestných činov. Uvedený postup logicky vyplýva i zo skutočnosti, že príslušnosť samosudcu alebo senátu na konanie vo veci sa posudzuje ihneď po podaní obžaloby. Čo sa týka použitia asperačnej zásady, tak súd ojej použití rozhoduje až pri rozhodovaní o treste, to znamená až pri rozhodovaní súdu na hlavnom pojednávaní rozsudkom, čo znamená záver konania pred súdom prvého stupňa. Z časového hľadiska je teda použitie trestnej sadzby po aplikácii asperačnej zásady hneď po podaní   obžaloby   nemožné   i   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   vo   veci   nebolo   vykonané dokazovanie pred súdom.

Krajský súd sa nestotožnil ani s námietkou odsúdeného, že bolo porušené jeho právo na ochranu listového tajomstva.

Podľa čl. 22 Ústavy SR listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú. Nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani   tajomstvo   iných   písomností   a   záznamov,   či   už   uchovávaných   v   súkromí,   alebo zasielaných poštou,   alebo iným   spôsobom;   výnimkou sú   prípady,   ktoré   ustanoví   zákon. Rovnako   sa   zaručuje   tajomstvo   správ   podávaných   telefónom,   telegrafom   alebo   iným podobným zariadením.

Takúto   výnimku   zakotvuje   práve   odsúdeným   uvedený   zákon   č. 475/2005   Z. z. o výkone   trestu   odňatia   slobody   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov,   v   znení neskorších predpisov, v ustanovení § 25 citovaného zákona.

Čo sa týka právnej úpravy uvedenej problematiky v Českej republike, táto námietka odsúdeného je irelevantná a nemá vplyv na posúdenie správnosti a zákonnosti rozhodnutia okresného súdu.

Nakoniec   odsúdený   namietal   i   nesprávnu   aplikáciu   asperačnej   zásady,   nakoľko okresný   súd   v   pôvodnom   konaní   podľa   jeho   názoru   vychádzal   z   nesprávne   stanovenej trestnej sadzby, od 6 rokov a 4 mesiacov do 12 rokov 8 mesiacov.

V tomto smere dáva krajský súd za pravdu odsúdenému v tom, že okresný súd trestnú sadzu po aplikácii asperačnej zásady určil nesprávne. Táto mala byť v rozsahu od 6 rokov a 4 mesiacov, do 10 rokov a 8 mesiacov. Podľa názoru krajského súdu, zo strany okresného súdu   rozhodujúceho   v   pôvodnom   konaní   išlo   len   o   chybu   pri   písomnom   vyhotovení odôvodnenia   pôvodného   rozsudku,   nakoľko   okresný   súd   odsúdenému   J.   Š.   uložil   trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov, teda v rámci trestnej sadzby určenej postupom podľa § 35 ods. 2 Tr. zák., účinného do 1. 1. 2006. Uvedená námietka odsúdeného teda opätovne nemá žiaden vplyv na posúdenie správnosti a zákonnosti rozhodnutia okresného súdu. Vzhľadom na to, že odvolací súd pri plnení preskúmavacej povinnosti zistil, že výrok napadnutého   uznesenia   i   konanie   predchádzajúce   tomuto   výroku   zodpovedá   stavu   veci a zákonu, rozhodol tak, že sťažnosť odsúdeného podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako nedôvodnú zamietol.“

Rozhodnutie krajského súdu poukazuje na uznesenie okresného súdu z 30. októbra 2009, v ktorom   sa   okresný súd podrobne vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, keď uviedol:

«Skutočnosť,   že   odsúdený   J.   Š.   mal   v   úmysle   (podľa   jeho   vyjadrenia)   vrátiť   sa na miesto, kde fyzicky napadol poškodeného M. M., vyplýva z jeho výpovede na hlavnom pojednávaní,   ako   aj   z   výpovedí   ním   uvádzaných   svedkov   (R.   B.   a P.   H).   Nejde   teda o skutočnosť alebo dôkaz súdu skôr neznámy. Okrem toho takáto skutočnosť by sama osebe nemala podľa názoru súdu vplyv na právnu kvalifikáciu skutku jeden rozsudku.

Súd prvého stupňa vykonal v pôvodnom konaní okrem iného aj znalecký posudok znalca MUDr. F. H. a odvolací súd mal k dispozícii aj znalecký posudok znalca MUDr. S. V. Taktiež sa nejedná o nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo treste.

