znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 362/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou Fridrich   Paľko, s. r. o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta   doc. JUDr. Branislava   Fridricha,   PhD., vedené   pod   spisovými   značkami: Rvp 23372/2013,   Rvp 23373/2013,   Rvp 23374/2013,   Rvp 23375/2013,   Rvp 23376/2013, Rvp 23377/2013 a Rvp 23378/2013, ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   16 Co 744/2013   a rozsudkom   z 24.   októbra   2013, sp. zn. 16   Co   747/2013   a rozsudkom   z 24.   októbra   2013,   sp.   zn.   13   Co 904/2013 a rozsudkom z 19. novembra 2013, sp. zn. 16 Co 741/2013 a rozsudkom z 24. októbra 2013, sp.   zn.   16   Co   738/2013   a rozsudkom   z 24.   októbra   2013,   sp.   zn.   13 Co 828/2013 a rozsudkom z 19. novembra 2013 a sp. zn. 13 Co 901/2013 a rozsudkom z 19. novembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami:   Rvp 23372/2013,   Rvp 23373/2013,   Rvp 23374/2013,   Rvp 23375/2013, Rvp 23376/2013, Rvp 23377/2013 a Rvp 23378/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 23372/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. decembra 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod spisovými značkami: 16 Co 744/2013 a rozsudkom z 24. októbra 2013, 16 Co 747/2013 a rozsudkom z 24. októbra 2013, 13 Co 904/2013 a rozsudkom z 19. novembra 2013, 16 Co 741/2013 a rozsudkom   z 24.   októbra   2013,   16   Co   738/2013   a rozsudkom   z 24.   októbra   2013, 13 Co 828/2013   a rozsudkom   z 19.   novembra   2013   a   13 Co 901/2013   a   rozsudkom z 19. novembra 2013 (ďalej spolu len „napadnuté rozsudky krajského súdu“).

Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupovala   v procesnom postavení žalobkyne v konaniach vedených Okresným súdom Revúca (ďalej len „okresný súd“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o jej žalobách, ktorými sa domáhala náhrady majetkovej   škody   a   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím, resp. nesprávnym   úradným   postupom   okresného   súdu,   ktorý   je   súčasne   súdom,   ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mal spôsobiť.

Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahu zamietol a zároveň zamietol i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti rozsudkom súdu   prvého   stupňa   podala   sťažovateľka   odvolania.   Krajský   súd   svojimi   napadnutými rozsudkami potvrdil rozhodnutia okresného súdu.

Podľa názoru sťažovateľky odvolací súd „spôsobil“ porušenie jej základných práv, „osobitne“:

-   základného   práva   zaručeného   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (práva na súdnu ochranu);

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:„1. Rozhodoval   vylúčený   sudca.   Všetky   úkony,   ktoré   boli   zo   strany   konajúceho prvostupňového   súdu   vykonané   predstavujú   úkony   vykonané   vylúčeným   sudcom.   Ako sťažovateľ   podrobne uviedol   vo svojej žalobe,   existujú objektívne dôvody,   pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu. Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15 OSP.   Zásadnosť   výhrad   sťažovateľa   k nestrannosti   súdu   však   jednoznačne   preukazuje vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...

2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...

3. Súdy   oboch   stupňov   založili   svoje   rozhodnutia   na   skutočnostiach   a právnych argumentoch,   ku   ktorým   sa   sťažovateľ   nemohol   vyjadriť   s cieľom   ovplyvniť   súdne rozhodnutie vo svoj prospech...

4.... konanie   pred   odvolacím   súdom   ako   aj   rozhodnutie   odvolacieho   súdu v predmetnej   veci   porušuje   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces,   keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...“

5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho konania.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   krajského   súdu v napadnutých konaniach a napadnutými rozsudkami, napadnuté rozsudky krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter rozhodnutí krajského súdu,   proti ktorým   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol   ústavný súd, aplikujúc   § 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   § 112   ods. 1   OSP,   tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Sťažovateľka   sťažnosťami   namieta   aj   porušenie   svojho   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,   ktorými   tento   súd   v   odvolacom   konaní   potvrdil   rozsudky   súdu   prvého   stupňa o zamietnutí žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušenie   konania   a náhrade   trov   konania,   ako   aj   postupom,   ktorý   predchádzal   ich vydaniu.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k   úlohám   právneho   štátu   patrí   aj   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií na uplatňovanie   a   ochranu   základných   práv   a   slobôd   ich   nositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby a právnické   osoby.   Ak je   na   uplatnenie   alebo   ochranu   základného   práva   alebo   slobody potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom   verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez   akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí   zabezpečovať   reálny   výkon   a ochranu   základného   práva   alebo   slobody,   a   preto ich imanentnou   súčasťou   sú   procesné   záruky   základných   práv   a   slobôd.   Existenciou takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na dosiahnutie   účelu   takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu   orgánu   verejnej   moci   (II. ÚS 9/00,   II. ÚS 143/02).   Len   objektívnym   postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto   rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne vychádza   z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   strany bola daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9. 12. 1994,   séria   A,   č. 303-B;   Georgiadis   c.   Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy   (čl. 46   až čl. 50   ústavy).   V   súvislosti   so   základným   právom   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy   treba   mať   zároveň   na   zreteli   aj   čl. 46   ods. 4   ústavy,   podľa   ktorého   podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:

1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia,

2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými,

3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania,

4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené,

5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku o zamietnutí prerušenia súdneho konania.

V   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutých   rozsudkov   krajský   súd   zhodne konštatoval,   že   sťažovateľka   nemá   právo   na   náhradu   majetkovej   a nemajetkovej   ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   z dôvodu nesprávneho úradného postupu. V rozsudkoch sp. zn. 16 Co 744/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 16 Co 747/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 16 Co 741/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 16 Co 738/2013 z 24. októbra 2013 a sp. zn. 13 Co 901/2013 z 19. novembra 2013 krajský   súd   uviedol,   že   v čase   podania   návrhu   na   zmenu   exekútora   nebola   zákonom ustanovená   žiadna   lehota   na   rozhodnutie   o   tomto   návrhu.   V napadnutých   rozsudkoch sp. zn. 13 Co 904/2013 z 19. novembra 2013 a sp. zn. 13 Co 828/2013 z 19. novembra 2013 krajský   súd   konštatoval,   že „dĺžka   exekučného   konania   od   doručenia   žiadosti   súdneho exekútora o udelenie poverenia do vydania poverenia absolútne nie je takej povahy, aby bolo   možné   v danej   veci   vysloviť   porušenie   práva   navrhovateľa   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov“.

V rozsudku   sp.   zn.   16   Co   744/2013   z 24.   októbra   2013,   ktorého   odôvodnenie sa v podstate   zhoduje s odôvodneniami napadnutých   rozsudkov   sp.   zn. 16   Co   747/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 16 Co 741/2013 z 24. októbra 2013 a sp. zn. 16 Co 738/2013 z 24. októbra 2013, krajský súd uviedol:

„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, okresný   súd   vo   veci   rozhodol   na   základe   dostatočne   zisteného   skutkového   stavu   veci, z ktorého   vyvodil   aj   správne   právne   závery   na   základe   aplikácie   správnych   právnych ustanovení.   Prvostupňový   súd   v   napadnutom   rozsudku   podal   výklad   opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti. Odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom súdu   odňatá   možnosť konať pred   súdom,   že by rozhodoval vo veci vylúčený sudca,   že   súd   prvého   stupňa   vec   nesprávne   právne   posúdil   tým,   že   nepoužil   správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, že by súd nevykonal navrhnuté   dôkazy   potrebné   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností,   ani   že   súd   dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov, a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak,   okresný   súd   ich   náležitým   spôsobom   v   celom   súhrne   posúdil   a   aj   náležite vyhodnotil (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010). Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je prvostupňový súd kohorentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku   navrhovateľa.   Rozhodnutie   súdu   je   presvedčivé,   premisy   zvolené   v   rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé.

Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   navrhovateľ   v   súdenej   veci   nemá   právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   z   dôvodu nesprávneho úradného postupu (§ 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003). Súd nemohol porušiť právo navrhovateľa   na   rozhodnutie   o   zmene   exekútora   v   zákonom   určenej   lehote   vzhľadom k tomu,   že v čase   podania návrhu   na zmenu súdneho   exekútora   zákon žiadnu   zákonnú lehotu na rozhodnutie o zmene exekútora neustanovoval. V tomto smere odvolací súd ďalej len poukazuje na závery prvostupňového súdu v napadnutom rozsudku.“

K jednotlivým   námietkam   sťažovateľky   týkajúcim   sa   napadnutého   postupu okresného súdu krajský súd uviedol:

„Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva, že nie je pravdivým tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p. preto, že sa navrhovateľ bez   ospravedlnenia   na   pojednávania   nedostavil.   O   veci   rozhodol   zákonný   sudca, o nezaujatosti   a   nestrannosti   ktorého   odvolací   súd   nemá   žiadne   pochybnosti. Nie je pravdivým ani tvrdenie navrhovateľa, že súd v rovnakom rozhodnutí, keď rozhodol o veci meritórne,   rozhodol   aj o   zamietnutí   návrhu   navrhovateľa   na prerušenie   konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. Ani tvrdenie navrhovateľa, že súd ignoroval žiadosť navrhovateľa   o   odročenie   nariadeného   pojednávania   z   dôležitého   dôvodu,   keďže   súd v súdenej vecí vôbec nepojednával a nie je pravdivým ani tvrdenie navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal. Z tvrdení navrhovateľa vyplýva, že navrhovateľ   sa   dostatočne   neoboznámil   s   rozsudkom   prvostupňového   súdu, keď v odvolaní tvrdí skutočnosti, ktoré ani zo súdneho spisu, ani zo samotného rozsudku okresného súdu nevyplývajú. Súd netvrdil ani v konaní, ale ani v rozsudku, že náklady na správu   pohľadávky   počas   nečinnosti   sódu   zapríčinil   dlžník   a nie   je   pravdivým   ani tvrdenie navrhovateľa, že súd nepoučil navrhovateľa podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. Odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril na výzvu súdu podaním zo dňa 27. 02.   2013,   ktorá   bola   doručená   na   vedomie   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa   dňa 22. apríla 2013 (viď doručenku na č. l. 33 p. v. spisu), a teda, navrhovateľovi nebola súdom odňatá   možnosť   vyjadriť   k   tvrdeniam   odporcu   v   konaní,   ktorú   možnosť   navrhovateľ nevyužil. Túto možnosť nevyužil ani po poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. o tom, že všetky   dôkazy   a   skutočností   musí   predložil   alebo   označiť   najneskôr   do   vyhlásenia uznesenia,   ktorým   sa   konči   dokazovanie   a   vo   veciach,   v   ktorých   sa   nenariaďuje pojednávanie   (§§   115a),   najneskôr   do   vyhlásenia   rozhodnutia   vo   veci   samej,   pretože na dôkazy   a   skutočnosti   predložené   a   označené   neskôr   súd   neprihliada.   Skutočností a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Poučenie okresného súdu podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 13. júna 2013 (viď doručenku na č. l. 37 spisu).

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   v   súdenej   veci   boli   splnené   podmienky na rozhodnutie o veci bez pojednávania podľa ust. § 115a ods. 1, ako aj ods. 2 O. s. p., nakoľko v súdenej veci išlo o drobný spor (§ 200ea ods. 1 O. s. p.), pričom okresný súd urobil   oznámenie   o   mieste   a   čase   verejného   vyhlásenia   rozsudku   zákonným   spôsobom najmenej 5 dní pred verejným vyhlásením rozsudku.

Z dôvodov napadnutého rozsudku nevyplýva, že súd zistil že o návrhu (na zmenu exekútora) nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase tak, ako to tvrdil navrhovateľ, práve naopak, súd zistil, že v čase podania návrhu na zmenu exekútora žiadna zákonná lehota pre rozhodnutie o návrhu neexistovala.“

V napadnutých rozsudkoch sp. zn. 13 Co 904/2013 z 19. novembra 2013 a sp. zn. 13 Co   828/2013   z 19.   novembra   2013   krajský   súd s poukazom   na   §   219   ods.   2   OSP konštatoval   správnosť   dôvodov   napadnutých   rozhodnutí   okresného   súdu,   s ktorými sa stotožnil.   K odvolacím   námietkam   sťažovateľky   uviedol: „Z   odvolania   navrhovateľa vyplýva, že tento cielene nenapáda skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, namieta však procesné pochybeniam, ktoré majú spočívať v prvom rade v tom, že súd vec prejednal v neprítomnosti   žalovaného   a jeho   právneho   zástupcu,   že   súd   neuskutočnil   ústne pojednávanie a ďalej vytýka skutočnosti, ktoré sa predmetného rozsudku okresného súdu vôbec   netýkajú.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   ide   o formulárovo   podané   odvolanie   bez ozajstnej   snahy   splniť   si   svoju   povinnosť   účastníka   v kontradiktórnosť   spore   prispieť k urýchlenému a zákonnému a spravodlivému rozhodnutiu vo veci.“

Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu sú „rozhodnutím absolútne prekvapivým“, považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in   abstracto judikatúru všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č. 757/2004   Z. z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1   písm.   b),   § 21,   § 22   a   § 23   ods. 1   písm.   b)]   zveruje   práve   Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky   (resp. jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva aj právomoc   zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť   výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa   ich   výklad   vyznačuje   svojvôľou   a zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval   v   danom   prípade   argumentáciu   sťažovateľky   za   spôsobilú   na   to,   aby len na jej základe   bolo   možné   tieto   rozhodnutia   hodnotiť   ako   ústavne   neakceptovateľné a neudržateľné.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých rozsudkoch   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   so   všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné rozsudky okresného súdu potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutia odôvodnil v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie   konanie   reálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   preto pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosti   sťažovateľky   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014