znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 363/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova 25,   Bratislava, zastúpenej Advokátskou   kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta   doc.   JUDr.   Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené   pod   spisovými   značkami: Rvp 23393/2013, Rvp 23394/2013, Rvp 23395/2013, Rvp 23396/2013, Rvp 23398/2013, Rvp 23399/2013, Rvp 23400/2013, Rvp 23401/2013, Rvp 23402/2013, Rvp 23403/2013, Rvp 23404/2013, Rvp 23405/2013, Rvp 23406/2013 a Rvp 23407/2013, ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Co 286/2013 a rozsudkom zo 17.   septembra   2013,   sp.   zn.   5   Co   377/2013   a   rozsudkom   z   24.   septembra   2013, sp. zn. 9 Co   378/2013   a   rozsudkom   z   10.   októbra   2013,   sp.   zn.   11   Co   164/2013 a rozsudkom zo 7. októbra 2013, sp. zn. 11 Co 127/2013 a rozsudkom zo 7. októbra 2013, sp.   zn.   5   Co   319/2013   a   rozsudkom   zo   17.   septembra   2013,   sp.   zn.   5   Co   316/2013 a rozsudkom zo 6. augusta 2013, sp. zn. 9 Co 434/2013 a rozsudkom zo 17. októbra 2013, sp. zn. 9 Co 452/2013 a rozsudkom z 10. októbra 2013, sp. zn. 9 Co 453/2013 a rozsudkom z   10.   októbra   2013,   sp.   zn.   9   Co   426/2013   a   rozsudkom   z   10.   októbra   2013,   sp. zn. 5 Co 342/2013 a rozsudkom zo 17. septembra 2013, sp. zn. 9 Co 439/2013 a rozsudkom z 10. októbra 2013 a sp. zn. 11 Co 179/2013 a rozsudkom z 11. novembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami:   Rvp   23393/2013,   Rvp   23394/2013,   Rvp   23395/2013,   Rvp   23396/2013, Rvp 23398/2013, Rvp 23399/2013, Rvp 23400/2013, Rvp 23401/2013, Rvp 23402/2013, Rvp 23403/2013, Rvp 23404/2013, Rvp 23405/2013, Rvp 23406/2013 a Rvp 23407/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 23393/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. decembra 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Co 286/2013 a rozsudkom zo 17. septembra 2013, sp. zn. 5 Co 377/2013 a rozsudkom z 24. septembra 2013, sp. zn. 9 Co 378/2013 a rozsudkom z 10. októbra 2013, sp. zn. 11 Co 164/2013 a rozsudkom zo 7. októbra 2013, sp. zn. 11 Co 127/2013 a rozsudkom zo 7. októbra 2013, sp.   zn.   5   Co   319/2013   a   rozsudkom   zo   17.   septembra   2013,   sp.   zn.   5   Co   316/2013 a rozsudkom zo 6. augusta 2013, sp. zn. 9 Co 434/2013 a rozsudkom zo 17. októbra 2013, sp. zn. 9 Co 452/2013 a rozsudkom z 10. októbra 2013, sp. zn. 9 Co 453/2013 a rozsudkom z   10.   októbra   2013,   sp.   zn.   9   Co   426/2013   a   rozsudkom   z   10.   októbra   2013,   sp.   zn. 5 Co 342/2013 a rozsudkom zo 17. septembra 2013, sp. zn. 9 Co 439/2013 a rozsudkom z 10. októbra 2013 a sp. zn. 11 Co 179/2013 a rozsudkom z 11. novembra 2013 (ďalej spolu len „napadnuté rozsudky krajského súdu“).

Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupovala   v   procesnom postavení   žalobkyne   v   konaniach   vedených   Okresným   súdom   Ružomberok,   Okresným súdom Čadca, Okresným súdom Liptovský Mikuláš a Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresné   súdy“),   predmetom   ktorých   bolo   rozhodovanie   o   jej   žalobách,   ktorými sa domáhala   náhrady   majetkovej   škody   a   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím,   resp.   nesprávnym   úradným   postupom   okresných   súdov,   ktoré   sú   súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.

Príslušné okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahu   zamietli   a   zároveň   zamietli   i   návrhy   sťažovateľky   na   prerušenie   konaní. Proti rozsudkom okresných súdov prvého stupňa podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi napadnutými rozsudkami potvrdil rozhodnutia príslušných okresných súdov.

