znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 361/2014-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo   sudcu   Ladislava   Orosza   prerokoval   prijatú   sťažnosť   S., zastúpeného   advokátom   JUDr. Ing. Richardom   Vanekom,   Advokátska   kancelária RIVA, Dobrovičova   4,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 9 C 141/2002, za účasti Okresného súdu Bratislava III, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 141/2002 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 9 C 141/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

3. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € (slovom sedemtisíc eur), ktoré   mu j e   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť S. trovy konania v sume 275,94   €   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a deväťdesiatštyri   centov)   na účet   jeho právneho   zástupcu   JUDr. Ing.   Richarda   Vaneka,   Advokátska   kancelária   RIVA, Dobrovičova 4, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2014 doručená   sťažnosť   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. Ing. Richardom Vanekom, Advokátska kancelária RIVA, Dobrovičova 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 141/2002 o žalobe o uložení povinnosti bezplatne odstrániť vady diela a o vydanie neoprávneného majetkového prospechu (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Žaloba   o   uloženie   povinnosti   bezplatne   odstrániť   vady   diela   a   vydanie neoprávneného majetkového prospechu bola podaná ešte dňa 15. 10. 2002. Pričom vady sa vyskytovali   postupne po odovzdaní   diela,   avšak   žaloba   bola   podaná   ešte   v záručnej lehote.   K   žalobe   okrem   iného   bol   priložený   znalecký   posudok...   znalca   v odbore stavebníctvo,   ktorým   znalec   potvrdzuje   oprávnenosť   podania   žaloby.   Znalec   v závere posudku konštatuje, že skutkový stav vo výskyte zátekov do bytov a nebytových priestorov, trhlín,   opadávania   omietok   a   obkladov,   vlhnutia   stien   a   rosenia   okien   sa podstatne od ukončenia predchádzajúcej expertízy v októbri 2001, ktorú na základe požiadavky E. vykonal TSÚS nezmenil, ale vo výskyte niektorých závažných porúch dokonca zhoršil...“

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné   právo   sťažovateľa   S.,   upravené   v   čl.   48   ods.   2   Ústava   SR   bolo postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní pod sp. zn. 9 C 141/2002 porušené.

2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní pod sp. zn. 9 C 141/2002 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie meritórne rozhodnutá.

3. Sťažovateľovi S.   priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 30.000,-   € slovom tridsaťtisíc   euro   a náhradu   trov   konania,   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III   povinný vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   zistil,   že   sú   splnené   všetky   ústavné a zákonné   predpoklady   na   prijatie   sťažnosti   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie,   a   preto uznesením č. k. IV. ÚS 361/2014-10 z 1. júla 2014 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie v tejto časti [§ 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 8. júla 2014 predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadril   k   otázke   vhodnosti   ústneho   pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   z   19.   augusta   2014 (sp. zn. Spr. 3593/2014,   doručenom   ústavnému   súdu   25.   augusta   2014)   okrem   iného uviedol:

„...   Sťažovateľ   vo   svojej   ústavnej   sťažnosti   poukazuje   najmä   na   tie   skutočnosti, že napriek tomu, že žaloba bola podaná dňa 15. 10. 2002, do dnešného dňa nebolo v tejto veci   právoplatne   rozhodnuté.   Sťažovateľ   poukazuje   najmä   na   problémy   súvisiace s nariadením   znaleckého   dokazovania,   keď   pôvodní   dvaja   znalci   znalecké   posudky nevypracovali. K týmto skutkovým okolnostiam nemáme námietky.

Je faktom, že žaloba bola podaná dňa 15. 10. 2002 a vo veci nebolo doposiaľ vydané rozhodnutie.   Pri   rozhodovaní   navrhujem   Ústavnému   súdu   SR,   aby   prihliadol   najmä na zložitosť   tohto   prípadu,   keď   predmetom   žalobného   návrhu   je   uplatnenie   si   nárokov z titulu   zodpovednosti za vady pri výstavbe bytového domu s veľkým množstvom bytov. V danej   veci   sa   jedná   o   mimoriadne   zložitú   vec,   najmä   z   hľadiska   skutkovej   stránky, uvedený typ sporov patrí medzi najzložitejšie spory z pohľadu skutkového dokazovania, ktoré súvisí najmä so zložitosťou stavebných procesov v investičnej výstavbe. Táto zložitosť sa   premietla   i   do   problémov,   ktoré   mali   vplyv   na   časový   posun,   najmä   v   súvislosti so znaleckým   dokazovaním,   keď   znalkyňa...   odmietla   vykonať   znalecké   dokazovanie vzhľadom na rozsah dokazovania a okruh profesií,   prácu ktorých je potrebné znalecky posúdiť a znalec... rovnako vzhľadom na rozsah znaleckého dokazovania rovnako odmietol znalecký úkon vykonať. Znalecký posudok bol spôsobilý vykonať až Technický a skúšobný Ústav Stavebný n. o.

