znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 365/09-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   prerokoval   sťažnosť JUDr.   Ing.   D.   Ď,   H.,   Česká   republika,   a akad.   maliarky   a sochárky M. T., B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava   III   v   konaní vedenom   pod sp.   zn. 7   C 157/2001,   za   účasti   Okresného súdu Bratislava III, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr.   Ing.   D. Ď.,   H., a akad. maliarky a sochárky M. T.   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na prejednanie ich   záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 157/2001 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 157/2001 konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. Ing. D. Ď., H. a akad. maliarke a sochárke M. T. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume po 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré j e   im Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. Ing. D. Ď. H., a akad. maliarke a sochárke M. T. trovy konania v sume 468,95 € (slovom štyristošesťdesiatosem eur a deväťdesiatpäť centov) na účet   ich   právneho zástupcu   JUDr. J. H.,   B.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2009 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď., H., Česká republika, a akad. maliarky a sochárky M. T., B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietali porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1,   3   a   4   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 157/2001.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   žalobným   návrhom   doručeným okresnému   súdu   18.   septembra   1997   domáhali   určenia,   že   nehnuteľnosti   –   pozemky zapísané na LV č.... v kat. území B. (ďalej len „nehnuteľnosti“) a hnuteľný majetok patriaci k týmto nehnuteľnostiam opísaný v žalobnom návrhu (ďalej len „hnuteľný majetok“) patria do   ich   bezpodielového   spoluvlastníctva.   Podaním   z   toho   istého   dňa   sa   sťažovatelia domáhali aj vydania predbežného opatrenia spočívajúceho v zákaze scudzovať, prenajímať, disponovať s nehnuteľným a hnuteľným majetkom až do rozhodnutia súdu vo veci samej. Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 7 C 236/97.

Sťažovatelia tvrdia, že nehnuteľnosti a hnuteľný majetok boli zapísané do súpisu konkurznej podstaty spoločnosti Ž., s. r. o., B. (ďalej len „úpadca“), v rozpore so zákonom. Konkurz   na   majetok   úpadcu   bol   vyhlásený   Krajským   súdom   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) 1. februára 1996 a je vedený pod sp. zn. 38 K 111/95.

Z   dôvodu   vecnej   nepríslušnosti   okresný   súd   27.   novembra   1997   postúpil   vec sťažovateľov na konanie krajskému súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   Ndob   515/01   z   28.   septembra   2001   rozhodol, že na konanie   vo   veci   sťažovateľov   je   príslušný   okresný   súd.   Preto   bola   vec   vrátená 11. októbra   2001   na   ďalšie   konanie   okresnému   súdu,   kde   je   ďalej   vedená   pod   sp.   zn. 7 C 157/2001.

Podľa tvrdenia sťažovateľov okresný súd napriek ich žiadosti zo 14. decembra 2001 o   pokračovanie   v konaní začal konať vo   veci   až 8.   októbra 2004,   keď   nariadil   termín pojednávania na 22. november 2004. V tejto sťažovatelia uvádzajú, že „súd od podanej žaloby a odstúpenia veci nepríslušnému KS dňa 27.   11.   1997 až do doby 8.   10.   2004 nekonal, teda bol spôsobený prieťah v súdnom konaní viac ako 7 rokov“.

Sťažovatelia v sťažnosti podrobne opisujú priebeh doterajšieho konania a uvádzajú úkony súdu a obdobia, keď podľa ich názoru došlo v konaní k zbytočným prieťahom. V tejto súvislosti argumentujú, že „Od pojednávania zo dňa 22. 11. 2004 súd síce konal, ale jeho   konanie   bolo   nedostatočné,   nepresvedčivé   a   nesprávne   hlavne   v   tom, že neakceptoval návrhy navrhovateľov na dokazovanie, nevyhodnotil právoplatný Rozsudok Okresného súdu Hodonín sp. zn. 7 C 669/96, ktorý bol a je právoplatným na území SR v zmysle Zmluvy o právnej pomoci uzavretej medzi ČR a SR, uverejnenej pod č. 193/1993 Z. z.   bez   ďalšieho   dokazovania“. K   prieťahom   podľa   sťažovateľov   došlo   aj   v období po vynesení prvostupňového rozsudku na pojednávaní 28. mája 2008, ktorý v písomnej forme však okresný súd doručil sťažovateľom až 7. októbra 2008.