Podľa   názoru   sťažovateľky   odvolacie   súdy   „spôsobili“   porušenie   jej   základných práv, „osobitne“:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu);

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:

1.„Rozhodoval vylúčený sudca.

Všetky   úkony,   ktoré   boli   zo   strany   konajúceho   prvostupňového   súdu   vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec   má   byť   postúpená   inému   okresnému   súdu.   Sťažovateľ   síce   nepodal   námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15 OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti   súdu   však   jednoznačne   preukazuje   vylúčenie   celého   súdu   a   nutnosť postúpenia veci inému súdu...“

2. „Napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   je   rozhodnutím   absolútne prekvapivým...“

3. „Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych argumentoch,   ku   ktorým   sa   sťažovateľ   nemohol   vyjadriť   s   cieľom   ovplyvniť   súdne rozhodnutie vo svoj prospech...“

4. „...   konanie   pred   odvolacím   súdom   ako   aj   rozhodnutie   odvolacieho   súdu v predmetnej   veci   porušuje   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces,   keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...“

5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho konania.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu v napadnutých konaniach a napadnutými rozsudkami, napadnuté rozsudky krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter rozhodnutí krajského súdu,   proti ktorým   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol   ústavný súd, aplikujúc   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   112   ods.   1   OSP,   tak,   ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu Sťažovateľka   sťažnosťami   namieta   aj   porušenie   svojho   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,   ktorými   tento   súd   v   odvolacom   konaní   potvrdil   rozsudky   súdu   prvého   stupňa o zamietnutí žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušenie   konania   a   náhrade   trov   konania,   ako   aj   postupom,   ktorý   predchádzal ich vydaniu.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k   úlohám   právneho   štátu   patrí   aj   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií na uplatňovanie   a   ochranu   základných   práv   a   slobôd   ich   nositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby a právnické   osoby.   Ak   je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom   verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez   akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí   zabezpečovať   reálny   výkon   a   ochranu   základného   práva   alebo   slobody,   a   preto ich imanentnou   súčasťou   sú   procesné   záruky   základných   práv   a   slobôd.   Existenciou takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto   rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne vychádza   z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však   nesmie   obmedziť   prístup   jednotlivca   k   súdu   takým   spôsobom   a   v   takej   miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   strany bola daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   treba mať zároveň   na zreteli aj čl. 46 ods.   4 ústavy, podľa   ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:

1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia,

2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými,

3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania,

4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené,

5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku o zamietnutí prerušenia súdneho konania.

V   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutých   rozsudkov   krajský   súd   zhodne konštatoval, že sťažovateľka nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   z   dôvodu   nesprávneho úradného postupu.

V rozsudku sp. zn. 5 Co 286/2013 zo 17. septembra 2013, ktorého odôvodnenie sa v podstate   zhoduje   s   odôvodneniami   napadnutých   rozsudkov   sp.   zn.   5   Co   377/2013 z 24. septembra 2013, sp. zn. 5 Co 319/2013 zo 17. septembra 2013, sp. zn. 5 Co 316/2013 zo 6. augusta 2013 a sp. zn. 5 Co 342/2013 zo 17. septembra 2013, krajský súd k odvolacím námietkam sťažovateľky uviedol:

„Navrhovateľ   v podanom   odvolaní   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   namietal, že mu   nebolo   doručené   vyjadrenie   odporcu   k   ním   podanej   žalobe,   čím   nedošlo   len k porušeniu   základného   právu   navrhovateľa   na   kontradiktórny   súdny   proces, ale aj k priamemu   porušeniu   ust.   §   114   ods.   2   O.   s.   p.,   k   čomu   krajský   súd   uvádza, že ust. § 114 ods. 2 O. s. p. ukladá súdu v rámci prípravy pojednávania povinnosť doručiť odporcovi   (žalovanému)   do   vlastných   rúk   návrh   na   začatie   konania   (žalobu)   spolu s rovnopisom   a   prílohami   návrhu.   Povinnosťou   súdu   nie   je   doručovať   navrhovateľovi vyjadrenie   odporcu   k   žalobe.   Ak   by   sa   aj   dalo   uvažovať   o   povinnosti   doručiť   takéto vyjadrenie   druhého   účastníka,   malo   by   k   tomu   dôjsť   iba   vtedy,   pokiaľ   vyjadrenie má zásadný   vplyv   na   rozhodnutie   súdu.   Iný   pohľad   na   realizáciu   práva   účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej proti strany, by mohol v praxi znamenať neustály, opakujúci   sa a nikdy   nekončiaci   proces   vyjadrovania   sa   jedného   účastníka   konania   k vyjadreniu   druhého   účastníka   konania,   pričom   možnosť   spoznať   obsah   príslušného vyjadrenia je zabezpečené aj právom účastníka konania na nahliadnutie do súdneho spisu. V prejednávanej   veci   prvostupňový   súd   nariadil   vo   veci   pojednávanie.   Na   vytýčený termín pojednávania   navrhovateľa   a   jeho   právneho   zástupcu   riadne   predvolal a to, že sa navrhovateľ na nariadený termín pojednávania nedostavil pojednávanie žiadal odročiť   z   dôvodu   objektívneho   porušenia   zásady   nestrannosti   súdu   a   sudcu,   správne okresný súd vyhodnotil podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. V danom prípade totiž táto námietka navrhovateľa   nebola   akceptovateľná   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sám   na   výzvu   súdu uviedol, že námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu nepodal a otázka zákonného sudcu bola vyriešená priamo sudkyňou, ktorá sa vyjadrila, že nie je dôvod pochybovať o jej nezaujatosti.

