znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 365/04-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti   Mikuláša   Neszméryho,   bytom   S., zastúpeného   advokátkou   JUDr. D. V., B., ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 110/01, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Mikuláša   Neszméryho   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 110/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 110/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mikulášovi Neszmérymu n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 365/04   z   10. novembra 2004   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Mikuláša   Neszméryho   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 110/01.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom súdneho konania na základe ním podanej   žaloby,   ktorou   sa   domáhal „... mimoriadneho   zvýšenia   náhrady   za   bolesť   a sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 3 618 000,- Sk...“.

Podľa sťažovateľa „... sa po viac ako troch rokoch od podania žaloby neprikročilo ani k vykonaniu dôkazov...“.

Okresný súd podaním sp. zn. Spr. 3785/2004 doručeným ústavnému súdu 21. januára 2005   predložil   k   sťažnosti   vyjadrenie,   súčasťou   ktorého   je   aj   táto   chronológia   úkonov okresného súdu:

„Vec   sťažovateľa   Mikuláša   Nészméryho   ako   žalobcu   proti   žalovaným   I.   E.   G. a II. Slovenská   poisťovňa,   a.   s.,   o   mimoriadne   zvýšenie   náhrady   za   bolesť   a sťaženie spoločenského   uplatnenia   v   sume   3   milióny   618   tisíc - Sk   došla   na   tunajší   súd   dňa 20. 6. 2001. Ako zákonný sudca vec vybavuje JUDr. V. L. Prvý úkon bol vo veci učinený 1. 8. 2001 a spočíval v doručovaní žaloby žalovaným. Žalovaní sa k žalobe vyjadrili dňa 27. a 30. 8. 2001. 31. 8. 2001 súd vytýčil pojednávanie na 28. 1. 2002 o čom boli účastníci konania riadne upovedomení. Dňa 3. 12. 2001 súd zrušil termín pojednávania z dôvodu dočasného   pridelenia   sudkyne   na   Krajský   súd   v Bratislave.   Dňa   25. 4. 2002   žalobca inicioval   čiastočné   späťvzatie   žaloby   a   pristúpenie   vedľajšieho   účastníka   na   strane žalovaného   -   Slovenskej   poisťovni,   a. s.   Dňa   6. 12. 2002   to je   po   ukončení   dočasného pridelenia sudkyne na Krajskom súde v Bratislave súd vyzval PZ žalobcu o špecifikáciu žalobného   petitu   ako i   doplnenie   podania.   Dňa   23. 12. 2002   súdu   doručená   zmena žalobného návrhu v rozšírení sumy odškodnenia. Dňa 31. 1. 2003 súd zastavuje konanie voči žalovanému v II.   rade a súčasne pripúšťa   jeho vstup do konania   ako vedľajšieho účastníka   na   strane   žalovaného.   12. 2. 2003   súd   zisťuje   aktuálny   výpis   z obchodného registra   vedľajšieho   účastníka.   13. 6. 2003   opravuje   výrok   uznesenia   o pripustení vedľajšieho účastníka na subjekt Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. Dňa 7. 7. 2003 súd vytyčuje termín pojednávania na 22. 9. 2003. Na pojednávaní dňa 22. 9. 2003 súd pripúšťa rozšírenie žalobného petitu, konanie v časti príslušenstva zastavuje. Pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu podania návrhu žalobcu na zámenu účastníkov konania na strane vedľajšieho   účastníka.   30. 9. 2003   doručený   návrh   žalobcu   na zámenu   vedľajšieho účastníka, kde navrhuje vstup Slovenskej kancelárie poisťovateľov. 22. 9. 2003 vypracované uznesenie o pripustení rozšírenia žalobného petitu a zastavení konania v časti príslušenstva. 18. 3. 2004 vytýčený termín pojednávania na 19. 4. 2004. 19. 4. 2004 termín pojednávania odročený na neurčito pre neprítomnosť zákonnej sudkyne. 22. 4. 2004 súd žiada OÚ PZ SR Bratislava III o zapožičanie vyšetrovacieho spisu ČVS: OÚV-47/03-SC-98/De. 14. 6. 2004 vytýčený   termín   pojednávania   na 29. 9. 2004.   29. 9. 2004   pojednávanie   odročené   na 6. 12. 2004. 6. 12. 2004 pojednávanie odročené na deň: 16. 2. 2005. Obe pojednávania boli meritórne pojednávania, na ktorých sa uskutočnil výsluch účastníkov konania.“