Sťažovatelia   tvrdia,   že „sa   snažili   všetkými   spôsobmi   uľahčiť   priebeh   súdneho konania, a to v tom, že vzali späť časť návrhu na vydanie hnuteľných vecí (ktoré boli odpredané iným, napr. motorové vozidlá a pod.) ako aj časť návrhu k nehnuteľnostiam. Nakoniec vzali aj návrh proti odporcom v 2. a v 3. rade...“. Podľa názoru sťažovateľov predmetný spor „... nie je sporom právne zložitým, nakoľko predmetom žalobného návrhu je bežná určovacia žaloba“.

Sťažovatelia   namietajú,   že   napriek   tomu,   že   proti   zamietavému   prvostupňovému rozsudku   z   28.   mája   2008   podali   odvolanie   17.   októbra   2008,   do   podania   sťažnosti ústavnému súdu (16. marca 2009) okresný súd ešte nezaslal spis pre účely rozhodnutia o odvolaní odvolaciemu súdu.

Podľa názoru sťažovateľov došlo postupom okresného súdu v označenom konaní k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rovnako sťažovatelia namietajú aj porušenie ich základného práva podľa čl. 20 ods.   1,   3   a   4   ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   argumentujúc   tým, že okresný   súd   nevykonal   nimi   navrhnuté   dokazovanie   (neriešil   predbežnú   otázku nadobudnutia vlastníctva), čím im neumožnil konať pred súdom a zákonným spôsobom sa domáhať svojho vlastníckeho práva.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol:„Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 157/2001 porušil právo sťažovateľa v 1. rade: JUDr. Ing. D. Ď., H., IČO... a sťažovateľky v 2. rade Akad. mal.   a   soch.   M.   T.,   B.,   aby   sa   ich   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj porušenie čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy SR a v náväznosti na porušenie čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Bratislava III v spore vedenom pod sp. zn. 7 C 157/2001 prikazuje konať v zmysle zákona a bez zbytočných prieťahov.

JUDr.   Ing.   D.   Ď.   a   Akad.   mal.   a   soch.   M.   T.   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie každému vo výške 25 000,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný zaplatiť navrhovateľom na ich účet do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.

Okresný súd Bratislava III je povinný zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 468,95 Eur, na účet advokáta JUDr. J. H., č. ú.:..., a. s., a to do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

Ústavný   súd   15.   októbra   2009   sťažnosť   sťažovateľov   v   časti,   ktorou   namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 157/2001, prijal na ďalšie konanie uznesením sp. zn. IV. ÚS 365/09. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľov odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti v prípise sp. zn. Spr. 3691/2010 z 5. mája 2010 doručenom ústavnému súdu 14. marca 2010, ku ktorému pripojila aj vyjadrenie zákonného sudcu, z ktorého vyplýva:„So   spisom   nedisponujem   nakoľko   sa   nachádza   na   Krajskom   súde   v   Bratislave z dôvodu odvolania navrhovateľov voči meritórnemu rozhodnutiu tunajšieho súdu zo dňa

16.   04.   2008   a   iné,   vzhľadom   na   uvedené   sa   vyjadrujem   len   na   základe   pripojeného náhradného obalu, ktorého obsahom však nie sú všetky úkony súdu od podania návrhu. Vychádzajúc z môjho stanoviska zo dňa 26. 09. 2008 k inej sťažnosti navrhovateľov môžem len zopakovať, že

- rozsudok bol vyhlásený 28.05.2008 (č. l. 1071)

- dňa 18. 06. 2008 žiadosť sudcu o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozhodnutia (č. Spr. 3005/08) - na č. l. 1098 a to do 31. 07. 2008

- predĺženie lehoty zo strany predsedu súdu do 31. 07. 2008 (č. l. 1098)

- rozsudok napísaný a daný do kancelárie 21. 07. 2008, expedovaný 29. 07. 2008 (č. l. 1109)