Ďalšia námietka navrhovateľa uvádzaná v podanom odvolaní o tom, že súd sám určil rozsah   dokazovania,   navrhovateľ   ako   strana   konania   nebol   pred   vynesením   rozsudku oboznámený so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť k týmto dôkazom a tvrdeniam sa vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Je potrebné uviesť,   že   navrhovateľ   sám   sa   tohto   svojho   práva   vzdal,   keď   sa   na   vytýčený   termín pojednávania, na ktorý bol riadne predvolaný, nedostavil. Pokiaľ by žiadal pojednávanie odročiť   z   dôvodu   objektívneho   porušenia   zásady   nestrannosti   súdu   a   sudcu   vzhľadom na rozhodovaciu   činnosť   a   prax   nadriadeného   súdu   Okresnému   súdu...   o   vylúčení, resp. nevylúčení sudcov okresného súdu v jednotlivých obdobných veciach, nemal dôvod spoliehať   sa   na   to,   že   okresný   súd   jeho   žiadosti   o   odročenie   pojednávania   vyhovie a v konaní nebude ďalej pokračovať. Okresný súd v rámci dokazovania oboznámil exekučný spis, oboznámenie, ktorého ako dôkaz bolo navrhnuté samotným navrhovateľom. Pokiaľ sa týkalo ďalších námietok navrhovateľa v podanom odvolaní o tom, že súd sa dopustil viacerých   omylov,   keď   konštatoval,   že   navrhovateľom   namietané   lehoty   na   vydanie rozhodnutia   boli   dodržané   a   nevysporiadal   sa   so   všetkými   vytýkanými   zložkami nesprávneho úradného postupu, jednalo sa o všeobecne námietky, ktoré navrhovateľ bližšie nezdôvodnil ani nepodložil.

Odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. Preto odvolací súd preskúmal vec iba v rozsahu odvolacích dôvodov vymedzených navrhovateľom a dospel k záveru, že konajúci súd postupoval procesne správne a to nielen v otázke vymedzenia a ustálenia   zákonného   sudcu,   ale   i   v   otázke   doručovania   vyjadrenia   odporcu   k   žalobe navrhovateľa, ako i v otázke vykonania dokazovania.

Krajský   súd   sa   stotožnil   s   postupom   okresného   súdu   pokiaľ   návrh   navrhovateľa ako nedôvodný   zamietol.   Stotožnil   sa   s   dôvodmi   zamietnutia   návrhu,   pričom   v   danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že v dobe po doručení žiadosti súdneho exekútora JUDr. Rudolfa   Krutého   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   exekučný   súd vykonával ďalšie úkony, zabezpečoval si podklady pre ďalší procesný postup. Oprávňovalo ho k tomu priamo ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v súvislosti s ust. § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní.

