znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 361/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., trvale bytom B., prechodne B., vo veci namietaného porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky,   ako   aj   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   a čl. 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   vo   veci vedenej   pod   sp. zn.   VI/2 Pz 307/09   a jej   prípisom   z 20.   septembra   2010   a namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 174/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2010 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru   postupom   Generálnej   prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. VI/2 Pz 307/09 a jej prípisom z 20. septembra 2010 (ďalej aj „napadnutý prípis“) a namieta tiež porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 174/2008.

Zo sťažnosti a spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca žalobou podanou   5.   augusta   2008   okresnému   súdu   domáhal   vyslovenia   neplatnosti   výpovede z nájmu   bytu.   Sťažovateľ   podal   29. septembra   2008   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie predbežného   opatrenia, ,,ktorým   sa   domáhal   nariadiť   prenajímateľovi   vyššie   uvedeného bytu   povinnosť   strpieť   sťažovateľom   nájom   bytu   v   zmysle   nájomnej   zmluvy   zo   dňa 19. 05. 2008   a   zdržať   sa   vypratania   vecí   sťažovateľa,   to   všetko   do nadobudnutia právoplatnosti   rozhodnutia   súdu   vo   veci   sp. zn.   11 C 174/2008“. Následne   okresný súd návrh   sťažovateľa   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zamietol   uznesením č. k. 11 C 174/08-36 zo 17. októbra 2008, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský   súd   v Bratislave „o   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   tak,   že   rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil uznesením č. k. 14 Co/9/2009-75 zo dňa 9. februára 2009“. Sťažovateľ okrem iného v sťažnosti uviedol, že „odvolací súd svoje rozhodnutie založil na fikcii   neplatnosti   nájomnej   zmluvy   o   nájme   bytu   uzatvorenej   medzi   sťažovateľom a prenajímateľom dňa 19. 05. 2008. Z predmetnej nájomnej zmluvy doloženej do súdneho spisu   odvolací   súd   usúdil,   že   v   zmluve   absentuje   rozsah   užívania   bytu   sťažovateľom a z dôvodu,   že   predmet   a   rozsah   užívania   bytu   sú   podstatnými   náležitosťami   nájomnej zmluvy ich absencia, respektíve nedostatky vo vymedzení, spôsobujú neplatnosť nájomnej zmluvy. Rozhodnutie prvostupňového súdu preto potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza:

„Sťažovateľ podal dňa 04. 03. 2009 na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   voči   uzneseniu   Krajského   súdu   Bratislava č. k. 14 Co/9/2009-75. Dôvod na podanie mimoriadneho dovolania sťažovateľ vidí v tom, že odvolací   súd   vec   prejednal   bez   nariadenia   pojednávania   pričom   potvrdil   rozhodnutie prvostupňového   súdu,   ovšem   svoje   rozhodnutie   založil   na   inom   právnom   základe   ako prvostupňový súd. Sťažovateľ sa nemal možnosť vyjadriť k novému právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom, nemal možnosť predkladať dôkazy a tvrdiť skutočnosti na svoju obranu. Odvolací súd vyslovil v rozhodnutí o odvolaní fikciu neplatnosti zmluvy o nájme bytu, čím zasiahol do zásady dvojinštančnosti súdneho konania, pretože prvostupňový súd neplatnosť   zmluvy   o   nájme   bytu   vôbec   neposudzoval   ani   o   jej   neplatnosti   nerozhodol. Zo súdneho   spisu   vyplýva,   že   prvostupňový   súd   platnosť   zmluvy   o   nájme   bytu nespochybňuje a vyvodzuje z nej práva, ktoré sťažovateľovi patria pri užívaní časti bytu. Sťažovateľ doložil k podnetu adresovanom Generálnej prokuratúre aj Prílohu č. 1 zmluvy o nájme   bytu   zo   dňa   19. 05. 2008.   Z   predmetnej   prílohy   je   bez   akýchkoľvek   pochybností zrejmý   rozsah   užívania   bytu   sťažovateľom,   z   čoho   vyplýva   nedôvodnosť   záverov odvolacieho súdu o neplatnosti zmluvy o nájme bytu.

