znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 362/2011-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. M., H., zastúpeného advokátom JUDr. B. M., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 235/2010 z 1. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. M. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. februára 2011 doručené podanie V. M., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. B. M., H., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 235/2010 z 1. decembra 2010.

Sťažovateľ ako maloletý porušením pravidiel cestnej premávky spôsobil dopravnú nehodu,   pričom   na   motorovom   vozidle   spôsobil   škodu.   V namietanom   konaní   pred všeobecnými súdmi je žalovaným. Žalobca vyzval sťažovateľa na zaplatenie dlžnej sumy, pretože k jej úhrade nedošlo, a domáhal sa zaplatenia pohľadávky prostredníctvom žaloby podanej Okresnému súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“). Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 645/1994-247 z 12. marca 2009 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi príslušnú sumu s príslušenstvom, ako aj trovy konania (v prevyšujúcej časti žalobu zamietol). Krajský súd   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   na   základe   odvolania   podaného   sťažovateľom rozsudkom č. k. 14 Co/20/2010-421, 14 Co/21/2010-421 zo 7. júla 2010 potvrdil rozsudok okresného   súdu   v napadnutej   časti,   ktorou   bola žalovanému uložená   povinnosť   zaplatiť žalobcovi časť zo sumy priznanej okresným súdom s 3 % úrokom z omeškania, a zmenil rozsudok   vo výrokoch   o náhrade trov   konania. Proti   tomuto rozsudku   podal sťažovateľ dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   235/2010   z 1.   decembra   2010 odmietol.

Sťažovateľova sťažnosť smeruje proti tomuto uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:«Touto   sťažnosťou   ja,   V.   M.,   bytom   H.   v   zastúpení   advokátom   JUDr.   B.   M., namietam   porušenie   môjho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov a v jeho - mojej prítomnosti a aby som sa mohol vyjadriť - ku všetkým vykonaným dôkazom, upraveného v článku 48, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 46, ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky, a práva na prejednanie mojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva chráneného   podľa   článku   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom - opatrením:

- Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave - ďalej len (Najvyšší súd SR) v konaní vedenom, pod sp. zn. č.: 5 Cdo 235/2010, keď Najvyšší súd SR, ako dovolací orgán

-   dovolací   súd   svojím   opatrením   -   vo   forme   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky,   č.   k.   5   Cdo   235/2010   zo   dňa   01.   decembra   2010,   ktoré   bolo   doručené sťažovateľovi   dňa   21.   12.   2010   dovolanie   sťažovateľa,   ako   žalobcu   proti   rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 14 Co 20/2010, 14 Co 21/2010 zo dňa 07. júla 2010 odmietol, a to v hrubom rozpore so zákonom - viď nižšie, ktorý teda namiesto uspokojenia mojich   uplatnených   nárokov   na   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   - rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 14 Co 20/2010, 14 Co 21/2010 zo dňa 07. júla 2010, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu I. stupňa - t. j. rozsudok Okresného súdu v Humennom č.   k.: 11   C 645/1994 zo dňa   12.   03.   2009 v   znení opravného   uznesenia Okresného súdu v Humennom č. k.: 11 C 645/1994-361 zo dňa 18. februára 2010, ako aj nárok   na   zrušenie   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   -   t.   j.   rozsudku   Okresného   súdu v Humennom   č.   k.:   11   C   645/1994   zo   dňa   12.   03.   2009   v   znení   opravného   uznesenia Okresného súdu v Humennom č. k.: 11 C 645/1994-361 zo dňa 18. februára 2010, všetko na základe predmetného dovolania, nakoľko napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj prvostupňového   súdu   týmto   dovolaním   ma   vady,   pre   ktoré   je   dôvod   aby   sa   zrušilo rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu I. stupňa a aby vec bola vrátená súdu I. stupňa na ďalšie konanie - hrubo a nezákonne zasiahol do základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127/ Ústavy Slovenskej republiky sťažovateľa, ako to vyplýva z nižšie uvedeného. Nakoľko   je   dostatočne   preukázané   predloženými   listinnými   dôkazmi,   že   odporca Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   dovolací   súd   v   dovolacom   konaní   vedenom na Najvyššom súde SR č. k.: 15 Cdo 235/2010, a v konaní na odvolacom súde vedenom na Krajskom sude v Prešove č. k.: 14 Co 20/2010, 14 Co 21/2010, ako aj v konaní na súde I. stupňa, vedenom na Okresnom sude v Humennom č. k.: 11 C 645/1994 došlo k vadám uvedeným v ust. § 237, písm. f/ O. s. p. a na odvolacom súde aj k vadám podľa ust. § 214 písm.   a/   a   písm.   c/   O.   s.   p.,   nakoľko   predseda   senátu   odvolacieho   súdu   v   tejto   veci nenariadil   odvolacie   pojednávanie   v   rozpore   so   zákonom   a   týmto   postupom   súdu   sa sťažovateľovi, ako žalovanému odňala možnosť konať pred súdom....