Nedodržanie   zákonom   stanovenej   lehoty   nemožno   automaticky   považovať za porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Vždy   je   potrebné skúmať dôvody, pre ktoré k nedodržaniu lehoty došlo a od toho odvíjať i zodpovednosť konajúceho subjektu. V exekučnej veci, na ktorú poukazuje navrhovateľ, skutočne exekučný súd nedodržal zákonnú lehotu, neurobil to však svojvoľne tým, že by vo veci vôbec nekonal, ale   naopak,   v   súlade   s   ust.   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku   a   §   45   zákona o rozhodcovskom   konaní   a   zabezpečoval   si podklady   pre   ďalší   procesný   postup.   Konal v súlade   so   zákonom,   keď   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   vyhovel až po obdržaní a preskúmaní potrebných podkladov.“

V rozsudku sp. zn. 9 Co 378/2013 z 10. októbra 2013 a sp. zn. 9 Co 434/2013 zo 17. októbra 2013 sa krajský súd vysporiadal s námietkou sťažovateľky o tom, že vo veci rozhodoval nezákonný sudca, a s námietkou, že jej nebolo doručené vyjadrenie odporcu, a následne uviedol:

„Odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. Odvolací súd preskúmal vec iba v rozsahu odvolacích dôvodov, vymedzených navrhovateľom a dospel k záveru, že konajúci súd postupoval procesne správne, a to nielen v otázke vymedzenia a ustálenia   zákonného   sudcu,   ale   i   v   otázke   doručovania   vyjadrenia   odporcu   k   žalobe navrhovateľa, ako i v otázke vykonania dokazovania.“

V   rozsudku   sp.   zn.   9   Co   378/2013   z   10.   októbra   2013   krajský   súd   k   námietke sťažovateľky o zbytočných prieťahoch v predmetnom exekučnom konaní uviedol:„V danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že k navrhovateľom poukazovaným prieťahom v exekučnom konaní nedošlo, keď súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý doručil okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia 9. 1. 2009 a okresný súd vydal poverenie 22. 1. 2009. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané ešte pred uplynutím zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty, ktorá uplynula až dňom 24. 1. 2009. Tvrdenie navrhovateľa v návrhu na začatie konania, že v danej veci bol exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 193 dní, je nepravdivé. Tým, že v konaní nebola zistená existencia žiadnych prieťahov a už   vôbec   nie   zbytočných   prieťahov   v   súdnom   konaní,   neboli   splnené   ani   zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to nesprávny úradný postup.“

V rozsudku sp. zn. 9 Co 434/2013 zo 17. októbra 2013 k námietke sťažovateľky o zbytočných prieťahoch v predmetnom exekučnom konaní uviedol:

„Nedodržanie   zákonom   stanovenej   lehoty   nemožno   automaticky   považovať za porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez  .zbytočných   prieťahov.   Vždy   je   potrebné skúmať dôvody, pre ktoré k nedodržaniu lehoty došlo a od toho odvíjať i zodpovednosť konajúceho   subjektu.   V   poukazovanej   exekučnej   veci   skutočne   exekučný   súd   nedodržal zákonom stanovenú lehotu. Neurobil to však svojvoľne tým, že by vo veci vôbec nekonal, naopak v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 zákona o rozhodcovskom konaní zabezpečoval si podklady pre ďalší procesný postup. Konal v súlade so zákonom, keď žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia vyhovel až po obdržaní a preskúmaní potrebných podkladov. Naviac okresný súd v rámci dokazovania oboznámil exekučný spis, oboznámenie   ktorého   ako   dôkazu   bolo   navrhnuté   samotným   navrhovateľom.   Pokiaľ sa týkalo ďalších námietok navrhovateľa v podanom odvolaní o tom, že súd sa dopustil viacerých,   omylov,   keď   konštatoval,   že   navrhovateľom   namietané   lehoty   na   vydanie rozhodnutia   boli   dodržané   a   nevysporiadal   sa   so   všetkými   vytýkanými   zložkami nesprávneho úradného postupu, jednalo sa o všeobecné námietky, ktoré navrhovateľ bližšie nezdôvodnil, ani nepodložil. Navrhovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by skutočnosti konštatované okresným súdom v odôvodnení jeho rozhodnutia spochybňovali resp. priamo popierali. Podstatným je, že svoje nároky odvíjal od inej doby omeškania exekučného súdu (5 mesiacov) ako bolo v skutočností preukázané (1 mesiac 18 dní). Naviac, omeškanie nebolo spôsobené nečinnosťou exekučného súdu, ale tým, že mu SRS včas, na jeho výzvu nezaslal požadované podklady.“

V   rozsudku   sp.   zn.   9   Co   452/2013   z   10.   októbra   2013,   ktorého   odôvodnenie sa zhoduje s odôvodneniami napadnutých rozsudkov sp. zn. 9 Co 453/2013 z 10. októbra 2013, sp. zn. 9 Co 426/2013 z 10. októbra 2013 a sp. zn. 9 Co 439/2013 z 10. októbra 2013, sa   krajský   súd   vysporiadal   s   námietkou   sťažovateľky   o   tom,   že   vo   veci   rozhodoval nezákonný sudca, a následne uviedol:

«Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil.

