znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 364/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť A. K., zastúpeného advokátom Mgr. Michalom Durajom, Sládkovičova 1700, Čadca, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo vo veci vedenej pod sp. zn. 6 T 158/2013 a jeho uznesením z 23. januára 2014, ako aj postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Tos 12/2014 a jeho uznesením zo 4. februára 2014 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 20. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014 doručená   sťažnosť   A. K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 6 T 158/2013 a jeho uznesením z 23. januára 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 23. januára 2014“), ako aj postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Tos 12/2014 a jeho uznesením zo 4. februára 2014   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu   zo   4.   februára   2014“)   v   súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 20. decembra 2013 (ďalej len „žiadosť o prepustenie z väzby“).

Zo sťažnosti, z príloh k nej priložených, ako aj z fotokópie spisového materiálu, ktorý si ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal z okresného súdu, vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   a prekurzorov,   ich   držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona. Sťažovateľ je stíhaný väzobne. Do väzby bol vzatý uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu   sp. zn.   0 Tp 10/2013   zo 14.   mája 2013 v spojení   s uznesením   krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 21/2013 z 28. mája 2013 z dôvodu existencie väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že väzba u sťažovateľa začala plynúť 10. mája 2013.

Dňa   23.   decembra   2013   bola   Okresnému   riaditeľstvu   Policajného   zboru,   odboru kriminálnej   polície,   oddeleniu   všeobecnej   kriminality   Dolný   Kubín   (ďalej   len   „okresné riaditeľstvo“) doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby v súlade s § 79 ods. 3 Trestného   poriadku;   sťažovateľ   súčasne   ďalšími   návrhmi   požiadal   o   nahradenie   väzby podľa   § 80   ods. 1   písm. a),   b)   a   c)   Trestného   poriadku   písomným   sľubom,   dohľadom probačného a mediačného úradníka, peňažnou zárukou, ako aj zárukou dôveryhodnej osoby. Okresné riaditeľstvo 7. januára 2014 predložilo predmetnú žiadosť o prepustenie z väzby Okresnej   prokuratúre   Námestovo   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“),   ktorá   ju   obratom predložila   okresnému   súdu.   Okresný   súd   uznesením   z 23.   januára   2014   ponechal sťažovateľa vo väzbe a zároveň neprijal jeho písomný sľub ani nahradenie väzby dohľadom probačného   a   mediačného   úradníka,   peňažnú   záruku   a ani   záruku   dôveryhodnej   osoby. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ na neverejnom zasadnutí sťažnosť, ktorú bližšie písomne odôvodnil podaním z 27. januára 2014, o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým uznesením zo 4. februára 2014 tak, že sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Pokiaľ ide o skutkový stav a dosiaľ vykonané dokazovanie, sťažovateľ uvádza, že „nebolo   jednoznačne   preukázané,   že   by...   páchal   trestnú   činnosť   za   účelom   ďalšieho predaja   zakázaných   látok,   tak   ako   mu   to   kladie   za   vinu   obžaloba.   Naopak   z   doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že trestnú činnosť nepáchal. Doteraz zistené konkrétne skutočnosti,   ako   zákonné   podmienky   (materiálne   a   formálne)   odôvodňujúce   väzbu sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku, musia byť preukázané nielen pri vzatí sťažovateľa do väzby, ale musia pretrvávať aj počas celej väzby a podľa názoru sťažovateľa v tomto štádiu trestného konania tieto dôvody pominuli. Ak tieto konkrétne skutočnosti zaniknú a nie sú nahradené inými relevantnými konkrétnymi skutočnosťami, zanikne i dôvod pre   ďalšiu   väzbu   sťažovateľa.   Požiadavka   preskúmania   podmienok   väzby   vychádza z potreby   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre   a   proti   väzbe   a   rozhodnúť,   s   poukázaním na právne   kritéria,   či   sú   dané   dôvody   opodstatňujúce   väzbu,   ako   i   prepustiť   osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú. Väzba má mať striktné obmedzené trvanie.“.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že vyšetrovateľ   porušil   jeho   práva „na   prednostné a urýchlené   vybavenie   veci   (§ 2   ods. 6   Tr. por.)   a   jeho   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote (čl. 5 ods. 3 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd)“, a to tým, že «žiadosť o prepustenie z väzby, ktorá mu bola doručená dňa 23. 12. 2013 (keďže   bola   obhajcom   zaslaná   prvou triedou dňa 20. 12. 2013)   predložil   prokurátorovi až dňa 07. 01. 2014. Vyšetrovateľ si zrejme neuvedomil, že celková lehota na rozhodnutie o väzbe, (ktorá je Ústavným súdom SR, Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu akceptovaná na rozhodnutie o väzbe) sa počíta od okamihu, kedy dôjde OČTK, ktorým je aj vyšetrovateľ OR PZ, do okamihu kedy je obhajcovi, resp. obvinenému doručené rozhodnutie Krajského súdu o prípadne podanej sťažnosti... Vyšetrovateľ nemôže z lehoty, ktorú ESĽP len   vo   výnimočných   prípadoch   akceptuje   dlhšiu   ako   1   mesiac   „spotrebovať   16   dní.“ Vyšetrovateľ   teda   nekonal   urýchlene   a   ospravedlniť   ho   nemôže   ani   okolnosť,   že   boli vianočné sviatky, resp. pripravoval návrh na podanie obžaloby.».

