znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 363/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť F. P., P., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., P., ktorou namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky, základných práv podľa čl. 11 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. PN 6 C 193/98 z 22. januára 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 106/2007 zo 17. októbra 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. P. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2008 doručená sťažnosť F. P. a spol., P. (ďalej len „sťažovateľka), zastúpenej advokátom JUDr. M.   K.,   P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 11 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. PN   6   C   193/98   z 22. januára   2007   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 24 Co 106/2007 zo 17. októbra 2007.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla tieto skutočnosti:«Sťažovateľka bola vlastníkom nehnuteľnosti parc. č. 9563/2, zast. plocha o výmere 19 m2 a parc. č. 9562/2, zast. plocha o výmere 7 m2. Obe nehnuteľnosti sa nachádzajú v kat. území P. Tieto parcely boli vytvorené dodatočne v roku 2006. Pôvodne išlo o dve parcely parc.   č.   5997/221   74   m2/nové   číslo   9563   a parcela   5997/109   210m2/nové   číslo   9562. Sťažovateľka   sa   stala   vlastníkom   týchto   nehnuteľností   spolu   s manželom   na   základe Kúpnopredajnej zmluvy 22. júla 1987 od M. P. U parcely 5997/109 210 m2/nové číslo 9562 sa stala s manželom spoluvlastníčkou v celosti a u parcely 5997/221 74 m2/nové číslo 9563 bola   sťažovateľka   podielovým   spoluvlastníkom   spolu   s československým   štátom   -   MsNV Piešťany, neskoršie Mestom Piešťany v 1/2. Toto spoluvlastníctvo bolo zrušené na základe právoplatného   rozhodnutia Okresného súdu   v Piešťanoch č.   4   C 146/97-32   zo dňa 26. augusta 1997. Tento spoluvlastnícky podiel bol následne sťažovateľkou Mestu Piešťany 24. 9. 1997 vyplatený.

Ing. J. M. (ďalej len „žalobca“) podal na Okresný súd Piešťany návrh na určenie vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam, z titulu vydržania. Okresný súd Piešťany rozsudkom č. k. 6 C 193/98 zo dňa 6. okt. 2003 určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti parc. č. 9566 (predtým parcela č. 5997/220), nachádzajúcej sa v kat. území Piešťany o výmere 313 m2 tak, ako je táto zakreslená na geometrickom pláne č. 6 C 193-98 Z. P. - 02-02-2 zo dňa 22. sept. 2002, ktorý bol vyhotovený geodetom Ing. M. M. a ktorý je súčasťou tohto rozsudku. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie a žiadala jeho zmenu resp. jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd Trnava uznesením č. k. 11 Co 351/03-211 zo dňa 9. novembra 2004 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd Trnava rozsudkom č. k. PN - 6 C 193/98-278 zo dňa 22. januára 2007 určil, že žalobca je výlučným vlastníkom pozemku parc. č. 9563/2, zast. plocha o výmere 19 m2 a pozemku parc. č. 9562/2, zast. plocha o výmere 7 m2, nachádzajúcich sa v kat. území P., ktoré boli vytvorené geometrickým plánom č. 25/2006 zo dňa 24. júla 2006, overeným   dňa   1.   augusta   2006   pod   č.   395/06,   ktorý   tvorí   neoddeliteľnú   súčasť   tohto rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie a žiadala zmenu výroku, t. j. aby bol návrh žalobcu zamietnutý.

Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 24 Co/106/2007-318 zo dňa 17. októbra 2007 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil.

Napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov prvostupňového konania zmenil tak, že žalobcovi sa nepriznala náhrada trov konania. V súčasnej dobe bol podaný mimoriadny opravný prostriedok k Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (dovolanie).»

Podľa názoru sťažovateľky „uvedenými rozsudkami (rozsudkom OS Trnava a KS Trnava) boli porušené tieto ľudské práva: 1. Zásahom do nášho vlastníckeho práva a zbavením nás tohto práva boli porušené naše vlastnícke právo v zmysle čl. 20 Ústavy a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, 2. právo na ochranu majetku vyplývajúce z čl. 1 Protokolu č.   1 Európskeho dohovoru o ľudských právach (z roku 1950). 3. Postupom súdov v konaní nám bolo odoprené právo na súdnu ochranu podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a 4. právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   Európskeho   dohovoru   o ľudských   právach (z roku 1950).“.

K namietanému   porušeniu   vlastníckeho   práva   podľa   čl. 20   ústavy,   čl.   11   listiny a čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľka uviedla:

„V predmetnom prípade bolo porušené právo na ochranu majetku, pretože zbavenie sťažovateľky majetku bolo v rozpore so zákonom a nebol žiadny verejný záujem, ktorý by ho ospravedlňoval. Využili sme argumentáciu v zmysle čl. 1 prvého protokolu. Napriek tomu, že znenie tohto ustanovenia sa líši od znenia čl. 20 Ústavy a čl. 11 Listiny, v tomto prípade je možné pre porušenie týchto ustanovení uviesť rovnaké argumenty.

