znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 364/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť B. S., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. V. J., Ž., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 46/2009 z 29. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. S. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2009 doručená sťažnosť B. S., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V. J., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 46/2009 z 29. apríla 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v postavení žalobkyne domáhala   žalobou   podanou   Okresnému   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   proti žalovanej   obchodnej   spoločnosti   C.,   a.   s.   (ďalej   len   „žalovaná“),   určenia   neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, náhrady mzdy, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 206/2004-104 zo 6. októbra 2005 žalobu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie.   Krajský   súd uznesením sp. zn. 6 Co 592/2005 z 12. júla 2006 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd medzitýmnym rozsudkom č. k. 13 C 206/2004-222 z 26.   marca   2008   žalobu   v   časti,   ktorou   sa   sťažovateľka   domáhala   určenia   neplatnosti okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru,   zamietol.   Proti   medzitýmnemu   rozsudku okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie.   Krajský   súd   rozsudkom č. k. 6 Co 242/2008-262 z 8. októbra 2008 medzitýmny rozsudok okresného súdu potvrdil a zaviazal sťažovateľku nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania.

Proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie z dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku [(ďalej aj „OSP“)   s poukazom   na   to,   že   v   konaní   došlo   k   vadám   uvedeným   v   §   237   písm.   f) OSP], podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) a podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP (rozhodnutie spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci).   Prípustnosť   dovolania   odvodzovala sťažovateľka z ustanovení § 237 písm. f) OSP a § 241 ods. 2 OSP. K odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť podľa sťažovateľky jednak tým, že krajský súd jej neumožnil uplatniť právo na záver zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci,   ako   aj   tým,   že   ako   účastníčka   konania   nebola   vypočutá,   pričom   krajský   súd   sa nezaoberal jej prednesmi a argumentáciou v celom prezentovanom rozsahu. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 46/2009 z 29. apríla 2009 dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka nesúhlasí so spôsobom, akým sa dovolací súd vysporiadal s jej námietkami. Vo vzťahu k spôsobu, akým sa dovolací súd vysporiadal s jej námietkou,   že   jej   krajský   súd   neumožnil   uplatniť   právo   na   záver   zhrnúť   svoje   návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„...   Procesné   právo   záverečnej   reči   je   právom   účastníka,   ktorého   uplatnenie nastupuje po procesnom rozhodnutí súdu o ukončení dokazovania. Účastník konania cez toto právo predkladá súdu svoj pohľad na priebeh konania, vykonané dokazovanie, či svoj právny názor na právnu stránku prejednávanej veci...

Týmto v podstate dovolací súd prijal právny záver, podľa ktorého právo účastníka na záver zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (právo na záverečnú reč), je naplnené v odvolacom konaní naplnené tým, že účastník na začiatku odvolacieho   pojednávania   bližšie   zdôvodnil   skutočnosti,   z   ktorých   vyvodzoval opodstatnenosť   odvolania či podanie žaloby,   a tým,   že v odvolacom konaní uviedol,   že navrhuje doplniť dokazovanie vyžiadaním originálov všetkých písomností, a tým že ďalšie vyjadrenia ani návrhy na doplnenie dokazovania zo strany žalobkyne (účastníka) neboli. Sťažovateľka si myslí, že takto formulované právo záverečnej reči nemá oporu v zákone, ani v právnej teórii či súdnej praxi, a takýmto postupom porušovateľ porušil základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.

Predovšetkým   preto,   že   v   ďalšom   priebehu   konania   (teda   po   úvodnom   prednese sťažovateľky na začiatku odvolacieho pojednávania) odvolací súd pristúpil k vykonaniu nových   dôkazov   –   kladením   otázok   a   vyžiadaním   vyjadrení   od   oboch   strán   sporu k niektorým   otázkam   sporu.   Žalobkyňa   i   odporca   pri   tomto   prezentovali   odpovede   na položené   otázky   či   iné   vyjadrenia.   K   sume   nových   skutočností,   ktoré   vyplynuli   z   tohto dokazovania vykonaného odvolacím súdom, a to jednak k nim samostatne, ale aj k nim v súhrne a konfrontácii s už vykonaným ostatnými výsledkami dokazovania sa sťažovateľka chcela   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   chcela   vyjadriť   v   záverečnej   reči, Postupom odvolacieho súdu jej to nebolo umožnené, a to čo jej odvolacím súdom umožnené nemožno kvalifikovať ako právo záverečnej reči.“

