znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 362/09-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. R. Z., B., zastúpeného advokátom JUDr. E. V., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 516/06 a jeho rozsudkom z 22. januára 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. R. Z. odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2009 doručená sťažnosť MUDr. R. Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. E. V., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 516/06 a jeho rozsudkom z 22. januára 2009.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   10.   februára   2006   Okresnému   súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) žalobu o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy   proti   Z.   M.   (ďalej   len   „odporkyňa“)   z   dôvodu,   že   výrok   odporkyne   (vtedajšej poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky) „výrazne negatívne zasiahol do práva na ochranu   jeho   osobnosti“. Išlo   o   výrok,   ktorý   odznel   1.   februára   2006   v spravodajstve televízie TA3 v príspevku pod názvom „Slobodné fórum podáva trestné oznámenie na R. Z.“.   Príspevok   bol   venovaný   téme   výberového   konania   na   prevádzkovanie   ambulancie zdravotnej záchrannej služby. V rámci tohto príspevku odporkyňa uviedla, že má dôkazy o tom, že výberové konanie (tender) bolo zmanipulované, a na adresu sťažovateľa vyslovila výrok: „Minister Z. ukázal, že mu naozaj nejde o zdravie občanov, ale len o peniaze a obchod“ (ďalej aj „inkriminovaný výrok“).

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 C 13/2006 z 27. septembra 2006 tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietol a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania. Okresný súd v rozsudku okrem iného uviedol, že „žalovaný výrok má povahu prípustnej akceptovateľnej   kritiky,   v   ktorej   boli   použité   výrazy   s   určitou   mierou   zveličenia a expresivity, podľa súdu však táto miera expresivity a zveličovania nepresiahla prípustnú hranicu, ktorej ochranu poníma čl. 10 Dohovoru a výrok ako taký nezasiahol do práva sťažovateľa na ochranu jeho ľudskej cti a dôstojnosti a teda nebolo porušené jeho právo na ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka“.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pričom žiadal, aby odvolací súd rozsudok v plnom rozsahu zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.   Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   9   Co   516/06   z   22.   januára   2009   rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 516/06 z 22. januára 2009 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, keďže   krajský   súd   mu   neposkytol   požadovanú   ochranu   tohto   práva.   Podľa   názoru sťažovateľa totiž inkriminovaným výrokom odporkyne došlo k zásahu do jeho osobnosti, konkrétne do jeho ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, pričom „Výrok mal povahu subjektívneho hodnotiaceho úsudku – kritiky, ktorý jeho autorka vyslovila na adresu sťažovateľa   v   súvislosti   s   témou   výberového   konania   na   prevádzkovanie   ambulancie zdravotnej záchrannej služby“, a navyše „išlo o kritiku právne neprípustnú, ktorá nespĺňala najmä podmienku vecnosti a primeranosti a predstavovala tak neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   mu   nebola   poskytnutá ochrana jeho práva, „keď tak prvostupňový, ako aj druhostupňový súd uprednostnili pred právom sťažovateľa na ochranu jeho osobnosti právo autorky výroku na slobodu prejavu, hoci na to neboli splnené všetky právnym poriadkom stanovené podmienky“, a zdôrazňuje, že „... Ani sloboda prejavu však nie je a nemôže byť absolútna... Kritika ako súčasť slobody prejavu   je   nesporne   významným   nástrojom   demokracie   v   spoločnosti,   ktorý   prispieva k pluralite názorov. Obzvlášť veľký význam má kritika v rámci politickej diskusie. Aj právo vysloviť kritiku však musí mať v demokratickej spoločnosti určité medze a ich prekročenie vedie k nežiaducim dôsledkom v podobe ujmy na práve na ochranu osobnosti kritizovanej osoby. Neobmedzené právo kritiky by viedlo k negácii základnej ústavnej zásady rovnosti ľudí v právach vyjadrenej v čl. 12 ods. 1 ústavy, keď právu na slobodu prejavu jedného (vrátane práva predniesť kritiku) by bola daná prednosť pred právom na ochranu osobnosti iného.“.

Poukazujúc   na   požiadavky   kladené   na   právne   prípustnú   kritiku,   t.   j.   oprávnenú kritiku   (vecnosť,   konkrétnosť,   primeranosť,   pravdivosť),   vyplývajúce   aj   z   judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, sťažovateľ uvádza:

«V danom prípade síce prvostupňový súd pristúpil k skúmaniu podmienok právnej prípustnosti vyslovenej kritiky, z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu sa však nevysporiadal   so   všetkými   relevantnými   skutočnosťami   a   vec   neprávne   právne   posúdil. Tento nedostatok neodstránil ani odvolací súd v odvolacom konaní. V rámci posudzovania vecnosti kritiky sa prvostupňový súd zameral na skúmanie okolností výberového konania na vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancií pozemnej záchrannej služby (tzv. tendra), hoci   ako   sťažovateľ   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   opakovane   zdôrazňoval,   tieto skutočnosti neboli podstatou konania na ochranu sťažovateľovej osobnosti voči kritike, že mu   ide   len   o   peniaze   a   obchod.   Pokiaľ   by   aj   v súdnom   konaní   bolo   preukázané,   že predmetné výberové konanie neprebehlo v súlade so zákonom (čo však preukázané nebolo a sťažovateľ takéto tvrdenie dôrazne odmieta), takáto skutočnosť by sama o sebe nebola dostatočným   skutkovým   základom   pre   záver,   že   sťažovateľovi   „naozaj   nejde   o   zdravie občanov, ale len o peniaze a obchod.“ Absentuje totiž logická ako aj príčinná súvislosť medzi hypotetickou premisou – že výberová komisia, teoreticky, pochybila a vyhodnotila ako   víťaza   takého   účastníka   výberového   konania,   ktorý   nespĺňal   stanovené   kritériá a následne sťažovateľ v pozícii ministra takémuto účastníkovi vydal predmetné povolenie, súc viazaný výsledkom výberového konania v zmysle § 14 ods. 11 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch   zdravotnej   starostlivosti,   zdravotníckych   pracovníkoch,   stavovských organizáciách v zdravotníctve, a zásadným a výrazne kritickým záverom, že z tohto dôvodu sťažovateľovi nejde o zdravie občanov, ale iba o peniaze a obchod. K takémuto záveru samozrejme autorka výroku v rámci vlastných myšlienkových pochodov mohla dospieť aj bez reálneho skutkového základu, keďže sloboda myslenia sa zaručuje a každý má právo na svoj vlastný názor. Pokiaľ však tento názor nebol podložený reálnym skutkovým základom v tom   zmysle,   že   sťažovateľovo   konanie   v   danej   záležitosti   skutočne   bolo   motivované záujmom o peniaze a obchod, autorka ho nemala verejne prezentovať. Ak sa napriek tomu rozhodla takýto názor vysloviť, a to naviac v televíznom vysielaní zaručujúcom jeho širokú publicitu, musí niesť dôsledky v podobe zodpovednosti za ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do práva sťažovateľa na ochranu osobnosti.