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   poukazuje   tiež   na   § 79   ods. 2   Trestného   poriadku, v zmysle ktorého je aj policajt povinný skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody   väzby   trvajú   alebo   či   sa   zmenili.   Vyšetrovateľ   mal   teda   podľa   sťažovateľa „bezodkladne odstúpiť žiadosť o prepustenie prokurátorovi,   čo sa však nestalo.   Takýto postup vyšetrovateľa vo väzobnej veci považujeme za neprijateľný a porušujúci už vyššie uvedené práva sťažovateľa. Poukazujeme pritom na nálezy ústavného súdu, ktoré obdobné ne/konanie, OČTK už v minulosti riešila. Takéto konanie vyšetrovateľa, nie je možné nijako ospravedlniť. A preto máme za to, že nie je možné inak rozhodnúť, iba sťažovateľa prepustiť z väzby, aby nezákonný stav ďalej nepretrvával. Len v krátkosti uvádzame, že už na základe doposiaľ uvedených dôvodov, je namieste postup podľa § 224, ods. 1 písmeno h), Tr. por. teda odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi, pretože, vo veci došlo k závažným procesným chybám, najmä boli porušené ustanovenia zabezpečujúce právo obhajoby.“.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   jeho   sťažnostné   námietky   založené   na   tvrdení o porušení jeho práva na prednostné a urýchlené vybavenie veci vyšetrovateľom v súvislosti s   jeho   žiadosťou   o prepustenie   z   väzby, „ktorá   bola   vyšetrovateľovi   doručená   dňa 23. 12. 2013,   sú   dôvodné.   Argument   sťažovateľa,   že   žiadosť   vyšetrovateľ   predložil prokurátorovi   až   dňa   7. 1. 2014   je   preukázaný.   Dôvodné   je   i   tvrdenie   sťažovateľa,   že celková lehota na rozhodnutie o väzbe, ktorá je Ústavným súdom SR i Európskym súdom pre ľudské práva v Štrassburgu akceptovaná sa počíta od okamihu, kedy dôjde orgánom činným v trestnom konaní, ktorým je aj vyšetrovateľ OR PZ, do okamihu, kedy je obhajcovi, resp.   sťažovateľovi   doručené   rozhodnutie   krajského   súdu   o prípadne   podanej   sťažnosti. Vyšetrovateľ nemôže z lehoty, ktorú ESĽP len vo výnimočných prípadoch akceptuje dlhšiu ako 1 mesiac, spotrebovať 16 dní. Vyšetrovateľ teda nekonal urýchlene pretože v danej veci mal žiadosť o prepustenie bezodkladne odstúpiť prokurátorovi, čo sa nestalo. Takýto postup vyšetrovateľa je neprijateľný a porušujúci práva sťažovateľa.“.

Sťažovateľ v sťažnosti v tejto súvislosti poukazuje nielen na rozsiahlu judikatúru ústavného súdu, ale tiež Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a konštatuje, že ani skutočnosť, že tu boli dôvody väzby po celú dobu jej trvania, sama osebe nestačí pre záver, že obvinený bol súdený v primeranej lehote, ak väzba trvala neprimerane dlho, a že „primeranosť   lehoty   sa   posudzuje   podľa   rovnakých   kritérií,   ako   primeranosť   lehoty konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. podľa povahy veci, správania strán a správania orgánu štátu. Primeranosť lehoty sa potom posudzuje prísnejšie, ako v prípade čl. 6 ods. 1 dohovoru   a vyžaduje   sa,   aby   vnútroštátne   orgány   postupovali   vo   väzobných   veciach s „osobitným urýchlením.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Okresný súd Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T/158/2013 porušil čl. 17 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 5   ods. 4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v   súvislosti   s   právom   A. K.   na   urýchlené   preskúmanie   zákonnosti väzby. II. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/12/2014 porušil čl. 17 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 5   ods. 4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v   súvislostí   s   právom   A. K.   na   urýchlené   preskúmanie   zákonnosti väzby. III. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/12/2014 porušil čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom A. K. na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom a s právom na obhajobu.

IV. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/12/2014 porušil čl. 17 ods. 1. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v   súvislosti   s   právom   A. K.   na   zákonné   a   preskúmateľné   väzobné rozhodnutie.

V.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   č. k.   2 Tos/12/2014   zo   dňa   04. 02. 2014 zrušuje.

VI. Uznesenie Okresného súdu Námestovo sp. zn. 6T/158/2013 zo dňa 23. 01. 2014 zrušuje a nariaďuje neodkladne prepustiť A. K. z väzby.