Vo vzťahu k námietke, že „... moje prednesy ako účastníčky konania neboli súdmi s plnou vážnosťou práva na spravodlivé súdne konanie počúvané a pri rozhodovaní súdov neboli brané s plnou vážnosťou a zodpovednosťou spravodlivého súdneho konania ako právna   či   skutková   argumentácia   brané   v   úvahu   s   povinnosťou   sa   s   nimi   vysporiadať s riadnym odôvodnením prečo na ne v konaní súdy v rozhodovacom procese neprihliadali“, sťažovateľka tvrdí, že sa súdy konajúce v jej veci nevysporiadali s otázkami závažnými pre rozhodnutie, konkrétne najmä tým, že pán O. nebol v inkriminovanom čase riaditeľom H. Ž., a teda nemohol riadne splnomocniť pani D. na zastupovanie a podpisovanie písomností týkajúcich sa pracovnoprávnych vzťahov. Ďalej sťažovateľka uvádza, že „Ďalšie závažné otázky, ktoré som v priebehu konania súdom predniesla a ktorými sa súdy podľa môjho názoru mali v súdnom konaní vysporiadať ale nevysporiadali sa sú rozvedené a opísané v podanom odvolaní proti prvostupňovému medzitýmnemu rozsudku a v podanom dovolaní, ktoré prikladám ako nedeliteľné prílohy tejto sťažnosti...

Preto   sú   podľa   môjho   názoru   takéto   rozhodnutia   –   rozsudok   odvolacieho   súdu i uznesenie dovolacieho súdu – nepreskúmateľné a nepresvedčivé, čo je vadou konania, ktorou sa účastníkovi konania odníma právo na spravodlivý súdny proces.“.

V záverečnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   sumarizuje   svoje   tvrdenia   do konštatovania,   že „Porušenie   ľudského   práva   sťažovateľky   zabezpečeného   Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom vidí sťažovateľka v tom, že jej ako účastníčke konania bolo postupom porušovateľa:

-   zabránené   predniesť   v   prejednávanej   veci   pred   odvolacím   súdom   osobné vyjadrenie, a to ako sťažovateľkou osobne, tak i jej právnym zástupcom,

-   súdy   neprejednali   právnu   vec   riadne   a   v   celom   rozsahu,   ale   bez   riadneho a presvedčivého   dokazovania,   súdne   rozhodnutia   neboli   riadne,   vyčerpávajúco a presvedčivo odôvodnené.“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„...   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   č.   k.:   2   Cdo   46/2009   zo   dňa 29. 04. 2009 porušil ľudské právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený...

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01 atď.). Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00 atď.).

Sťažovateľka tvrdí, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 46/2009 z 29. apríla 2009 došlo k porušeniu jej práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že jej postupom   krajského   súdu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a   najvyšší   súd   toto pochybenie   odvolacieho   súdu   nenapravil.   K   odňatiu   možnosti   konať pred   súdom   došlo podľa   sťažovateľky   jednak   tým,   že   krajský   súd   jej   neumožnil   uplatniť právo   na   záver zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, a tiež tým, že ako účastníčka   konania   nebola   vypočutá   a   krajský   súd   sa   nezaoberal   jej   prednesmi a argumentáciou v celom prezentovanom rozsahu.

Z   už uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala proti   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 6 Co 242/2008 z 8. októbra 2008 dovolanie. Sťažovateľka odvodzovala prípustnosť dovolania v jej veci z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP, t. j. z dôvodu, že sa jej ako účastníčke konania postupom odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka v dovolaní namietala v podstate to isté, ako v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, t. j.

a) že krajský súd jej na odvolacom pojednávaní konanom 8. októbra 2008 neumožnil uplatniť právo na záver zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (právo „záverečnej reči“),

b) že ako účastníčka konania nebola krajským súdom vypočutá a krajský súd sa nezaoberal jej prednesmi a argumentáciou v celom prezentovanom rozsahu.