Týmito skutočnosťami, zásadnými pre dané konanie o ochranu osobnosti, sa však všeobecné   súdy   vôbec   nezaoberali   a   v   rámci   dokazovania   sa   obmedzili   na   skúmanie okolností vyššie uvedeného výberového konania. Ani tieto okolnosti však súdy neobjasnili dostatočne a nevykonali všetky dôkazy na vyjasnenie rozporov ohľadom okolností založenia spoločnosti U., s. r. o., napr. nevypočuli predsedu výberovej komisie MUDr. M. M., PhD., ktorý mohol prispieť k objasneniu skutočností, ktoré súdy považovali za relevantné pre posúdenie vecnosti žalovaného výroku (napr. ne/splnenie podmienok výberového konania zo   strany   obchodnej   spoločnosti   U.,   s.   r.   o.,   existencia   zakladateľskej   listiny   tejto spoločnosti zo dňa 3. 3. 2005 resp. 24. 11. 2005 a pod.), hoci jeho vypočutie sťažovateľ navrhol prvostupňovému súdu na zváženie.».

Na   základe   citovaného   sťažovateľ   zastáva   názor,   že „všeobecné   súdy   neskúmali riadne a nevyhodnotili správne splnenie jedného zo základných kritérií právne prípustnej kritiky, ktorou je jej vecnosť“, pričom sa nezaoberali ani „otázkou konkrétnosti vyslovenej kritiky, keď opomenuli skúmať a vyhodnotiť, či hodnotiaci úsudok vychádzal z konkrétnych skutočností   –   t.   j.   v   danom   prípade   zo   skutočností,   ktoré   by   odôvodňovali   názor,   že sťažovateľovi nešlo o zdravie občanov, ale len o peniaze a obchod“.

Sťažovateľ   sa   nestotožňuje   ani   so   záverom   všeobecných   súdov,   že „miera expresivity a zveličovania v predmetnom výroku nepresiahla prípustnú hranicu a nešlo o neprípustnú kritiku, ktorá by bola spôsobilá zasiahnuť do osobnostných práv sťažovateľa“, a to napriek tomu, že si je vedomý skutočnosti, že „sťažovateľ ako politik a v tom čase minister   zdravotníctva   musel   počítať   s   tým,   že   jeho   výroky   a   konanie   budú   podrobne sledované, analyzované a aj kritizované nielen zo strany širokej verejnosti, ale najmä zo strany novinárov a opozičných politikov“.

Podľa   sťažovateľa „Inkriminovaný   výrok...   síce   neobsahuje   expresívne   alebo pejoratívne výrazy“, ale «jeho obsah a kontext v akom bol prednesený – predchádzala mu informácia   o   zmanipulovaní   tendra   a   bol   uvedený   v   príspevku   pod   názvom   „Slobodné fórum   podáva   trestné   oznámenie   na   R.   Z.“   –   však   mali   výrazne   difamačný   charakter. Spojenie   informácie   o   dôkazoch   o   údajne   zmanipulovanom   tendri   s   úsudkom,   že sťažovateľovi naozaj nejde o zdravie občanov ale len o peniaze a obchod, bolo spôsobilé vyvolať   v   divákoch   dojem,   že   sťažovateľ   mohol   mať   z   titulu   zmanipulovaného   tendra finančný prospech.».

Sťažovateľ   argumentuje   tiež   tým,   že „cieľom,   ktorý   autorka   jeho   vyslovením sledovala, nebolo prednesenie vecnej a objektívnej kritiky na adresu sťažovateľa ako člena vlády“, ale „škandalizácia   osoby   sťažovateľa   v   očiach   širokej   verejnosti   a   voličskej základne a snaha o získanie politického kapitálu formou diskreditácie politického súpera“. V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na skutočnosť, že deň po tom, ako odznel výrok, bol ukončený poslanecký prieskum, v rámci ktorého skupina poslancov preverovala predmetné výberové   konanie   na   Ministerstve   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo zdravotníctva“), pričom v správe z poslaneckého prieskumu bolo výslovne konštatované,   že   neboli   zistené   žiadne   porušenia   zákonov   v   súvislosti   s predmetným výberovým   konaním.   Na   tomto   základe   sťažovateľ   považuje   predmetný   výrok „za neprimeranú kritiku, ktorá nielenže bola spôsobilá negatívne zasiahnuť do sťažovateľovej dôstojnosti, cti a dobrej povesti, ale do nich aj reálne zasiahla“.

