znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 362/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť L. G., T., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 2 T 57/04-169 z 31. októbra 2005,   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   č.   k.   3   To   18/2006-187   z 21.   marca   2006 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 25/2007 z 23. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2007 doručená sťažnosť L. G., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E.   B.,   B., v ktorej   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   2   T   57/04-169   z 31.   októbra   2005,   uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 18/2006-187 z 21. marca 2006 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 3 Tdo 25/2007 z 23. mája 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Dunajská Streda, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania sp. zn. ČVS: ORP-815/OSV-DS-2003 z 23. marca 2004 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie podľa § 221 ods. 1 a § 222 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“).

Obžaloba v danej veci bola Okresnou prokuratúrou Dunajská Streda vypracovaná 1. júla 2004 a doručená okresnému súdu 2. júla 2004. Okresný súd trestným rozkazom sp. zn. 2 T 57/04 zo 7. júla 2004 uznal sťažovateľa vinným a uložil mu trest. Sťažovateľ podal   proti   predmetnému   trestnému   rozkazu   odpor   a okresný   súd   nariadil   vo   veci pojednávanie. Po vykonanom dokazovaní okresný súd rozsudkom č. k. 2 T 57/04-169 z 31. októbra 2005 uznal sťažovateľa za vinného a uložil mu úhrnný trest odňatia slobody v trvaní siedmich mesiacov, pričom uvedený trest mu bol podľa § 58 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložený s určením skúšobnej doby v trvaní 24 mesiacov.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   okresný   súd   po   vykonanom   dokazovaní   nesprávne ustálil skutkový stav v danej veci, pričom pri výpovedi troch svedkov v prípravnom konaní došlo k „porušeniu zákonného postupu“, pretože k ich výpovedi nebol prizvaný tlmočník, hoci   podľa   názoru   sťažovateľa „slovenský   jazyk   neovládajú   natoľko,   aby   vedeli jednoznačne   pochopiť   zmysel   a význam   kladených   otázok“. Podľa   jeho   názoru   nemal okresný   súd   na   takto   získané   dôkazy   vôbec   prihliadať,   alebo „mal   vykonať   nové dokazovanie ich opätovným podrobným výsluchom“.

V dôsledku   skutočnosti,   že   okresný   súd   pochybil   a   oprel   svoje   rozhodnutie o nezákonne   získané   výpovede   uvedených   svedkov,   ktoré   mali   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci, podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   podal   proti   prvostupňovému   rozsudku   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský   súd   uznesením   č.   k.   3   To   18/2006-187   z 21.   marca   2006   tak,   že   ho   zamietol. Krajský   súd   sa   tak „stotožnil   nielen s výrokom   porušovateľa   v 1.   rade,   ale i s dôvodmi rozhodnutia, pričom i porušovateľ v 2. rade zobral ako hlavný dôkaz, na základe ktorého bol sťažovateľ uznaný za vinného výpovede svedkov G. H., L. H. a A. N., ktoré boli získané nezákonným spôsobom, a ktoré mali usvedčiť sťažovateľa, že skutok spáchal“.

Následne   podal   sťažovateľ   proti   predmetnému   uzneseniu   dovolanie   najvyššiemu súdu, ktorý rozhodol uznesením sp. zn. 3 Tdo 25/2007 z 23. mája 2007 tak, že dovolanie odmietol s odôvodnením, že «podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku neboli splnené, pričom uviedol i to, že tvrdenie dovolateľa, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, nie je možné akceptovať z dôvodu, že nezákonne vykonané dôkazy jednak boli vykonané v prípravnom konaní a jednak sťažovateľom uvádzané pochybenia „nie sú až tak dramatické“.   Opakovane   uvádzam,   že   v predmetnej   veci   mám   za   to,   že   pochybil i porušovateľ v 3. rade, pretože napriek tomu, že sa stotožnil s tým, že namietané dôkazy boli vykonané nezákonným spôsobom, dovolanie odmietol.».

