znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 364/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť R.   M.,   Spolková   republika   Nemecko,   zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20   ods. 1   a   4   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozhodnutím   Úradu   pre   finančný   trh   č. GRUFT-155/2005/SPNP   z   26.   mája   2005 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 104/2007 z 13. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnosťou, ktorá bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) doručená 1. apríla 2009, namietal R. M. (ďalej len „sťažovateľ“) porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa   čl. 20   ods. 1   a 4 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím Úradu pre finančný trh (ďalej   aj   „úrad“)   č. GRUFT-155/2005/SPNP   z   26.   mája   2005   (ďalej   len   „namietané rozhodnutie   úradu“)   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 104/2007 z 13. januára 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Sťažovateľ   súčasne   navrhol   zrušiť   napadnutý   rozsudok   a vrátiť   vec   najvyššiemu   súdu na ďalšie konanie.

Namietaným   rozhodnutím   úradu   bola   schválená   povinná   ponuka   na   kúpu   akcií obchodnej   spoločnosti   N.,   a. s.   (ďalej   aj   „obchodná   spoločnosť“   alebo   „akciová spoločnosť“).   Dôvodom   bolo uznesenie jej valného zhromaždenia o ukončení kótovania akcií tejto spoločnosti na kótovanom hlavnom trhu Burzy cenných papierov v Bratislave, a. s.,   a o ukončení   obchodovania   s týmito   akciami   na   uvedenej   burze.   Sťažovateľ   je akcionárom obchodnej spoločnosti N., a. s., a hlasoval proti prijatiu uvedeného uznesenia. Proti   namietanému   rozhodnutiu   úradu   podal   sťažovateľ   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy, ktorú ústavný súd odmietol uznesením č. k. II. ÚS 204/06-13 z 8. júna 2006 pre nedostatok právomoci. Dôvodom bola skutočnosť, že sťažovateľ sa ochrany svojho práva nedomáhal pred správnym súdom.

Návrhom   podaným   najvyššiemu   súdu   25.   apríla   2007   sa   sťažovateľ   domáhal od Národnej banky Slovenska, ktorá od účinnosti zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 747/2004 Z. z.) vykonáva pôsobnosť bývalého Úradu pre finančný trh v oblasti dozoru nad kapitálovým trhom, doručenia namietaného rozhodnutia tohto úradu a súčasne jeho zrušenia. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 13. januára 2009 konanie zastavil.

V   odôvodnení   tohto   rozsudku   konštatoval,   že   s ohľadom   na   režim   utajenia niektorých   informácií,   ktoré   slúžia   úradu   pri   výkone   dohľadu   nad   finančným   trhom, zákonodarca   obmedzil   okruh   účastníkov   predmetného   konania   na   predstavenstvo spoločnosti. Samotný akcionár účastníkom nie je, pričom doručenia svojho rozhodnutia sa môže   domáhať   prípadne   i súdnou   cestou   v rámci   svojho   práva   podieľať   sa   na   riadení akciovej   spoločnosti.   Podľa   § 114   ods. 9   zákona   č. 566/2001   Z. z.   o cenných   papieroch a investičných   službách   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (zákon   o   cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“) je totiž akciová spoločnosť povinná poskytnúť majiteľom akcií dostatok informácií na rozhodnutie o prijatí ponuky. Z tohto dôvodu najvyšší súd považoval návrh v tomto bode za nedôvodný.

Ďalej   sa   najvyšší   súd   zaoberal   otázkou,   či   mal   byť žalobca   účastníkom   konania z dôvodu, že ide o rozhodnutie, ktoré podstatným spôsobom zasahuje do jeho majetkových práv ako akcionára spoločnosti. Sťažovateľ v konaní pred najvyšším súdom tvrdil, že zákon musí   akcionárom   garantovať,   že   ponúknutá   cena   za   akcie   bude   zodpovedať   účelu sledovanému zákonodarcom, teda, že jej minimálna hranica bude garantovaná poskytnutím právnej   ochrany. Najvyšší   súd   k tomu   poukázal na argumentáciu   sťažovateľa,   že ak sa rozhodnutím   valného   zhromaždenia   akciovej   spoločnosti   podstatným   spôsobom   zmenia okolnosti, za ktorých akcionári vstúpili do tejto spoločnosti – medzi ktoré je nutné zaradiť aj možnosť obchodovania s akciami na burze cenných papierov – dotknutí investori majú právo možnosti výberu, „či ponechajú svoje finančné prostriedky v akciách spoločnosti alebo tieto prevedú za zákonom ustanovenú cenu na iné osoby povinné vyhlásiť povinnú ponuku“. Sťažovateľ   by   tak   bol   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   len   vtedy   dotknutý na svojich   právach,   ak   by   rozhodnutie   muselo   ukladať   povinnosť   prevodu   akcií   v cene podľa schválenej povinnej ponuky. V tom prípade by podľa názoru najvyššieho súdu bola možnosť   voľby   obmedzená   a vlastník   by   bol   ukrátený   na   svojom   práve   nakladať s majetkovým právom.