VII. Okresný súd Námestovo je povinný zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie A. K. v sume 2 000 €...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy   a   práva   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu a krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní   podľa   čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.   IV. ÚS 415/09,   IV. ÚS 355/09,   II. ÚS 19/05,   III. ÚS 2/05).   Platí to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m. m.   II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Konanie   o   sťažnostiach   pred   ústavným   súdom   je   navyše   ovládané   princípom dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd   zapájal   do   konania   iný   subjekt bez výslovného návrhu sťažovateľa. Preto tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho v sťažnosti označených práv iným subjektom (orgány činné v prípravnom konaní – okresné riaditeľstvo a okresná prokuratúra) uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.

II.1 K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   podľa   ústavy a práva   podľa   dohovoru   v súvislosti   s námietkou   neodôvodnenosti   a nezákonnosti uznesenia   okresného   súdu   z 23.   januára   2014   a uznesenia   krajského   súdu zo 4. februára 2014

V   prvom   rade   možno   z   ústavného   postavenia   ústavného   súdu   vyvodiť   určité obmedzenia pri preskúmavaní vecí, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, keďže ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou pôsobiacou v rámci sústavy   všeobecný   súdov,   ale   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   (m. m.   II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Sťažovateľom označené ustanovenia čl. 17 ústavy odkazujú na viacerých miestach na zákon, z čoho vyplýva, že pri posudzovaní jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci, pričom v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci môže závažné porušenie zákonnosti nadobudnúť   ústavnoprávny   rozmer,   t. j.   spôsobiť   aj   porušenie   ústavnosti   (m. m. III. ÚS 48/00). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je preto   vo   svojej   podstate   neodmysliteľnou   súčasťou   ústavou   zaručenej   osobnej   slobody (II. ÚS 55/98).   Ústavný súd konštatuje, že predovšetkým z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj pri rozhodnutiach týkajúcich   sa   ďalšieho   trvania   väzby.   Zákonnosť   väzby   je   zároveň   determinovaná skutkovými   okolnosťami,   ktoré   by   vo   svojej   podstate   mali   dať ratio   decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S týmto východiskom úzko súvisí aj   obsah   základného   práva   podľa   čl. 17   ods. 5   ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávnenie konkrétnej   osoby   na   preskúmanie   okolností   svedčiacich   pre   a   proti   väzbe,   ale zároveň aj povinnosť   súdu   rozhodnúť   o   väzbe   na   základe   konkrétnych   skutočností,   a   nielen na základe   abstraktnej   úvahy.   Účelom   záruk   vyplývajúcich   z   čl. 5   ods. 4   dohovoru   je zabezpečiť osobám zatknutým alebo inak pozbaveným osobnej slobody právo iniciovať konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené osobnej slobody.

Z   judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   konanie   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru   musí   mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti orgánu   rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. 10. 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko z 19. 10. 2000).

II.1.1 K uzneseniu okresného súdu z 23. januára 2014

Z   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyjadreného   v   čl. 127   ods. 1 ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu   základným   právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.   Preto   právomoc   ústavného   súdu   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť. Sťažovateľ využil svoje právo podať sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd. Existoval teda iný všeobecný súd, ktorý   bol   príslušný   poskytnúť   ochranu   právam   sťažovateľa,   ktorých   porušenie   namieta v konaní pred   ústavným   súdom.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.1.2 K uzneseniu krajského súdu zo 4. februára 2014

Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní postupu krajského súdu v napadnutom konaní nie jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel   krajský   súd   v   napadnutom   konaní,   resp.   odpovedať   na   otázku,   či   malo   byť žiadostiam   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   a   jej   nahradením   písomným   sľubom a dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   vyhovené.   Úloha   ústavného   súdu   sa v danom prípade obmedzuje na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal dostatočne a preskúmateľným spôsobom, t. j. tak, aby odôvodnenie jeho rozhodnutia bolo z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

V   súvislosti   s   námietkami sťažovateľa   uplatnenými v jeho   sťažnosti   ústavný   súd konštatuje, že uznesením okresného súdu z 23. januára 2014 bolo rozhodnuté o ponechaní sťažovateľa   vo   väzbe   z dôvodu   podľa   § 71   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku   a boli zamietnuté   žiadosti   sťažovateľa   o nahradenie   väzby   alternatívnymi   prostriedkami. Sťažovateľ   na   neverejnom   zasadnutí   mal   možnosť   predstaviť   svoje   argumenty   proti ponechaniu   vo   väzbe.   Táto   možnosť   bola   súdom   prvého   stupňa daná   aj prokurátorovi, ktorý,   naopak,   uvádzal   argumenty   svedčiace   o   tom,   že   dôvody   preventívnej   väzby   u sťažovateľa existujú.

Ústavný súd poukazuje na to, že pri hodnotení uznesenia krajského súdu vychádzal z toho,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   druhého   stupňa   nemožno   posudzovať izolovane, ale vo vzájomných súvislostiach, pretože z hľadiska predmetu konania (v tomto prípade skúmanie zákonnosti väzby) tvoria jeden celok (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu s potvrdenými závermi prvostupňového rozhodnutia považoval ústavný súd za potrebné zaoberať sa aj odôvodnením prvostupňového uznesenia.

Okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že pokiaľ ide o dôvod väzby u sťažovateľa, v tejto súvislosti odkazuje na svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. 0 Tp 10/2013 z 22.   novembra   2013   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   1 Tpo 46/2013 z 3. decembra 2013 (ktorými bolo rozhodnuté o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa do 14. februára 2014 a s ktorým sa ústavný súd taktiež oboznámil), v ktorých oba súdy konštatovali   existenciu   preventívnej   väzby   a vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   sa   v čase   jeho rozhodovania nič nezmenilo.

Okrem toho okresný súd uviedol okolnosti, ktoré by mali svedčať pre záver o tom, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku u sťažovateľa naďalej trvajú.

V tejto súvislosti prvostupňový súd konštatoval, že existencia väzobného dôvodu, spočívajúceho v tom, že ak by bol sťažovateľ prepustený na slobodu, mohol by pokračovať v páchaní trestnej činnosti, „vyplýva priamo z vykonaných dôkazov, na ktoré súd poukázal v predchádzajúcej   časti   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia,   v   súhrne   ktorých   je   dôvodné podozrenie, že obvinený sa dopúšťa trestnej činností, pre ktorú na neho už bola podaná obžaloba, pričom trestnej činností spočívajúcej v distribúcii drog (predaju, zadováženiu a prechovávaniu omamných a psychotropných látok) sa mal dopúšťať nie len po dlhší čas, ale   aj   vo   veľkom   rozsahu,   čím   si   zabezpečoval,   ako   to   vyplynulo   z   výpovedi   svedkov a zaistených vecných dôkazov značné nelegálne príjmy. Z výpovedí spoluobvinených M. F., M. H. a dôkazov, ktoré boli zistené v prípravnom konaní vyplynulo dôvodné podozrenie, že obvinený   dokonca   figuroval   ako   hlavný   díler   drogy   a   možno   tak   predpokladať,   že distribúciou   marihuany   si   zabezpečoval   prevažnú   časť   svojich   príjmov.   Preto   doba páchania   trestnej   činnosti   a   jej   rozsah   a   v   konečnom   dôsledku   aj   celková   závažnosť trestného činu sú skutočnosťami odôvodňujúcimi reálny predpoklad,   že obvinený by na slobode mohol pokračovať v páchaní stíhanej trestnej činnosti, v rámci ktorej figuruje ako hlavný dodávateľ marihuany, čomu zodpovedá aj množstvo zaistenej drogy pri osobnej prehliadke obvineného a prehliadke vozidla...   v spojitosti s výpoveďou spoluobvineného M. H., ktorý vypovedal, ako sa zaistené drogy dostali do jeho vozidla.“.

Okrem   toho   prvostupňový   súd   reagoval   aj   na   návrhy   sťažovateľa   na   nahradenie väzby alternatívnymi spôsobmi, keď uviedol, že „z uvedených dôvodov, vzhľadom na vyššie uvedené   –   skutočnosti,   ktorými   súd   odôvodnil   existenciu   preventívnej   väzby   a   povahu prejednávaného   prípadu   súd   nepovažoval   ponúknutý   písomný   sľub,   náhradu   väzby dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   a   ani   peňažnú   záruku   a   záruku dôveryhodnej osoby, ktorá dokonca nebola ani podpísaná „dôveryhodnou“ osobou (čo súd vyhodnotil   iba   ako   formálny   nedostatok)   za   dostatočné   a   rozhodol   tak,   že   žiadosť   o prepustenie a návrhy obvineného o nahradenie väzby vyššie uvedenými inštitútmi v celom rozsahu zamietol. Nahradenie väzby tiež neprichádzalo do úvahy, keďže obvinený je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin a z ust. § 80 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva, že nahradiť väzbu   zárukou,   sľubom   alebo   dohľadom   je   možné   iba   v   prípade,   ak   to   odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Z výsluchu obvineného ani z obsahu spisového materiálu však súd   nezistil   žiadnu   takú   závažnú   okolnosť,   v   ktorej   by   spočívala   takáto   výnimočnosť. Rovnako   z vyššie uvedených   dôvodov nepovažoval   za dostatočné ani nahradenie väzby prijatím peňažnej záruky.“.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 23.   januára   2014   podal   sťažovateľ   sťažnosť, v ktorej uplatnil totožnú argumentáciu ako v sťažnosti podanej ústavnému súdu, založenú na námietke   nedostatočného   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   a tvrdení,   že   jeho žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   bola   okresným   riaditeľstvom   predložená   prokurátorovi a následne   všeobecnému   súdu   v   lehote   nezodpovedajúcej   požiadavke   prednostného a urýchleného vybavenia veci.