Na základe uvedeného sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd, krajský súd, ako aj najvyšší súd porušili jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom nasledovne:

„1. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutia:

- Okresného súdu v Dunajskej Strede sp. zn. 2 T 57/04-169 zo dňa 31. 10. 2005

- Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 To 18/2006-187 zo dňa 21. 03. 2006

- Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Tdo 25/2007 zo dňa 23. 05. 2007

2. Porušovatelia v 1., 2. a 3. rade sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 7.424,60,- Sk (1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 2.970,- Sk, 2 úkony právnej pomoci - príprava a prevzatie, podanie návrhu 5.940,- Sk, 19 % DPH 1.128,60,- Sk, 2x režijný paušál á 178,- Sk) k rukám advokátky JUDr. E. B. a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ považuje rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu za   nezákonné   a porušujúce   jeho   základné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   z dôvodu nesprávne   zisteného   skutkového   stavu   v jeho   trestnej   veci,   pretože   výpovede   troch kľúčových   svedkov   boli   podľa   jeho   názoru   v prípravnom   konaní   získané   nezákonným spôsobom   (nebol   prítomný   tlmočník,   hoci   uvedení   svedkovia   neovládali   dostatočne slovenský jazyk).

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T 57/04-169 z 31. októbra 2005

Ústavný súd   rozhoduje podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   o sťažnostiach   týkajúcich   sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (I. ÚS 103/02).

Podľa   § 245 ods.   1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení účinnom do 31. decembra 2005 opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   mal   v systéme všeobecného   súdnictva   k dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy porušenia   svojich   práv   (odvolanie),   ktoré   sťažovateľ   podľa   svojich   tvrdení   v sťažnosti aj podal proti rozsudku prvostupňového súdu. Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak navrhovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   „Ak   o závažných   procesných pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj   niektoré   zo   základných   práv   alebo   slobôd,   je oprávnený   a povinný   rozhodnúť   všeobecný   súd   na   základe   riadnych   a mimoriadnych opravných   prostriedkov   upravených   v príslušnom   procesnom   poriadku,   je   právomoc Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   pred   ich   vyčerpaním   vylúčená“   (IV.   ÚS   10/02, IV. ÚS 115/07). Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej   porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T 57/04-169 z 31. októbra 2005 pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením krajského súdu č. k. 3 To 18/2006-187 z 21. marca 2006

Jedným zo zákonných predpokladov na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie   v lehote   ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je dvojmesačná   a začína   plynúť od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu.   Pri   opatrení   alebo   inom   zásahu,   ktorým   sú   aj   zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd zistil, že uznesenie krajského súdu č. k. 3 To 18/2006-187 z 21. marca 2006 bolo sťažovateľovi doručené 16. mája 2006 (jeho právnej zástupkyni bolo doručené 18.   mája   2006).   Doručením   označeného   uznesenia   sťažovateľovi   nadobudlo   napadnuté uznesenie krajského súdu právoplatnosť, t. j. od tohto dňa začala plynúť lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na dátum nadobudnutia   právoplatnosti   označeného   uznesenia   krajského   súdu   a dátum   podania sťažnosti   na poštovú   prepravu   (29.   novembra   2007),   ako aj   dátum   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu (3. decembra 2007) ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola zjavne podaná po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ju bolo v tejto časti potrebné odmietnuť ako podanú oneskorene.

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 25/2007 z 23. mája 2007

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu za predpokladu, že sú splnené procesné   podmienky   súdneho   konania.   Zmyslom   tohto   základného   práva   je   umožniť každému   reálny   prístup   k súdu   a   tomu   zodpovedajúca   povinnosť   súdu   vo   veci   konať a k jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98, IV. ÚS 159/07).

Citovaný čl. 46   ods. 1   ústavy   je primárnym východiskom   pre   zákonom   upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).

Ústavný   súd   však   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k danému   rozhodnutiu,   ani   skúmať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie   ochrany   len   v tých   prípadoch,   ak   porušenie   procesných   práv   účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04).

Ústavný súd sa preto pri výkone svojej funkcie podľa ústavy zameriava na kontrolu zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnými súdmi   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a slobodách.

V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy zákonný rámec v prípade sťažnosti sťažovateľa tvoria ustanovenia zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len   „Trestný   poriadok“),   a   to   v časti   upravujúcej   dovolanie   (§   368   a nasl.   Trestného poriadku). Ústavný súd preto osobitne skúmal, či   v danom prípade neboli ustanovenia o   dovolacom   konaní   aplikované   spôsobom,   ktorý   by   znamenal   porušenie   označeného základného práva sťažovateľa.