V závere vyjadrenia okresný súd uvádza, že „Predmet sporu je právne i skutkovo pomerne náročný, keďže predmetom konania je mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a za sťažené spoločenské uplatnenie, ktoré utrpel žalobca v spojení s dopravnou nehodou. Skutková   náročnosť   vyplýva   zo   zložitosti   skutkových   zistení   v   súvislosti   s   vyšetrením dopravnej   nehody.   Žaloba   sa   opiera   o   objektívnu   zodpovednosť   prevádzkovateľa motorového   vozidla.   Výška   odškodnenia   je   odvislá   od   znaleckých   zistení,   resp.   od odborného posúdenia, ku ktorému sa súd zatiaľ nedopracoval. K dĺžke konania prispela jednak   nečinnosť   súdu   počas   dočasného   pridelenia   zákonného   sudcu   na   Krajský   súd v Bratislave ale i úkony samotných účastníkov v súvislosti so zmenou účastníka konania, čiastočným späťvzatím žaloby, resp. zmena osoby vedľajšieho účastníka. Na dĺžku konania má priamy vplyv i skutočnosť, že žalobca doplnil dôkazy o ktoré sa opiera pre úspešnosť svojej žaloby až dňa 21. 5. 2004“.

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu je aj stanovisko zákonného sudcu, v ktorom sa uvádza:

„S   poukazom   na   zhorauvedené   mám   za   to,   že   pri   všetkej   pracovnej   vyťaženosti (množstvo   vecí   v   oddelení   vrátane   plného   nápadu   vecí   počas   5   mesiacov   stáže   sudcu na odvolacom súde, nepredvídanej práceneschopnosti v dôsledku komplikovanej zlomeniny nohy,   riadneho využívania pojednávacích dní 2 x v týždni, následne písania rozhodnutí a v neposlednom rade odbúravania reštančných vecí v oddelení, sudca konal plynulo i keď Ústavný súd tieto objektívne príčiny neberie do úvahy. To som ešte nespomínala čerpanie riadnej dovolenky na oddych, na ktorú má sudca zo zákona nárok a ktorú si často krát ani nemá možnosť vyčerpať práve z dôvodov zhorauvedených.

Dávam   však   do   pozornosti   samotný   návrh   advokátky   Dr. V.,   a   to   poukazom na pôvodné označenie odporcu v 2. rade ako subjektu bez právnej subjektivity, ďalej návrh v   časti   príslušenstva   pohľadávky,   ktorý   dľa   notoricky   známych   judikátov   nemá   oporu v zákone (navyše v prípade aktuálnosti bol aj neúplný), s ktorými vecami sa musel súd prvého stupňa vysporiadať. Takisto v priebehu konania došlo k zmene návrhu v súvislosti s nárokovanou výškou a k doloženiu nových listinných dôkazov.

Je   pozoruhodné   i   to,   že   advokátka   splnomocnila   na   zastupovanie   v   konaní advokátskeho koncipienta, ktorý nebol schopný riadne predniesť návrh a žiadal o odročenie z dôvodu svojej nepripravenosti. Na ďalšom pojednávaní druhý advokátsky koncipient bol súdom 3 x vyzvaný na pojednávaní, aby konečne riadne predniesol návrh, kým k tomuto úkonu vôbec došlo. V   neposlednom   rade   sudca   upozornil   predsedu   súdu   na   neprimeraný   počet pridelených vecí v oddelení 7 C v zmysle § 30 ods. 3 zák. č. 385/2000 Z. z.“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   3. februára 2005   sa   právna   zástupkyňa sťažovateľa vyjadrila k stanovisku okresného súdu a zákonného sudcu, v ktorom sa okrem iného uvádza, že:

«Predseda OS Bratislava III JUDr. B. T. vo svojom vyjadrení uvádza, „že žalobca doplnil dôkazy, o ktoré sa opiera pre úspešnosť svojej žaloby až dňa 21. 5. 2004“. S týmto jeho   tvrdením   si   dovoľujem   nesúhlasiť,   lebo   ťažiskové   dôkazy,   na ktorých   bol   návrh založený (...), boli označené a priložené už pri podaní pôvodného prvého návrhu zo dňa 30. 04. 2001.