O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 23. januára 2014 rozhodol krajský súdu uznesením zo 4. februára 2014 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ zastáva názor, že namietané rozhodnutia (okresného súdu aj krajského súdu) sú založené len na formálnych dôvodoch bez ich individualizácie a konkretizácie, čo spôsobuje ich neodôvodnenosť a nepreskúmateľnosť.

Krajský súd, v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných pre rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu   z 23.   januára   2014,   vychádzal   zo   skutkového   a   právneho   stavu   uvedeného v označenom   uznesení   okresného   súdu,   ktorého   právne   závery   v   uznesení zo 4. februára 2014 akceptoval, a preto sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Pri preskúmaní uznesenia okresného súdu z 23. januára 2014 posudzoval krajský súd splnenie formálnych, ako aj materiálnych podmienok trvania väzby, pričom v odôvodnení svojho uznesenia zo 4. februára 2014 v tejto súvislosti najmä uviedol:

„Krajský   súd   preskúmaním   predloženej   veci   zistil,   že   okresný   súd   v   rámci procesného   postupu   v   konaní,   ktoré   predchádzalo   napadnutým   výrokom,   dôsledne postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktoré toto konanie upravujú. Dotknuté   rozhodnutie   zodpovedá   stavu   veci   a   zákonu.   Nadriadený   súd   sa   stotožňuje   s presvedčivým odôvodnením napadnutého uznesenia a v zásade na toto odkazuje. Konajúci súd sa dôsledne a vyčerpávajúco vysporiadal so všetkými skutočnosťami dôležitými pre ponechanie obvineného vo väzbe z dôvodu § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Z obsahu predloženého spisu je zistiteľné, že prokurátorka Okresnej prokuratúry Námestovo dňa 13.1.2014 podala na obvineného A. K., M. F., S. K., F. F., M. K. a M. H. obžalobu, na základe ktorej konanie A. K. je právne kvalifikované ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d),   ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukázaním na ustanovenie § 138 písm. b), j) Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je uvedené v obžalobe prokurátora Pv 374/2012. Podozrenie, že obvinený A. K. je páchateľom uvedeného obzvlášť závažného zločinu, pre ktorý bolo proti nemu začaté trestné stíhanie a vznesené   obvinenie   sa   teda   zvýraznilo   natoľko,   že   bola   na   neho   podaná   obžaloba. Dôvodnosť trestného stíhania obvineného je daná doteraz zabezpečenými dôkazmi, na ktoré poukázal okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

V   tejto   súvislosti   krajský   súd   ako   súd   nadriadený   sťažovateľa   upozorňuje,   že rozhodnutie o jeho vine či nevine bude predmetom ďalšieho dokazovania v prebiehajúcom trestnom   konaní.   V   tomto   štádiu trestného konania   by   bolo predčasné hodnotiť   dôkazy spôsobom upraveným v § 2 ods. 12 Tr. por. Námietky sťažovateľa, že doposiaľ vykonanými dôkazmi nebolo jednoznačne preukázané, že by páchal trestnú činnosť za účelom ďalšieho predaja zakázaných látok, tak ako mu to kladie za vinu obžaloba, sú teda predčasné a budú predmetom   dokazovania   v   ďalšom   konaní.   Nadriadený   súd   sťažovateľa   poučuje,   že predmetom rozhodnutia o väzbe podľa § 238 ods. 3 Tr. por. je zabezpečenie kontinuálneho pokračovania väzby pred súdom po podaní obžaloby tak, aby väzba pred súdom bola opretá o rozhodnutie súdu a nie o obžalobu podanú prokurátorom, čím sa reaguje na ústavnú požiadavku, aby sa väzba vždy opierala o rozhodnutie súdu.

V zmysle § 238 ods. 3 Tr. por, je potrebné o väzbe rozhodnúť prednostne a urýchlene tak, ako to vyplýva zo znenia samotného § 238 ods. 3 Tr. por., ale aj zo znenia § 2 ods. 6 Tr. por.   Za   prednostné   a   urýchlené   rozhodnutie   o   väzbe   možno   považovať   len   také rozhodnutie, ktoré je počítané na dni či týždne, nie však mesiace.

V súvislosti s konaním podľa § 238 ods. 3 Tr. por. je žiaduce uviesť, že okresný súd citované právne ustanovenia rešpektoval a v tomto, smere postupoval správne, keď o väzbe obvineného konal a rozhodol 10. deň po podaní obžaloby.“