Sumarizujúc svoje závery sťažovateľ konštatuje, že „všeobecné súdy nepostupovali v súlade s ústavou, keď v rámci konfliktu dvoch ústavných práv arbitrárne uprednostnili právo na slobodu prejavu pred právom na ochranu osobnosti, hoci na to neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Vyslovený hodnotiaci úsudok totiž nespĺňal kritériá právne prípustnej   kritiky   a   predstavoval   neoprávnený   zásah   do   práva   sťažovateľa   na   ochranu osobnosti, ktorému nemala byť poskytnutá právna ochrana“, čím „došlo k porušeniu práva sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti garantovaného čl. 19 ods. 1 ústavy“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namieta procesný postup krajského súdu, ktorým podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na verejné prerokovanie veci a verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uvedený názor zakladá sťažovateľ najmä na tejto argumentácii:„... krajský súd ako odvolací súd prejednal vec bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP po tom, ako najprv vytýčil termín pojednávania na deň 5. 2. 2009, na   ktorom   sa   sťažovateľ   z   dôvodu   dlhodobo   plánovaného   pobytu   v   zahraničí   nemohol zúčastniť.   Sťažovateľ   túto   skutočnosť   oznámil   súdu   s   veľkým   časovým   predstihom   – v októbri 2008 spolu s ospravedlnením a žiadosťou o odročenie termínu pojednávania. Na žiadosť o odročenie pojednávania súd nereagoval. Sťažovateľ sa tak domnieval, že súd jeho žiadosti   vyhovel   a   bude   mu   oznámený   nový   termín   pojednávania.   To   sa   však   nestalo a namiesto   predvolania   na   pojednávanie   mu   bol   doručený   rozsudok.   Až   z   rozsudku   sa sťažovateľ dozvedel, že tento bol vyhlásený dňa 22. 1. 2009, t.j. cca. o 14 dní skôr, ako sa malo konať pôvodne vytýčené pojednávanie. V rozsudku krajského súdu sa uvádza, že súd preskúmal vec a vyhlásil rozsudok bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. Táto informácia však nie je v plnom rozsahu pravdivá, nakoľko súd v danej veci ústne odvolacie pojednávanie nariadil, a to opakovane najprv na deň 25. 9. 2008 a po žiadosti sťažovateľa o odročenie vytýčil nový termín pojednávania na 5. 2. 2009. Postupom   krajského   súdu   v   danom   odvolacom   konaní   tak   sťažovateľovi   nielen nebolo umožnené byť prítomný pri prejednaní jeho veci, keďže odvolací súd rozhodoval neverejne, ale naviac mu ani nebolo umožnené, aby sa zúčastnil vyhlásenia rozsudku. To, že odvolací súd vec prejedná neverejne a vyhlási rozsudok 14 dní pred pôvodne vytýčeným termínom   pojednávania   sťažovateľ   nemohol   a   nemal   dôvod   predpokladať   a   aj   preto nechodil denne kontrolovať úradnú tabuľu súdu, aby si na nej overoval, či náhodou nebol oznámený termín vyhlásenia rozsudku v jeho veci. A ak by aj teoreticky sťažovateľ mohol takýto postup odvolacieho súdu predpokladať, je len obtiažne predstaviteľné a ešte ťažšie realizovateľné,   že   by   mal   takúto   kontrolu   pravidelne   (zrejme   každý   deň)   vykonávať. Sťažovateľ tak ani nevie a nemá možnosť si overiť, či bol v danej veci rozsudok odvolacieho súdu dňa 22.   1.   2009 skutočne vyhlásený verejne   a   či bol   termín   vyhlásenia   rozsudku oznámený spôsobom podľa § 156 ods. 3 OSP.

... aj pokiaľ by sťažovateľ predpokladal, že termín vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu v súlade s § 156 ods. 3 OSP (o čom však sťažovateľ nemá vedomosť a nemá ani možnosť si to overiť), bolo by síce teoreticky zachované jeho právo zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku, toto právo by však nebolo praktické a efektívne, ale iba iluzórne...“

Na podporu svojho názoru o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ argumentuje aj judikatúrou ESĽP; konkrétne rozsudkom   Princ   Hans-Adam   II   Lichtenštajnský   proti   Nemecku,   (VK),   sťažnosť č. 42527/98, ods. 45, ECHR 2001-VIII a rozsudkom Veľkej komory z 18. februára 2009 (sťažnosť Andrejeva proti Lotyšsku, č. 55707/00).

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   MUDr.   R.   Z.   podľa   čl.   19   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 516/06 zo dňa 22.   januára 2009 porušené bolo.

Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 516/06 porušil právo MUDr. R. Z., aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na verejné prerokovanie veci a verejné vyhlásenie rozsudku zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 516/06 zo dňa 22. januára 2009 sa zrušuje a prikazuje sa mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

MUDr.   R.   Z.   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   66   centov   (slovom šesťdesiatšesť centov), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť MUDr. R. Z. trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   kľúčové   námietky   sťažovateľa   smerujú   jednak   proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 516/06 z 22. januára 2009, ako aj proti postupu krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co   516/06.   Označeným   rozsudkom krajského súdu malo podľa jeho tvrdenia dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť postupom krajského súdu v označenom konaní.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 516/06 z 22. januára 2009

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl.   48   ústavy,   resp.   z   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov totiž v zásade vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecného súdu za porušenie práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru upraveného v označenom článku ústavy   (m. m.   II.   ÚS   201/04,   IV.   ÚS   184/05,   IV.   ÚS   189/07).   O   prípadnom   porušení základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Návrh   sťažovateľa   je v koncentrovanej podobe vyjadrený v petite sťažnosti a je základným východiskom pre posudzovanie sťažnosti. Prípadné tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy, prípadne kvalifikovaných medzinárodných zmlúv o ľudských právach základných slobodách, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte znenia sťažnosti, t. j. mimo petitu, ústavný súd podľa svojej ustálenej   judikatúry   považuje   iba   za   súčasť   ich   argumentácie   (m.   m.   III.   ÚS   149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07 atď.).

Za okolností, keď sa sťažovateľ v petite domáha len vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom krajského súdu bez spojenia s namietaným porušením niektorého zo základných práv, resp. procesnoprávnych princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, by táto skutočnosť sama osebe zakladala dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Vo vzťahu k tomuto záveru ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že z petitu sťažnosti, ako aj jej obsahu (odôvodnenia) zreteľne vyplýva, že sťažovateľ vo vzťahu k označenému rozsudku krajského súdu namieta len porušenie svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, pričom   porušenie   svojho   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   a v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a svojho práva na verejné prerokovanie veci a verejné vyhlásenie   rozsudku   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vzťahuje   na   postup   krajského   súdu v napadnutom konaní, t. j. na námietky procesného charakteru, s ktorými sa ústavný súd zaoberá v časti II/1 tohto uznesenia.

Napriek uvedenému ústavný súd aj vzhľadom na rozširujúci sa počet súdnych sporov o ochranu osobnosti v Slovenskej republike s výrazným politickým kontextom preskúmal ústavnoprávny rozmer vecných pripomienok sťažovateľa ku skutkovým a právnym záverom krajského súdu vyjadreným v jeho rozsudku sp. zn. 9 Co 516/06 z 22. januára 2009, ktoré mali podľa jeho tvrdenia spôsobiť porušenie jeho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.

Vecné námietky sťažovateľa možno zhrnúť takto:

a) krajský súd sťažovateľovi v označenom rozsudku neposkytol požadovanú ochranu jeho   osobnosti   napriek   tomu,   že   inkriminovaný   výrok   odporkyne   podľa   jeho   názoru nespĺňal   kritéria   kladené   na   právne   prípustnú   kritiku,   t.   j.   oprávnenú   kritiku   (vecnosť, konkrétnosť, primeranosť, pravdivosť), k čomu prispelo aj to, že okresný súd a krajský súd nevykonali   všetky   dôkazy   potrebné   na   objasnenie   veci   a   zistené   skutočnosti   nesprávne vyhodnotili,

b) okresný súd a krajský súd v rámci konfliktu dvoch základných práv arbitrárne uprednostnili právo na slobodu prejavu pred právom na ochranu osobnosti, hoci na to neboli splnené zákonom ustanovené podmienky.