- problémy s doručovaním obom sporovým stranám – č. l. 1109/a vrátená súdna zásielka   od   právneho   zástupcu   navrhovateľov   dňa   05.   08.   2008   (oznámenie   pošty   – doposielanie),   vrátenie   súdnej   zásielky   od   odporcu   dňa   05.   08.   2008   (na   súdu   známej adrese – neznámy)

-   06.   08.   2008   zisťovaná   cez   Intranet   adresa   odporcu,   ďalej   prípis   pre   poštu na oznámenie   adresy   na   doposielanie   právneho   zástupcu   navrhovateľov,   doručovanie súdnych zásielok odporcovi (č. l. 1110-1112) – všetko expedované zo súdu 07. 08. 2008

-   dňa   13.   08.   2008   prevzatie   súdnych   zásielok   odporcom,   vrátenie   doručenky z príslušnej pošty ohľadom reklamácie

-   dňa   16.   08.   2008   oznámenie   pošty   ohľadom   novej   adresy   právneho   zástupcu navrhovateľov (č. l. 1116)

- právny zástupca navrhovateľa faxom dňa 21. 07. 2008 pod č. Spr. 3411/08 oznámil na sekretariát súdu zmenu advokátskej kancelárie spätne počnúc dňom 18. 02. 2008

-   spis   predložený   sudcovi   26.   09.   2008   od   súdnej   tajomníčky,   pokyn   sudcu na expedíciu rozsudku na aktuálnu adresu právneho zástupcu navrhovateľov.

Ako   vyplýva   zo   zhorauvedeného   sudca   po   vyhlásení   rozsudku   v   riadnej   lehote požiadal   o   predĺženie   lehoty   na   vyhotovenie   rozhodnutia,   čo   mu   bolo   umožnené a v zákonnej lehote vyhotovil i dal expedovať predmetné rozhodnutie pri jeho doručovaní sa však vyskytli závady – zhorauvedené.

Ako vyplýva z obsahu predchádzajúcej sťažnosti, navrhovatelia sa sťažovali na dlhý čas od podania návrhu až do vyhlásenia rozhodnutia, kde však opomenuli uviesť, že návrh síce bol podaný na súd 18. 09. 1997, avšak následne 27. 11. 1997 bol postúpený na Krajský súd v Bratislave z dôvodu vecnej nepríslušnosti, Krajský súd vo veci konal, následne bol spis   na   Najvyššom   súde,   následne   na   Krajskom   súde,   nasledovne   opätovne   rozhodoval Najvyšší   súd   –   č.   l.   290,   kompletný   spisový   materiál   bol   postúpený   Okresnému   súdu Bratislava III až dňa 30. 10. 2001. Nepopierateľne a odvolávajúc sa na obsah odôvodnenia rozsudku zo dňa 28. 05. 2008, č. str. 1 – 4 je zrejmé, že okrem rozhodovania o príslušnosti v tejto veci i vo veciach s ňou spojených (Cb register) samotní navrhovatelia disponovali s rôznymi procesnými úkonmi počnúc č. l. spisu 311 a nasl. (návrh na vstup do konania ďalších účastníkov, rôzne zmeny žalobného petitu, zúženie predmetu sporu, ďalšie návrhy na vstup do konania ďalších účastníkov konania, ďalší návrh na zmenu návrhu formou rozšírenia, čiastočné späťvzatie návrhu v merite veci, späťvzatie návrhu voči odporcom v 2. a 3. rade, návrh o alternatívny petit a podobne, s čím všetkým sa musel súd procesne vysporiadať.“

Právny   zástupca   sťažovateľov   reagoval   na   vyjadrenie   okresného   súdu   podaním doručeným ústavnému súdu 7. júna 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

«K vyjadreniu sudkyne zo dňa 6. 5. 2010 snáď iba toľko, že v iných veciach vedených v „C“ registri už zmena adresy právneho zástupcu oznámená bola.

Podanie faxom zo dňa 21. 7. 2008 pod Spr. 3411 malo mať za následok zaslanie rozsudku   dňa   29.   7.   2008   na   novú   adresu   „AK“   teda   opäť   spôsobený   prieťah   zlou organizáciou práce súdu.

