znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 362/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., S., ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl. 41   ods. 1   a 4   a čl. 50   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 19 P/371/2008 a jeho uznesením zo 16. marca 2010 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 10 CoP/4/2010 a jeho uznesením z 30. júna 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra 2010 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 P/371/2008 a jeho uznesením zo 16. marca 2010 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 CoP/4/2010 a jeho uznesením z 30. júna 2010 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „je účastníkom konania vo veci mal. A. M. vedenej na Okresnom súde v Humennom pod sp. zn. 19 P/371/2008. Okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na prerušenie konania a odvolací súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Oba súdy svoje rozhodnutia odôvodnili tým, že maloletý A. M. si neželá stretávať sa s otcom a podľa súdov nie je dôvod prerušiť konanie o zákaze styku otca s mal. synom   do   doby   právoplatného   rozhodnutia   v   trestnej   veci   vedenej   voči   sťažovateľovi na Okresnom súde v Kežmarku pod sp. zn. 1 T 74/05. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že v trestnej veci je už od júla 2004 obvinený a od mája 2005 obžalovaný pre tr. čin podľa § 215 ods. 1, 2 Tr. zák., ktorého sa údajne mal dopustiť voči svojej manželke a maloletému synovi. Do dnešného dňa uvedená trestná vec hoci trvá už siedmy rok nebola ani raz súdom rozhodnutá...

Sťažovateľ   poukazuje   na   obe   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   kde   sa   uvádza,   že konanie vo veci 1 T 74/05 nie je pre rozhodnutie o styku otca so synom dôležité, pretože syn si neželá otca nikdy vidieť. To, že syn je zmanipulovaný duševne chorou matkou, že nie je schopný   v   obave,   že   už   otca,   čo   sa   o   neho   staral   od   jedného   roka   do   troch   rokov aj na rodičovskom príspevku už nikdy neuvidí a nebude s ním,povedať pravdu a to, čo skutočne   cíti,   súdy   vôbec   nezaujíma.   Podľa   sťažovateľa   nebol   žiaden   zákonný   dôvod /naliehavosť záujmu/ na vydaní predbežného opatrenia o zákaze styku otca so synom. Niet ani   dôvodu   pre   konanie   o   zákaze   styku   otca   do   rozvodu   manželov.   Podľa   sťažovateľa v situácii, keď žije odlúčene od syna a vôbec sa s ním nestretáva, keď rozvod manželov sa od roku 2004 ani nezačal a bude najmenej tri či viac rokov ešte trvať, nie je vhodné ani v záujme   maloletého,   aby   súd   v   tejto   veci   konal.   Rozvodové   konanie   nie   je   dôvodom na zákaz styku. Trestná vec sa iba od začiatku v budúcnosti začne. Teda pri prezumpcii neviny je postup súdov zásahom do základných práv sťažovateľa.“.

Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   podľa   jeho   názoru „Postup   odvolacieho   ale aj prvostupňového súdu zasahuje do práva sťažovateľa /nepochybne aj do práva maloletého syna, ktorý je však v starostlivosti matky/ v zmysle ústavy. Postup súdov, ktoré odmietli prerušiť   konanie   do   doby   právoplatného   skončenia   trestnej   veci   1 T 74/05,   je   zásahom do prezumpcie neviny vo vzťahu k sťažovateľovi. Taktiež stav odlúčenosti syna od otca, ktorý   nepochybne   vyvolal   jeho   psychické   problémy   od   decembra   2005   je   zásahom do základného práva sťažovateľa.   Jediné dieťa   je otcovi odňaté.   Súdy naviac vytvárajú ďalšiu dlhodobú prekážku, ktorá aj v situácii neviny potvrdenej rozsudkom súdu v trestnej veci zabráni na dlhú dobu sťažovateľovi v stretávaní sa s jediným dospievajúcim synom! Pokiaľ   ústavný   súd   neakceptuje   tvrdenia   sťažovateľa,   bude   tento   donútený   k   poslednej možnosti, ktorá mu ako otcovi a manželovi vo vzťahu k chorej matke zostáva a tou je podanie žaloby na odňatie spôsobilosti na právne úkony matky...

Z rozhodnutí všeobecných súdov možno vyvodiť, že považujú sťažovateľa za vopred vinného zo spáchania skutku vo veci 1 T 74/05. Pritom je nepochybné, že okrem trestného konania niet iného dôvodu na konanie o zákaze styku otca s mal. synom. Preto postup súdov je v rozpore s právom sťažovateľa v čl. 50 ods. 2 ústavy.