Ústavný   súd   ešte   pred   preskúmaním   týchto   námietok   sťažovateľa   považoval   za potrebné zhrnúť všeobecné východiská relevantné na posudzovanie tejto časti sťažnosti tak, ako vyplývajú z jeho doterajšej judikatúry, ako aj judikatúry ESĽP týkajúcej sa obdobných vecí.

Vo   veci   sťažovateľa   ide   o   konflikt   dvoch   základných   práv;   slobody   prejavu garantovanej prostredníctvom čl. 26 ústavy, ako aj prostredníctvom čl. 10 dohovoru a práva na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a   na   ochranu   mena garantovaného prostredníctvom čl. 19 ods. 1 ústavy, ale aj prostredníctvom čl. 8 dohovoru.

Základné práva a slobody sa môžu dostať do konfliktu a aj sa reálne do konfliktu v konkrétnych   veciach   dostávajú.   Každý   konflikt   vo   vnútri   systému   základných   práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o   ľudských   právach   a   základných   slobodách)   treba   riešiť   prostredníctvom   zásady   ich spravodlivej rovnováhy (napr. PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (napr. PL. ÚS 7/96).

Sloboda prejavu je v ústave nie náhodou zaradená do čela katalógu politických práv. Sloboda prejavu je totiž condition sine qua non skutočnej pluralitnej demokracie založenej na otvorenosti a tolerantnosti. Aj judikatúra ESĽP charakterizuje slobodu prejavu ako jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a ako „základnú podmienku pre progres demokratickej   spoločnosti   a   pre   rozvoj   každého   človeka“   (Handyside   c.   Spojené kráľovstvo; rozhodnutie zo 7. decembra 1976, Annuaire č. 24).

Sloboda   prejavu   však   nie   je   absolútna.   Možno   ju   obmedziť   zákonom,   ak   ide o opatrenia   v   demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné   na   ochranu   práv   a   slobôd   iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti [čl. 26 ods. 4 ústavy (obdobne pozri čl. 10 ods. 2 dohovoru)].

Z čl. 26 ods.   4 ústavy vyplýva, že medzi ústavou dovolené dôvody   obmedzenia slobody   prejavu   patrí   aj   „ochrana   práv   a   slobôd   iných“.   Základným   právom,   ktoré   sa najčastejšie dostáva do konfliktu so slobodou prejavu, resp. s ňou organicky spojené právo na   informácie,   je   právo   na   ochranu   súkromia,   vrátane   osobnostných   práv   chránených v režime čl. 19 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti v náleze sp. zn. II. ÚS 44/00 okrem   iného   uviedol,   že   „Pri   uplatňovaní   týchto   základných   práv   ide   o   vytvorenie primeranej rovnováhy medzi právom na informácie na strane jednej a právom na súkromie tohto (tých), o ktorom sa informácie získavajú, pričom sa uznáva, že u osôb verejného záujmu   (ku   ktorým   nesporne   treba   zaradiť   aj   sťažovateľa,   pozn.)   dochádza   k   zúženiu priestoru ich súkromnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany ich osobnostných   práv...“,   a   po   konštatovaní,   že   „práva   na   súkromie,   práva   na   zachovanie ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti   a   mena,   ako   aj   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 16,   resp.   19   ústavy   nemožno   odňať   ani   verejne   činným   osobám   (čo   zdôrazňuje   aj sťažovateľ, pozn.), ak sa domnievajú, že v dôsledku výkonu slobody prejavu a práva na informácie   došlo   k neoprávnenému   zásahu   do   ktoréhokoľvek   z   ich   základných   práv upravených v čl. 16 a čl. 19 ústavy“, zdôraznil, že „Verejní činitelia si musia byť vedomí toho, že budú vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti   minimálne v tom   rozsahu, v akom svoje ústavné alebo zákonné   právomoci   vykonávajú   na   verejnosti,   resp.   v   styku   s   verejnosťou.   Takémuto právnemu režimu prirodzene nepodliehajú otázky spadajúce do rozsahu základného práva na súkromie   fyzickej   osoby.   Pre   úplnosť možno   uviesť,   že   ak by   pôsobenie   verejného činiteľa na verejnosti (predstavujúce výkon jeho ústavných alebo zákonných právomocí) bolo nutné považovať za súčasť jeho základného práva na súkromie, resp. za prejavy jeho osobnej   povahy,   akékoľvek   zásahy   do   neho   (vrátane   získavania   informácií   o   spôsobe výkonu   tejto   právomoci   konkrétnym   verejným   činiteľom)   by   boli   možné   len   v   rámci výnimiek z celkového režimu ochrany a nezasahovania do takto definovaného základného práva na súkromie.“.

Citované právne názory ústavného súdu vyjadrené v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS   44/00,   ktoré   sú   nesporne   uplatniteľné   aj   vo   veci   sťažovateľa,   korešpondujú s konštantnou judikatúrou ESĽP.

Európsky súd pre ľudské práva vyzdvihuje úlohu slobody prejavu a s ňou spätej kritiky   vo   sfére   politickej   diskusie,   pričom   v   tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   sloboda politickej   diskusie   je ťažiskom   koncepcie   demokratickej   spoločnosti.   Sloboda   politickej diskusie nie je absolútna. Zmluvný štát ju môže limitovať určitými „obmedzeniami“ alebo „sankciami“, ale záleží len na súde, aby s konečnou platnosťou rozhodol o súlade týchto obmedzení   so   slobodou   prejavu   (Lingens   c.   Rakúsko,   rozsudok   z   8.   júla   1986,   alebo Observer a Guardian c. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 22. novembra 1991).

„Hranice prípustnej kritiky sú širšie vo vzťahu k vláde (a jej členovi, pozn.) ako vo vzťahu k súkromnej osobe alebo dokonca k politikovi. V demokratickom systéme musia byť však všetky kroky vlády predmetom prísneho dohľadu nielen legislatívy a súdnictva, ale   aj   tlače   a   verejnej   mienky“   (Castells   c.   Španielsko,   rozsudok   z   24.   apríla   1992, pozn. 46).

Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje   medzi   faktami   a hodnotiacimi   úsudkami.   Existenciu   faktov   možno   preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko, spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí   vychádzať   z dostatočného   faktického   základu   (Jerusalem,   c.   Rakúsko,   rozsudok z 27. februára 2001).

Osobitnú   ochranu   poskytuje   ESĽP   hodnotiacim   úsudkom   vysloveným   v   rámci politickej diskusie o veciach verejného záujmu (viac napr. Feldek c. Slovenská republika, spomínaný rozsudok) a zvlášť vtedy, ak slobodu prejavu realizujú (opoziční) politici vo funkciách poslancov parlamentu (viac napr. Castells c. Španielsko, spomínaný rozsudok).

Ústavný   súd   aplikujúc   uvedené   všeobecné   východiská   na   vec   sťažovateľa z odôvodnenia   označeného   rozsudku   okresného   súdu   zistil,   že   z   hľadiska   zisťovania skutkového základu pre svoje rozhodnutie okresný súd „... vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, oboznámením sa s prepisom spravodajskej relácie TA 3 zo dňa 1. 2. 2006 odvysielanej o 20,00 hod., správou z poslaneckého prieskumu, uznesením č. 301 výboru NR SR pre zdravotníctvo z 9. 2. 2006, zoznamom prihlásených do výberového konania na prevádzkovanie   ambulancie   lekárskej   pomoci   –   určenie   najúspešnejších   v   poradí, podmienkami   výberového   konania,   rozhodnutím   Ministerstva   zdravotníctva   SR   zo   dňa 29. 11. 2005 o vydaní povolenia obchodnej spoločnosti U. s. r. o., so sídlom..., trestným oznámením Slobodného fóra zo dňa 2. 2. 2006 a ostatnými listinnými dôkazmi založenými v spise“, pričom v tejto súvislosti dospel k záveru, že predmetná spravodajská relácia, v ktorej odznel inkriminovaný výrok, bola «reakciou na podané trestné oznámenie politickej strany „Slobodné   fórum“   pre   spáchanie   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného činiteľa...   z   ktorého   je   podozrivý   Minister   zdravotníctva   SR   v   spojitosti   s   vypísaným výberovým konaním na prevádzkovanie ambulancií záchrannej zdravotníckej služby a to ambulancie rýchlej zdravotnej pomoci».

Okresný   súd   sa   v   odôvodnení   označeného   rozsudku   v   nadväznosti   na   výberové konanie na vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancií pozemnej záchrannej služby vyhlásené   ministerstvom   zdravotníctva,   v   ktorom   bol   termín   prevzatia   podmienok výberového konania daný od 25. apríla 2005 a lehota na podanie žiadosti bola stanovená do 30. júna 2005, zaoberal aj okolnosťami založenia obchodnej spoločnosti U., s. r. o., ktorej sťažovateľ   ako   minister   rozhodnutím   z   29.   novembra   2005   povolil   prevádzkovanie ambulancie rýchlej lekárskej pomoci. Okresný súd považoval za preukázané podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Nitra, „... že spoločnosť U. s. r. o., so sídlom... bola zapísaná   26.   11.   2005   s   predmetom   činnosti   –   kúpa   tovaru   pre   účely   jeho   predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) v rozsahu voľných živností. Zakladateľská listina o založení   tejto   spoločnosti   bola   schválená   a podpísaná   24.   11.   2005,   návrh   na   zápis spoločnosti   do   Obchodného   registra   bol   podaný   24.   11.   2005“, a   v   tejto   súvislosti konštatoval, že inkriminovaný výrok odporkyne „vychádzal z vyššie uvedených skutočností týkajúcich   sa   vzniku   spoločnosti   U.   s.   r.   o.,   ktoré   sú   pravdivé“, pričom „... Je   vecou orgánov činných v trestnom konaní prešetriť, splnenie zákonných podmienok a podmienok výberového konania spoločnosťou U. s. r. o., so sídlom...“.

V nadväznosti na svoje skutkové zistenia okresný súd „posúdil žalovaný výrok ako subjektívny   hodnotiaci   úsudok   žalovanej,   vyslovený   v   súvislosti   s   tendrom   na   udelenie povolenia k prevádzkovaniu ambulantnej pozemnej záchrannej služby, o ktorom bola široká verejnosť   priebežne   informovaná   médiami,   od   jeho   vyhlásenia   až   po   výber   účastníkov výberového konania...“, a argumentujúc tým, že „... Hranice prípustnej kritiky sú širšie vo vzťahu k vláde ako vo vzťahu k súkromnej osobe alebo dokonca k politikovi....“, ako aj kontextom, v ktorom inkriminovaný výrok odznel („... Žalovaná na tlačovej konferencii informovala verejnosť o tom, že zistila pri spomínanom poslaneckom prieskume skutočnosti svedčiace o tom, že výberové konanie na vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby pre sídlo Levice bolo netransparentné. Konkrétne poukázala na skutočnosť, že licencia bola udelená spoločnosti, ktorá nesplnila podmienky uvedené v zákone   a   v   čase   výberového   konania   právne   neexistovala.“), dospel   k   záveru,   že „... žalovaný výrok je treba zaradiť do vtedy aktuálnej oblasti politickej debaty, vzťahujúcej sa jednak k otázkam zdravotníckych reforiem žalobcu i k otázkam výberového konania pre udelenie   povolenia   k   prevádzkovaniu   ambulancie   rýchlej   zdravotníckej   pomoci...   má povahu   prípustnej   akceptovateľnej   kritiky,   v   ktorej   sú   použité   výrazy   s   určitou   mierou zveličenia a expresivity, vyslovenej ako súčasť politickej diskusie o problematike opatrení súvisiacich   s reformou   zdravotníctva,   pri   zohľadnení   všetkých   známych   okolností,   za ktorých bol výrok vyslovený, ktorý nebol spôsobilý morálny kredit žalobcu znížiť, či už v pozícii Ministra zdravotníctva, verejne známeho politika a lekára, u občanov... Súd preto žalobu   v   celom   rozsahu   zamietol,   nakoľko   dospel   k   záveru,   že   miera   expresivity   a zveličovania v žalovanom výroku nepresiahla prípustnú hranicu, ktorej ochranu poníma čl. 10   Dohovoru   a   ako   taký   nezasiahol   do   práva   žalobcu   na   ochranu   jeho   ľudskej   cti, dôstojnosti, či už osobnej alebo profesionálnej a teda nebolo porušené právo žalobcu na ochranu osobností v zmysle ust. § 11 OZ.“.