Z poverenia Generálnej prokuratúry preskúmala sťažovateľov podnet na podanie mimoriadneho   dovolania   Krajská   prokuratúra   B.,   pričom   žiadne   opatrenia   neprijala. Krajská   prokuratúra   B.   informovala   sťažovateľa   o   vybavení   podnetu   písomnosťou Kc 78/09-7   zo   dňa   27. 04. 2009.   Vo   vybavení   podnetu   konštatuje,   že   danosť   práv sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia nebola osvedčená, pričom nie je potrebné upraviť pomery účastníkov pre okolnosť vyplývajúcu zo znenia § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka.   Svoj   názor   prokuratúra   založila   na   tej   skutočnosti,   že   sťažovateľ   spolu   s návrhom na vydanie predbežného opatrenia založil do spisu len zmluvu o nájme bytu zo dňa 19. 05. 2008 a nezaložil aj Prílohu č. 1 tejto zmluvy. Odvolací súd preto podľa názoru prokuratúry vychádzal pri rozhodnutí zo zistených skutočností (nemal k dispozícii Prílohu č. 1   zmluvy)   a   rozhodol,   že   podmienky   na   vydanie   predbežného   opatrenia   v   čase   jeho rozhodovania splnené neboli.

Sťažovateľ sa žiadosťou o preskúmanie postupu Krajskej prokuratúry B. Kc 78/09-7 obrátil na Generálnu prokuratúru. V opakovanej žiadosti sa sťažovateľ domáhal podania mimoriadneho   dovolania.   Dôvody   zamietnutia   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania   uvádzané   vo   vybavení   podnetu   Krajskou   prokuratúrou   sťažovateľ   považuje za chybné závery. Nepredloženie Prílohy č. 1 zmluvy o nájme bytu nemôže byť relevantným dôvodom   na   neposkytnutie   ochrany   porušovania   práva   sťažovateľa,   vyplývajúceho   mu z ustanovenia   § 711   ods. 6   Občianskeho   zákonníka.   V   zmluve   o   nájme   bytu   zo   dňa 19. 05. 2008 je na Prílohu č. 1 odvolávka a to v čl. II bod 2 a bod 3. Sťažovateľ nemal dôvod predkladať prvostupňovému súdu Prílohu č. 1 zmluvy a už vôbec nie predkladať ju odvolaciemu   súdu.   Platnosť   zmluvy   o   nájme   bytu   ako   už   sťažovateľ   uviedol   nebola prvostupňovým   súdom   spochybnená   a   odvolací   súd   vyslovil   len   fikciu   jej   neplatnosti za porušenia už v podaniach sťažovateľa vymedzených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.   Zákonným   dôvodom   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   je   teda   porušenie §§ 221 ods. 2, 212 ods. 1 a nasl. ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Generálna   prokuratúra   SR   vybavila   opakovaný   podnet   sťažovateľa   písomnosťou VI/2 Pz 307/09-8 zo dňa 13. júla 2009 tak, že neprijala žiadne opatrenia, keď konštatovala, že rozhodnutia súdov, ktoré sťažovateľ žiada napadnúť, sú vydané v súlade so zákonom. Sťažovateľ podal na Generálnu prokuratúru ďalší opakovaný podnet, ktorým žiadal preskúmať rozhodnutie prokurátora Generálnej prokuratúry VI/2 Pz 307/09-8.

Listom   zo   dňa   27. 04. 2010   sťažovateľ   žiadal   o   informáciu   o   vybavení   svojho ďalšieho opakovaného podnetu zo dňa 27. 04. 2010.

Písomnosťou   VI/2 Pz 307/09-12   zo   dňa   20.   septembra   2010   riaditeľ   netrestného odboru   Generálnej   prokuratúry   SR   informoval   sťažovateľa,   že   jeho   podnet   zo   dňa 27. 04. 2010   nebol   vybavovaný   s   poukazom   na   § 34   ods. 2   zákona   č. 153/2001   Z. z. o prokuratúre.

Prvé pojednávanie vo veci samej bolo vykonané 15. 11. 2010 po podaní sťažnosti adresovanej   predsedovi   Okresného   súdu   Bratislava   V,   ktorý   v   odpovedi   na   sťažnosť na prieťahy v konaní konštatoval dôvodnosť sťažnosti.“

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo P. K., nar..., trvalo bytom B., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na spravodlivý súdny proces upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na verejné prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti   bez   zbytočných   prieťahov   a   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, základné právo na účinný opravný prostriedok pred národným orgánom upravené v čl. 13 Dohovoru postupom a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/ 2 Pz 307/09-12 zo dňa 20. 09. 2010 a konaním, ktoré mu predchádzalo boli porušené.