Dovolací súd sa iba zameral, na skutočnosť či bola povinnosť nariadiť odvolacie pojednávanie a dospel k záveru, že nie. Čo však odporuje skutočnému stavu veci. Tento svoj záver však dovolací súd ničím nezdôvodnil, takže konal arbitrárne a svojvoľne.

Tieto zdôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov sú jednak nepresvedčivé a jednak aj nepravdivé.

Nakoniec tiež poukazujeme na ust. § 344 Tr. zák. – kde sa uvádza „kto v konaní pred súdom marí alebo bráni prítomnosti alebo výpovedi účastníka súdneho konania, svedka (čo je daný prípad) dopúšťa sa trestného činu marenia spravodlivosti.

Týmito   vyššie   uvedenými   a   navrhnutými   dôkazmi   zo   strany   sťažovateľa,   ako navrhovateľa   majú   byť   preukázané   také   skutočnosti,   ktoré   sú   z   hľadiská   posudzovania nároku uplatňovaného v konaní právne významné, lebo vykonaním navrhnutých dôkazov zo strany navrhovateľa v jeho písomnom podaní zo dňa 06. 03. 2009, a na pojednávaní konanom   dňa   08.   03.   2009,   resp.   121.   03.   2009   budú   a   by   boli   preukázané   rozhodné skutočnosti vo vzťahu k tomu, že žalovaný žalobcovi za škodu, ktorá je predmetom sporu nezodpovedá, ale naopak.

Je len samozrejme, že sťažovateľ, ako žalobca v dovolaní namietal jednak vyššie uvedenú skutočnosť podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p., ale súčasne v dovolaní sťažovateľ tiež namietal ďalej tú skutočnosť, že odvolací súd porušil zákon aj tým, že v zmysle ust. § 214 ods. 1, písm. a/, písm. c/ O. s. p. nebolo nariadené odvolacie pojednávanie.

A to tým, že predseda senátu odvolacieho súdu bol podľa ust. § 214, ods. 1, písm. a/ O.s.p. nariadiť odvolacie pojednávanie vždy, ak

- je potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie - čo je daný prípad, a to z vyššie uvedeného dôvodu pokiaľ ide o výsluch svedka - znalca Ing. F. B.

- to vyžaduje dôležitý verejný záujem

-   nakoľko   písomný   znalecky   posudok   vypracovaný   v   rámci   trestného   konania znalcom Ing. F. B. v roku 1993 sa v trestnom spise Pv 1240/93 nenachádza preto je tu dôvodné podozrenie z naplnenia skutkovej podstaty trestného činu marenia spravodlivosti, resp. zneužitia právomoci verejného činiteľa zo strany vyšetrovateľa tejto veci.

-   pričom   dôležitý   verejný   záujem   predstavuje   záujem   spoločnosti   na   vyšetrení a objasnení každého trestného činu

Sťažovateľ, ako žalobca podal svojím podaním riadne svoje odvolanie proti rozsudku súdu I. stupňa z tam uvedených dôvodov. Ďalej riadne a včas podal aj dovolanie z tam uvedených dôvodov....