Tvrdenie   súdu,   že   samotní   navrhovatelia   disponovali   procesnými   úkonmi,   ktoré mohli mať za následok spôsobené prieťahy nepovažujeme za dôvodné.

Ak by konajúci súd včas zabezpečil predmet sporu predbežným opatrením a vec neodstúpil na konanie nepríslušnému Krajskému súdu v Bratislave, navrhovatelia nemuseli meniť žalobný návrh. To má ten dôsledok, že navrhovatelia nespôsobili svojvoľne žiadny prieťah (aj) v tomto konaní.»

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 7 C 157/2001 ústavný súd zistil takýto priebeh namietaného konania:

1. Dňa 18. septembra 1997 sťažovatelia podali okresnému súdu žalobu proti JUDr. J. J.,   správcovi   konkurznej   podstaty   úpadcu   (ďalej   len   „žalovaný“),   o určenie,   že nehnuteľnosti a hnuteľný majetok zapísané v súpise konkurznej podstaty úpadcu patria do ich bezpodielového spoluvlastníctva, spolu s návrhom na vydanie predbežného opatrenia. Konanie bolo zaevidované pod sp. zn. 7 C 236/97.

2. Dňa 1. októbra 1997 okresný súd vyzval žalovaného na vyjadrenie k priloženej žalobe a sťažovateľov vyzval na odstránenie vád podania predbežného opatrenia (žalovaný svoje vyjadrenie doručil okresnému súdu 14. októbra 1997, sťažovatelia upresnili návrh predbežného opatrenia 21. októbra 1997).

3. Dňa 27. novembra 1997 okresný súd postúpil vec z dôvodu vecnej nepríslušnosti krajskému súdu. Krajský súd s postúpením veci nesúhlasil a predložil vec na rozhodnutie najvyššiemu súdu.

4. Najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndob 515/01 z 28. septembra 2001 rozhodol, že na konanie vo veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 81 Cb 168/1997 je príslušný okresný súd; označené uznesenie bolo krajskému súdu doručené 11. októbra 2001 a okresnému súdu bol spis doručený 30. októbra 2001 (konanie bolo ďalej vedené pod sp. zn. 7 C 157/2001).

5. Dňa 8. októbra 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 22. november 2004, pričom sťažovatelia následne 28. októbra 2004 doručili okresnému súdu zmenu žalobného návrhu.

6. Dňa 22. novembra 2004 sa uskutočnilo pojednávanie za prítomnosti účastníkov, ktoré   bolo   odročené   na   21.   február   2005   pre   účely   upresnenia   žalobného   návrhu sťažovateľmi.

7. Dňa 16. decembra 2004 sťažovatelia doručili okresnému súdu späťvzatie podania z 28. októbra 2004.

8. Pojednávanie nariadené na 21. február 2005 z dôvodu ospravedlnenej neúčasti sťažovateľov okresný súd iba odročil na 18. apríl 2005.

9.   Dňa   18.   apríla   2005   sa   uskutočnilo   pojednávanie   za   prítomnosti   účastníkov, na ktorom okresný súd uznesením pripustil zmenu žalobného petitu a pojednávanie odročil na 6. jún 2005; toto pojednávanie však bolo na žiadosť sťažovateľa odročené na neurčito z dôvodu jeho pobytu na liečení a tiež z dôvodu kolízie pojednávaní právneho zástupcu sťažovateľov.

10. Dňa 27. októbra 2005 okresný súd nariadil termín pojednávania na 5. december 2005, ktoré bolo iba odročené na 22. február 2006 z dôvodu kolízie pojednávaní právneho zástupcu sťažovateľov a hospitalizácie sťažovateľa; rovnako bolo odročené aj pojednávanie nariadené na 22. február 2006, a to pre neprítomnosť sťažovateľov (ktorí si predvolanie v odbernej lehote na pošte nevyzdvihli) a kolíziu pojednávaní ich právneho zástupcu.

11. Dňa 7. apríla 2006 okresný súd nariadil pojednávanie na 3. máj 2006, na ktorom na návrh sťažovateľov uznesením pripustil vstup obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), a obchodnej spoločnosti B., s. r. o., B. (ďalej len „žalovaný v 3. rade“), do konania na strane žalovaného; pojednávanie bolo odročené na 13. september 2006.