Okresnému súdu Bratislava V sa prikazuje konať vo veci plynulé bez porušovania základných práv sťažovateľa.

Vzhľadom   na   faktický   a právny   stav   vo   veci   predbežného   opatrenia,   keď   jeho nariadenie v reálnom čase už spätne nemôže zhojiť ujmu na práve a právom chránených záujmoch sťažovateľa premietajúcu sa do stavu nemožnosti užívať odo dňa 04. 11. 2008 časť   bytu   a vzhľadom   na   dlhodobú   nečinnosť   súdu   vo   veci   samej   sťažovateľ   navrhuje priznať mu nemajetkovú ujmu v sume 3000 euro. Sťažovateľ navrhuje uložiť Generálnej prokuratúre   Slovenskej   republiky   povinnosť   nahradiť   sťažovateľovi   nemajetkovú   ujmu v sume 1.500 euro a uložiť Okresnému súdu Bratislava V povinnosť nahradiť sťažovateľovi nemajetkovú   ujmu   v sume   1.500   euro   a nahradiť   štátu   trovy   konania   pred   Ústavným súdom.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti môže ísť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu   štátu   nemohlo dôjsť   k porušeniu   základného   práva alebo slobody,   ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým   intenzitu   pochybení,   resp.   nedostatkov   v činnosti   alebo   rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer (napr. IV. ÚS 62/08).

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom   na začatie   konania.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13   dohovoru   postupom   generálnej   prokuratúry   a namieta   tiež   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 174/2008. Ústavný súd v nadväznosti na takto vymedzený petit preskúmal sťažnosť sťažovateľa.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené,   musí   mať   účinné   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom,   aj   keď   sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa   § 31   ods. 1   zákona   č. 153/2001   Z. z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“ alebo aj „zákon č. 153/2001 Z. z.“) prokurátor preskúmava   zákonnosť   postupu   a rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy,   prokurátorov, vyšetrovateľov,   policajných   orgánov   a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení,   ak na ich   vykonanie nie   sú   podľa   osobitných   zákonov   výlučne   príslušné   iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa   § 33   ods. 1   zákona   o prokuratúre   prokurátor   je   povinný   vybaviť   podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Podľa § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor upovedomí podávateľa podnetu v lehote   ustanovenej   v   odseku   1   o   spôsobe   vybavenia   podnetu.   V   rovnakej   lehote upovedomí podávateľa podnetu o predĺžení lehoty na jeho vybavenie.

Podľa   § 34   ods. 1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa   § 34   ods. 2   zákona   o prokuratúre   ďalší   opakovaný   podnet   v   tej   istej   veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa   § 35   ods. 1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   základného   práva   na   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvom   podnetu,   alebo opakovaného podnetu   (§ 31   ods. 2   a   § 34   ods. 2   zákona   o prokuratúre),   pričom   tomuto právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01,   II. ÚS 168/03,   III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09),   t. j. za porušenie základného práva   na   inú   právnu   ochranu   nemožno   považovať   skutočnosť,   že   prokuratúra   podnetu, resp. opakovanému   podnetu   nevyhovie   podľa   predstáv   jeho   pisateľa   (napr.   I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Sťažovateľ   formuluje   proti   postupu   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   jeho podania z 27. apríla 2010 na základe jeho žiadosti zo 14. septembra 2010 v zásade dve základné námietky.

1. K námietke sťažovateľa dotýkajúcej sa skutočnosti, že generálna prokuratúra sa jeho podaním z 27. apríla 2010 meritórne nezaoberala, pretože ho vyhodnotila ako „ďalší opakovaný podnet“ (t. j. v poradí už tretí).

Sťažovateľ   bol   prípisom   generálnej   prokuratúry   č. k.   VI/2 Pz 307/09-8   z 13.   júla 2009, ktorým bol jeho v poradí druhý podnet, t. j. opakovaný, po meritórnom posúdení odložený, informovaný, že „podľa § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy,   ak   obsahuje   nové   skutočnosti“. Generálna   prokuratúra   označila   ako   opakovaný podnet už podanie sťažovateľa z 26. mája 2009, pričom podanie sťažovateľa z 27. apríla 2010 adresované generálnej prokuratúre týkajúce sa opäť tej istej veci bolo v skutočnosti „ďalším“ opakovaným podnetom podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre. Z príslušného spisu generálnej prokuratúry vedeného pod sp. zn. VI/2 Pz 307/09 ústavný súd zistil, že pri posudzovaní   obsahu   opakovaného   podnetu   sťažovateľa   z 26.   mája   2009   a ďalšieho opakovaného podnetu sťažovateľa z 27. apríla 2010 ide o podnety, ktoré sa týkajú tej istej veci a neobsahujú nové skutočnosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje túto námietku sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú.