Časový sled vyplýva z obsahu súdneho spisu a z priložených príloh. Ďalšie konanie v tejto   veci   vedenej   na   súde   I.   stupňa,   t.   j.   na   Okresnom   sude   v   Humennom   č.   k: 11 C 645/1994 a na odvolacom súde, t. j. na Krajskom sude v Prešove posledne pod č. k: 14 Co 20/2010, 14 Co 21/2010 a na dovolacom súde, t. j. na Najvyššom sude Slovenskej republiky pod č. k: 5 Cdo 235/2010 prebiehalo tak ako to vyplýva z predložených dôkazov podľa príloh....

Dovolanie   možno   považovať   v   súlade   s   §   243b   ods.   1   OSP   za   účinný   právny prostriedok nápravy namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   Dohovoru   (podobne   ústavný   súd   už   rozhodol   vo   veciach   sp.   zn. I. ÚS 31/00, II. ÚS 13/00, II. ÚS 41/03)....

Sťažovateľ namieta, že Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.: 5 Cdo 235/2010 z 01. decembra 2010, ktoré bolo doručené sťažovateľovi dňa 21. 12. 2010 a ktorým bolo dovolanie sťažovateľa, ako žalovaného odmietnuté, bolo porušené

-   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   právo   sťažovateľa na prejednanie veci na nezávislom a nestrannom súde, vyplývajúce z čl. 6, ods. 1 Dohovoru, z čl. 36, ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...

V   dôsledku   uvedených   skutočnosti   má   Ústavný   sud   SR   právomoc   rozhodnúť o porušení:

-   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   právo   sťažovateľa na prejednanie veci na nezávislom a nestrannom súde, vyplývajúce z čl. 6, ods. 1 Dohovoru, z čl. 36, ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

- práva sťažovateľa, aby sa jej vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, vyplývajúce z čl. 6, ods. 1 Dohovoru, a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.»

K   namietanému   porušeniu   označených   ustanovení   ústavy   a   dohovoru   sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Bratislave zo dňa 01. decembra 2010,   č.   k:   5   Cdo   235/2010,   ktoré   bolo   v   písomnom   vyhotovení   doručené   právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 21. 12. 2010 bolo porušené právo sťažovateľa tak ako je to uvedené vyššie, a to:

Porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ust. § 237, písm. f/ O. s. p. v spojitosti s ust. § 214 ods. 1, písm. a, písm. c/ O. s. p....

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   s   odkazom   na   judikatúru   Ústavného   súdu Slovenskej republiky v tejto súvislosti uviedol (uznesenie NS SR sp. zn.   2 Cdo/41/2009 zo dňa 29. októbra 2009):

... Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach uviedol, že pokiaľ nebolo nariadené pojednávanie, hoci naň boli splnené zákonom stanovené podmienky, bola takýmto postupom súdu odňatá účastníkovi možnosť konať pred súdom (uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 113/2009 zo dňa 29. septembra 2009, uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 218/2009 zo dňa 27. augusta 2009, uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 142/2009 zo dňa 28. júla 200).... Nenariadenie   pojednávania,   hoci   naň   boli   splnené   zákonné   podmienky,   zakladá na zákonnej úrovni dôvod odvolania podľa ust. § 237, písm. f/ O. s. p., kým na ústavnej úrovni spadá pod porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, lebo nariadenie pojednávania v zmysle ust. § 214/ O. s. p. sa neviaže na návrh účastníka.

Preto,   ak   napriek   vyššie   uvedeným   skutočnostiam   Najvyšší   súd   SR   v   tejto   veci nenariadil pojednávanie na prejednanie odvolania konal v rozpore s ust. § 214 ods. 1, písm. a/, písm. c/ O. s. p. v tomto prípade v rozpore s ust. § 214 ods. 1, písm. a/, c/ O. s. p., čím porušil základné právo účastníka na verejné prerokovanie veci vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky....

Najvyšší súd SR nenariadil pojednávanie na prejednanie odvolania. Odvolací súd tak konal v rozpore s ust. § 214 ods. 1, písm. a/ O.s.p., nakoľko bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nakoľko to vyžaduje dôležitý verejný záujem keďže v danom prípade ide   o   dôvodné   podozrenie   z   naplnenia   skutkovej   podstaty   trestného   činu   marenia spravodlivosti, resp. zneužitia právomoci verejného činiteľa u vyšetrovateľa, pričom trestné právo je právom verejným.