Sťažovateľ   uviedol,   že   dôvod   povinnej   verejnej   ponuky   na   prevzatie   na   kúpu všetkých   kótovaných   akcií   od   akcionárov   (ktorí   na   valnom   zhromaždení   nehlasovali za rozhodnutie,   že   tieto   akcie   prestanú   byť   kótované,   alebo   ktorí   sa   tohto   valného zhromaždenia nezúčastnili) podľa § 119 ods. 1 zákona o cenných papieroch je nutné dať do súvislosti s tým, že rozhodnutie o ukončení obchodovania s akciami na verejnom trhu možno   prirovnať   k vyvlastneniu   alebo   nútenému   obmedzeniu   vlastníckeho   práva. Akcionárom musí byť zaručená ochrana ich vlastníckeho práva, a teda musia mať istotu, že ponúknutá   cena   za   akcie   bude   zodpovedať   účelu   sledovanému   zákonodarcom   a bude zachovaná primeranosť tejto ceny. To sa síce zákonodarca snažil zabezpečiť ustanovením dolnej hranice ceny akcií podľa § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch, avšak podľa sťažovateľa tieto piliere (kritériá) určenia ceny akcií nemôžu byť v podmienkach právneho štátu postačujúce na zabezpečenie ochrany jeho majetkových práv. Primeranosť ochrany vlastníckeho práva môže byť bez ohľadu na aplikáciu iných zákonných metód a postupov na určenie ceny akcií dodržaná iba v prípade možnosti sťažovateľa ako akcionára napadnúť rozhodnutie   orgánu   vykonávajúceho   dohľad   a dať   ho   preskúmať   pred   nestranným a nezávislým orgánom. V tejto súvislosti poukazuje na obdobný právny názor vyjadrený v rozhodnutí   nemeckého   Spolkového   najvyššieho   súdu   z 25.   novembra   2002   sp. zn. II ZR 133/01.   Takáto   možnosť   ale   sťažovateľovi   v danom   prípade   nebola   poskytnutá, pretože mu nebolo doručené rozhodnutie úradu, a súčasne nebola poskytnutá ochrana jeho ústavou   garantovaným   právam   ani   využitím   dostupných   právnych   prostriedkov   pred nestranným a nezávislým všeobecným súdom.

Samotná skutočnosť, že zákon o cenných papieroch neumožňoval sťažovateľovi byť účastníkom   konania   o schválení   povinnej   verejnej   ponuky,   nie   je   podľa   neho   sporná. To však neznamená, že takáto úprava je aj v súlade s ústavou za situácie, keď neexistuje iný prostriedok   právnej   ochrany   pred   nesprávnym   postupom   pri   schválení   ceny   v povinnej ponuke. Rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 104/2007 z 13. januára 2009 sťažovateľ vytýka, že účastníctvo v predmetnom konaní skúmal iba z hľadiska dostupnosti podkladov na žalobou napadnutý rozsudok. Neposúdil ich však z hľadiska správnosti týchto podkladov a možnosti   obrany   sťažovateľa   proti   nesprávnosti   podkladov   v prípade   ich   poskytnutia dohliadaným subjektom. Záver najvyššieho súdu o tom, že predmetné rozhodnutie úradu sa nedotklo majetkových práv sťažovateľa, lebo ten nemal povinnosť, ale len možnosť predať svoje   akcie   v rámci   verejnej   ponuky   na   prevzatie,   považuje   sťažovateľ   za   neprípustný, pretože „stavia sťažovateľa do pozície voľby medzi dvoma druhmi zla“. Sťažovateľ sa musí rozhodnúť   buď   pre   odpredaj   na   základe   verejnej   ponuky   za   cenu,   ktorú   považuje za neprimeranú, alebo ostať akcionárom v spoločnosti, s postupom a hospodárením ktorej nesúhlasí.   Týmto dochádza   jednoznačne   k obmedzujúcemu zásahu do   jeho vlastníckeho práva inkorporovaného v akciách. Neposkytnutím dostatočnej ochrany právam a právom chráneným záujmom sťažovateľa tak najvyšší súd napadnutým rozhodnutím sám porušil ústavou garantované práva sťažovateľa.