Skutočnosť, že sa vo veci konalo vyplýva z viacero termínov pojednávania, ktoré boli nariadené a to: 22. 10. 2008, 10. 01. 2009, 21. 01. 2009, 09. 03. 2009, 08. 04. 2009, 13. 05. 2009, následne došlo k vypracovaniu znaleckého posudku, ktorý bol vypracovaný a doručený   až   12.   12.   2011.   Od   26.   04.   2012   do   03.   04.   2013   sa   spis   nachádzal   na Krajskom súde v Bratislave a následne boli vo veci vytýčené termíny pojednávania dňa: 17. 01. 2014, 11. 04. 2014, 10. 06. 2014, ktorý bol zrušený a momentálne je vo veci vytýčený termín pojednávania na deň: 04. 09. 2014.

Ďalej navrhujeme,   aby súd prihliadol na to,   že k istým časovým posunom došlo i z dôvodov   na   strane   samotného   sťažovateľa...,   keď   pôvodne   bola   podaná   žaloba   dňa 15. 10. 2002,   následne   boli   odstraňované   jej   vady   až   písomným   podaním   navrhovateľa zo dňa 20. 10. 2003, následne došlo k zmenám obsahu návrhu a to podaniami navrhovateľa zo dňa 05. 01. 2005, neskôr doplnením návrhu zo dňa 22. 03. 2007 a naposledy došlo k zmene návrhu zo dňa 06. 06. 2014. K námietke ohľadne bezdôvodného zrušenia termínu pojednávania dňa 10. 06. 2014 som šetrením zistil, že v uvedený deň zákonná sudkyňa zrušila iba termíny pojednávania v popoludňajších hodinách z dôvodu preukázateľného sprevádzania chorého dieťaťa na lekárske vyšetrenie...

Navrhujeme Ústavnému súdu SR aby prihliadol i na tú skutočnosť, že i z pohľadu priebehu   súdneho   konania   právne   postavenie   navrhovateľa   −   sťažovateľa   sa   postupne riešilo s ohľadom na prebiehajúci súdny spor a vykonané dokazovanie, keď viacero vád, ktoré boli pôvodne žalované boli i v priebehu súdneho konania postupne odstraňované. I z uvedeného pohľadu považujeme žiadanú nemajetkovú ujmu vo výške 30.000,- Eur za   zrejme   neprimeranú,   keď   táto   prevyšuje   výšku   žalovanej   sumy,   ktorej   sa   žiadateľ v poslednej zmene návrhu domáha, keď žiada o primeranú zľavu vo výške 29.200,- Eur. V prílohe... zasielame i vyjadrenie zákonnej sudkyne ako i moju odpoveď na sťažnosť zo dňa 28. 04. 2014.“

Predseda okresného súdu súčasne oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho prerokovania prijatej sťažnosti.

Ústavný   súd   vyzval   27.   augusta   2014   aj   právneho   zástupcu   sťažovateľa, aby sa vyjadril   k   stanovisku   okresného   súdu,   ako   aj   k   otázke   nariadenia   verejného pojednávania.   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   podaní   z   5.   septembra   2014 (doručenom ústavnému súdu 10. septembra 2014) okrem iného uviedol:

„S   poukázaním   na   zložitosť   sporu   najmä   z   pohľadu   skutkového   dokazovania pri výbere   znalcov   nesúhlasíme,   nakoľko   už   prvý   znalecký   posudok,   ktorý   vypracoval... potvrdil naše požiadavky na odstránenie vád. Súd sa týmto posudkom vôbec nezaoberal. Tak isto sa doteraz nezaoberal znaleckým posudkom znaleckej organizácie − Technický a skúšobný   ústav stavebný,   ktorý podľa   tohto   písomného   vyjadrenia   predsedu súdu   bol už spôsobilý vykonať posudok, pritom posudok bol vypracovaný ešte v roku 2011.

Súhlasíme   s   konštatovaním   predsedu   súdu,   že   viacero   vád,   ktoré   boli   pôvodne žalované, boli v priebehu konania postupne odstraňované. Predseda súdu však nenapísal, kým   boli   odstraňované.   Skutočnosť   je   taká,   že   vady,   ktoré   boli   postupne   odstraňované neboli odstránené odporcom – E. ale tretími osobami na náklady navrhovateľa vo výške 126.026,54 €.

