znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 363/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   I.,   zastúpenej spoločnosťou   s ručením   obmedzeným   Š.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta   JUDr. J. Š.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 48/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 T 48/2005 (ďalej   aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:„K začatiu stíhania v predmetnej trestnej veci došlo ešte v roku 2002 a to na základe písomného   trestného   oznámenia   právneho   predchodcu   sťažovateľa,   vtedy   ešte   akciovej spoločnosti P., ktorá zistila neoprávnený predaj leasingových vecí zo strany ich užívateľa J. R. V priebehu vyšetrovania vykonávaného Okresným úradom vyšetrovania Bratislava 1 si uplatnila poškodená organizácia tiež svoj zákonný nárok na náhradu škody v celkovej výške 1.886,136 Sk.

Napriek skutkovej a právnej nenáročnosti veci trvalo jej objasňovanie štyri roky, čo nezodpovedá akejkoľvek rozumnej dĺžke vykonávania takéhoto dokazovania a nespĺňa zo žiadneho hľadiska kritérium primeranosti dĺžky trvania v zmysle čl. 6 ods. 1 vety prvej dohovoru.

Po vážnych a ničím neodôvodnených prieťahoch v prípravnom konaní bola v roku 2005 podaná obžaloba na Okresný súd Bratislava 1.

Okresný súd Bratislava 1 bol v predmetnej veci opakovane krátkodobo i dlhodobo nečinný,   čo   nemožno   z   jeho   strany   ničím   ospravedlniť,   pretože   okresný   súd   5   rokov nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádzal v postavení poškodeného, čo je základným účelom práva zaručeného v čl. 48 ods. ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru...

Okresný   súd   svojím   rozsudkom   č. k.   1 T 48/2005   uznal   obv.   J.   R.   za vinného zo spáchania   trestného   činu   sprenevery   podľa   § 248   ods. 1,   4   tr.   zák.   účinného do 31. 12. 2005 a to na tom skutkovom základe, že dňa 12. 6. 2001 neoprávnene uzatvoril ako predávajúci so spoločnosťou A., a. s. so sídlom..., ako kupujúcim, v sídle kupujúceho, kúpnu zmluvu, ktorej predmetom boli dva ťahače značky Iveco Eurostar LD 440L42TP, VIN WJMM1VSJ004161031 a Iveco Eurostar LD 440E421/P, VIN WJMM1VSJ004178276, ktoré mal v nájme od spoločnosti P., a. s. na základe leasingových zmlúv č. 1518/1997 z 20. 10. 1998 a 1589/1197 z 27. 10. 1998, čím spôsobil poškodenej spoločnosti P., a. s. škodu spolu vo výške 1.100.564 Sk.

Za to mu súd uložil trest odňatia slobody v trvaní 2 /dva/ roky, ktorého výkon mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní štyri roky.

Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. bol obvinený zaviazaný nahradiť spoločnosti... škodu vo výške 1.100 564 Sk s tým, že so zvyškom nároku na náhradu škody bola poškodená organizácia odkázaná na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Podľa § 59 ods. 2 tr. zák. bola obvinenému uložená povinnosť, aby podľa svojich síl nahradil škodu, ktorú trestným činom spôsobil.“

Sťažovateľka ďalej uviedla:„Proti   tomuto   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   sa   v   zákonnej   lehote   odvolali obžalovaný a poškodený, ktoré odvolania Krajský súd v Bratislave prejednal a o týchto rozhodol rozsudkom zo dňa 22. 6. 2010, č. k. 3 To 173/2009.

Krajský súd v Bratislave zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho   výkonu   a   uložení   primeraného   obmedzenia,   ako   aj   vo   výroku   o   náhrade   škody a obvinenému uložil trest odňatia slobody v trvaní dva roky, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní dva roky a šesť mesiacov.

Podľa § 229 ods. 1 tr. por. súd odkázal poškodenú organizáciu na konanie o veciach občianskoprávnych.

Odvolanie poškodeného odvolací súd podľa § 253 ods. 1 tr. por. zamietol. Predmetný rozsudok krajského súdu bol poškodenej organizácii doručený dňa 6. júla 2010. Dôsledkom rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý poškodeného odkázal na konanie o veciach občianskoprávnych je to, že poškodený bol týmto natrvalo zbavený akejkoľvek možnosti domôcť sa náhrady škody voči J. R., ktorú si vzhľadom na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok, nebude môcť poškodený proti nemu už nikdy v budúcnosti úspešne uplatniť a nárokovať.

Za zmarenie možnosti priznania náhrady škody v trestnom konaní zodpovedá podľa názoru   sťažovateľa   prvostupňový   súd,   ktorý   svojou   dlhodobou   nečinnosťou   a   zdĺhavým rozhodovaním   spôsobil,   že   v   trestnom   konaní   nebolo   v   primeranej   dobe   a   zákonným spôsobom rozhodnuté.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1/ Okresný súd Bratislava 1 v konaní vedenom pod č. k. 1 T 48/2005 porušil právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slov. republiky   a   práva   na   prejednanie   veci   v   primeranej   dobe   podľa   § 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

2/ sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 36.532,03 eur   (1.100   564   Sk),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   1   povinný   vyplatiť   mu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu

3/ Okresný súd Bratislava 1 je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   (II. ÚS 184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02).   Ak   v čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   už   nemohlo dochádzať   k namietanému   porušovaniu   označeného   práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   vo veci   meritórne   rozhodol 31. júla 2009 rozsudkom sp. zn. 1 To 48/2005, pričom v dôsledku odvolania obžalovaného aj sťažovateľky vec 29. decembra 2009 predložil Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 To 173/2009 z 22. júna 2010 rozsudok okresného súdu zrušil a sťažovateľku v procesnom postavení poškodenej s nárokom na náhradu škody odkázal na konanie o veciach občianskoprávnych.

Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní až sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. septembra 2010 (na poštovú prepravu podanou 7. septembra 2010), t. j. v čase, keď k porušovaniu označeného práva postupom okresného súdu už nemohlo dochádzať a jej právna neistota už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   mohol   odmietnuť   aj   pre   jej   oneskorenosť, pretože   právoplatný   rozsudok   krajského   súdu   sp. zn.   3 To 173/2009   z 22.   júna   2010 sťažovateľka prevzala 6. júla 2010 a sťažnosť adresovanú ústavnému súdu podala na poštu, ako už bolo spomenuté, 7. septembra 2010, teda jeden deň po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd vzhľadom na odmietnutie sťažnosti nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľku   na   odstránenie   nedostatkov   sťažnosti   (predloženie   splnomocnenia na zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom   podľa   § 20   ods. 2   zákona   o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010