Sťažovateľ z týchto dôvodov zhrnul, že oboma napadnutými rozhodnutiami došlo k porušeniu   jeho   základného   práva   na   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   čl. 20   ods. 1 ústavy, pretože nemohol byť účastníkom konania o schválení povinnej verejnej ponuky, nebolo mu doručené namietané rozhodnutie úradu a súčasne mu nebola poskytnutá súdna ochrana, pretože mu najvyšší súd nepriznal právo na doručenie namietaného rozhodnutia úradu a toto rozhodnutie ani nepreskúmal. Vzhľadom na to, že ukončenie obchodovania s akciami obchodnej spoločnosti N., a. s., a následnú povinnú ponuku na prevzatie na kúpu všetkých kótovaných akcií od akcionárov bolo možné podľa názoru sťažovateľa porovnať s vyvlastnením,   resp.   núteným   obmedzením   vlastníckeho   práva   akcionárov,   došlo   bez možnosti preskúmania namietaného rozhodnutia úradu o schválení ceny akcií k tomu, že nebola zaručená jej primeranosť. Tým malo podľa sťažovateľa dôjsť aj k porušeniu čl. 20 ods. 4 ústavy, pričom v spojitosti s tvrdením o porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy mal byť porušený aj čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože ako akcionár   nemohol   napadnúť   rozhodnutie   úradu,   hoci   išlo   o rozhodnutie,   ktoré   sa jednoznačne dotýka jeho práv a právom chránených záujmov, konkrétne jeho majetkových práv a vlastníctva. K tomu navyše dodal, že najvyšší súd napriek jeho návrhu nepodal návrh na preskúmanie ústavnosti dotknutých ustanovení zákona o cenných papieroch podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V závere svojej argumentácie sťažovateľ konštatoval, že ústavný súd odmietol jeho sťažnosť v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 204/06 práve z dôvodu, že sa nedomáhal poskytnutia   právnej   ochrany   v konaní   pred   správnymi   súdmi.   Pokiaľ   by   teda   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 104/2007 z 13. januára 2009 nemal za dôsledok namietané porušenie základných práv sťažovateľa, predmetné uznesenie ústavného súdu by stratilo svoje   opodstatnenie   a nabádalo   by   iba   k   mrhaniu   prostriedkami   sťažovateľa   smerom k uplatňovaniu neúčinných a márnych inštitútov právnej ochrany všeobecnými súdmi.

II.

Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k podanej sťažnosti. Najvyšší súd vo vyjadrení č. k. Snj 5/09-15 z 11. júna 2009, ktoré   bolo   vypracované   predsedníčkou   príslušného   senátu,   v podstate   odkázal   na   svoje závery obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí. Vo vzťahu k tvrdenému nároku na doručenie namietaného   rozhodnutia   úradu   uviedol,   že   toto   rozhodnutie   sa   doručovalo   zákonom ustanovenému   okruhu   osôb,   medzi   ktoré   akcionár   nepatril.   Vo   vzťahu   k namietanému neposkytnutiu súdnej ochrany uviedol, že rozhodnutie sa nedotýka priamo majetkového práva   akcionára,   pričom   na   realizáciu   práva   súdnej   ochrany   slúžia   iné   normy,   napr. Obchodný zákonník, podľa ktorých súd postupuje v iných konaniach. Nebol teda daný ani dôvod súdnej ochrany podľa ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   najvyššieho   súdu   doručenom ústavnému   súdu   15.   júla   2009   zopakoval,   že   rozhodnutím   úradu   o schválení   návrhu povinnej ponuky boli priamo zasiahnuté jeho majetkové práva. Nad rámec argumentácie uvedenej v samotnej sťažnosti dodal, že odkaz najvyššieho súdu na možnosť domáhať sa súdnej ochrany podľa iných ustanovení právneho poriadku neexistuje, pričom poukazuje na to, že všeobecné súdy zamietli jeho žalobu o vyslovenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia, na ktorom sa rozhodlo o ukončení obchodovania s akciami, pretože podľa nich neexistoval zákonný dôvod na vyslovenie takejto neplatnosti. Ďalej konštatoval, že postup úradu bol   nepochybne zákonný z čisto   formálneho hľadiska. Sťažovateľ je však presvedčený o protiústavnosti zákona, na základe ktorého úrad postupoval. Sám totiž nemal žiadnu možnosť dať preskúmať podklady na rozhodnutie, ktorým úrad určil kúpnu cenu jeho akcií. V závere dodal, že je presvedčený, že cena určená úradom nebola správna, ale v Slovenskej republike neexistuje právny inštitút, cez ktorý by túto cenu bolo možné dať preskúmať nezávislým a nestranným orgánom. Napokon dodal, že „Postup orgánu, ktorý je síce v súlade so zákonom, ale samotný zákon zasahuje do ústavou garantovaných práv, nemôže byť v súlade s ústavou s osobitným ohľadom na to, keď súdy nevyužijú zákonom dané možnosti ochrany pred účinkami neústavného právneho predpisu.“.

III.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   prerokuje   každý   návrh   predbežne   na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 tohto zákona nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie.

Predmet konania o sťažnostiach vymedzuje ústava vo svojom čl. 127 ods. 1 tak, že ustanovuje   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V danej   veci   sťažovateľ   založil   svoju   argumentáciu   na   namietanom   porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože sa nemohol ani v správnom a ani v súdnom konaní domôcť preskúmania namietaného rozhodnutia úradu, ktorým   bola   okrem   iného   schválená   cena   akcií   pre   povinnú   ponuku   na   kúpu   akcií. Sťažovateľ však vo vzťahu k obom napadnutým rozhodnutiam nemal výhrady, pokiaľ ide o nesprávnu aplikáciu zákonných ustanovení, ktoré vymedzujú účastníctvo v predmetných konaniach,   ale   svoju   sťažnosť,   ako   napokon   vyplýva   i z jeho   citovaného   stanoviska k vyjadreniu najvyššieho súdu, smeroval proti tomu, že zákon neustanovuje žiaden právny prostriedok, na základe ktorého by sa mohol majiteľ akcií domáhať preskúmania verejnej ponuky na kúpu akcií.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   sa   už   vyjadril   v uznesení   sp. zn.   III. ÚS 259/09 z 2. septembra   2009,   v ktorom   posudzoval   jeho   sťažnosť   smerujúcu   proti   rozhodnutiam všeobecných súdov, ktorými bol zamietnutý jeho návrh na určenie neplatnosti rozhodnutia valného   zhromaždenia   obchodnej   spoločnosti   N.,   a. s.,   o ukončení   kótovania   akcií   tejto spoločnosti.   V tejto   súvislosti   pripomína   svoj   ustálený   právny   záver,   že   v konaní o sťažnostiach   nie   je oprávnený   posudzovať ústavnosť   právnych   predpisov.   K takémuto posúdeniu   je oprávnený   len   v konaní o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl. 125   ods. 1 ústavy, ktoré možno začať len na základe návrhu jedného zo subjektov uvedených v čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy. Sťažovateľ ako fyzická osoba nie je aktívne legitimovaným subjektom   na podanie   takéhoto   návrhu   (porov.   napr.   II. ÚS 5/02,   III. ÚS 177/04, IV. ÚS 122/08, II. ÚS 87/2010). Z tohto dôvodu tak ústavný súd neskúmal argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa protiústavnosti súčasnej zákonnej úpravy (m. m. III. ÚS 182/03). Námietka   sťažovateľa týkajúca sa   nemožnosti   prístupu   k súdu   v dôsledku   stavu právnej úpravy   totiž,   ako   uviedol   už   v   uvedenom   uznesení   sp. zn.   III. ÚS 259/09,   nemôže   byť predmetom preskúmania ústavným súdom na základe sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd k tomu dodáva, že v tomto smere existuje odlišná právna úprava, napr. v Českej republike (podobne aj v Spolkovej republike Nemecko), kde možno podať spolu s ústavnou sťažnosťou návrh na zrušenie zákona alebo iného právneho predpisu (prípadne jeho jednotlivého ustanovenia), ak ich uplatnením nastala skutočnosť, ktorá je predmetom ústavnej   sťažnosti,   a podľa   tvrdenia   sťažovateľa   sú   v rozpore   s ústavným   zákonom (§ 74 zákona č. 182/1993 Sb. o Ústavnom súde v znení neskorších predpisov).

