znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 361/2010-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   H.,   L.,   zastúpeného   spoločnosťou   s ručením obmedzeným P., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. R. P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20 S/9/2009 a jeho uznesením č. k. 20 S/9/2009-110 z 10. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   M.   H. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2009 doručená sťažnosť Ing. M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   20 S/9/2009   a jeho uznesením č. k. 20 S/9/2009-110 z 10. marca 2009 (ďalej aj napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností okrem iného vyplýva, že Mesto... vydalo 23. marca 2007 stavebné povolenie č. k. C-3382/2006-Db, ktorým sťažovateľovi umožnilo vykonávať stavbu „Stavebné úpravy,   prístavba   a nadstavba   domu   č...   na H... so zmenou využitia na administratívnu budovu a prípojka NN, žumpa“.

Účastník stavebného konania Ľ. K. (ďalej len „žalobca“) podal 22. februára 2009 krajskému   súdu   žalobu   o preskúmanie   zákonnosti   postupu   a rozhodnutia   Krajského stavebného úradu v Žiline (ďalej len „KSÚ“) č. 2009/00004/Kod z 12. januára 2009, ktorým bolo stavebné povolenie potvrdené. Žalobca sa okrem zrušenia uvedeného rozhodnutia KSÚ domáhal podľa § 250c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) aj odkladu jeho vykonateľnosti. Krajský súd napadnutým uznesením odložil vykonateľnosť žalobcom napadnutého rozhodnutia KSÚ do rozhodnutia vo veci samej.

Sťažovateľ   uvádza,   že   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č. k.   20 S/9/2009-110 z 10. marca 2009 nie je prípustné odvolanie, a poznamenáva, že mu toto uznesenie nebolo vôbec doručené a o jeho existencii sa dozvedel iba náhodou až neskôr. V spojitosti s tým sťažovateľ   vyslovuje   názor,   že   krajský   súd „pred   tým,   ako   rozhodol   o   odklade vykonateľnosti rozhodnutia KSÚ, mal v zmysle ustanovenia § 250c ods. 1 posledná veta OSP aj bez návrhu rozhodnúť o pribratí sťažovateľa do konania. Skutočnosť, že v danom konaní sa konalo aj o právach sťažovateľa a že tento mohol byť výsledkom daného konania bezprostredne dotknutý na svojich zákonne a dobromyseľne nadobudnutých právach, bola krajskému súdu známa, pretože žalobca Ľ. K. priložil k svojej žalobe aj kópiu rozhodnutia KSÚ, z ktorej bolo zrejmé, kto bol účastníkom stavebného konania (bol ním aj sťažovateľ). Krajský súd tak zasiahol do práv sťažovateľa hneď dvojakým spôsobom: (i) konal vo veci bez   toho,   aby   sťažovateľa   pribral   do   konania,   a   (ii)   s   výsledkom   svojho   konania,   t. j. s napadnutým uznesením, sťažovateľa nijako neoboznámil.

Po tom, čo sa sťažovateľ dňa 22. júna 2009 dozvedel o podanej žalobe a vydanom napadnutom   rozhodnutí,   ešte   v   ten   istý   deň   faxom   a   nasledujúci   deň   osobne   podal na krajský súd návrh na pribratie do konania. Zároveň sťažovateľ informoval krajský súd, že žiada o nahliadnutie do spisu. Dňa 24. júna 2009 sa splnomocnený zástupca sťažovateľa osobne dostavil do kancelárie krajského súdu a požiadal o nahliadnutie do spisu, pričom nahliadnutie mu nebolo umožnené.“.

Krajský súd napokon rozhodol o pribratí sťažovateľa do konania uznesením sp. zn. 20 S/9/2009 z 29. júna 2009.

Námietky   sťažovateľa   v jeho   sťažnosti   smerujú   proti   napadnutému   uzneseniu a postupu, ktorý mu predchádzal, pretože krajský súd predtým, ako ho pribral do konania, rozhodol   o otázke,   ktorá   má   bezprostredný   dopad   na   jeho   práva   a   povinnosti,   čím   ho v danom štádiu úplne zbavil možnosti efektívnej ochrany jeho práv.

Pokiaľ   ide   o namietané   uznesenie,   sťažovateľ   je   tohto   názoru,   že   nezodpovedá požiadavkám   vyplývajúcim   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného v   čl. 46 ods. 1 ústavy a z práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažovateľ pripomína, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je tiež zásada kontradiktórnosti konania   a „zásada   rovnosti   zbraní“.   Tento   princíp   vyžaduje,   aby   bola   každej   procesnej strane daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do   podstatne   nevýhodnejšej   pozície,   než   v ktorej   je   odporca.   Zásada   kontradiktórnosti predpokladá, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné   na   to,   aby   ich   návrh   uspel,   ale   i zoznámiť   sa   so   všetkými   ďalšími   dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (rozhodnutie ESĽP Komanický v. Slovenská republika zo 4. júna 2002).