Krajský súd reagoval na sťažnostné výhrady sťažovateľa, uvádzajúc, že: „Pokiaľ obvinený v sťažnosti namietal existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., krajský súd z obsahu predloženého spisu zistil, že ako súd nadriadený o väzbe obvineného rozhodoval opakovane, a to uznesením 1 Tpo/21/2013 zo dňa 28. mája 2013, uznesením 1 Tpo/35/2013 zo dňa 17. 9. 2013, a naposledy uznesením 1 Tpo/46/2013 zo dňa 3. 12. 2013. V nadväznosti na tieto uznesenia a v ich súvislosti, po preskúmaní teraz predloženej veci krajský súd dospel k záveru, že i v štádiu po podaní obžaloby nenastali žiadne také nové skutočnosti ani okolnosti, ktoré by boli podkladom pre iný právny záver ako bol vyjadrený v citovaných rozhodnutiach krajského súdu. Treba uviesť, že konajúci súd v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne popísal skutkový stav, ktorý bol podkladom pre jeho záver o trvaní dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Podľa názoru nadriadeného   súdu   dôvody   odôvodňujúce   existenciu   dôvodnej   obavy   z   pokračovania v trestnej činnosti obvineným sú podrobne rozpísané v dôvodoch napadnutého uznesenia, tieto závery sú zrozumiteľné, logické a vychádzajú zo skutkových okolností prípadu. Krajský súd považuje odôvodnenie existencie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. za postačujúce, kvalifikované a v podstate na toto odkazuje. V závere teda krajský súd uzatvára, že u obvineného A. K. je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. aj v štádiu po podaní obžaloby. V tejto súvislosti považoval krajský súd sťažnostné námietky obvineného za nedôvodné.“

Krajský   súd   považoval   za   nedôvodné   aj   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa odmietnutia   jeho   ponuky   nahradenia   väzby   zárukou   dôveryhodnej   osoby,   písomným sľubom, dohľadom, resp. peňažnou zárukou, v súvislosti s čím uviedol, že „Všetky tieto zákonné   prostriedky   umožňujú nahradiť   väzbu a je nutné   ich   vnímať   ako protihodnotu za ponechanie obvineného na slobode. Tieto alternatívne inštitúty vyžadujú od obvineného určité aktívne konanie, resp. zdržanie sa presne konkretizovaného konania. Ich úlohou je zabezpečiť   u obvineného   zákonom   požadované   správanie.   I   tu   poukazuje   krajský   súd na dostatočné   a presvedčivé   odôvodnenie   rozhodnutie   okresného   súdu   a   rovnako   ako okresný súd uzatvára, že tieto náhradné inštitúty nepovažuje za dostatočné a tak účinné, aby obvinenému v prípade jeho prepustenia na slobodu zabránili pokračovať v páchaní trestnej činnosti.   Vzhľadom   na   povahu   trestnej   činnosti,   pre   ktorú   bola   na   obvineného   podaná obžaloba, akýkoľvek procesný prostriedok nahradenia väzby nie je dostatočnou zárukou pre zamedzenie prípadného rizika v pokračovaní trestnej činnosti obvineným.“.

Sťažnostné   námietky   sťažovateľa,   podľa   ktorých   vyšetrovateľ   porušil   jeho   práva na prednostné   a urýchlené   vybavenie   veci   v   súvislosti   s   jeho   žiadosťou   o   prepustenie z väzby, ktorá bola okresnému riaditeľstvu doručená 23. decembra 2013, považoval krajský súd   za   dôvodné   a poukázal   na   to,   že „Argument   obvineného,   že   žiadosť   vyšetrovateľ predložil prokurátorovi až dňa 7. 1. 2014 je preukázaný. Dôvodné je i tvrdenie sťažovateľa, že celková lehota na rozhodnutie o väzbe, ktorá je Ústavným súdom SR i Európskym súdom pre ľudské práva v Štrassburgu akceptovaná sa počíta od okamihu, kedy dôjde orgánom činným v trestnom konaní, ktorým je aj vyšetrovateľ OR PZ, do okamihu, kedy je obhajcovi, resp.   obvinenému   doručené   rozhodnutie   krajského   súdu   o   prípadne   podanej   sťažnosti. Vyšetrovateľ nemôže z lehoty, ktorú ESĽP len vo výnimočných prípadoch akceptuje dlhšiu ako 1 mesiac, spotrebovať 16 dní. Vyšetrovateľ teda nekonal urýchlene pretože v danej veci mal žiadosť o prepustenie bezodkladne odstúpiť prokurátorovi, čo sa nestalo. Takýto postup vyšetrovateľa je neprijateľný a porušujúci práva obvineného. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal aj na rozsiahlu judikatúru Krajského súdu v Žiline.

Pokiaľ obvinený v sťažnosti prostredníctvom obhajcu poukázal na porušenie jeho práva na prednostné a urýchlené vybavenie veci (§ 2 ods. 6 Tr. por.) a v tejto súvislosti tiež poukázal nielen na rozsiahlu judikatúru Krajského súdu v Žiline, ale najmä na rozhodnutia Ústavného súdu SR a tiež Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrassburgu, krajský súd uvádza,   že   uvedená   rozhodovacia   činnosť   mu   je   známa.   Aj   tu   však   treba   pristupovať od prípadu k prípadu, a každú vec posudzovať individuálne a vo výnimočných prípadoch akceptovať   dlhšiu   lehotu   na   rozhodnutie   o   väzbe   ako   jeden   mesiac.   Výnimočnosť predloženej   veci   videl   krajský   súd   predovšetkým   v   závažnosti   konania,   pre   ktorú   bola na obvineného   podaná   obžaloba,   vo   veľkom   rozsahu   trestnej   činnosti,   jej   povahe a v neposlednom rade i v počte osôb obvinených pre tak závažnú i trestnú činnosť. Všetky tieto skutočnosti vo vzájomnej súvislosti mali za následok, že konanie o žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu nezodpovedalo požiadavke urýchleného vybavovania väzobných vecí,   avšak   s   ohľadom   na   výnimočnosť   prípadu   krajský   súd   toto   nepovažoval   za   takú skutočnosť, pre ktorú by dospel k inému právnemu záveru ako okresný súd.“.