2. K námietke sťažovateľa k vecnému stanovisku   (resp.   právnemu názoru),   ktoré zaujali orgány   prokuratúry   (tak krajská prokuratúra   a tiež   generálna prokuratúra) k jeho podaniam, t. j. skutočnosť, že ich nevybavili v súlade s jeho právnym názorom, čím podľa názoru sťažovateľa porušili jeho základné práva garantované v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva garantované v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd posúdil v rámci predbežného prerokovania sťažnosti vecnú stránku namietaného postupu generálnej prokuratúry.

2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný   súd   sa   najprv   zaoberal   tou   časťou   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to nevyužitím práva generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)   podať   mimoriadne   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č. k. 14 Co 9/2009-75 z 9. februára 2009, keď podľa názoru sťažovateľa boli splnené podmienky na jeho podanie.

V prípise prokurátorky generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 307/09-8 z 13. júla 2009 sa uvádza: „Generálna prokuratúra Slovenskej republiky na základe Vášho opakovaného podnetu preskúmala podľa § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre zákonnosť vybavenia Vášho podnetu zo strany Krajskej prokuratúry v B. vedeného pod číslom konania Kc 78/09.

Skutočnosti   odôvodňujúce   prijatie   iného   právneho   záveru,   než   aký   Vám   bol oznámený listom Krajskej prokuratúry v B. zo dňa 27. apríla 2009 zistené neboli.

Po oboznámení sa s obsahom Vášho pôvodného podnetu, s obsahom opakovaného podnetu, ako aj preskúmaním na vec sa vyťahujúceho spisového materiálu Okresného súdu Bratislava   V   sp.   zn   11C   174/08   bolo   zistené,   že   rozhodnutia   súdov,   ktoré   žiadate mimoriadnym dovolaním napadnúť, sú vydané v súlade so zákonom.

Podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak generálny prokurátor na základe   podnetu   účastníka   konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo   osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických   osôb   alebo   štátu   a túto   ochranu   nie   je   možné   dosiahnuť   inými   právnymi prostriedkami,   podá   proti   takémuto   rozhodnutiu   súdu   mimoriadne   dovolanie.   V danom prípade   sa   však   o takýto   prípad   nejedná,   nakoľko   definitívnu   ochranu   práv   a zákonom chránených záujmov zabezpečí až právoplatný rozsudok vo veci samej. Predbežné opatrenie má iba dočasnú povahu.

K dôvodom   odloženia   Vášho   podnetu   poukazujem   zdôvodnenie   obsiahnuté vo vybavení Vášho podnetu zo strany Krajskej prokuratúry v B. Záverom Vám oznamujem, že podľa § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.“

V prípise prokurátora generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 307/09-12 z 20. septembra 2010   sa   uvádza: „K   Vášmu   prípisu   zo   14.   septembra   2010   oznamujem,   že   Váš   ďalší opakovaný podnet z 27. apríla 2010 nebol vybavovaný s poukazom na § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 o prokuratúre.“

Zákonné   predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v § 243e a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v platnom   znení.   Z uvedených   procesných ustanovení   jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o mimoriadny   opravný   prostriedok,   využitie ktorého patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy (prípadne právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).