V zmysle   ďalšej   sťažovateľom   uvádzanej   judikatúry   ESĽP   (Niederöst   –   Huber v. Švajčiarsko § 24, Mantovanelli v. Francúzsko § 33) musí mať účastník konania možnosť oboznámiť   sa   s dôkazmi   predloženými   súdu,   ako   aj   možnosť   vyjadriť   sa   k existencii, obsahu a autenticite predložených dôkazov, a to príslušným spôsobom a v príslušnom čase a v prípade potreby aj v písomnej forme a vopred (Krčmář v. Česká republika, § 42). Právo sporovej strany na kontradiktórne konanie je porušené aj v prípade, ak súdy zvážili len skutočnosti   predložené   jednou   zo   strán   (rozhodnutie   ESĽP   Van   Orhoven   v.   Belgicko z 25. júna 1997) alebo ak strany nemajú možnosť vznášať argumenty proti argumentom protistrany (rozsudok ESĽP Feldbrugge v. Holandsko z 29. mája 1986).

Sťažovateľ ďalej argumentuje takto:«Krajský   súd   v   čase   medzi   podaním   žaloby   (22.   február   2009)   a   vydaním napadnutého rozhodnutia (10. marec 2009) nemal k dispozícii spis stavebného konania, pretože ten si vyžiadal od KSÚ až 9. marca a bol mu doručený až 15. apríla 2009, viac ako mesiac   po   vydaní   napadnutého   rozhodnutia.   Keďže   krajský   súd   rozhodol   o   odklade vykonateľnosti skôr, ako mal k dispozícii spis, je z logiky veci zrejmé, že rozhodol bez toho, aby v akomkoľvek rozsahu preveril a vôbec mohol preveriť opodstatnenosť tvrdení žaloby, a tým aj splnenie zákonných predpokladov pre vydanie opatrenia, určeného, parafrázujúc ústavný súd, pre „celkom výnimočné a odôvodnené prípady, kedy hrozí závažná ujma“. Pod právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť   podieľať   sa   zákonom   ustanoveným   spôsobom   na   dokazovaní,   čo   okrem   iného znamená dôkazy navrhovať a vyjadriť sa k dôkazom, navrhnutým iným účastníkom konania. Toto   oprávnenie   zabezpečuje   procesný   inštitút   účastníka   konania.   Krajský   súd   však so sťažovateľom ako s účastníkom konania nekonal, hoci mal – v zmysle § 250c ods. 1 OSP, v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru – zákonnú aj ústavnú povinnosť sťažovateľa do konania pribrať.

Takýmto postupom krajský súd sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom, čím porušil   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   súčasťou   ktorého   je   aj   právo   byť oboznámený   s   predmetom   konania,   a   vyjadriť   sa   ku   všetkým   dôkazom   a   vyjadreniam predloženým súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie (napr. rozsudok Niderôst-Huber v. Švajčiarsko, § 24).

Ak by krajský súd túto svoju povinnosť neporušil, mohol sa „z prvej ruky“ dozvedieť zásadnú   skutočnosť,   majúcu   vplyv   na   rozhodnutie   o   návrhu   na   odklad   vykonateľnosti. (Rovnako   mohol   uvedené   zistiť   aj   v   prípade,   ak   by   sa   akokoľvek   snažil   overiť   si opodstatnenosť tvrdení, uvedených v žalobe, formou oboznámenia sa so spisom.) Touto skutočnosťou   bola   rekonštrukcia   stavby,   ktorá   bola   ukončená   už   v   roku   2005   podľa právoplatného   stavebného   povolenia   a   dokumentácie   schválenej   v   stavebnom   konaní, pričom   pred   tým,   ako   bolo   vydané   napadnuté   rozhodnutie,   už   prebehlo   aj   kolaudačné konanie a bolo vydané kolaudačné rozhodnutie, t. j. rozhodnutie o užívaní stavby. Inak povedané,   krajský   súd   rozhodol   o   odložení   vykonateľnosti   rozhodnutia,   ktorého   právne účinky boli v danom čase už v plnom rozsahu konzumované a ktorého ďalší výkon preto z povahy veci už nebol spôsobilý žalobcu akokoľvek ohroziť!