Z   odôvodnenia   označeného   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   odvolací   súd rozlišujúc „medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti“, zdôraznil, že „Navrhovateľ patrí medzi   tzv.   osoby   verejného   záujmu...“, ktorých „Všeobecné   osobnostné   právo...   je obmedzené do tej miery, že tieto osoby nemôžu zabrániť tomu, aby sa stali predmetom spravodajskej   činnosti   v   rámci   podávania   informácií   či   kritiky,   pokiaľ   sa   tak   deje   vo verejnom   záujme.  ...   Povedané   inak,   táto   osoba   je   z   týchto   dôvodov   vystavená   širšej kontrole verejnosti a jej prísnejšiemu merítku než ostatné osoby...“, pričom tieto podľa názoru   ústavného   súdu   nesporne   správne   východiská   aplikoval   pri   preskúmavaní napadnutého rozsudku okresného súdu.

Krajský súd pri hodnotení záverov vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu okrem iného uviedol, že tento „Predovšetkým správne vyvodil, že napádaný výrok odporkyne má povahu hodnotiaceho úsudku (kritiky), ktorým odporkyňa kriticky reagovala na   poznatky   získané   počas   poslaneckého   prieskumu   na   Ministerstve   zdravotníctva   SR, realizovaného v súvislosti s prebiehajúcim výberovým konaním na prevádzkovateľa siete staníc   záchrannej   zdravotnej   služby   pre   sídlo   L.   Predmetným   výrokom   odporkyňa realizovala   právo   na   slobodu   prejavu,   a   to   vyjadrením   kritiky,   ako   jej   subjektívneho názoru.“.

Z ďalšieho textu odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že citovaný právny záver oprel odvolací súd o skutkové zistenia okresného súdu, ktoré na základe v spise sa nachádzajúcich listinných dôkazov argumentačne rozviedol:

«... Súd teda zisťoval, či a do akej miery sú pravdivé poklady, na základe ktorých odporkyňa vyslovila svoju kritiku. Zistil, že U., s. r. o., bola spoločenskou zmluvou založená dňa 24. 11. 2005 (č. l. 233 až 238 spisu), t. j. nie už 3. 3. 2005, ako tvrdil navrhovateľ a v rovnaký deň, t. j. 24. 11. 2005, bol na Okresnom súde v Nitre podaný návrh na zápis uvedenej   spoločnosti   do   obchodného   registra   (č.   l.   241   spisu).   Z   výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Nitra je zrejmé, že spoločnosť U., s. r. o. bola do registra zapísaná 26. 11. 2005. Lehota na podanie žiadosti na vydanie povolenia na prevádzkovanie pozemnej záchrannej zdravotnej služby podľa podmienok vyhláseného výberového konania končila dňom 30. 6. 2005 (č. l. 141 spisu), kedy spoločnosť U., s. r. o. nielenže nebola zapísaná v Obchodnom registri, ale ani založená (nebola spísaná ani spoločenská zmluva). Napokon, keďže spoločnosť U. s. r. o., podmienky výberového konania bezozvyšku nespĺňala, bola z výberového konania pôvodne vyradená, ako o tom svedčí poznámka „zamietnuť žiadosť“ v Zozname prihlásených do výberového konania. Spoločnosť U., s. r. o. však napriek tomu v konečnom dôsledku vo výberovom konaní uspela, ktorá skutočnosť musela logicky vzbudiť pochybnosť   o   transparentnosti   výberového   konania,   ktorú   odporkyňa   prejavila verbalizovaným výrokom na adresu navrhovateľa, v tom čase ministra na čele ministerstva, na   ktorom   sa   výberové   konanie   uskutočnilo.   Odvolací   súd   považuje   za   nesporné,   že   z hľadiska právej úpravy spoločnosť U., s. r. o. ku dňu 30. 6. 2005 (ktorý bol posledným dňom na podávanie žiadostí o vydanie povolenia vo výberovom konaní) neexistovala (a teda si ani nemohla podať žiadosť o vydanie povolenia), pretože podľa § 62 ods. 1 prvá veta Obch. zák. spoločnosť vzniká dňom, ku ktorému bola zapísaná do obchodného registra. Až odo dňa účinností zápisu do príslušného registra môžu právnické osoby nadobúdať práva a povinnosti (porovnaj ust. § 19a ods. 2 Obč. zák.). Bolo už uvedené, že v prípade spoločnosti U., s. r. o. sa tak stalo až dňom 26. 11. 2005.»

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu tiež vyplýva, že zaujal postoj aj k námietke sťažovateľa založenej na hodnotení inkriminovaného výroku ako neprípustnej kritiky z dôvodu, že tento výrok odporkyňa vyslovila ešte pred ukončením poslaneckého prieskumu napriek tomu, že mala vedomosť o tom, že v správe o poslaneckom prieskume sa konštatuje (bude konštatovať), že neboli porušené zákony, na základe ktorých sa výberové konanie uskutočnilo (ide o námietku, ktorú sťažovateľ uplatnil aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, pozn.). Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že „Ústavou garantovaná sloboda prejavu oprávňovala odporkyňu vyjadriť kritiku (t. j. subjektívny názor toho, kto hodnotiaci úsudok prednáša), bez ohľadu na odlišný záver poslaneckého prieskumu...“.

Podľa krajského súdu «V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ v čase spomínaného výberového konania zastával funkciu ministra zdravotníctva SR. Odporkyňa, ako vyplýva z dikcie   napádaného   výroku,   sa   v   ňom   výslovne   vyjadrovala   o   navrhovateľovi   ako ministrovi, t. j. jej výrok sa týkal osoby navrhovateľa ako predstaviteľa výkonnej moci, a kritizovala teda jeho politickú činnosť („Minister Z. ukázal, že mu naozaj nejde o...“) a nie výkon jeho odbornej činnosti ako lekára. Odporkyňa teda svojím výrokom kritizovala činnosť   navrhovateľa   ako   osoby   tzv.   verejného   záujmu,   ktorá   musí   zniesť   širšiu   mieru kritiky. Za nespornú považuje odvolací súd aj skutočnosť, že napadnutý výrok nevybočil z rámca politickej súťaže účastníkov konania, ktorí majú na politickej scéne SR postavenie politických oponentov.

Napadnutým výrokom odporkyňa realizovala výkon práva na kritiku, ktorá ako je uvedené   v   texte   vyššie,   nebola   neprípustnou   kritikou   a   keďže   svojím   obsahom   výrok neprekročil   rámec   prípustnej   expresivity   a   zveličenia,   nebol   spôsobilý   zasiahnuť   do osobnostných práv navrhovateľa tak, ako to má na mysli ust. § 11 Obč. zák. Navrhovateľovi potom nemohol vzniknúť ani nárok na priznanie nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 ods. 1, 2 Obč. zák.».

