znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 365/08-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   N.   a T.   N.,   obaja   bytom   K.,   zastúpených advokátkou   JUDr.   J.   F.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   práva   na prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice - okolie vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 7/1997 (pôvodne vedenej bývalým Okresným súdom Košice - vidiek pod sp. zn. 14 C 245/96)   a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 2 Co 289/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. N. a T. N. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2008 doručená   sťažnosť   JUDr.   J.   N.   a T.   N.,   obaja   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. J. F., K., ktorou namietajú porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   - okolie (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 7/1997 (pôvodne vedenej bývalým Okresným súdom Košice - vidiek pod sp. zn. 14 C 245/96) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Co 289/2007.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že navrhovateľky I. R. a MUDr. V. F. sa návrhom   zo   17.   mája   1996   domáhali   zrušenia   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam proti sťažovateľom ako odporcom v konaní bývalého Okresného súdu Košice - vidiek vedeného pod sp. zn. 14 C 245/96, pričom „ku zbytočným prieťahom došlo hneď na začiatku konania, keďže súd neuznal svoju miestnu príslušnosť a vyvolal tým spor o miestnu   príslušnosť,   ktorý   napokon   Najvyšší   súd   SR   vyriešil   tak,   že   o veci   má   konať a rozhodnúť býv. OS Košice - vidiek. Konanie sa viedlo napokon pod sp. zn. 4 C 7/97.“.

Podľa   názoru   sťažovateľov   celé   súdne   konanie   prebiehalo „veľmi   pomaly   a so značnými prieťahmi“. Prvostupňové konanie bolo ukončené rozsudkom okresného súdu č. k. 14 C 7/1997-225 z 29. júla 2005, t. j. po viac ako jedenástich rokoch od podania žaloby. Navrhovateľky podali proti predmetnému rozsudku odvolanie, ktoré bolo ukončené rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 289/2007-303 z 26. mája 2008. Sťažovatelia uvádzajú, že „tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 20. 8. 2008. Dĺžka odvolacieho konania bola do   značnej   miery   ovplyvnená   skutočnosťou,   že   prvostupňový   súd   predložil   spis   na rozhodnutie odvolaciemu súdu iba so značným časovým odstupom.

V konečnom dôsledku možno konštatovať, že od podania žaloby (17. 5. 1996) do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu (20. 8. 2008) uplynulo 12 rokov 3 mesiace a 3dni.“.

S prihliadnutím na presvedčenie sťažovateľov, že celková dĺžka súdneho konania presahujúca obdobie   dvanástich   rokov   je neprimeraná a porušuje ich   právo podľa   čl.   6 ods. 1 dohovoru, sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Košice - okolie v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. 14 C 245/96 a neskôr pod sp. zn. 14 C 7/97 ako aj Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2   Co   289/2007   porušili   právo   sťažovateľov   JUDr.   J.   N.   a T.   N.   na   súdne   konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresný súd Košice - okolie a Krajský súd v Košiciach sú povinní zaplatiť každému zo sťažovateľov po 2.500,- EUR titulom primeraného finančného zadosťučinenia.

Okresný   súd   Košice   -   okolie   a Krajský   súd   v Košiciach   sú   povinní   nahradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti   nemu.   Rozsudok   musí   byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu   v   záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti v demokratickej   spoločnosti,   alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých   alebo ochrana súkromného   života   účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovatelia namietajú porušenie práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 7/1997 (pôvodne vedenom bývalým Okresným súdom Košice - vidiek pod sp. zn. 14 C 245/96) a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 289/2007.

Ústavný   súd   vychádza   zo   svojej   konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej   poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo   porušenie   v tom   čase   ešte   mohlo   trvať   (m.   m.   I.   ÚS   34/99,   II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05, IV. ÚS 285/08).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Zo sťažnosti sťažovateľov, ako aj preverením ústavný súd zistil, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 14 C 7/97 (predtým vedené pod sp. zn. 14 C 245/96) v spojení s odvolacím   konaním   vedeným   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   2   Co   289/2007   bolo právoplatne skončené 20. augusta 2008.

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta (napr. I. ÚS 93/97, I. ÚS 24/98, III. ÚS 248/05, IV. ÚS 122/07). Sťažovatelia podali sťažnosť ústavnému súdu na prieťahy v konaní a neprimeranú dĺžku súdneho konania až po právoplatnom skončení namietaného konania,   kedy   ústavný   súd   už   nemôže   žiadnym   spôsobom   prispieť   k naplneniu   účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, t. j. k odstráneniu stavu právnej   neistoty.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľov je zjavne neopodstatnená, a preto ju po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľov (napr. návrhom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

K tomuto rozhodnutiu sa pripája odlišné stanovisko sudcu Ladislava Orosza.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2008