Krajský súd navyše napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a nenaplnil tak zákonné požiadavky podľa § 169 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a § 157 ods. 2 OSP. Odôvodnenie   k   existencii   obligatórnej   podmienky   pre   odklad   vykonateľnosti,   t. j.   k existencii hroziacej   závažnej ujmy,   skoncentroval krajský súd do predposledných dvoch odsekov   svojho   odôvodnenia,   pričom   len   všeobecne   uviedol,   že   „podľa   názoru   súdu   v danom prípade žalobca splnil zákonom stanovenú požiadavku, keď vo svojej žalobe uviedol skutočnosti,   z   ktorých   vyplýva   hrozba   závažnej   ujmy   okamžitým   výkonom   rozhodnutia“ alebo   tiež   „v   zmysle   zákona   nie   je   v danom   prípade   žalobca   povinný   preukazovať,   že v každom   prípade   k   závažnej   ujme   dôjde,   avšak   vyžaduje   sa   preukázanie,   že   výkonom napadnutého rozhodnutia určitá závažná ujma hrozí a je reálna“. Ako však žalobca K. túto podmienku splnil alebo k akej závažnej ujme môže ďalej trvajúcou vykonateľnosťou dôjsť, to už krajský súd v napadnutom rozhodnutí neuviedol.

Skutočnosť,   že   hrozí   závažná   ujma,   nie   je   v   napadnutom   rozhodnutí   nijako odôvodnená a ani nie je nijako pomenovaná a špecifikovaná. Podľa úvah krajského súdu je tak úplne jedno, či žalobca závažnú ujmu v žalobe opíše alebo nie – na vyvodenie záverov krajskému súdu stačilo, že v žalobe bolo uvedené slovné spojenie „závažná ujma“; jej skutočnou existenciou sa krajský súd nezaoberal a ani nijako nevysvetlil, aká skutočná ujma môže   žalobcovi   vzniknúť.   Krajský   súd   mal   pritom   riadnemu   odôvodneniu   napadnutého rozhodnutia venovať náležitú pozornosť o to viac,   že voči takémuto rozhodnutiu nie je k dispozícii opravný prostriedok. Rovnako sa mal v odôvodnení krajský súd vysporiadať aj so skutočnosťou, že svojím rozhodnutím zasahuje do práv sťažovateľa, ktorý vystupuje v danom spore ako tretia osoba, odlišná od žalobcu a žalovaného.

Preto ustanovenie § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP a § 169 ods. 1 OSP treba z hľadiska vyššie uvedených článkov ústavy a dohovoru, aj s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, ods. 26 týkajúci sa povinnosti súdov odôvodniť svoje rozhodnutia) vykladať a uplatňovať tak, že napadnuté rozhodnutie malo obsahovať v odôvodnení dostatočné a relevantné dôvody,   na základe ktorých bolo vydané.»

Zhrňujúc uvedené sťažovateľ formuluje svoje hlavné výhrady   proti   napadnutému uzneseniu a postupu krajského súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, takto:

- krajský súd konal vo veci bez toho, aby do konania ako jeho účastníka pribral toho, koho bol povinný pribrať,

- krajský súd rozhodol spôsobom majúcim dopad na materiálne práva sťažovateľa nielen bez toho, aby mu dal príležitosť sa k tomu vyjadriť, ale aj bez toho, aby vykonal akékoľvek iné overenie kľúčových skutkových a právnych okolností, v dôsledku čoho

- nebol spôsobilý podoprieť svoje rozhodnutie dostatočnými relevantnými dôvodmi.