Ústavný súd po oboznámení sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu a krajského súdu konštatoval, že namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 516/06 z 22.   januára   2009   je   primerane   odôvodnený,   pričom   z   hľadiska   existujúcej   ústavnej a zákonnej úpravy, ako aj relevantnej judikatúry ústavného súdu, ale i ESĽP ho nemožno z hľadiska   v   ňom   vyjadrených   právnych   záverov   považovať   za   svojvoľný,   a   preto   je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   vychádzajúc   predovšetkým   z už   spomenutej judikatúry, podľa ktorej všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom sťažovateľovho práva garantovaného mu čl. 19 ods. 1 ústavy, ale aj zo skutkového základu a právnych záverov, na ktorých je založený napadnutý rozsudok krajského súdu, dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   verejné prerokovanie veci a v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na verejné prerokovanie veci a verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 516/06

Z už uvedeného (pozri príslušnú časť bodu I odôvodnenia tohto uznesenia) vyplýva, že sťažovateľ svoje tvrdenie o porušení svojho základného práva na verejné prerokovanie veci a v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na verejné prerokovanie veci a verejné   vyhlásenie   rozsudku   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 516/06 zakladá na týchto skutočnostiach:

a)   Krajský   súd   prejednal   vec   bez   nariadenia   ústneho   pojednávania   podľa   §   214 ods. 2 OSP,   hoci   najprv   nariadil   termín   pojednávania   na   5.   február   2009,   z   ktorého   sa sťažovateľ   už   v   októbri   2008   ospravedlnil   a   zároveň   požiadal   o   odročenie   termínu pojednávania.

b) Keďže krajský súd na žiadosť o odročenie pojednávania nereagoval, sťažovateľ sa domnieval, že súd jeho žiadosti vyhovel a bude mu oznámený nový termín pojednávania.

c)   Namiesto   predvolania   na   pojednávanie   bol   sťažovateľovi   doručený   rozsudok, z ktorého sa dozvedel, že bol vyhlásený 22. januára 2009, pričom v jeho odôvodnení sa uvádza,   že   súd   preskúmal vec   a vyhlásil   rozsudok   bez   nariadenia   ústneho   odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.

d) Sťažovateľ tvrdí, že nielenže mu nebolo umožnené byť prítomný pri prejednaní jeho   veci,   ale navyše   mu   ani   nebolo   umožnené,   aby   sa   zúčastnil   vyhlásenia   rozsudku. Keďže nemohol vedieť a predpokladať, že odvolací súd vec prejedná neverejne a vyhlási rozsudok   14   dní   pred   pôvodne   nariadeným   termínom   pojednávania,   nechodil   denne kontrolovať   úradnú   tabuľu   súdu,   aby   si   na   nej   overoval,   či   nebol   oznámený   termín vyhlásenia rozsudku v jeho veci.

e) Sťažovateľ tvrdí, že nevie a nemá možnosť si overiť, či bol v jeho veci rozsudok krajského súdu 22. januára 2009 skutočne vyhlásený verejne a či bol termín vyhlásenia rozsudku   oznámený   spôsobom   podľa   §   156   ods.   3   OSP [„...   aj   pokiaľ   by   sťažovateľ predpokladal, že termín vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu v súlade s § 156 ods. 3 OSP (o čom však sťažovateľ nemá vedomosť a nemá ani možnosť si to overiť), bolo by síce teoreticky zachované jeho právo zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku, toto právo by však nebolo praktické a efektívne, ale iba iluzórne...“].

Na   účely   preskúmania   uvedených   námietok   sťažovateľa   si   ústavný   súd   vyžiadal príslušné spisy okresného súdu a krajského súdu, z ktorých zistil:

1.   Úpravou   z   22.   januára   2008   nariadil   krajský   súd   termín   pojednávania   na 25. september 2008.

2. Podaním z 12. septembra 2008 doručeným krajskému súdu 18. septembra 2008 sa sťažovateľ   ospravedlnil   z   pojednávania   nariadeného   na   25.   september   2008   z   dôvodu dlhodobého pobytu v zahraničí a žiadal o jeho odročenie na obdobie po 11. decembri 2008 (po návrate zo zahraničia). Zároveň sťažovateľ oznámil krajskému súdu, že „dnešného dňa som odvolal plnomocenstvo na zastupovanie v tomto konaní právnemu zástupcovi JUDr. E. V.“.

3. Dňa 25. septembra 2009 sa konalo pojednávanie vo veci, ktoré bolo po otvorení odročené   na   5.   február   2009   z   dôvodu   neprítomnosti   sťažovateľa   (predvolanie   bolo sťažovateľovi doručené 4. októbra 2008).

4.   Sťažovateľ   podaním   zo   14.   októbra   2008   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na pojednávaní   z   dôvodu   pobytu   v   zahraničí   a   požiadal   o   odročenie   pojednávania   na   iný termín.

5. Prípisom č. k. 9 Co 516/06-316 z 20. októbra 2008 predseda príslušného senátu krajského   súdu   oznámil   účastníkom   konania   (vzhľadom   na   ospravedlnenie   sťažovateľa z pojednávania nariadeného na 5. február 2009), že ruší „termín odvolacieho pojednávania vytýčený na deň 5. 2. 2009 o 13,00 hod.“, a zároveň v tomto prípise uviedol, že „Vzhľadom na novelu Občianskeho súdneho poriadku, účinného od 15. 10. 2008, Vás zároveň vyzývam na   oznámenie,   ako   navrhujete   rozhodnúť   o   trovách   odvolacieho   konania   (príp.   o   ich vyčíslenie, pokiaľ budete uplatňovať náhradu trov právneho zastúpenia...).“.

6.   Sťažovateľ   na   prípis   krajského   súdu   reagoval   podaním   z   27.   októbra   2008, v ktorom   popri   vyčíslení   trov   konania   oznámil,   že   trvá „na   konaní   odvolacieho pojednávania   a   mám   záujem   sa   ho   zúčastniť“, a   zároveň   uviedol,   že   sa   domnieva,   že „v danej veci prichádza do úvahy postup odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 1 písm. a) OSP (v znení účinnej od 15. 10. 2008), v zmysle ktorej predseda senátu odvolacieho súdu nariadi pojednávanie vždy,   ak je potrebné dokazovanie zopakovať alebo doplniť. Dovoľujem si preto požiadať súd o vytýčenie termínu odvolacieho pojednávania.“.