V konaní o povolení obnovy konania nemôže súd preskúmavať zákonnosť postupu v pôvodnom   konaní   v   tom   smere,   či   sa   súd   pri   rozhodovaní   vyrovnal   so   všetkými okolnosťami, s obhajobou obvineného a podobne (R 35 1988). Rovnaký náhľad mal súd aj na dôvody uvádzané odsúdeným a jeho obhajcom (nedostatočne zistený skutkový stav veci, právne posúdenie štádia trestnej činnosti odsúdeného - § 8 Tr. zák., zániku trestnosti pokusu   trestného   činu,   právnej   kvalifikácii   skutku   uvedeného   v   bode   jeden   rozsudku, prípadné konanie odsúdeného v nutnej obrane, vytýkanú neúplnosť a nesprávnosť záverov znalca).

V konaní o povolení obnovy konania nie je možné preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní. Konanie je zamerané na to, či návrh na povolenie obnovy konania obsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme. Za nové   skutočnosti   alebo   dôkazy   nemožno   považovať   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré možno zistiť z obsahu spisov, a to ani vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa zmýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne vyhodnotil (R 6/1997).

Súd z uvedených dôvodov nepovažoval za potrebné predvolať a vypočuť na verejnom zasadnutí ako svedkov M. M., R. B. ani P. H., pretože vykonanie týchto dôkazov by bolo nadbytočné.   Súd   z   trestného   spisu   vedeného   na   Okresnom   súde   Žilina   pod   sp. zn. 5 T 223/2005 zistil, že odsúdený J. Š. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 9. 2. 2006 (č. 1.   154)   uviedol,   že   sa   po   fyzickom   konflikte   s R.   M.   a P.   H.   rozhodli   vrátiť   pre poškodeného M. M. a odviesť ho k lekárovi, čo on odmietol. Aj svedok P. H. vo výpovedi na hlavnom pojednávaní (č. 1. 161) vypovedal, tak, že „... J. potom povedal, že aby sme sa vrátili, či sa M. niečo nestalo“. Obdobne sa vyjadril aj svedok R. B. (č. 1. 162).

Námietku   odsúdeného   J.   Š.,   že   bolo   porušené   jeho   právo   na   spravodlivý   súdny proces tým, že mu nebolo umožnené začať s prokurátorom konanie o dohode o vine a treste považuje súd za irelevantnú.

Trestný poriadok účinný do 31. 12. 2005 inštitút konania o dohode o vine a treste neupravoval. Trestné konanie v predmetnej veci bolo realizované s poukázaním na § 564 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. 1. 2006 aj naďalej podľa Trestného poriadku účinného   do   31. 12. 2005.   Z   tohto   dôvodu   bol   postup   podľa   § 232   Trestného   poriadku účinného od 1. 1. 2006 (konanie o dohode o vine a treste) vylúčený a odsúdený len z tohto dôvodu   nemohol   byť   ukrátený   na   svojich   právach.   Trestný   poriadok   č. 301/2005   Z. z. v znení neskorších predpisoch v prechodných a záverečných ustanoveniach retroaktivitu vo vzťahu k inštitútu konania dohody o vine a treste nepripúšťa. Z tohto dôvodu preto súd odmietol   aj   návrh   odsúdeného   na   prerušenie   verejného   zasadnutia   podľa   § 283   ods. 5 Tr. por., pretože sa nedomnieva, že ustanovenie § 564 ods. 3 Tr. por. (ani iné ustanovenie Trestného   poriadku)   odporuje   Ústave   Slovenskej   republiky,   ústavnému   zákonu   alebo medzinárodnej zmluve.

Keďže išlo o vec väzobnú, nemožno dozorujúcemu prokurátorovi vytknúť, že podal obžalobu na súd 28. decembra 2005, pretože trestné veci takéhoto charakteru sú orgány činné v trestnom konaní vybavovať prednostne a urýchlene.

So zreteľom na uvedené skutočnosti súd konštatoval, že nezistil splnenie podmienok obnovy konania podľa § 394 Tr. por., a preto návrh odsúdeného J. Š. zamietol.

Na tomto konštatovaní nič nemení ani skutočnosť, že rozsudkom Okresného súdu Žilina   zo   dňa   13. 2. 2009,   sp. zn.   34 T 58/2008,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   dňa 13. 2. 2009 bol zrušený výrok o treste uložený rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 2. 3. 2006, sp. zn. 5 T 223/2005, v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 11. 7. 2006, sp. zn. 1 To 152/2006 a bol mu uložený súhrnný trest.

K   procesnému   postupu   súd   poznamenáva,   že   napriek   tomu,   že   v   trestnej   veci odsúdeného J. Š. bola podaná obžaloba do 31. 12. 2005, s poukázaním na ust. § 564 ods. 3 zákona   č. 300/2005   Z. z.   Trestný   poriadok,   súd   aplikoval   pri   rozhodovaní   o návrhu na povolenie   obnovy   konania   príslušné   ustanovenia   Trestného   poriadku   účinného od 1. 1. 2006.