V dôsledku uvedeného došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo Ing. M. H. na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 10. marca 2009 č. k. 20 S/9/2009-110 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 20 S/9/2009-110 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu, a to do desiatich dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   sa   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   obrátil   na   krajský   súd s požiadavkou,   aby   sa   k sťažnosti   vyjadril,   čo   krajský   súd   urobil   prostredníctvom predsedníčky   príslušného   senátu   prípisom   z 21.   septembra   2009,   v ktorom   okrem   iného uviedol,   že   odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia   je   konaním   upraveným   v piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku   (správne   súdnictvo),   ktorý   možno   prirovnať   k inštitútu predbežného   opatrenia   upraveného   v druhej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku. To znamená, že pokiaľ účastník konania podá v žalobe návrh na odklad vykonateľnosti rozhodnutia, treba o ňom rozhodnúť bezodkladne, keďže inak by nebol naplnený samotný účel   tohto   inštitútu,   resp.   by   nenastali   tie   účinky,   ktoré   zákonodarca   jeho   zavedením predpokladal. V zmysle uvedeného postupoval aj krajský súd v danej veci, keď rozhodol o odklade vykonateľnosti predmetných rozhodnutí bezprostredne potom, ako sa oboznámil s obsahom žaloby a k nej pripojených príloh. Krajský súd ďalej poukázal na účel inštitútu odkladu   vykonateľnosti,   ktorým   je   poskytnutie   rýchlej   a účinnej   ochrany   účastníkom konania, a vyjadril nesúhlas s názorom sťažovateľa, že o odklade vykonateľnosti možno rozhodnúť „až po pribratí za účastníka konania ďalšiu osobu než žalobcu a žalovaného“, keďže   v tom   prípade   by   došlo   k zmareniu   účelu   tohto   inštitútu.   Podľa   krajského   súdu „zo žiadnych ustanovení O. s. p. nevyplýva, že by tento postup bol nesprávny a zákonodarca nestanovil,   že   o návrhu   na   odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia   je   potrebné   rozhodnúť až po tom, čo okruh účastníkov je súladný s ust. § 250 ods. 1 O. s. p., teda po tom, čo sú účastníkmi konania podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. nielen žalobca a žalovaný, ale aj všetci tí, ktorí môžu byť zrušením napadnutých rozhodnutí dotknutí“.

Krajský   súd   nesúhlasí   ani   s názorom   sťažovateľa   o nedostatočnom   odôvodnení napadnutého   uznesenia   zdôrazňujúc,   že „v konaní   o návrhu   na   odklad   vykonateľnosti rozhodnutia stačí, že žalobca osvedčí, že hrozí vážna ujma. Predpokladom pre vyhovenie takému návrhu je okrem iného aj tá skutočnosť, že táto závažná ujma hrozí, i keď nemusí ani čiastočne táto ujma existovať, pričom súd rozhodne na základe voľnej úvahy.“. Krajský súd   tvrdí,   že   predmetné   rozhodnutie   je   odôvodnené   štandardne   a je   založené na skutočnostiach   uvedených   žalobcom   v jeho   žalobe   a opiera   sa   aj   o obsah   k nej pripojených listinných dôkazov.

K námietkam sťažovateľa, že napadnuté uznesenie bolo vydané predtým, ako bol pripojený administratívny spis, krajský súd uviedol najmä to, že „nemal dôvod rozhodovať až   po   pripojení   správneho   spisu,   a to   práve   z dôvodu,   že   by   o tomto   návrhu   bolo rozhodované so značným časovým odstupom od podania návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodnutia“. Navyše,   súčasťou   spisového   materiálu   boli   aj   žalobcom   napadnuté rozhodnutia, ako aj rozhodnutia prvostupňového orgánu.

Aj   pokiaľ   ide   o tvrdenie   sťažovateľa,   že   vo   vzťahu   ku   konaniu   o odklad vykonateľnosti rozhodnutia bol zbavený svojich práv, krajský súd sa s ním nestotožňuje poukazujúc   na   to,   že „sťažovateľ   ako   účastník   konania   v konaní   20 S/9/2009   podal písomným podaním zo dňa 27. 7. 2009, ktoré bolo doručené tunajšiemu súdu 27. 7. 2009, aby uznesenie Krajského súdu v Žiline 20 S/9/2009-110 zo dňa 10. 3. 2009, ktorým tunajší súd rozhodol o odklade vykonateľnosti správnych rozhodnutí zrušil. Táto skutočnosť svedčí o tom a potvrdzuje tvrdenie, že nebol ani v konaní o odklade vykonateľnosti rozhodnutia sťažovateľ   svojich   práv   zbavený,   tieto   práva   má,   uplatnil   si   ich   a o ich   návrhu   bolo aj rozhodnuté,“ a to uznesením z 2. septembra 2009, ktorým krajský súd návrhu na zrušenie napadnutého   uznesenia   nevyhovel   a ktoré   bolo   sťažovateľovi   doručené.   Sťažovateľ   má navyše možnosť podania opravného prostriedku Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Napokon   krajský   súd   vyjadril   názor,   že   sťažovateľ   nebol   odkázaný   na   ochranu svojich práv prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a túto sťažnosť podal predčasne, „nakoľko sťažovateľ nevyužil všetky zákonné možnosti, ktoré mal k dispozícii a využiť ich mal o mohol, t. zn. potom, čo bol pribratý za účastníka konania uznesením 20 S/9/2009-133   zo dňa   29.   júla   2009,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   9.   7.   2009, sťažovateľ uvedené uznesenie prevzal dňa 9. 7. 2009 a mal možnosť po 9. 7. 2009 podať návrh na zrušenie uznesenia 20 S/9/2009-110. Tento návrh, ako vyplýva, podal až potom, čo podal ústavnú sťažnosť (ústavná sťažnosť bola doručená 23. 7. 2009, návrh na zrušenie uznesenia podaný na KS Žilina osobne 27. 7. 2009).“.