12.   Dňa   4.   mája   2006   sťažovatelia   doplnili   listinné   dôkazy   a   podali   návrh na predbežné opatrenie; okresný súd uznesením z 15. augusta 2006 vyzval sťažovateľov na odstránenie vád návrhu.

13. Dňa 15. augusta 2006 okresný súd vyzval žalovaného v 2. rade a žalovaného v 3. rade na vyjadrenie k priloženému návrhu.

14.   Pojednávanie   nariadené   na   13.   september   2006   bolo   pre   neprítomnosť žalovaných v 1. a 3. rade odročené na neurčito.

15. Dňa 3. októbra 2006 žalovaný v 3. rade podal odvolanie proti uzneseniu z 3. mája 2006 o pripustení vstupu do konania na strane žalovaného; spis bol 29. novembra 2006 pre účely rozhodnutia o odvolaní zaslaný krajskému súdu.

16. Uznesením sp. zn. 9 Co 568/2006 z 31. októbra 2007 krajský súd odvolanie žalovaného   v   3.   rade   odmietol;   označené   uznesenie   bolo   okresnému   súdu   doručené 20. decembra 2007.

17. Dňa 3. januára 2008 okresný súd nariadil pojednávanie na 11. február 2008, na ktorom uznesením pripustil zmenu žalobného petitu a z dôvodu neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľov a žalovaného v 2. a 3. rade pojednávanie odročil na 10. marec 2008.

18.   Dňa   25.   februára   2008   a   opakovane   29.   februára   2008   sťažovatelia   doručili okresnému súdu návrh na prerušenie konania až do právoplatného skončenia veci vedenej Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 10 C 51/99.

19.   Pojednávanie nariadené na 10.   marec 2008 bolo odročené na 16.   apríl   2008 z dôvodu neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľov (kolízia pojednávaní).

20. Dňa 9. apríla 2008 sťažovatelia vzali späť svoj žalobný návrh proti žalovanému v 2. rade a žalovanému v 3. rade a žiadali konanie proti nim zastaviť, zároveň navrhli zmeniť petit žaloby proti žalovanému.

21. Dňa 10. apríla 2008 a opakovane 11. apríla 2008 sťažovatelia podali okresnému súdu   návrh   na   preskúmanie   kúpnopredajnej   zmluvy   zo   14.   augusta   1998   uzavretej so žalovaným spolu s návrhom na oslobodenie od súdnych poplatkov.

22. Dňa 16. apríla 2008 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný   súd   uznesením   vyhlásil   dokazovanie   za   skončené   a   zastavil   konanie   proti žalovanému v 2. a 3. rade; pojednávanie bolo odročené na 28. máj 2008.

23. Rozsudkom z 28. mája 2008 okresný súd žalobu sťažovateľov zamietol a zaviazal ich zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 1 005 094 Sk.

24. Dňa 3. júna 2008 sťažovatelia podali odvolanie proti uzneseniu okresného súdu zo 16. apríla 2008 v časti týkajúcej sa trov konania.

25. Dňa 17. októbra 2008 podali sťažovatelia odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 28. mája 2008; okresný súd ich uznesením z 24. novembra 2008 vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie.

26. Okresný súd uznesením z 11. februára 2009 zrušil uznesenie z 24. novembra 2008.

27. Uznesením z 1. apríla 2009 okresný súd nepriznal sťažovateľom oslobodenie od súdnych poplatkov; sťažovatelia podali proti nemu 2. júna 2009 odvolanie.