Dňa   21. 5. 2004   bol   ako   ďalší   dôkaz   označená   a   poskytnutá   súdu   Zápisnica o rokovaní č. 400-1131-106/2003-3 o posudzovaní zdravotného stavu na účely invalidity. Keďže uznanie poškodeného za invalidného nie je obsiahnuté v žiadnom právnom predpise ako   podmienka   na   priznanie   mimoriadneho   zvýšenia   odškodnenia   za   bolesť   a   sťaženie spoločenského uplatnenia, nemôže ísť o dôkaz rozhodujúci o úspešnosti, či neúspešnosti v spore, aj keď svoju výpovednú hodnotu nesporne má.

Sudkyňa JUDr. V. L. vo svojom vyjadrení zo dňa 10. 12. 2004 uvádza že „v priebehu konania došlo k zmene návrhu v súvislosti s nárokovanou výškou a k doloženiu nových listinných dôkazov“. K tomuto musím povedať, že navrhovateľ doložil ako nové listinné dôkazy   len   výpis   z   obchodného   registra   vedľajšieho   účastníka   a už   hore   spomenutú Zápisnicu o rokovaní č. 400-1131-106/2003-3 o posudzovaní zdravotného stavu na účely invalidity, ktorá ale nemohla byť predložená skôr, lebo posudzovanie zdravotného stavu poškodeného, ktoré je v nej zachytené, sa uskutočnilo až v roku 2003.

Navrhovateľ na výzvu súdu vždy v lehote súdom uloženej odstránil všetky nedostatky, ktoré súd podaniu vytýkal, pričom zmeny v obchodnom mene vedľajšieho účastníka nastali objektívne, bez pričinenia navrhovateľa, taktiež ako prechod zodpovednosti na Slovenskú kanceláriu poisťovateľov, ktorý nastal zo zákona.

Pokiaľ   ide   o   vyjadrenie   sudkyne,   že   „advokátka   splnomocnila   na   zastupovanie v konaní advokátskeho koncipienta, ktorý nebol schopný riadne predniesť návrh a žiadal o odročenie z dôvodu svojej nepripravenosti“, uvedené tvrdenie sa nezakladá na pravde. Sudca vyzval PZN (právneho zástupcu sťažovateľa, pozn. ústavného súdu), aby sa vyjadril k obsahu vyšetrovacieho   spisu   Policajného   zboru,   ktorý   bol   pripojený   k súdnemu   spisu tesne   pred   pojednávaním,   pričom   o   tejto   skutočnosti   nemal   navrhovateľ   vedomosť. Následne ho sudkyňa poučila, že sa môže s asi 50 stranovým spisom oboznámiť hneď na pojednávaní   a okamžite   sa   vyjadriť   k   jeho   obsahu,   čo   tento   z pochopiteľných   dôvodov odmietol, pričom žalobný návrh predniesol. (...)

Pokiaľ   ide   o   vyjadrenie   sudkyne,   že   „druhý   advokátsky   koncipient   bol   súdom 3 x vyzvaný,   aby   konečne   riadne   predniesol   návrh,   kým   k   tomuto   úkonu   vôbec   došlo“, chcem vysvetliť, že tento koncipient bol mierne zaskočený touto požiadavkou súdu, keďže mal za to, že žalobný návrh bol prednesený na predchádzajúcom pojednávaní, na ktorom sa zúčastnil ako verejnosť a predpokladal, že prvá otázka bude smerovať na vyšetrovací spis   Policajného   zboru,   keďže   pri   požiadavke   na   vyjadrenie   voči   nemu   sa   skončilo predchádzajúce   pojednávanie.   Po   nahliadnutí   do   svojich   poznámok   požiadavke   súdu vyhovel a v pojednávaní sa bez ďalších problémov pokračovalo ďalej. (...) sám Okresný súd priznal vo svojej odpovedi na sťažnosť na prieťahy v konaní, že k prieťahom v konaní došlo, pričom   dávam   súdu   do   pozornosti,   že   odpovedané   bolo   až   takmer   2   roky   po   podaní sťažnosti (jeden rok a deväť mesiacov).»