Pretože   v danom   prípade   nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   podať   proti namietanému   rozhodnutiu   krajského   súdu   č. k.   14 Co 9/2009-75   z 9.   februára   2009 mimoriadne   dovolanie   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   označených   základných   práv sťažovateľa, ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad   rámec   uvedeného   –   v súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľa s napadnutým   prípisom   generálnej   prokuratúry   –   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu alebo iného orgánu verejnej moci (v danom prípade stanoviska orgánov prokuratúry Slovenskej republiky) bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou   je,   aby   postup   súdu   alebo   iného   orgánu,   ktorý   je   nositeľom   verejnej   moci (v danom prípade orgánov prokuratúry Slovenskej republiky), bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako dostatočne odôvodnené, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd nemá dôvod zasahovať   do postupu   a rozhodnutí   súdov   a orgánov   verejnej   moci   konajúcich   v rámci a podľa im zákonom zverených kompetencií, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru

Ďalej sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tou jej časťou, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (na   verejné   prerokovanie   jeho   veci   v jeho   prítomnosti   a na   vyjadrenie   sa   ku   všetkým vykonaným   dôkazom)   a práva   podľa   čl. 13   dohovoru   (na   účinný   prostriedok   nápravy) napadnutým   postupom   generálnej   prokuratúry   a jej   prípisom   č. k.   VI/2 Pz 307/09-12 z 20. septembra 2010.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   že   generálna   prokuratúra   postupovala v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 153/2001 Z. z. Verejné prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľa, ako aj možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom príslušná   právna   úprava   v súvislosti   s preskúmavaním   podnetov   neustanovuje. Po preskúmaní zákonnosti postupu napadnutého orgánu verejnej moci (§ 31 ods. 1 zákona č. 153/2001   Z. z.)   prokurátor   podávateľa   podnetu   v zákonom   ustanovenej   lehote   len upovedomuje (§ 33 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z.), žiadne dokazovanie pri vybavovaní podnetu podávateľa sa nevykonáva, pretože mu to právna úprava neustanovuje; aj na jeho postup   sa   vzťahuje   čl. 2   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   štátne   orgány   môžu   konať   iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Zo spisu generálnej   prokuratúry   sp. zn.   VI/2 Pz 307/09   vyplýva,   že   prokuratúra   posúdila opodstatnenosť podnetu sťažovateľa na základe vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 174/2008, ktorého postup sťažovateľ v podnete namietal.

To, že po posúdení všetkých okolností daného prípadu generálna prokuratúra dospela k   inému   záveru   a   nestotožnila   sa   s očakávaniami   a predstavami   sťažovateľa,   ešte neznamená, že mohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru.

Vo vzťahu k uvedenému namietanému porušeniu práva ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03), a preto ani napadnutý postup generálnej prokuratúry nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd ešte dodáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13   dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52, sťažnosť č. 9658/82, č. 9659/82). V danom prípade však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Keďže ústavný súd nedospel k záveru o arbitrárnosti namietaného postupu generálnej prokuratúry   ani   jej   prípisu   z 20.   septembra   2010   v súvislosti   s označeným   čl. 48   ods. 2 ústavy,   ako   aj čl. 13 dohovoru, ústavný súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 174/2008

Čo sa týka namietaných prieťahov, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 174/2008,   ktorý   sťažovateľ označil   za ďalšieho   porušovateľa   svojich   práv, sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   okresný   súd   nariadil   vo   veci   prvé   pojednávanie na 15. november   2010   až   po   podaní   jeho   sťažnosti   predsedovi   okresného   súdu,   ktorý konštatoval jej dôvodnosť, a poukazuje na dlhodobé nekonanie súdu vo veci samej, ktoré prehlbuje stav jeho právnej neistoty, a v nadväznosti na to žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

V súvislosti s informáciou sťažovateľa, že okresný súd nariadil pojednávanie vo veci samej po podaní sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ústavný súd konštatoval, že podanie tejto sťažnosti sa v okolnostiach danej veci prejavilo ako účinný prostriedok   ochrany   práv   sťažovateľa   v označenom   konaní   okresného   súdu,   ktorú   mal sťažovateľ   „k   dispozícii“   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde.   Podľa   názoru ústavného súdu je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti preto zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd sa nezaoberal ďalšími požiadavkami sťažovateľa (prikázať okresnému súdu vo veci konať, priznať nemajetkovú ujmu), pretože o tomto   môže   ústavný   súd   rozhodnúť   až   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie a po rozhodnutí   o porušení   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd uvádza, že z vyžiadaného spisu okresného súdu   sp. zn.   11 C 174/2008   zistil,   že   o návrhu   sťažovateľa   okresný   súd   už   rozhodol rozsudkom z 15. marca 2011 tak, že návrh sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ   odvolal   a   vec   je   t. č. na   Krajskom   súde   v Bratislave   vedená   pod   sp. zn. 14 Co/239/240/2011 z dôvodu rozhodnutia o odvolaní.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011