Vo   vzťahu   k   prvej   námietke   sťažovateľky   sa   v   relevantnej   časti   odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu po konštatovaní, že „záverečnou rečou“ nie je „len ten procesný úkon účastníka (jeho zástupcu), ktorý je takto označený aj formálne“, ale „aj iný, na záver pojednávania urobený procesný úkon účastníka (jeho zástupcu), ktorým zhrňuje svoje návrhy, vyjadruje sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci“, najmä uvádza:«...   Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   odvolací   súd   na   odvolacom   pojednávaní   dňa 8. októbra 2008 (č. l. 254 spisu) oboznámil obsah spisu, umožnil žalobkyni (jej právnemu zástupcovi) predniesť a bližšie odôvodniť odvolanie. I keď z tejto zápisnice nevyplýva, že by účastníci urobili procesný úkon výslovne označený ako „záverečná reč“ predsa len je z nej zrejmé,   že   odvolací   súd   vytvoril   žalobkyni   možnosť   zhrnúť   skutkové   a   právne   závery, z ktorých vyvodzoval opodstatnenosť jej žaloby. Žalobkyňa túto možnosť využila. Vysvetlila, v čom podľa nej spočíva neplatné rozviazanie pracovného pomeru okamžitým zrušením z dôvodu,   že   nebolo   dané   a   podpísané   oprávneným   pracovníkom,   resp.   zamestnancom žalovaného. Poukázala na to, že išlo len o fiktívne preradenie žalobkyne v práci a naviac okresný súd sa nezaoberal ani pracovnou schémou na uvedenom pracovisku, teda či bolo voľné   miesto   hlavného   zamestnanca   oddelenia   záhrady.   Okamžité   zrušenie   pracovného pomeru tiež neobsahuje riadne skutočnosti úplne ohľadne porušenia pracovnej disciplíny. Uviedla, že okresný súd nepravdivo konštatuje v rozsudku, že P. O. bol v kritickom okamihu štatutárnym orgánom žalovaného. Odvolací súd jej umožnil predniesť aj návrh ako má byť v odvolacom konaní rozhodnuté, keď uviedla, že navrhuje doplniť dokazovanie vyžiadaním originálov všetkých písomností, najmä splnomocnení pre P. O. a P. D. a vzhľadom na túto vadu   je   rozsudok   okresného   súdu   nepreskúmateľný.   Ďalšie   vyjadrenia   ani   návrhy   na doplnenie dokazovania zo strany žalobkyne neboli.

Z   uvedeného   dôvodu   dospel   dovolací   súd   k   záveru,   že   odvolací   súd   žalobkyni neodňal procesné oprávnenie zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O. s. p.).»

Ústavný   súd   si   pre   účel   preskúmania   tejto   námietky   sťažovateľky   zabezpečil   aj zápisnicu z pojednávania krajského súdu konaného 8. októbra 2008, z ktorej nevyplýva, že by   krajský   súd   na   tomto   pojednávaní   kládol   účastníkom   konania   alebo   ich   právnym zástupcom   doplňujúce otázky.   Rovnako z tejto   zápisnice   nevyplýva skutočnosť tvrdená sťažovateľkou,   že   krajský   súd   na   predmetnom   pojednávaní   dopĺňal   dokazovanie.   Po otvorení odvolacieho pojednávania a oboznámení doterajšieho priebehu súdneho konania predniesli obaja právni zástupcovia svoje stanoviská a prezentovali svoj názor na skutkovú a právnu   stránku   veci,   pričom   v záverečnej   časti   pojednávania   mal   právny   zástupca sťažovateľky podľa zápisnice uviesť, že „navrhuje, aby krajský súd doplnil dokazovanie vyžiadaním originálov všetkých písomností, najmä splnomocnení pre P. O. a P. D. Žiada toto   založiť   do   spisu.   Myslí   si,   že   pokiaľ   ide   o dokazovanie,   tak   v občianskom   súdnom konaní sa preukazujú tvrdené skutočnosti originálmi. Vzhľadom na túto vadu je rozsudok okresného súdu nepreskúmateľný, keďže sa uvádza, že P. O. bol štatutárnym orgánom. Viac k veci nemá čo uviesť.“.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia dovolacieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa požadovaným spôsobom zaoberal námietkou sťažovateľky založenou na tvrdení,   že   jej   bolo   krajským   súdom   odňaté   právo   záverečnej   reči.   Aj   v kontexte   so skutočnosťami zistenými zo zápisnice krajského súdu z pojednávania konaného 8. októbra 2008   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   spôsob,   akým   sa   najvyšší   súd   vysporiadal   s touto námietkou sťažovateľky, je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Vo   vzťahu   k druhej   námietke   sťažovateľky   ústavný   súd   považoval   za   podstatné poukázať na   tú   časť   odôvodnenia   namietaného uznesenia   najvyššieho   súdu,   v ktorej   sa uvádza:

„Ako už bolo vyššie uvedené z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd na odvolacom pojednávaní   dňa   8.   októbra   2008   (č.   l.   254   a   255)   umožnil   žalobkyni   (jej   právnemu zástupcovi) predniesť a bližšie odôvodniť odvolanie, pričom z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho   súdu   je   zrejmé,   že   sa   tento   náležite   vyporiadal   s   odvolacími   námietkami žalobkyne jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti, keď odvolací súd dostatočne a výstižne vysvetlil prečo je platným sporný akt okamžitého skončenia pracovného pomeru, na základe akých skutočností a vykonaných dôkazov k tomuto svojmu záveru dospel. V odôvodnení svojho   rozhodnutia   odvolací   súd   konštatoval,   že   dospel   k   rovnakému   záveru,   ako prvostupňový súd, že v prejednávanom prípade nedošlo k preradeniu navrhovateľky na inú prácu, v dôsledku toho nemala táto právo nenastúpiť do práce z dôvodov prekážok v práci na strane zamestnávateľa. Na základe toho treba považovať okamžité skončenie pracovného pomeru za súladné s príslušnými ustanoveniami zákonníka práce. Rovnako nebola zo strany žalobkyne preukázaná právna imperfektnosť listiny, na základe ktorej došlo k ukončeniu pracovného pomeru.

Z uvedených skutočností je zrejmé, že odvolací súd žalobkyni neodňal možnosť konať pred   súdom   tým,   že   ako   účastníčka   konania   nebola   vypočutá   a   že   sa   nezaoberal   jej prednesmi a argumentáciou v celom ich prezentovanom rozsahu.“

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   tiež   uviesť,   že   zo   žiadneho   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   nevyplýva   povinnosť   odvolacieho   súdu   vypočuť v odvolacom konaní účastníkov. Odvolací súd tak môže urobiť vtedy, ak to vzhľadom na konkrétne   okolnosti   prerokúvanej   veci   považuje   za   potrebné.   Práve   výsluch   účastníka v odvolacom konaní možno považovať za doplnenie dokazovania odvolacím súdom. Zo zápisnice krajského súdu z pojednávania konaného 8. októbra 2008 vyplýva, že krajský súd po   oboznámení   sa   so   spisom   a vyjadreniami   právnych   zástupcov   účastníkov   konania uznesením   rozhodol, že   „ďalšie   dokazovanie   nenariaďuje   a dokazovanie   vyhlasuje   za skončené“.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ale ústavný súd s odkazom na príslušnú judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva (napr.   Georgidias   v.   Grécko,   rozsudok z 29. mája   1997,   Recueil   III/1997,   alebo   rozsudok   vo   veci   Ruiz   Torijo   c.   Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B) konštantne vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny   základ   rozhodnutia   (napr.   III.   ÚS   25/06).   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre konštantne tiež poukazuje na skutočnosť, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho   súdu,   ale   aj   dovolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože tieto rozhodnutia z hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu, príp. dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Aplikujúc   uvedené   právne   názory   na   vec   sťažovateľky   ústavný   súd   na   základe svojich   zistení   konštatoval,   že   najvyšší   súd   sa   v dovolacom   konaní   riadne   zaoberal s námietkou sťažovateľky, že ako účastníčka konania nebola krajským súdom   vypočutá a odvolací   súd   sa   nezaoberal   jej   prednesmi   a   argumentáciou   v   celom   prezentovanom rozsahu.   V zhode   s dovolacím   súdom   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   z odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 242/2008 z 8. októbra 2008 možno vyvodiť,   že   krajský   súd   v ňom   reagoval   na   všetky   podstatné   odvolacie   námietky sťažovateľky, ku   ktorým   zaujal jasné a zrozumiteľné,   v nijakom prípade   nie arbitrárne stanovisko. Za týchto okolností podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska obstojí aj právny záver najvyššieho súdu založený na konštatovaní, že „... odvolací súd žalobkyni neodňal možnosť konať pred súdom tým, že ako účastníčka konania nebola vypočutá a že sa nezaoberal jej prednesmi a argumentáciou v celom ich prezentovanom rozsahu“.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   k záveru,   že námietky sťažovateľky vyjadrené v jej sťažnosti sú zjavne neopodstatnené, a preto rozhodol o jej odmietnutí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2009