28. Dňa 26. júna 2009 okresný súd doručil spis odvolaciemu krajskému súdu, ktorý 12. apríla 2010 nariadil termín pojednávania na 17. jún 2010.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov.   Zároveň   namietajú   aj   porušenie   čl.   6   ods.   1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote.   Z   uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov (napr. I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III ÚS 142/03). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   je   rozhodovanie   o   návrhu   na   určenie, že nehnuteľnosti a hnuteľný majetok zapísané v súpise konkurznej podstaty úpadcu patria do   bezpodielového   spoluvlastníctva   sťažovateľov.   Podľa   názoru   ústavného   súdu posudzovaná   vec   tvorí   súčasť   bežnej   rozhodovacej   agendy   prvostupňových   súdov a nemožno ju označiť ako právne zložitú. Pri posudzovaní skutkovej zložitosti predmetného konania ústavný súd zohľadnil argumentáciu okresného súdu, že s vecou súvisia aj iné právoplatne   skončené   konania   (pred   inými   všeobecnými   súdmi),   s   ktorými   sa   musel oboznámiť a pre ten účel pripojiť príslušné súdne spisy, a ďalej tiež ustáliť okruh účastníkov konania   a   predmet   sporu   aj   v   súvislosti   s   viacerými   zmenami   návrhu   zo   strany sťažovateľov, a preto konanie hodnotí ako skutkovo zložité.

2. Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd uplatnil pri hodnotení doterajšieho priebehu napadnutého   konania,   bolo   správanie sťažovateľov   ako   účastníkov   konania.   V   správaní sťažovateľov, ktorí v konaní pred okresným súdom vystupujú ako žalobcovia, ústavný súd zistil niekoľko skutočností, na ktoré bolo potrebné prihliadať pri posudzovaní, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd predovšetkým pripúšťa, že procesné úkony, ktoré v doterajšom priebehu napadnutého konania uplatnili sťažovatelia (návrh na vstup do konania ďalších účastníkov, zmeny žalobného petitu, čiastočné späťvzatie návrhu v merite veci, späťvzatie návrhu voči žalovaným   v   2.   a   3.   rade,   návrh   na   alternatívny   petit,   návrh   na   prerušenie   konania, odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania proti žalovanému v 2. a 3. rade zo 16. apríla 2008 v časti výroku o trovách konania, odvolanie proti rozsudku vo veci samej z 28. mája 2008, odvolanie proti uzneseniu z 24. novembra 2008 o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok   za   podané   odvolanie),   objektívne   vplývali   na   priebeh   a   dĺžku   namietaného konania, keďže vo veci   konajúce súdy   sa   s týmito návrhmi sťažovateľov museli (resp. musia)   vysporiadať.   Zároveň   ale   ústavný   súd   konštatoval,   že   išlo   o procesné   úkony, na ktorých uplatnenie majú sťažovatelia právo podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a preto ich nemožno pripísať na ich ťarchu.

Na   ťarchu   sťažovateľov   ale   ústavný   súd   pripísal   skutočnosť,   že   k   predĺženiu doterajšej dĺžky napadnutého konania došlo z dôvodu ich opakovaných žiadostí (resp. ich právneho   zástupcu)   o   odročenie   nariadených   pojednávaní   vo   veci   (celkom   5   žiadostí, a to 21. februára 2005, 6. júna 2005, 5. decembra 2005, 22. februára 2006, 10. marca 2008), či už z dôvodu kolízie pojednávaní ich právneho zástupcu, alebo hospitalizácie a liečenia sťažovateľa. Ústavný súd v tejto súvislosti vzal do úvahy, že v danom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť s vo veci konajúcim súdom tak, aby mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť   v súlade   so   zákonom.   Konanie   sťažovateľov   nebolo   v   úplnom   súlade s ich právami a povinnosťami ako účastníkov konania. Uvedené skutočnosti preto ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo v predmetnej veci k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bol   postup   samotného   okresného   súdu v namietanom konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti vychádzal zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, resp. tiež nesprávnou činnosťou   všeobecného   súdu   (II.   ÚS   33/99,   II.   ÚS   67/01),   teda   takým   konaním,   ktoré nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04, IV. ÚS 182/08).