Sťažovateľ upriamuje pozornosť na to, že mu bola odoprená rovnosť pred zákonom a rovnaký prospech zo zákona. Toto odoprenie alebo rozlíšenie predstavuje diskrimináciu. Diskriminácia   je   v   demokratickej   spoločnosti   neprijateľná,   pretože   symbolizuje najhorší výsledok odoprenia rovnosti pred zákonom.“

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol o nej nálezom takto:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k: 5 Cdo 235/2010 zo dňa 01. decembra 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.: 5 Cdo 235/2010 zo dňa 01. decembra   2010   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti   tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné zadosťučinenie   sťažovateľovi   vo   výške   27.000,-   Eur   (slovom   Dvadsať   sedemtisíc   eur) na účet právneho zástupcu sťažovateľa

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 235/2010 z 1. decembra 2010.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov   v   čase   činnosti   alebo   v   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci, posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (IV.   ÚS   362/09,   m.   m. IV. ÚS 62/08).

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti   (s.   21   –   22   sťažnosti,   pozn.), a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (čl.   2   ods.   2 ústavy). Konanie pred ústavným súdom je navyše ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Týmito pravidlami sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť iba   z   hľadiska   možného   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   zaručených   ústavou a dohovorom   zo   strany   najvyššieho   súdu,   t.   j.   v   rozsahu   korešpondujúcom   s   návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom; s. 21 – 22 sťažnosti, pozn.).

V súvislosti s uvedeným ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších   predpisov   je advokát   povinný   dôsledne   využívať všetky   právne   prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   sú   na   to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Podľa   ustáleného   právneho   názoru   ústavného   súdu   účelom   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa   nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné   úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   pripomína,   že   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   skutočnosti   predovšetkým   konštatuje,   že argumentácia uvedená v sťažnosti a skutkové vymedzenia zásahov do označených práv sa v prevažnej miere netýkajú konania a rozhodnutia, vo vzťahu ku ktorému žiada sťažovateľ od ústavného súdu vyslovenie porušenia svojich práv podľa ústavy a dohovoru (teda sa netýkajú namietaného uznesenia najvyššieho súdu), ale smerujú, okrem jednej výnimky (nenariadenie   pojednávania   dovolacím   súdom,   ktoré   malo   smerovať   k   prerokovaniu dovolania), voči namietaným pochybeniam, ku ktorým malo dôjsť v konaní pred krajským súdom,   resp.   okresným   súdom,   ktoré   boli   nad   rámec   petitu   –   návrhu   na   rozhodnutie požadované sťažovateľom, a preto sa nimi ústavný súd osobitne nezaoberal.

Predmetom   preskúmavania   a posudzovania   ústavného   súdu   z hľadiska   tvrdeného porušenia práv sťažovateľa bolo len označené uznesenie najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v rámci konania o dovolaní vecne nepreskúmaval rozsudok krajského súdu sp. zn. 14 Co 20/2010, 14 Co 21/2010 zo 7. júla 2010 a neposudzoval úplnosť zistenia skutkového stavu veci či nesprávnosť skutkových zistení, keďže, ako uviedol «v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie... nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred   súdom   prvého   stupňa   a   jeho   skutkové   závery   je   oprávnený   dopĺňať,   prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.).   Dovolací   súd   nie   je   všeobecnou   treťou   inštanciou,   v   ktorej   by   mohol   preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti   v   konaní   o   dovolaní   tieto   dôkazy   sám   vykonávať,   ako   je   zrejmé   z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fíne O. s. p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).».

Keďže najvyšší súd v prvom rade preskúmaval, či sú splnené podmienky prípustnosti dovolania,   a v tejto   súvislosti   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   podľa   §   243b   ods.   5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   tento   opravný   prostriedok   nie   je prípustný, neobstojí námietka sťažovateľa, že najvyšší súd sa nevyrovnal s jeho námietkami a   nedal   odpoveď   na   dovolaním   nastolené   otázky.   Nevyhnutnou   podmienkou   možného posudzovania   týchto   otázok   v   nadväznosti   na   predmet   sporu   by   totižto   musela   byť prípustnosť dovolania, čo v danej veci splnené nebolo.