Všeobecné   súdy   závažným   spôsobom   zasiahli   do   práv   sťažovateľa   vyplývajúcim jednak z jeho postavenia rodiča ale aj z postavenia obžalovaného. Právny názor súdov je svojvôľa a svedčí o tendenčnom prístupe – obžalovaný teda vinný! Syn dnes už v puberte vplyvom   súdov   zrejme   celkom   stratí   vzťah   k   otcovi.   To   dáva   aj   sťažovateľovi   právo na finančné zadosťučinenie.“.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1./ Základné právo JUDr. O. M. garantované v čl. 41 ods. 1, ods. 4 a čl. 50 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní Krajského súdu v Prešove sp. zn.   10 CoP/4/2010 a Okresného súdu v Humennom sp. zn. 19 P/371/2008 bolo porušené.

2./   Zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Prešove   sp. zn.   10 CoP/4/2010   zo   dňa 30. júna 2010 ako aj uznesenie Okresného súdu v Humennom sp. zn. 19 P/371/2008 zo dňa 16. marca 2010 a prikazuje Okresnému súdu v Humennom vo veci opätovne konať.

3./ JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- Eur, ktorú sumu sú Krajský súd v Prešove a Okresný súd v Humennom spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť na jeho sporožírový účet... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Okrem   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   ustanovil   právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom a priznal mu trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa   čl. 127 ústavy   ústavný súd   rozhoduje o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú súvislosť   medzi   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (napr.   I. ÚS 124/03,   IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05, II. ÚS 132/06).

Sťažovateľ   namieta,   že   k porušeniu   jeho   označených   základných   práv   došlo v súvislosti s rozhodovaním o jeho návrhu z 8. marca 2010 na prerušenie konania o zákaze styku otca s maloletým synom.

1. K namietanému porušeniu označených základných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 P/371/2008 a jeho uznesením zo 16. marca 2010

Z   už   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému uzneseniu okresného súdu a postupu, ktorý prechádzal jeho vydaniu, mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojich ústavou garantovaných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 P/371/2008 a jeho uznesením zo 16. marca 2010, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 CoP/4/2010 a jeho uznesením z 30. júna 2010

Sťažovateľ namietal v prvom rade porušenie zásady prezumpcie neviny garantovanej čl. 50 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy sa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Vychádzajúc   zo   svojej   doterajšej   judikatúry   v nadväznosti   na   § 219   ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (m. m. II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08,   IV. ÚS 350/09),   pretože   prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým malo byť porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, sa v súvislosti s trestným stíhaním sťažovateľa uvádza, že „rozhodnutie v tomto konaní nezávisí len od konečného rozhodnutia v trestnej veci vedenej na Okresnom súde v Kežmarku pod číslom 1 T/74/2005 proti otcovi maloletého pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby a toto trestné konanie proti otcovi môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci, ale závisí aj od iných skutočností, ktoré by preukázali záujem dieťaťa na zákaze styku s otcom“.

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia,   ktorým   potvrdil   správnosť napadnutého uznesenia okresného súdu,   na súvislosť s prebiehajúcim trestným konaním vedeným   proti   sťažovateľovi   poukázal   iba   informatívne   s tým,   že   táto   okolnosť   nemala žiadny   význam   vo   vzťahu   k rozhodovaniu   o odvolaní   sťažovateľa   proti   napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým bol návrh sťažovateľa na prerušenie konania o zákaze jeho styku s maloletým synom zamietnutý.

Prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania. K jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby („public official“), ktoré sa týkajú osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred tým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom. Dokonca aj pri absencii formálneho konštatovania postačuje tiež argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná osoba považuje obvineného   za   vinného   (napr.   Daktaras   v.   Litva,   § 41   a obdobne   Allenet   de   Ribemont v. Francúzsko, § 35).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre poukazuje na základný rozdiel vo výrokoch úradných osôb, ktoré majú vzťah k prezumpcii neviny (napr. Adam Wloch v. Poľsko z 26. januára 1999). Podľa judikatúry ESĽP treba robiť rozdiel medzi   výrokmi,   ktoré   odrážajú   alebo   vyjadrujú   názor,   že   dotknutá   osoba   je   vinná, a výrokmi,   ktoré   iba   vyjadrujú   stav   podozrenia   („a   state   of   suspicion“).   Prvé   porušujú prezumpciu   neviny,   zatiaľ   čo   druhé   boli   považované   za   prijateľné   alebo   vyhovujúce („unobjectionable“) v rôznych situáciách posudzovaných ESĽP (napr. Lutz v. Nemecko, rozsudok   z   25.   augusta   1987,   séria   A,   č. 123,   § 62,   Englert   v.   Nemecko,   rozsudok z 25. augusta 1987, séria A, č. 123, § 39, Nölkenbockhoff v. Nemecko, § 39 a Leutscher v. Holandsko, rozsudok z 26. marca 1996, č. 52/1994/499/581, § 31).

Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny, má byť posudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli tieto výroky urobené (Daktaras v. Litva, § 43, Adolf v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 26. marca 1982, séria A, č. 49, § 36 – § 41).

Ústavný   súd   v okolnostiach   daného   prípadu   posudzoval,   či   v odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sú také skutkové a právne závery, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že došlo k porušeniu zásady prezumpcie neviny garantovanej čl. 50 ods. 2 ústavy. Ústavný súd po dôslednom preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v kontexte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu) dospel k záveru, že námietky sťažovateľa týkajúce sa namietaného základného práva sú nedôvodné.

Ústavný súd poukazuje aj na to, že konanie o zákaze styku otca s maloletým nie je konaním,   v ktorom   by   sa   rozhodovalo   o trestnej   činnosti   sťažovateľa,   ale   týka   sa rozhodovania   o občianskom   práve,   a preto   naň   nemožno   relevantne   aplikovať   základné právo   podľa   čl. 50   ods. 2   ústavy,   ale   iba   základné   právo   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy, porušenie ktorého však sťažovateľ nenamietal.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   namietajúcej   porušenie základného   práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy namietaným postupom a rozhodnutím krajského súdu v napadnutom konaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3.   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl. 41   ods. 1 a 4 ústavy postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10 CoP/4/2010   a jeho uznesením z 30. júna 2010

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe zákona.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   krajského   súdu   v napadnutom   konaní a jeho uznesením sp. zn. 10 CoP/4/2010 z 30. júna 2010 došlo aj k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy. Napriek pomerne značnému rozsahu sťažnosti sťažovateľ neuviedol,   v súvislosti   s čím   konkrétne   a ako   malo   dôjsť   k porušeniu   ním   označených základných práv.

Ústavný súd pri posudzovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa považoval za kľúčové východiská pre rozhodnutie tieto skutočnosti:

Rodičovské   práva   a povinnosti   patria   obidvom   rodičom.   Ak   rodičia   žijú v manželstve, predpokladá sa, že ich vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme   maloletého   dieťaťa.   Zákon   č. 36/2005   Z. z.   o rodine   a   o   zmene   a   doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   úpravu   výkonu   rodičovských   práv a povinností v určitých špecifických situáciách rieši osobitne, čo nielen umožňuje čl. 51 ods. 1 ústavy, ale to aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1, § 24 ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už vysloveného právneho   názoru   ústavného   súdu   (PL. ÚS 26/05)   k obmedzeniu   práv   rodičov,   ale   práve naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť v nesúlade   s čl. 41   ods. 4   ústavy.   Eventualitu   porušenia   základného   práva   sťažovateľa na ochranu   jeho   rodičovských   práv   podľa   čl. 41   ods. 4   ústavy   možno   odvodzovať   iba vo väzbe na porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na absenciu namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, tak v jej odôvodnení, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy.

Sťažovateľ navyše namieta, že dlhoročným odlúčením od svojho maloletého syna proti svojej vôli spôsobom, ktorý nie je podľa jeho názoru v súlade so zákonom, došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy.

Keďže   namietaným   porušením   základných   práv   podľa   čl. 41   ods. 1   a   4   ústavy sťažovateľ sledoval ten istý účel, ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne sa zaoberať namietaným porušením jeho základného práva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, pretože závery prijaté   k namietanému   porušeniu   čl. 41   ods. 4   ústavy   sa   v celom   rozsahu   vzťahujú aj na záver vo väzbe k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol   tak,   že   sťažnosť   aj   v časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl. 41   ods. 1   a   4   ústavy   namietaným   postupom a rozhodnutím krajského súdu v napadnutom konaní, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010