Obsah   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené   vo   vyjadrení   predsedu okresného súdu z 13. januára 2005, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony v ňom uvedené,   ktoré   považuje za preukázané. Pri   celkovom   posúdení,   či   došlo   k   zbytočným prieťahom   v   konaní,   však   ústavný   súd   prihliadol   na   celý   obsah   predloženého   spisu a zohľadnil ďalšie okolnosti, ktoré z neho vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo   na to,   aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

1. Ústavný súd konštatuje, že predmetom konania pred okresným súdom je nárok sťažovateľa, ktorý sa domáhal „... mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 3 618 000,- Sk podľa ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. v platnom znení“.

Takéto konania možno vo všeobecnosti hodnotiť ako konania zložité po faktickej stránke (nie však po stránke právnej), pričom táto zložitosť je zväčša spojená s potrebou vykonať znalecké dokazovanie, ku ktorému okresný súd doteraz nepristúpil. Vychádzajúc z doterajšieho   priebehu   konania   v   predmetnej   veci   (nezaoberanie   sa   jej   meritom do septembra 2004) ústavný súd nemôže pripísať zdĺhavý postup konania na vrub faktickej náročnosti   prerokovávanej   veci.   Preto   ústavný   súd   nemohol   akceptovať   vyjadrenie okresného súdu, ktorý označil uvedený spor „za právne a skutkovo pomerne náročný“, pretože „výška   odškodnenia   je   závislá   od   znaleckých   zistení,   resp.   od   odborného posúdenia“, a to okrem iného aj z dôvodu, ktorý vyplýva z vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti   z 13. januára 2005,   v ktorom   sa   uvádza,   že   k   samotnému   znaleckému dokazovaniu sa „súd zatiaľ nedopracoval“.

Vzhľadom na to zložitosť veci (predmet, skutková a právna povaha sporu) nemohla mať podľa názoru ústavného súdu žiadny vplyv na dĺžku konania pred okresným súdom.

2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania.

Hoci ústavný súd na jednej strane konštatuje sťažovateľov aktívny prístup k súdnemu konaniu a záujem oň, o čom svedčí jeho účasť na všetkých uskutočnených pojednávaniach, pravidelné nahliadanie do spisu, urgovanie urýchlenia priebehu konania, na druhej strane zistil, že doterajšia doba konania bola ovplyvnená aj jeho úkonmi a správaním (resp. jeho právneho zástupcu).

Ústavný   súd   v   správaní   sťažovateľa   zistil   tieto   skutočnosti,   ktoré   mali   vplyv na celkovú dĺžku konania:

- viackrát upravoval okruh účastníkov konania (napr. v žalobnom návrhu nesprávne označil Slovenskú poisťovňu, a. s., ako žalovanú v II. rade, hoci mohla v konkrétnom spore vystupovať iba ako vedľajší účastník),

- predložil splnomocnenie na zastupovanie v konaní pred všeobecným súdom, ktoré malo vady,

- žalobný   návrh,   resp.   jeho   zmeny   nepredložil   okresnému   súdu   v   dostatočnom množstve rovnopisov,

- prostredníctvom právneho zástupcu viackrát menil žalobný návrh,

- pojednávanie uskutočnené 22. septembra 2003 bolo odročené na neurčito z dôvodu sťažovateľovho návrhu na zámenu na strane vedľajšieho účastníka.

Na niektoré z týchto skutočností poukázali aj predseda okresného súdu a zákonná sudkyňa vo vyjadrení k sťažnosti z 13. januára 2005 a odôvodňovali nimi doterajšiu dĺžku konania.