Sťažovateľ je obžalovaný zo spáchania skutku kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona. Vo väzbe sa nachádza z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná   obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti,   dokoná   trestný   čin,   o ktorý   sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Sťažovateľ namieta nedostatok splnenia materiálnych podmienok väzby z dôvodu, že nie   je   dostatočne   preukázané,   že   sa   dopustil   skutku,   pre   ktorý   bola   na   neho   podaná obžaloba. Namieta tiež nedostatočné odôvodnenie zákonnej podmienky ďalšieho trvania jeho väzby uvedenej v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Pri preskúmaní námietok sťažovateľa mal ústavný súd na pamäti aj to, že účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené   osobnej   slobody,   spočívajúceho   v   možnosti   súdnej   kontroly   rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky, ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   (napr.   III. ÚS 84/06,   III. ÚS 291/06, III. ÚS 122/2012), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu zo 4. februára 2014 vo vzťahu k námietkam sťažovateľa dospel ústavný súd k záveru, že predmetné rozhodnutie je   potrebné   považovať   za   ústavne   akceptovateľné.   Krajský   súd   sa   v   ňom   stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu o dôvode väzby sťažovateľa. Aj keď rozhodnutie krajského súdu z hľadiska rozsahu argumentačných dôvodov nie je obšírne, majúc na pamäti, že odôvodnenosť rozhodnutia sa zásadne spravuje parametrom kvality, nie parametrom   kvantity,   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   skutkové   okolnosti   týkajúce za odôvodnenia   dôvodov   väzby podľa   § 71   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku   vystihol v primeranej kvalite, hoci aj len odkazom na prvostupňové rozhodnutie, pričom reagoval na sťažnostné   námietky   sťažovateľa.   Okrem   toho,   že   krajský   súd   potvrdil   správnosť skutkových   a   právnych   záverov   súdu   prvého   stupňa,   súčasne   nepovažoval   ponúknuté alternatívne   spôsoby   náhrady   väzby   sťažovateľa   za   dostatočnú   záruku   toho,   že po prepustení   na   slobodu   sa   nedopustí   konania,   ktoré   predpokladá   § 71   ods. 1   písm. c) Trestného poriadku.

Aj keď krajský súd nebol vo svojich úvahách celkom konkrétny, potvrdil správnosť tvrdení   okresného   súdu,   ktorý   popísal   skutkové   okolnosti   a   dôkaznú   situáciu,   z   ktorej vyvodil závery o dôvodnosti väzby.

Krajský   súd,   vychádzajúc z   rozhodnutia   okresného   súdu,   ako   aj z obsahu spisu, a teda dôkazov zabezpečených v rámci trestného konania vrátane svedeckých výpovedí, uviedol okolnosti, ktoré podľa jeho názoru tvoria skutkový rámec pre uplatnenie zákonných dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Podľa názoru ústavného súdu skutočnosti, na ktorých krajský súd založil dôvody väzby, sa nejavia ako svojvoľné, a to hlavne s poukazom na doterajší rozsah dokazovania, a nejavia sa ani ako neodôvodnené (vzhľadom na dostatočnú konkretizáciu) či výslovne formálne. Ústavný súd je toho názoru, že   skutočnosti,   ktoré   krajský   súd   v   zhode   s   názorom   okresného   súdu   uviedol,   možno spoľahlivo subsumovať pod uvádzané zákonné dôvody väzby.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd zároveň reflektoval na zásadné argumenty sťažovateľa   o   nedôvodnosti   jeho   väzby   a   uvedením   vlastnej   argumentácie   (odlišnej od sťažovateľa) vytvoril rozhodnutie s odôvodnením, ktoré je určité a zrozumiteľné a ktoré zároveň tvorí spoľahlivý a logický   podklad na jeho výroky, a to aj v otázke neprijatia písomného sľubu sťažovateľa.

Krajský súd vo svojej argumentácii odkázal na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe sťažovateľa,   pričom   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   takýto   spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia možno z hľadiska jeho preskúmateľnosti považovať za ústavne udržateľný (m. m.. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08, IV. ÚS 314/08), aj s ohľadom na skutočnosť, že krajský súd reagoval na sťažnostné námietky sťažovateľa.