Odsúdený J. Š. podal na Okresný súd Žilina návrh na povolenie obnovy konania dňa 12. 1. 2009, teda po 1. januári 2006. Preto je s poukázaním na ustanovenie § 567 ods. 2 Tr. por. zo zákona vylúčená aplikácia Trestného poriadku účinného do 31. 12. 2005 (aj keď v pôvodnom konaní súdy postupovali podľa Trestného poriadku účinného do 31. 12. 2005). V   pôvodnom   konaní   s   poukázaním   na   § 2   ods. 9   Trestného   poriadku   účinného do 31. 12. 2005   v   trestnom   konaní   pred   súdom   rozhodoval   senát,   alebo   samosudca. Predseda senátu alebo samosudca rozhodovali sami len tam, kde to tento zákon výslovne ustanovoval. V predmetnej trestnej veci (v pôvodnom konaní) rozhodoval senát, pretože sa konalo aj o trestnom čine, na ktorý Trestný zákon účinný do 31. 12. 2005, ustanovoval trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšovala 5 rokov. Išlo o trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005.

K námietke odsúdeného J. Š., že aj na verejnom zasadnutí o návrhu na povolenie obnovy   konania   mal   rozhodovať   senát   súd   uvádza,   že   podľa   ustanovenia   § 349   ods. 1 Trestného   poriadku   účinného   od   1. 1. 2006,   samosudca   vykonáva   konanie   o prečinoch a zločinoch,   na   ktoré   zákon   ustanovuje   trest   odňatia   slobody,   ktorého   horná   hranica neprevyšuje   8   rokov.   Došlo   teda   k   zvýšeniu   hornej   hranice   trestu   odňatia   slobody   pri určitom trestnom čine (z piatich na osem rokov), kedy rozhoduje samosudca. Trestný zákon účinný do 31. 12. 2005 ustanovoval v osobitnej časti pri trestnom čine ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 trest odňatia slobody od dvoch do osem rokov (najprísnejšie trestný čin, zo zbiehajúcich sa trestných činov, za ktoré bol J. Š. právoplatne odsúdený). Preto nebol zákonný   dôvod   na   to,   aby   verejné   zasadnutie   o   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania vykonával senát.

Zákonom   č. 301/2005   Z. z.   bol   zrušený   zákon   č. 141/1961   Zb.   v   znení   zmien a doplnkov (§ 568 nového Tr. por.). Od 1. 1. 2006 sa teda pri vykonávaní úkonu trestného konania   postupuje   podľa   nového   Trestného   poriadku.   „Obnovenie   účinnosti“   starého Trestného   poriadku   a   teda   i   rozhodovanie   podľa   neho,   je   možné   len   vo   výnimočných prípadoch. Tieto výnimočné prípady, kedy je možné v trestnom konaní postupovať aj podľa zrušeného   Trestného   poriadku   upravuje   siedma   časť   nového   Trestného   poriadku   – spoločné,   prechodné   a   záverečné   ustanovenia,   uvedené   v   § 560   a   nasl.   V   týchto   sa nenachádza ustanovenie, ktoré by umožňovalo po 1. 1. 2006, a teda za účinnosti nového Trestného poriadku postupovať vo vykonávacom konaní podľa starého Trestného poriadku. Preto v prípadoch, ako je i tento,   bolo a je nutné postupovať podľa nového Trestného poriadku.»

Ústavný súd z predložených podkladov zistil, že sťažovateľovi bol umožnený reálny prístup   k   súdu,   keď   všeobecný   súd   na   základe   ním   podaného   návrhu   vo   veci   konal a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ neuviedol žiadne nové a súdu neznáme skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli viesť k inému rozhodnutiu o jeho vine   a   treste.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   je zdôvodnené dostačujúcim spôsobom, hoci sčasti aj odkazom na napadnuté prvostupňové uznesenie, s ktorým sa krajský súd stotožnil a v podrobnostiach na neho odkázal. Krajský súd zaujal stanovisko k zásadným námietkam sťažovateľa (napr. k námietke zákonného sudcu, porušeniu listového tajomstva...), a preto ústavný súd považuje odôvodnenie jeho uznesenia z 11. februára 2010 nielen za dostačujúce, ale aj ústavne udržateľné. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre ktoré   bolo   treba   považovať   podmienky   obnovy   konania za nesplnené.