Ako   ďalší   dôvod   prieťahov   označil   okresný   súd to, „že   žalobca   doplnil dôkazy, o ktoré sa   opiera pre úspešnosť   svojej žaloby   až dňa 21. 5. 2004“, čo   ale ústavný   súd neakceptoval. Z obsahu   spisu,   ako   aj   z vyjadrenia   právneho   zástupcu   sťažovateľa k stanovisku okresného súdu totiž vyplýva, že „dôkazy, na ktorých bol návrh založený, teda Oznámenie o úraze, Uznesenie vyšetrovateľa o zastavení trest. stíhania zo dňa 1. 6. 1998, Správa   pre   ošetrujúceho   lekára   z 15. 12. 1997,   Posudok   o bolestnom   a sťažení spoločenského uplatnenia boli (...) priložené už pri podaní pôvodného prvého návrhu zo dňa 30. 04. 2001“. Ďalší dôkaz, zápisnica o rokovaní o posudzovaní zdravotného stavu na účely invalidity, bol predložený 21. mája 2004. Sťažovateľ poukazuje na to, že zápisnica nemohla byť predložená skôr, „lebo posudzovanie zdravotného stavu poškodeného, ktoré je v nej zachytené, sa uskutočnilo až v roku 2003“, t. j. po podaní žalobného návrhu.

V súvislosti s procesnými úkonmi účastníkov konania ústavný súd už vyslovil, že využitie možností daných sťažovateľovi Občianskym súdnym poriadkom na uplatňovanie a presadzovanie   jeho   práva   v   občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie konania, ale nemožno ho kvalifikovať ako postup súdu, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy   (napr.   II. ÚS 31/01,   I. ÚS 81/03).   Zároveň   dĺžku   konania,   ktorá   je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 41/00, I. ÚS 81/03).

V nadväznosti   na uvedené   ústavný súd   pri   hodnotení   postupu   sťažovateľa zobral do úvahy, že ako účastník súdneho konania má síce právo na tie procesné úkony, ktoré v jeho   priebehu   urobil   (t. j.   viacnásobné   modifikácie   žalobného   nároku,   úprava   okruhu žalovaných), avšak tieto procesné úkony mali dopad na doterajší priebeh konania, a nie v zanedbateľnej miere mohli ovplyvniť postup okresného súdu   pri rozhodovaní vo veci samej.

Ústavný súd opakovane judikoval, že nedostatky žaloby ani iné skutočnosti na strane sťažovateľa   majúce vplyv na predĺženie   konania samy   osebe   nevylučujú   zodpovednosť súdu za zbytočné prieťahy v konaní spôsobené jeho nesprávnym či neefektívnym postupom, alebo dokonca nečinnosťou (obdobne I. ÚS 21/00, III. ÚS 193/03).

Z uvedeného   vyplýva,   že   na   doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania   malo   vplyv aj správanie sťažovateľa. Na posúdenie, v akej miere malo jeho správanie vplyv v danej veci na dĺžku posudzovaného konania, bolo ešte potrebné preskúmať postup okresného súdu.

3. Pokiaľ   ide   o   postup   okresného   súdu   v   posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal   na   ustanovenie   § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Okresný súd už v auguste 2001 (žaloba bola doručená okresnému súdu v júni 2001), po zaobstaraní vyjadrenia protistrán prvýkrát nariadil termín pojednávania až na 28. január 2002 (z dôvodu stáže zákonnej sudkyne na vyššom súde). Dňa 22. novembra 2001 okresný súd   tento   termín   pojednávania   pre   pokračovanie   zákonnej   sudkyne   v tejto   stáži   zrušil. Ďalším   úkonom   okresného súdu   bola až výzva zo 6. decembra 2002 na odstránenie   vád žalobného návrhu v časti príslušenstva pohľadávky, ako aj vád predloženého plnomocenstva na zastupovanie   a   na   predloženie   potrebného   počtu   rovnopisov   podaní.   Ako   vyplýva z uvedeného, okrem toho, že okresný súd bol po dobu 1 a štvrť roka nečinný (až na zrušenie nariadeného   termínu   pojednávania   v novembri 2001),   začal   sa   nedostatkami   žalobného návrhu zaoberať až po tom, ako už raz vo veci nariadil termín pojednávania.