Ústavný súd pripomína, že nie je osobitnou preskúmavacou inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov. Medzi prioritné úlohy ústavného súdu nepatrí kontrola rozhodnutí   všeobecných   súdov   z   hľadiska   zákonnosti   a   správnosti   ich   postupov,   ale posudzovanie   konformity   týchto   postupov   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou ratifikovanou   a   vyhlásenou   spôsobom   ustanoveným   zákonom.   Kritériom   rozhodovania ústavného súdu je predovšetkým miera namietanej ingerencie do základných práv alebo slobôd   sťažovateľa   pri   zohľadnení   okolností   konkrétneho   prípadu   (IV. ÚS 24/07, III. ÚS 217/09, III. ÚS 522/2011).

Pretože   ústavný   súd   nezistil   relevantné   dôvody   na   uplatnenie   svojej   právomoci, odmietol sťažnosť sťažovateľa pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2 K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   podľa   ústavy a práva   podľa   dohovoru   postupom   okresného   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. 6 T 158/2013,   ako   aj   postupom   krajského   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. 2 Tos 12/2014 v súvislosti námietkou urýchleného rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

Sťažovateľ   v   súvislosti   s   označenými   právami   namieta,   že   rozhodovanie   o   jeho žiadosti o prepustenie z väzby nebolo zo strany všeobecných súdov urýchlené.

V čl. 17 ods. 2 (a 5) ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná (pozri obdobne nález sp. zn. III. ÚS 7/00).

Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu,   to   znamená   Trestnému   poriadku.   Požiadavku   neodkladnosti   rozhodovania o žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   ustanovuje   výslovne   § 79   ods. 3   Trestného   poriadku, v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Podľa judikatúry ESĽP väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický   výraz „speedily“ a   francúzsky   výraz „bref   délai“ (v   slovenskom   preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21, Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55).

Článok   5   ods. 4   dohovoru   tým,   že   osobám   pozbaveným   slobody   zaručuje   právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudok z 21. 12. 2000, bod 33 – bod 36, m. m. I. ÚS 18/03).

Ústavný   súd   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, judikoval, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto   požiadavkám   (napr.   III. ÚS 7/00,   I. ÚS 18/03).   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na   jednom   stupni   súdu   dobu   jedného   mesiaca   a   ani   nečinnosť   trvajúca   týždne   (napr. III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07, III. ÚS 147/2011).

Vzhľadom   na   povahu   označených   práv   si   ústavný   súd   na   účely   zistenia rozhodujúcich okolností vyžiadal na vec sa vzťahujúci spisový materiál okresného súdu a zistil, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby (z 20. decembra 2013), ktorá bola okresnému riaditeľstvu doručená 23. decembra 2013 a následne predložená prokurátorovi 7. januára 2014, bola okresnému súdu vrátená 7. januára 2014, keď mu bol spis predložený spolu aj so stanoviskom okresnej prokuratúry.

Ďalej ústavný súd zistil tieto relevantné skutočnosti:

- 14. januára 2014 okresný súd nariadil neverejné zasadnutie na 23. január 2014, predmetom ktorého malo byť rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, na ktoré v ten istý deň predvolal sťažovateľa, ako aj jeho obhajcu;

- 23. januára 2014 sa na okresnom súde uskutočnilo neverejné zasadnutie, na ktorom okresný súd ponechal sťažovateľa vo väzbe a odmietol alternatívne spôsoby nahradenia väzby   ponúknuté   sťažovateľom.   Zároveň   bola   zápisnica   o výsluchu   sťažovateľa   spolu s vyhláseným uznesením a jeho odôvodnením doručená krátkou cestou sťažovateľovi, jeho obhajcovi   a prokurátorovi.   Po   poučení   o opravnom   prostriedku   sťažovateľ   zahlásil sťažnosť, ktorú písomne odôvodnil podaním z 27. januára 2014 (doručeným okresnému súdu 29. januára 2014);

- 30. januára 2014 bol spisový materiál spolu s opravným prostriedkom sťažovateľa predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie,   ktorý   v ten   istý   deň   nariadil   neverejné zasadnutie na 4. február 2014;

- 4. februára 2014 krajský súd sťažnosť sťažovateľa zamietol;

- 5. februára 2014 dal krajský súd pokyn na doručenie uznesenia zo 4. februára 2014 okrem   iného   aj   sťažovateľovi   (doručené   v   ten   istý   deň)   a   jeho   obhajcovi (doručené 10. februára 2014).

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby rozhodol po 16 dňoch od jej predloženia 7. januára 2014. Krajský súd rozhodol (spolu aj s doručením uznesenia zo 4. februára 2014 sťažovateľovi) po piatich dňoch od predloženia spisového   materiálu   spolu   s opravným   prostriedkom   30.   januára   2014.   Spolu   na   oboch stupňoch bolo o sťažovateľovej   žiadosti   o prepustenie z väzby rozhodnuté po 29 dňoch od jej predloženia okresnou prokuratúrou.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Vzhľadom na to, že ani na prvostupňovom súde, ani na súde druhého stupňa doba konania nepresiahla judikatúrou   akceptovanú dobu   jedného mesiaca väzobného konania na jednom stupni súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014