Sťažovateľ   uviedol,   že   v priebehu   konania   pred   najvyšším   súdom   vzniesol požiadavku, aby tento súd ako subjekt aktívne legitimovaný podľa § 130 ods. 1 písm. d) ústavy podal návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov. K tomu ústavný súd dodáva, že samotná skutočnosť, že krajský súd neaplikoval v konaní postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, nie je odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Prerušiť konanie podľa uvedeného   ustanovenia   možno   totiž   len   vtedy,   ak   konajúci   súd   dospel   k záveru,   že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru musí   však   dospieť   súd,   a nie   účastník   konania.   Aplikácia   uvedeného   postupu   je   teda na uvážení všeobecného súdu (IV. ÚS 84/08, III. ÚS 159/09).

Za týchto okolností sa ústavný súd obmedzil len na preskúmanie zvyšných námietok sťažovateľa.

Podľa   § 22   zákona   č. 96/2002   Z. z.   o dohľade   nad   finančným   trhom   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v relevantnom znení bol účastníkom konania pred úradom dohliadaný subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach podľa tohto a osobitného zákona sa má konať. Obdobné vymedzenie účastníka konania obsahuje i § 15 zákona č. 747/2004 Z. z., ktorý nahradil uvedený zákon. V prípade súdneho konania zas vymedzuje účastníkov konania o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov § 250 OSP, ktorý aktívnu legitimáciu priznáva len účastníkovi správneho konania, ktorého práva a povinnosti mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Z uvedených   ustanovení   je   zrejmé,   že   zákon   nepripúšťal   účastníctvo   sťažovateľa v konaní   pred   najvyšším   súdom,   a ten   sa   teda   za   súčasného   právneho   stavu   nemohol domáhať   ochrany   namietaného   porušenia   subjektívnych   práv   v danom   konaní   pred správnym súdom. Keďže nielen namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ale i čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy vrátane námietky doručenia namietaného rozhodnutia úradu malo svoj základ v nemožnosti domáhať sa súdnej ochrany za súčasnej zákonnej úpravy,   nemohol   ústavný   súd   dospieť   k inému   záveru,   než   že   sťažnosť je v rozsahu smerujúcom proti rozhodnutiu najvyššieho súdu zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu v tejto časti odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V   závere   ústavný   súd   k namietanému   rozhodnutiu   Úradu   pre   finančný   trh č. GRUFT-155/2005/SPNP z 26. mája 2005 pripomína svoj právny záver, že sťažovateľ mal (a napokon i využil) možnosť napadnúť toto rozhodnutie v konaní pred správnym súdom, i keď   sám   nebol   účastníkom   správneho   konania   (II. ÚS 204/06).   S ohľadom   na   obsah námietok   sťažovateľa   i skutočnosť,   že   tento   nebol   aktívne   legitimovaný   na   podanie predmetnej správnej žaloby podľa § 250 OSP, tak mohol správny súd rozhodnúť, či podá návrh   na   posúdenie   ústavnosti   tých   zákonných   ustanovení,   ktoré   znemožňujú   prieskum príslušného správneho rozhodnutia, alebo sa s ústavnoprávnou argumentáciou sťažovateľa nestotožní. Za týchto okolností ústavný súd s ohľadom na zásadu subsidiarity vyjadrenú v čl. 127   ods. 1   ústavy   konštatuje,   že   na   ochranu   základných   práv   a slobôd   vo   vzťahu k namietanému správnemu rozhodnutiu úradu bol povolaný všeobecný súd, a teda sťažnosť musí byť v tomto rozsahu odmietnutá z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010