Najvyšší   súd   sa   však   v   namietanom   uznesení   podrobne   zaoberal   prípustnosťou dovolania vo všeobecnosti a osobitne jeho prípustnosťou z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP, pričom okrem iného uviedol:

„V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

V   danej   veci   rozsudok   odvolacieho   súdu   nevykazuje   znaky   rozsudku   uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého   odvolací   súd   nevyslovil,   že   je   dovolanie   proti   nemu   prípustné   a   nejde   ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.,   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.   s.   p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie)   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o   nedostatok   právomoci   súdu,   spôsobilosti   účastníka,   prekážku   veci   právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky   prípustnosti   dovolania   uvedenej   v   tomto   zákonnom   ustanovení   dovolací   súd nezistil.

So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej   republiky   osobitne   zameral   na   otázku   opodstatnenosti   tvrdenia,   že v prejednávanej   veci   mu   súdom   bola   odňatá   možnosť   pred   ním   konať   (§   237   písm.   f/ O. s. p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   potrebné   vo   všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv   a   právom   chránených   záujmov,   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v   konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy   pri   prejednávaní   a   rozhodovaní   veci   postupovali   v   súlade   s   právnymi   predpismi a žalovanému   neznemožnili   uplatniť   procesné   práva   priznané   mu   právnym   poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.“

Najvyšší súd sa vo svojom dovolacom rozhodnutí podrobne vyrovnal s námietkami sťažovateľa, ktoré smerovali proti prvostupňovému súdu, resp. odvolaciemu súdu, prípadne proti obom všeobecným súdom, ktoré vo veci konali, a v tejto súvislosti konštatoval:«Pokiaľ   dovolateľ   poukazuje   na   neodôvodnené   prieťahy   v   konaní   pred prvostupňovým súdom, dovolací súd uvádza, že v zmysle § 6 O. s. p. súd postupuje v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Tomu korešpondujúce procesné právo účastníka môže byť v určitom prípade negatívne dotknuté nečinnosťou súdu, ktorej dôsledkom sú prieťahy v konaní. Právnym prostriedkom ochrany v prípade ich vzniku je právo účastníka obracať sa so sťažnosťou na orgány súdnej správy a právo podať sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky. Prieťahy v súdnom konaní nie sú ale judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považované za dôvod, ktorý by bez ďalšieho zakladal procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď napríklad   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktoré   bolo   uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2005 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 194/2008).

Najvyšší súd Slovenskej republiky nemal ani v prejednávanej veci dôvod odkloniť sa od doterajšej judikatúry.

K námietke   žalovaného,   že súdy nevykonali ním   navrhnuté dôkazy,   dovolací súd uvádza, že táto námietka žalovaného nie je dôvodná, pretože súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníka konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000).

V zmysle § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (pre   úplnosť   treba   dodať,   že   nesprávne   vyhodnotenie   dôkazov   nie   je   samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesné prípustné - viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).

K námietke dovolateľa, že súd prvého stupňa nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu v zmysle § 226 O. s. p., keď nepribral do konania znalca, resp. opätovne nevypočul znalca Ing. L. a nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu, dovolací súd považuje za potrebné uviesť, aj keď odvolací súd vo svojich zrušujúcich uzneseniach dal súdu prvého stupňa pokyn na doplnenie dokazovania, prípadným nerešpektovaním tohto pokynu by sa prvostupňový súd neodchýlil od záväzného právneho názoru odvolacieho súdu v zmysle § 226 O.s.p., nakoľko za záväzný právny názor odvolacieho súdu nemožno považovať jeho pokyny na ďalší postup súdu prvého stupňa po procesnej   stránke,   napríklad   na   doplnenie   dokazovania   za   účelom   zistenia   skutkového stavu.

Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že súd prvého stupňa nerozhodol o jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, dovolací súd uvádza, že tento postup prvostupňového súdu nemal za následok odňatie možnosti žalovaného konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., nakoľko o predmetnej žiadosti žalovaného rozhodol po predložení veci odvolací súd postupom podľa § 211 ods. 1, veta štvrtá O. s. p., v zmysle ktorého odvolací súd rozhodne aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 O. s. p. vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Žiadosti žalovaného o oslobodenie od súdnych poplatkov odvolací súd vyhovel.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka žalovaného týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To,   že   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   patrí   medzi   základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;   Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   decembra   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgíadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   veci   dospel   k   záveru,   že v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   odvolací   súd   zrozumiteľným   spôsobom   uviedol dôvody   svojho   rozhodnutia.   Jeho   rozhodnutie   nemožno   považovať   za   svojvoľné,   zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných   predpisov   neodchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení   a   nepoprel   ich   účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Pokiaľ ide o námietku žalovaného spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním,   ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu   len   výslovne   uvedených   procesných   (§   241   ods.   2   písm.   a/   a   b/   O.   s.   p.) a hmotnoprávnych   (§   241   ods.   2   písm.   c/   O.   s.   p.)   vád.   Preto   sa   dovolaním   nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého   stupňa   a   jeho   skutkové   závery   je   oprávnený   dopĺňať,   prípadne   korigovať   len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Dovolací súd   nie   je   všeobecnou   treťou   inštanciou,   v   ktorej   by   mohol   preskúmať   akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fíne O. s. p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).»

K   ďalším   námietkam   sťažovateľa   súvisiacim   aj   so   zmenou   právnych   predpisov, najvyšší súd uviedol:

„K námietke dovolateľa, že rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že tento dovolací dôvod, ktorý bol obsiahnutý v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p, účinného do 31. augusta 2003, nie je od účinnosti zákona č. 353/2003 Z. z., ktorým bol zmenený a doplnený Občiansky súdny poriadok, súčasťou našich procesných podpisov.“

Svoju argumentáciu najvyšší súd uzavrel takto:„Skutočnosť,   že   by   rozhodnutie   prípadne   aj   spočívalo   na   nesprávnom   právnom posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich   z   uvedeného   aspektu   neposudzoval),   dovolateľom   vytýkaná   skutočnosť   by   mala za následok   vecnú   nesprávnosť   napadnutého   rozsudku,   nezakladala   by   ale   prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom   na   uvedené   možno   preto   zhrnúť,   že   v   danom   prípade   prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok   neprípustný, odmietol.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania,   nezaoberal   sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Z citovanej časti odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu ďalej zjavne vyplýva aj to, že tento sa s argumentmi sťažovateľa týkajúcimi sa jeho tvrdenia, že mu bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom [dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, pozn.], podrobne a pritom ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal, uvádzajúc   konkrétne   dôvody,   prečo   nebolo   potrebné   v   danom   prípade   nariadiť pojednávanie. Ústavný súd sa stotožňuje so závermi najvyššieho súdu, a preto považuje za postačujúce v podrobnostiach na ne len poukázať.

Napokon je potrebné zdôrazniť, že najvyšší súd preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu aj z toho hľadiska, či nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne uvedených v § 237 písm. a), b), c), d), e) a g) OSP; pritom ani k takému záveru nedospel.

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na meritórne rozhodnutie o dovolaní, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   (čl.   124   a   čl.   142   ods.   1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu   pri   ochrane   práva   každého   účastníka   konania   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01) alebo ak všeobecné súdy neposkytnú ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade   s   ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť vo veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje § 236 a nasl. OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP. Dovolacie námietky sťažovateľa tak, ako boli formulované v jeho dovolaní spísanom advokátom, bolo potrebné vyhodnotiť ako námietky týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré však samy osebe prípustnosť dovolania nezakladajú. Nesprávne právne posúdenie veci je len jedným z dôvodov, ktorým možno inak prípustné dovolanie v zmysle § 241 ods. 2 OSP odôvodniť.

Najvyšší   súd   rozhodol   vo   veci   sťažovateľa   spôsobom,   s   ktorým   sťažovateľ   síce nesúhlasí, ale namietané uznesenie bolo primeraným spôsobom odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd v danom prípade nie je oprávnený ani povinný nahrádzať svojimi vlastnými. Ústavný súd totižto nezistil žiadnu skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   najvyššieho   súdu   nemajúci   oporu v zákone.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Taký postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 235/2010 z 1. decembra 2010   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov a nejde o arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Z   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho súdu   a možnosťou   porušenia základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie sťažnosti na jej ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011