7. Pokynom z 21. novembra 2008 predseda senátu krajského súdu nariadil kancelárii oznámiť na úradnej tabuli, že v zmysle § 156 OSP bude 22. januára 2009 o 12.15 h vo veci vyhlásený rozsudok.

8. Zo zápisnice o pojednávaní vyplýva, že 22. januára 2009 bol vo veci verejne vyhlásený rozsudok krajského súdu.

Podľa § 213 ods. 1 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Podľa § 213 ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) ak má odvolací súd za   to,   že   súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Podľa § 213 ods. 4 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal   súd   prvého   stupňa,   hoci   mu   ich   účastník   navrhol,   alebo   za   podmienok ustanovených v § 205a.

Podľa § 214 ods. 1 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie odvolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   nariadi   predseda   senátu   odvolacieho   súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa   §   214   ods.   2   OSP   (v   znení   účinnom   od   15.   októbra   2008)   v   ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa § 214 ods. 2 OSP (v znení účinnom do 14. októbra 2008) pojednávanie netreba nariaďovať, ak

a) sa odmieta odvolanie podľa § 218;

b) sa zastavuje alebo prerušuje konanie;

c) odvolanie smeruje proti uzneseniu;

d)   ide   o   rozhodnutie   o   spôsobilosti   na   právne   úkony,   o   vyslovení   prípustnosti prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej starostlivosti alebo o vyhlásení za mŕtveho;

e) sa zrušuje rozhodnutie podľa § 221 ods. 1;

f) odvolanie sa týka len trov konania, príslušenstva pohľadávky alebo jej zročnosti alebo predbežnej vykonateľnosti rozsudku;

g) odvolanie smeruje proti rozsudku, ktorý rozhodol len o výžive maloletého dieťaťa;

Podľa § 372p ods. 1 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na konania začaté pred 15. októbrom 2008 sa použijú predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Podľa   §   156   ods.   3   OSP   vo   veciach,   v   ktorých   súd   rozhoduje   rozsudkom   bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   svojich   zistení   a   citovaných   právnych   noriem konštatoval, že § 214 ods. 2 OSP v znení účinnom pred 14. októbrom 2008 neumožňoval, aby krajský súd vo veci sťažovateľa rozhodol bez nariadenia pojednávania. Novelizácia Občianskeho   súdneho   poriadku   vykonaná zákonom   č.   384/2008   Z.   z.   s   účinnosťou   od 15. októbra 2008 krajskému súdu umožnila rozhodnúť vo veci sťažovateľa aj bez nariadenia pojednávania,   ak   dospel   k záveru,   že   vo   veci   nie   je   potrebné   zopakovať alebo   doplniť dokazovanie [§ 214 ods. 2 v spojení s § 214 ods. 1 písm. a) a § 372p ods. 1 OSP]. O tom, či treba zopakovať alebo doplniť dokazovanie, mohol krajský súd rozhodnúť autonómne, t. j. bez ohľadu na názor účastníkov konania, podľa konkrétnych okolností prípadu (najmä na základe dokumentácie obsiahnutej v spise). Z napadnutého rozsudku krajského súdu ani zo spisovej dokumentácie nevyplýva, že by krajský súd pred vyhlásením rozsudku vykonal ďalšie   dokazovanie,   resp.   zopakoval   dokazovanie   vykonané   súdom   prvého   stupňa.   Za daných   okolností   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   ak   krajský   súd   rozhodol   vo   veci   bez nariadenia odvolacieho pojednávania, tak postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Navyše z jeho prípisu č. k. 9 Co 516/06-316 z 20. októbra 2008 zaslaného účastníkom konania vyplýva, že možnosť takéhoto postupu   účastníkom konania minimálne naznačil (z reakcie sťažovateľa vyjadreného v jeho podaní z 28. októbra 2008 možno vyvodiť, že sťažovateľ takto postup krajského súdu aj „pochopil“, keďže sa dožadoval nariadenia termínu pojednávania).

Rovnako súladný so zákonom považuje ústavný súd aj postup krajského súdu pri vyhlasovaní   rozsudku,   keďže   z   jeho   zistení   vyplýva,   že   v súlade   s   požiadavkami vyplývajúcimi z § 156 ods. 3 OSP riadne a včas na úradnej tabuli vyhlásil, kedy bude rozsudok   verejne   vyhlásený,   pričom   zápisnica   z   pojednávania   ako   verejná   listina potvrdzuje, že v oznámenom čase bol rozsudok aj verejne vyhlásený.

Námietka sťažovateľa založená na tvrdení, že nemal možnosť si overiť, či bol v jeho veci rozsudok krajského súdu 22. januára 2009 skutočne vyhlásený verejne a či bol termín vyhlásenia   rozsudku   oznámený   spôsobom   podľa   §   156   ods.   3   OSP   vyúsťujúca   do konštatovania, že „... aj pokiaľ by sťažovateľ predpokladal, že termín vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu v súlade s § 156 ods. 3 OSP... bolo by síce teoreticky zachované jeho právo zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku, toto právo by však nebolo praktické a efektívne, ale iba iluzórne...“, má podľa názoru ústavného súdu vo svojej podstate   charakter   námietky   nesúladu   §   156   ods.   3   OSP   s   príslušnými   ustanoveniami ústavy,   o   ktorej   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nemôže   rozhodnúť v konaní   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy,   keďže   v   tomto   type   konania   vychádza z prezumpcie   ústavnosti   príslušných   právnych   noriem   (m.   m.   napr.   I.   ÚS   259/07 alebo IV. ÚS 122/08). Súlad zákonov alebo ich častí s ústavou môže preskúmavať ústavný súd len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, pričom návrh na začatie tohto konania môžu podať len subjekty uvedené v čl. 130 ods. 1 ústavy, resp. § 18 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. napr. PL. ÚS 1/94, PL. ÚS 6/99, PL. ÚS 7/99 atď.).

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   uvádza,   že   postup   a   rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej úpravy,   v   zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu, v   rámci   ktorého   rozhodol   vo   veci   sťažovateľa   bez nariadenia   pojednávania a rozsudok vyhlásil verejne pri zachovaní požiadaviek vyplývajúcich z § 156 ods. 3 OSP za ústavne akceptovateľný   a   udržateľný,   a   na   tomto   základe   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľom namietaným postupom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosť odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2009