... Pokiaľ navrhovateľka poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a na to, že súd nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti navrhovateľky, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď nepristúpil na rôzne konštrukcie navrhovateľky, ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti takého účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľka v danom prípade nepožiadala o odročenie z dôležitého dôvodu. Z návrhu na zrušenie   nariadeného   pojednávania   z   dôvodu   porušenia   nestrannosti   súdu   a   sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom by navrhovateľka mohla   požiadať   o   odročenie pojednávania,   no zároveň   vzhľadom na uvedený   dôvod   − nestrannosť   sudcu,   súdu   −   nie   je   možné   v   danej   situácii   vyhodnotiť   takýto   dôvod ako dôležitý, nakoľko o nestrannosti súdu už rozhodované v predmetnom konaní bolo. V   danej   veci   bolo   nariadené   pojednávanie...,   pričom   navrhovateľka   bola   riadne na toto pojednávanie predvolaná, no bez ospravedlnenia sa nedostavila, i keď podala návrh na   zrušenie   pojednávania   z   dôvodu   objektívneho   porušenia   zásady   nestrannosti   súdu a sudcu...   Pokiaľ   teda   okresný   súd   na   pojednávaní   vykonal   dôkazy   navrhované, navrhovateľkou a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť   vyjadriť   sa   k   dôkazom,   resp.   navrhnúť   ďalšie   dôkazy   na   preukázanie   svojich tvrdení,   tak   týmto   postupom   okresného   súdu   nedošlo   k   porušeniu   princípov kontradiktórnosti   a   princípu   rovnosti   zbraní   ako   základných   definičných   prvkov   práva na spravodlivé   súdne   konanie...   Postupom   okresného   súdu   nedošlo   k   porušeniu   práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania, teda   zásad   obsiahnutých   v   príslušných   ustanoveniach   O.   s.   p.,   v   práve   na   spravodlivý proces, ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP.

Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní tvrdila, že súd prvého stupňa konštatoval, že ňou namietané   lehoty   na   vydanie   rozhodnutia   boli   dodržané,   odvolací   súd   zdôrazňuje, že prvostupňový   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   poukázal   na   tú   skutočnosť, že zákonom   stanovená   lehota   na   vydanie   poverenia   nebola   dodržaná   a   poverenie   bolo vydané cca po troch mesiacoch. Odvolací súd poukazuje na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať   len   zo   skutočností,   že   štátny   orgán   dôsledne   nepostupoval v zákonom ustanovených   lehotách   (nález   Ústavného   súdu   SR   z   7.   mája   2013,   sp.   zn. IV. ÚS 471/2012-75).   Ďalej   je   nutné   zdôrazniť,   že   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného   práva   podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   pretože   aj v   týchto   prípadoch sú rozhodujúce   všetky   konkrétne   okolnosti   posudzovanej   veci.   Porušenie   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I. US 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že   pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (obdobne   aj   pojem v „primeranej   lehote“   obsiahnutý   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je pojem   autonómny,   ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02).»

Odôvodnenia   rozsudkov   sp.   zn.   11   Co   164/2013   zo   7.   októbra   2013,   sp.   zn. 11 Co 127/2013   zo   7.   októbra   2013   a   sp.   zn.   11   Co   179/2013   z   11.   novembra   2013 sú v podstatných častiach prakticky totožné. Krajský súd v nich uviedol:

„Navrhovateľ   opakovane   namieta   postup   okresného   súdu,   ktorým   mu   mala   byť odňatá možnosť konať pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie,   hoci   boli   splnené   podmienky   pre   odročenie   pojednávania,   neoboznámil ho s vykonanými dôkazmi, neumožnil my byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k nim, navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, odňal mu možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

Navrhovateľ   a   jeho   právny   zástupca   sa   pojednávania   nezúčastnili   z   vlastného rozhodnutia. Dôvody uvedené navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre   odročenie   pojednávania.   Podanie   návrhu   na   prerušenie   konania   nie   je   spôsobilým dôvodom pre odročenie pojednávania, keď o takomto návrhu možno rozhodnúť priamu na pojednávaní,   ako   to   okresný   súd   aj   urobil.   Predvolanie   na   nariadený   termín pojednávania bolo navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené včas, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo   pasivitou   účastníka.   Navrhovateľ   a   jeho   právny   zástupca   sa   pojednávania nezúčastnili   z   vlastného   rozhodnutia.   Tým   si   sami   zmarili   možnosť   realizovať na pojednávaní   svoje   procesné   oprávnenia,   a   to   najmä   možnosť   navrhovať   dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Okresný   sud   postupoval   správne,   keď   na   základe   vykonaného   dokazovania vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa.

Tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, je zmätočné, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.“

V rozsudku sp. zn. 11 Co 164/2013 zo 7. októbra 2013 krajský súd tiež uviedol: „Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou okresného súdu, že v danom prípade sa na danú situáciu nevzťahuje povinnosť rozhodnúť o tejto žiadosti v 15-dňovej lehote v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keďže z gramatického a logického výkladu vyplýva, že zákonná 15-dňová lehota sa vzťahuje len na prípad, keď súd poverenie vydá. Okrem toho podľa názoru odvolacieho súdu už v rozhodnom čase bolo účinné ustanovenie § 44 ods.   2 Exekučného poriadku,   podľa   ktorého lehota   15 dní pre vydanie poverenia neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku tak, ako tomu bolo v danom prípade. Tento názor súd opiera aj o dôvodovú správu k zákonu č. 102/2011 Z. z., kde podľa čl. II, bod 2, rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa   §   41   ods.   2   písm.   d)   Exekučného   poriadku.   Správnosť   aplikácie   dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojím autentickým výkladom aj Národná rada SR, avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhlo sa výslovne upraviť predmetnou novelou, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.   Z tohto dôvodu preto aj odvolací súd nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.   Odvolací   súd   má   zato,   že   prvostupňový   súd   správne   ustálil,   že   navrhovateľ nesplnil   prvú   podmienku   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným postupom   alebo   nezákonným   rozhodnutím,   keď   nepreukázal   nesprávny   úradný   postup nezákonným rozhodnutím, bolo nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok, keďže súd musí návrh zamietnuť čo i len pri nesplnení jednej podmienky.“

V rozsudku sp. zn. 11 Co 179/2013 z 11. novembra 2013 krajský súd uviedol:„Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   navrhovateľ   návrh   na   prerušeniu   konania   nepodal, z ktorého dôvodu okresný súd ani o návrhu na prerušenie konania nerozhodoval.

Okresný   súd   konštatoval,   že   hoci   došlo   zo   strany   súdu   k   nedodržaniu   zákonom stanovenej   15-dňovej   lehoty   na   vydanie   poverenia,   a   teda   k   nesprávnemu   úradnému postupu, nie sú splnené ostatné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, a to vznik škody   a príčinná súvislosť medzi nesprávnym   úradným postupom   a vzniknutou   škodou. Zároveň súd konštatoval, že nie sú splnene ani podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy, keď konštatovanie porušenia práva je v danom prípade dostačujúce.

Odvolateľ v odvolaní spochybnil iba nesprávne posúdenie nedodržania zákonných lehôt na vydanie rozhodnutia zo strany prvostupňového súdu, napriek tomu, že okresný súd v napadnutom rozsudku dal navrhovateľovi za pravdu, že zákonná lehota dodržaná nebola. Dôvodom   zamietnutia   návrhu   bolo   nesplnenie   ostatných   predpokladov   zodpovednosti za škodu, ako aj predpokladov vzniku práva na zaplatenie nemajetkovej ujmy, vo vzťahu ku ktorým odvolateľ argumentáciu súdu nespochybnil žiadnou odvolacou námietkou.“

Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu sú „rozhodnutím absolútne prekvapivým“, považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in   abstracto judikatúru všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods.   1   písm.   b),   §   21,   §   22   a §   23   ods.   1 písm.   b)]   zveruje práve   Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky   (resp. jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva aj právomoc   zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť   výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   všeobecnými   súdmi   len   v   prípadoch, keď sa   ich   výklad   vyznačuje   svojvôľou   a zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval   v   danom   prípade   argumentáciu   sťažovateľky   za   spôsobilú   na   to,   aby   len na jej základe   bolo   možné   tieto   rozhodnutia   hodnotiť   ako   ústavne   neakceptovateľné a neudržateľné.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých rozsudkoch   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   so   všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné rozsudky okresných súdov potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutia odôvodnil v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie   konanie   reálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 1. júla 2014