Nesúhlasíme s poukázaním predsedu okresného súdu, že žiadanú nemajetkovú ujmu vo výške 30.000,- € považuje za neprimeranú, keď táto prevyšuje výšku žalovanej sumy, ktorej sa žiadateľ v poslednej zmene návrhu domáha, keď žiada primeranú zľavu vo výške 29.200,-   €.   K   tomuto   máme   nasledovné   vysvetlenie   prečo   sa   navrhovateľ   domáha primeranej zľavy len 29.200,- €, keď doterajšie výdavky na odstránenie vád boli omnoho vyššie,   t.   j.   126.026,54,-   €.   Bolo   to   preto,   lebo   navrhovateľ   nemá   dostatok   financií aby mohol v prípade domáhanej vyššej sumy doplatiť na vyšší súdny poplatok, nakoľko spláca   3 miliónový   úver   slovenských   korún,   ktorý   si   navrhovateľ   zobral   na   zaplatenie odstránenia vád na predmetnom objekte.

Návrh   na   trovy   právneho   zastúpenia   pozostávajú   zo   štyroch   právnych   úkonov (prevzatie veci, napísanie sťažnosti, doplnenie k sťažnosti a stanovisko k listu predsedu)... Celkové trovy právneho zastúpenia činia spolu: 1 844,72 €.“

Sťažovateľ súčasne oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu i sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS/272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom napadnutého konania pred ústavným súdom, v ktorom je sťažovateľ navrhovateľom,   je   rozhodovanie   o   návrhu   na   uloženie   povinnosti   odstrániť   vady   diela a na vydanie   neoprávneného   majetkového   prospektu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu ide o vec,   ktorá   tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov a nie je právne zložitá. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, podľa názoru ústavného súdu nejde o takú zložitosť veci, ktorou by bolo možné odôvodniť doterajší neprimerane dlhý čas konania   okresného   súdu   (takmer   dvanásť   rokov)   bez   toho,   aby   súd   prijal   rozhodnutie vo veci samej.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka napadnutého konania v procesnom postavení žalobcu (navrhovateľa). Z vyjadrenia predsedu okresného súdu, ako aj z predloženého spisu vyplýva, že sťažovateľ musel odstraňovať nedostatky návrhu, následne návrh doplnil a nakoniec došlo k zmene návrhu (6. jún 2014). Ústavný súd zastáva názor, že správanie sťažovateľa ako navrhovateľa v napadnutom konaní čiastočne ovplyvnilo doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

3. Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   v označenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu.

Z predloženého spisu, zo sťažnosti, ako aj z vyjadrenia predsedu okresného súdu ústavný súd zistil, že okresnému súdu bola žaloba sťažovateľa doručená 15. októbra 2002 a ďalej vedená pod sp. zn. 9 C 141/2002.

Okresný súd nariadil v priebehu doterajšieho konania v období rokov 2008 − 2014 spolu   10 pojednávaní vo   veci   a po   doručení znaleckého posudku   (12.   decembra   2011) nariadil   v   roku   2014   štyri   pojednávania,   z ktorých   jedno   bolo   zrušené   a   ostatné pojednávanie nariadené na 4. september 2014 bolo odročené na 25. september 2014.

Ústavný súd uzavrel, že so zreteľom na doterajší priebeh napadnutého konania, ktoré dosiaľ   nebolo   právoplatne   skončené   ani   po   takmer   12   rokoch   od   jeho   začatia,   došlo v konaní okresného súdu sp. zn. 9 C 141/2002 predovšetkým jeho neefektívnou činnosťou k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

V   súlade   s   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 141/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 30 000   €,   pričom   okrem   iného   uviedol,   že   v   dôsledku   zbytočných   prieťahov   v   konaní „... väčšina vážnych a nebezpečných vád nebola do dnešného dňa odstránená... a niektoré vady musel dať odstrániť   navrhovateľ   tretej osobe na vlastné náklady,   čím mu vznikla a vzniká   značná   škoda...   Pričom   na   odstránenie   vád   si   muselo   S.   zobrať   vysoký   úver 3 milión   Sk   s   vysokou   úrokovou   sadzbou   a   pritom   do   dnešného   dňa...   žiadne   vady neodstránil.“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 9 C 141/2002 o návrhu sťažovateľa ako žalobcu z 15. októbra 2002 takmer dvanásť rokov, ktoré   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   berúc   do   úvahy konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   predovšetkým   predmet   napadnutého   konania, skutočnosť, že spis sa takmer jeden rok nachádzal na Krajskom súde v Bratislave, ako aj to, že aj sťažovateľ čiastočne ovplyvnil doterajšiu dĺžku napadnutého konania, ústavný súd považoval priznanie sumy 7 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa, ktoré mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr. Ing. Richardom Vanekom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ si uplatnil úhradu trov konania za štyri úkony právnej služby v sume 1 844,72 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 781 €, a vychádzal z pôvodne predloženého návrhu právneho zástupcu sťažovateľa, resp. z jeho návrhu na priznanie trov za ďalšie úkony.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to za každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 275,94 €. Za tretí úkon úhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal, pretože podľa jeho názoru tento úkon neprispel k ďalšiemu objasneniu veci.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 3 la zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014