Za obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom v dôsledku neefektívnej, resp. nesprávnej činnosti okresného súdu, ústavný súd vyhodnotil obdobie od 27. novembra 1997 do 30. októbra 2001, a to z dôvodu chybného rozhodnutia o postúpení veci krajskému súdu z dôvodu   vecnej   nepríslušnosti.   Toto   pochybenie okresného súdu   napravil   najvyšší   súd, ktorý konajúc o nesúhlase krajského súdu s postúpením veci uznesením z 28. septembra 2001 rozhodol, že na konanie vo veci sťažovateľov je príslušný okresný súd „Keďže ide o spory, ktorých obsahom je určenie vlastníckeho práva k veciam zapísaným v konkurznej podstate,   možno   sa   domáhať   pozitívneho   alebo   negatívneho   určenia   právneho   vzťahu, ak je na   tom   naliehavý   právny   záujem,   i   keby   nebol   vyhlásený   konkurz“. V   dôsledku uvedeného   pochybenia   okresný   súd   začal   vo   veci   opätovne   konať   až   po   uplynutí   47 mesiacov.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   ale   zohľadnil   skutočnosť,   že   okresnému   súdu nemožno pripísať na ťarchu skutočnosť, že najvyšší súd rozhodoval o určení príslušnosti v predmetnej veci neprimerane dlho.

Ústavný súd z príslušného spisu okresného súdu ďalej zistil, že ani po vrátení veci späť okresnému súdu (30. októbra 2001) tento súd nepostupoval vo veci tak, aby mohol v primeranej lehote o veci meritórne rozhodnúť, o čom svedčí ďalší priebeh a aktuálny stav konania.   Prvé   pojednávanie   vo   veci   bolo   nariadené   až   8.   októbra   2004   a   uskutočnilo sa 22. novembra 2004 (viac ako tri roky od vrátenia veci po rozhodnutí o námietke vecnej neprípustnosti najvyšším súdom a viac ako sedem rokov od začatia konania). Okresný súd teda   ďalších   36   mesiacov   vo   veci   nevykonal   žiadny   úkon   smerujúci   k   právoplatnému skončeniu veci.

Pri   posudzovaní   tohto   obdobia   ústavný   súd   zobral   do   úvahy   svoju   predošlú judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho   konaniu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka,   ústavný   súd   posudzuje   ako   zbytočný prieťah v konaní (III. ÚS 29/03, I. ÚS 3/00, II. ÚS 3/00).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajšia dĺžka konania, ako aj stav, v akom sa vec v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala (v ďalšom období   okresný   súd   konal   v   zásade   plynulo   a o   návrhu   meritórne   rozhodol   rozsudkom z 28. mája 2008, pričom o odvolaní sťažovateľov proti nemu rozhoduje krajský súd), nie sú zapríčinené právnou alebo faktickou zložitosťou veci, ale skutočnosťami, ktoré sa týkajú samotného postupu okresného súdu, čo vyústilo do zbytočných prieťahov v konaní. Ústavný súd   preto   rozhodol,   že   okresný   súd   svojím   postupom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 157/2001 porušil základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby podľa čl. 127   ods.   2   ústavy   vysloví,   že k   porušeniu   práva   alebo slobody   došlo   právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže   namietané   konanie   nebolo   ku   dňu   vydania   tohto   nálezu   ešte   právoplatne skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v   ňom   v   ďalšom   období   konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia pre každého z nich v sume 25 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti. Poukázali najmä na to, že vzniknuté prieťahy v postupe okresného súdu majú podstatný vplyv na ich zdravotný stav spôsobený stresom,   nesprávnym   procesným   postupom   konajúceho   súdu.   Uplatňovanú   sumu zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú vysokou mierou právnej neistoty vo vzťahu k ich vlastníctvu, pozbavením ktorého „boli ukrátení na zisku z podnikateľskej činnosti prípadnej z prenájmu nehnuteľností“.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza ESĽP, keď priznáva spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru,   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku namietaného konania, ktoré nie je ani po uplynutí takmer   13   rokov   právoplatne   skončené,   a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného prípadu,   najmä   charakter   a dĺžku   zbytočných   prieťahov   v konaní   ale   tiež   správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ako aj obdobie, v ktorom vec nebola v dispozičnej sfére   okresného   súdu,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   4   000   €   každému zo sťažovateľov   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   56   ods.   4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s   ich   právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. H. v konaní pred ústavným súdom. Sťažovatelia žiadali, aby   im   bola   priznaná   úhrada   trov   konania   v   sume   468,95   €.   Keďže   trovy   konania požadované   sťažovateľmi   neprekročili   sumu   vyčíslenú   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume nimi požadovanej.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V   zmysle   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010