Pokiaľ   sa   sťažovateľovi   argumenty   krajského   súdu „ospravedlňujúce   pochybenie okresného súdu v pôvodnom konaní pri výpočte trestnej sadzby pri aplikácii asperačnej zásady“ javia ako „absurdné“,   ústavný   súd   k tomu   uvádza,   že náprava právnych   chýb rozhodnutia   alebo konania,   ktoré   predchádzalo   vydaniu   rozhodnutia   v   trestnom   konaní, t. j. náprava porušenia hmotnoprávnych, ako aj procesnoprávnych ustanovení je predmetom iného   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   a to   dovolania,   a nie   návrhu   na   obnovu konania, predmetom ktorého je preskúmanie skutkových okolností.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 1 To 152/2006 z 11. júla 2006 dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie   možno   podať,   ak rozhodnutie   je založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia, správnosť   a úplnosť   zisteného   skutku   však   dovolací   súd   nemôže   skúmať   a meniť. Nesprávne   vypočítanie   trestnej   sadzby   s použitím   asperačnej   zásady   však   v dovolaní nenamietal, pritom by to mohol byť dôvod podania dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného   poriadku.   Najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   2 Tdo 1/2009   z   3.   marca   2009 dovolanie odmietol potom, ako dospel k záveru, že neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Predmetom konania pred ústavným súdom bola aj sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv a slobôd uznesením   dovolacieho   súdu,   ktorá   však   už   bola   uznesením   ústavného   súdu   sp. zn. II. ÚS 395/09 z 26. novembra 2009 vo vzťahu k uzneseniu dovolacieho súdu odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd navyše konštantne tiež vychádza z príslušnej judikatúry Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   z ktorej   možno vyvodiť,   že   pod ochranu čl. 6   ods. 1   dohovoru nespadá   konanie   o   mimoriadnych   opravných   prostriedkoch,   za   ktoré   treba   bezpochyby považovať aj konanie o návrhu na obnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02 A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože v tomto konaní nejde o vydanie rozhodnutí, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného   obvinenia   proti   adresátom   práv   podľa   tohto   ustanovenia   dohovoru.   Článok   6 ods. 1   dohovoru   totiž   neobsahuje právo   na revíziu   súdneho   konania (pozri   aj   Svák,   J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa, 2003, s. 370-371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie   vo   veci   Callaghon   c.   Spojené   kráľovstvo   z   9.   mája   1985,   Décisions et raports, č. 60).

Ústavný   súd   ďalej   k   tomu   poznamenáva,   že   na   posúdenie   splnenia   podmienok povolenia obnovy konania je zásadne príslušný všeobecný súd. Okresný súd a krajský súd v danej veci pri posudzovaní návrhu na povolenie obnovy konania, ktorý podal sťažovateľ, rozhodli v súlade s Trestným poriadkom a odôvodnenie napadnutých uznesení obsahuje tiež ústavne   akceptovateľný   výklad   a   aplikáciu   § 394   Trestného   poriadku   vo   vzťahu k uplatneným dôvodom obnovy konania.

Keďže   ústavný   súd   tiež   zistil,   že   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu a prípadnou možnosťou porušenia práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká priama príčinná súvislosť, ktorá by odôvodňovala prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo   vzťahu   k   ostatným   námietkam   sťažovateľa   o   porušení   ním   označených   práv [podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1, čl. 12, čl. 13, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 27 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c), čl. 8, čl. 13, čl. 18 a čl. 53 dohovoru] vo vzťahu ku krajskému súdu ústavný súd poznamenáva, že tieto ostali iba v rovine tvrdenia bez toho, aby ich akoukoľvek argumentáciou podporil a náležite odôvodnil. Taktiež vzhľadom na predmet napadnutého konania pred krajským súdom, t. j. rozhodovanie v súvislosti s povolením obnovy konania, absentuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Napokon sa sťažovateľ domáha „zaujatia stanoviska o (ne)súlade“ § 25 ods. 2 a 3 písm. a) zákona o výkone trestu odňatia slobody s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že podľa čl. 125 ods. 1 ústavy má právomoc konať o súlade právnych predpisov v osobitnom type konania v prípadoch tam uvedených, a nie v inom type konania, ako je napríklad konanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 130 ods. 1 ústavy a podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde však návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov môžu podať len subjekty taxatívne uvedené v čl. 130 ods. 1 písm. a) až písm. f) ústavy a § 18 ods. 1 písm. a) až písm. f) v spojení s § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde (najmenej jedna pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,   prezident   Slovenskej   republiky,   vláda   Slovenskej   republiky,   súd   a generálny prokurátor Slovenskej republiky a za splnenia zákonom ustanovených podmienok aj verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy).

Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako návrh podaný neoprávnenou osobou.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010