Ešte podaním z 10. apríla 2002 vzal sťažovateľ svoju žalobu čiastočne späť a zároveň žiadal,   aby   okresný   súd   pripustil   vstup   Slovenskej   poisťovne,   a. s.,   do   konania   ako vedľajšieho   účastníka   na   strane   žalovaného.   Okresný   súd   tak   urobil   uznesením   č. k. 7 C 110/01-31   z 31. januára 2003,   z   ktorého   vyplýva,   že   do   jeho   obsahu   zahrnul   aj   tú skutočnosť, «že v priebehu   konania   došlo   k   zmene   obchodného   mena   navrhovaného subjektu na „Allianz Slovensko, a. s.“». Následne prípisom z 12. februára 2003 okresný súd vyzval sťažovateľa na predloženie aktuálneho výpisu z obchodného registra týkajúceho sa vedľajšieho   účastníka,   podľa   ktorého   jeho   obchodné   meno   bolo „Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s.“. Tento výpis bol doručený okresnému súdu 24. februára 2003. Okresný súd vyššie   označeným uznesením   pripustil   vstup   do   konania vedľajšieho   účastníka, ktorého označil   nesprávnym   obchodným   menom.   Preto   13. júna 2003   vydal   opravné   uznesenie vo veci.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 22. septembra 2003, t. j. až po viac ako 2 rokoch   od   podania   žalobného   návrhu,   a   to   podľa   ústavného   súdu   v dôsledku   jednak nečinnosti, resp. nesprávnej nečinnosti okresného súdu, ale jednak aj v dôsledku procesných úkonov sťažovateľa. Na tomto pojednávaní okresný súd pripustil zmenu žalobného petitu a zastavil   konanie v časti   príslušenstva   pohľadávky.   Dňa   21.   októbra   2003 okresný   súd písomne   vyhotovil   uznesenie.   V   období   od   21.   októbra   2003   do   17. marca   2004,   keď okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania na 19.   apríl   2004   (t.   j. v trvaní   5 mesiacov), okresný súd nevykázal žiadnu procesnú činnosť.

Pojednávanie nariadené na 19. apríl 2004 bolo po vyvolaní veci, skonštatovaní účasti všetkých   účastníkov   konania,   výzve   na   doplnenie   dokazovania   a prijatí   návrhu na dokazovanie   (pripojenie   vyšetrovacieho   trestného   spisu)   z dôvodu   práceneschopnosti zákonného sudcu odročené na neurčito.

Na   zatiaľ   posledných   troch   uskutočnených   pojednávaniach   (29. septembra 2004, 6. decembra 2004 a 16. februára 2005) sa vykonávalo dokazovanie vo veci. Pojednávanie uskutočnené 16. februára 2005 bolo odročené na 13. apríl 2005.

Ústavný súd   zistil celkový rozsah zbytočných prieťahov z celkovej doby trvania konania [t. j. 3 roky a 8 mesiacov (spočívajúci iba v nečinnosti okresného súdu)] v trvaní 1 roka a 8 mesiacov.

Obranu okresného   súdu,   podľa   ktorej   uvedené   prieťahy   spočívajú   v objektívnych skutočnostiach, ako je „stáž sudcu na odvolacom súde“ a „neprimeraný počet pridelených vecí v oddelení“ zákonnej sudkyne, ktoré mali byť objektívnymi príčinami spôsobujúcimi prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 18/98,   I. ÚS 142/03, II. ÚS 69/04   a iné)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného dospel   ústavný súd k názoru, že doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   7 C 110/01,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho označených práv.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo veci samej.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   § 56   ods. 5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 150 000 Sk, ktoré žiada priznať „za účelom zmiernenia nemajetkovej ujmy“.

Ústavný   súd   považoval   v   tomto   prípade   výrok   o   porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a prikázanie povinnosti okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 7 C 110/01 konal, za dostatočnú ochranu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Do úvahy zobral hlavne dĺžku celého súdneho konania (3 roky a 8 mesiacov) a správanie sťažovateľa. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, že sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ktoré si uplatnil v sume 150 000 Sk, nepriznal.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť účastníkovi konania, aby úplne alebo čiastočne uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. V danom prípade ústavný súd úspešnému sťažovateľovi úhradu trov konania nepriznal, pretože si ju právna zástupkyňa neuplatnila a trovy konania ani nevyčíslila.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2005