Najvyšší   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenia   uznesenia   sp.   zn.   3   Tdo   25/2007 z 23. mája 2007 uviedol:

„Tvrdenie dovolateľa, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom [§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku], taktiež nie je možné akceptovať. Namietané dôkazy boli jednak vykonané v prípravnom konaní a jednak dovolateľom uvádzané pochybenia nie sú až tak dramatické. Svedkovia L. a G. H., ako aj A. N.,   u ktorých   sú   uvedené   nedostatky   obvineným   tvrdené,   totiž   na   hlavnom   pojednávaní nepopreli obsah ich výpovedí v prípravnom konaní, ale priamo sa na tieto odvolali. Najvyšší súd okrem toho nemôže prijať uvádzané okolnosti ako základ pre dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) Trestného poriadku, lebo boli použité oneskorene. V zmysle § 371 ods. 3 Trestného poriadku totiž tieto dôvody nemožno použiť, ak tieto boli dovolateľovi známe už v pôvodnom konaní a nenamietal ich najneskôr v konaní pred   odvolacím   (krajským)   súdom.   Okolnosti   vypočúvania   spomínaných   svedkov v prípravnom   konaní   boli   obvinenému   známe   najneskôr   od   hlavného   pojednávania vykonaného (etapovite) okresným súdom, ako o tom svedčí text dovolania; v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa však tieto okolnosti neboli namietané, rovnako ako údajné porušenie práva na obhajobu.

Z dovolania explicitne nevyplýva, v akom smere zistený skutok mal byť nesprávne právne   posúdený,   len   z kontextu   je   možné   vyvodiť,   že   namietaný   je   vôbec   záver   súdov o spáchaní predmetných trestných činov (skutku) obvineným. V tomto smere sa namieta nedostatočné zistenie skutkového stavu veci s poukazom na jednotlivé dôkazy; v podstate však dovolaním je namietané hlavne ich hodnotenie súdom prvého stupňa, resp. súdom odvolacím.

Najvyšší súd nemôže prijať ani tieto okolnosti zakladajúce podľa dovolania jeho dôvod,   v zmysle   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného poriadku.   Podľa   toho   totiž   správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Pokiaľ teda súdy nižšieho stupňa legálnym spôsobom zistili skutkový stav, dovolaním nie je možné skutkové závery skúmať či meniť, resp. domáhať sa toho; predmetom dovolacieho konania môžu byť len okolnosti právne.

Najvyšší   súd   na   tomto   základe   preto   rezultuje,   že   v rozhodovanej   veci   je   stav zrejmého nesplnenia dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) Trestného   poriadku,   ako   ich   uvádza   tento   podaný   mimoriadny   opravný   prostriedok; v zmysle   §   385   ods.   1   Trestného   poriadku   pritom   dovolací   súd   je   viazaný   dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.“

V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   zásadnou   otázkou,   ktorá   je   napokon   aj dôvodom   podania   sťažnosti   sťažovateľa   ústavnému   súdu,   je   jeho   nesúhlas   s   názorom všeobecných   súdov   týkajúci   sa   ustálenia   skutku,   z ktorého   bol   uznaný   vinným,   najmä spôsobu výpovede troch svedkov v prípravnom konaní, pri ktorom malo dôjsť k porušeniu jeho práva na obhajobu. Najvyšší súd však v odôvodnení napadnutého uznesenia podľa názoru   ústavného   súdu   dostatočne   vysvetlil   dôvody,   pre   ktoré   nezistil   prípustnosť dovolania.   Poukázal   najmä   na   skutočnosť,   že   uvedení   svedkovia   potvrdili   na   hlavnom pojednávaní pred okresným súdom svoje výpovede z prípravného konania, navyše skutok, z ktorého   bol   sťažovateľ   obvinený,   bol   v konaní   pred   okresným   súdom   ustálený a   preukázaný   aj   výpoveďami   ďalších   svedkov.   Najvyšší   súd   napokon   v odôvodnení predmetného uznesenia poukázal na skutočnosť, že podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku mal sťažovateľ možnosť namietať porušenie svojho práva na obhajobu pred prvostupňovým i odvolacím súdom, pričom tak neurobil.

Ústavný súd preto pri preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné tento rozsudok označiť za arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ neakceptuje právne názory dovolacieho súdu, nemožno hodnotiť ako porušenie jeho základného práva (IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 134/08).

Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi základným právom sťažovateľa, ktorého porušenie namieta, a postupom najvyššieho súdu   pri   rozhodovaní   v danej   veci,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   záver,   že   toto   jeho základné   právo   bolo   porušené.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje   s právnym názorom   najvyššieho   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   namietaného   rozhodnutia   a nezakladá   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   po   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti (IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06, IV. ÚS 46/07).

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. úhrady trov konania alebo zrušením označených rozhodnutí).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2008