Argumentom navyše v zmysle ustanovení Ústavy a Listiny je, že vyvlastnenie alebo nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   je   možné   iba   na   základe   zákona   a za   náhradu. V tomto   prípade   dôsledkom   rozsudkov   súdov   je   vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie vlastníckeho práva - ale v rozpore so zákonom a bez náhrady.“

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že v okolnostiach prípadu došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces z dvoch hlavných dôvodov: „... pretože súdy odmietli pripustiť predvedenie navrhovaných dôkazov,... pretože súdy neodôvodnili dostatočne svoje rozsudky o zamietnutí návrhov sťažovateľky... pretože bol narušený princíp istoty.“

Podľa   sťažovateľky   sa   jej   nedostalo   rovnakej   príležitosti   ako   jej   protistrane prezentovať navrhované dôkazy, čím bol porušený princíp rovnosti zbraní zaručený čl. 6 dohovoru. Sťažovateľka uviedla, že „V našom prípade o konaní rozhodoval najprv okresný súd v Piešťanoch (6 C 193/98). Jeho rozhodnutie bolo Krajským súdom v Trnave zrušené (11 Co 351/03), s podrobným odôvodnením, ktoré skutočnosti bude Okresný súd musieť znovu riešiť... Napriek podrobnému odôvodneniu v novom rozhodnutí sa však okresný súd so žiadnou z uvedených - ani s ďalšími, tu necitovanými pripomienkami krajského súdu nevysporiadal. Po našom opätovnom odvolaní sa ku Krajskému súdu v Trnave, tento súd prehliadol   skutočnosť,   že   súd   nižšieho   stupňa   (okresný   súd)   ignoroval   pripomienky krajského súdu v zrušujúcom rozhodnutí a nevysporiadal sa s nimi.“.

Takýmto postupom podľa názoru sťažovateľky jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, „keď nielen prvostupňový súd, ale aj Krajský súd v Trnave v priebehu oboch konaní celé dokazovanie viedli jednoznačne tak, ako keby dôkazné bremeno sme mali znášať my, a nie žalobca“.

V rozpore s právom na súdnu ochranu podľa čl. 36 listiny sťažovateľka považovala aj výrok o nepriznaní náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V tejto súvislosti navrhla, aby ústavný súd vyslovil tento výrok: „Rozsudok Okresného súdu v Trnave č. k. PN 6 C 193/98 zo dňa 22. januára 2007 a rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.: 24 Co/106/2007-318 zo dňa 17. októbra 2007 sa zrušujú a vec sa vracia k Okresnému súdu v Piešťanoch.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1.   Sťažovateľka   v prvom   rade   namieta   porušenie   označených   práv   rozsudkom okresného súdu sp. zn. PN 6 C 193/98 z 22. januára 2007.

Uplatňujúc princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky pre nedostatok svojej právomoci v tejto časti, pretože poskytnúť ochranu jej právam, ktorých porušenie namieta, bol oprávnený všeobecný súd v odvolacom konaní.

2.   Sťažovateľka   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   ďalej   namieta   porušenie označených práv aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 24 Co 106/2007 zo 17. októbra 2007. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka okrem iného namieta, že opísaným postupom a rozsudkom krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Táto skutočnosť podľa   názoru   ústavného   súdu   zakladá   možnosť   podať   dovolanie   podľa   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu   subsidiarity   vyplýva,   že právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovateľka   podala   20.   februára   2008   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 24 Co 106/2007 zo 17. októbra 2007 dovolanie. Využila teda v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde dovolanie ako účinný právny prostriedok na ochranu svojich základných práv v systéme všeobecných súdov. Podľa informácie získanej ústavným súdom zo spisu Okresného súdu Piešťany (ktorému bola vec sťažovateľky delimitovaná od 1. januára 2008) vedeného už pod sp. zn. 7 C 19/2008 dovolanie sťažovateľky so spisovou dokumentáciou sa začiatkom októbra 2008 ešte len expedovalo Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) za účelom rozhodnutia o ňom.

Právomoc   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   rozhodnúť   o námietke sťažovateľky založenej na argumentácii, že jej bola odvolacím súdom odňatá „možnosť konať   pred   súdom   tak,   ako   bolo   potrebné   na   obhajobu   našich   práv...“, uplatnenej   aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje, aby o nej   rozhodoval   ústavný   súd,   a preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   pri   jej predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje,   že   ak   by   akceptoval   námietku sťažovateľky,   vznikol   by   ústavne   neakceptovateľný   stav,   keď   by   o rovnakej   veci rozhodovali   paralelne   dva   orgány   súdneho   typu   (IV.   ÚS   146/08).   Ide   o stav,   ktorý   je v právnom štáte neakceptovateľný.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2008