Krajský súd vzhľadom   na to tvrdí, že „v čase podania ústavnej sťažnosti neboli splnené podmienky na konanie o ústavnej sťažnosti, ústavná sťažnosť bola podaná bez toho, aby sťažovateľ vyčerpal všetky opravené prostriedky, ktoré má k dispozícii k tomu, aby súd konal   o návrhu   na   zrušenie   uznesenia   20 S/9/2009-110,   ktorým   súd   odložil   odklad vykonateľnosti rozhodnutia“.

Na základe uvedených skutočností navrhol krajský súd, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu k vyjadreniu krajského súdu uviedol, že krajský súd rozhodol bez toho, aby aspoň minimálnym spôsobom overil, či je daný dôvod na taký zásah do právnej istoty osôb, ktoré nie sú účastníkmi konania (v tomto prípade   sťažovateľa),   aký   predstavuje   odklad   vykonateľnosti   právoplatného   stavebného povolenia. Aj keď sťažovateľ netvrdí, že by platná právna úprava ukladala súdu rozhodnúť až po pripojení súvisiaceho administratívneho spisu, zastáva názor, „že súd je vždy pri odklade   vykonateľnosti   povinný   vec   posúdiť   s takou   pozornosťou,   aby   prípadným rozhodnutím nedošlo k neopodstatnenému zásahu do práv tretích osôb. Postup krajského súdu   preukázal,   že   pri   dodržaní   princípu   rovnosti   zbraní   sa   mu   túto   povinnosť   mohlo podariť dodržať.“.

Sťažovateľ akcentuje najmä tú skutočnosť, „že ak by krajský súd postupoval v súlade s princípom rovnosti zbraní a umožnil vyjadriť sa k veci osobe, ktorej opráva mohli byť a aj boli   jeho   rozhodnutím   bezprostredne   a veľmi   zásadne   dotknuté,   mohol   zistiť,   že v dôsledku vydania kolaudačného rozhodnutia už stavebné povolenie stratilo spôsobilosť akokoľvek upravovať práva a povinnosti dotknutých osôb a teda spôsobilosť byť predmetom výkonu, čím zároveň došlo k zániku jednej z dvoch nevyhnutných, kumulatívne vymedzených zákonných podmienok pre vydanie napadnutého rozhodnutia, ktorou je v zmysle § 250c ods. 1 OSP existencia rozhodnutia, spôsobilého byť predmetom okamžitého výkonu“.

Krajský   súd   svojím   postupom   porušil   zásadu   rovnosti   zbraní   podľa   sťažovateľa aj tým, „že a priori usúdil, že akékoľvek argumenty sťažovateľa ako stavebníka a neskôr vlastníka   skolaudovanej   nehnuteľnosti   (ako   osoby   dotknutej   odkladom   vykonateľnosti) nemôžu   byť   akokoľvek   relevantné   pre   rozhodnutie   o odklade   vykonateľnosti   stavebného povolenia“. To považuje sťažovateľ za neprípustné nielen in abstracto ako princíp postupu súdu, ale in concerto sa to ukázalo byť ako jednou z príčin právno-aplikačných nedostatkov v danom konaní.

K tvrdeniu krajského súdu, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyužil všetky zákonné možnosti, ktoré mal k dispozícii a mohol ich využiť, sťažovateľ uviedol,   že s týmto názorom   nesúhlasí.   V tejto   súvislosti   poukazuje na zákonnú úpravu správneho súdnictva, z ktorej podľa neho «nevyplýva, že by sa vedľajší účastník mohol domáhať   zrušenia   nariadeného   odkladu   vykonateľnosti   (proti   uzneseniu   o nariadení odkladu   vykonateľnosti   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok).   Napriek   tomu   podal sťažovateľ návrh na zrušenie odkladu vykonateľnosti. Keďže Krajský súd uznesením zo dňa 2.   septembra   2009,   č. k.   20 S/9/2009-154   tomuto   návrhu   nevyhovel,   podal   sťažovateľ 7. októbra 2009 proti tomuto uzneseniu dovolanie. Podľa ustanovenia § 209 ods. 2 zákona č. 99/12963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov..., „ak odvolanie smeruje   proti   uzneseniu,   ktorým   súd   prvého   stupňa   nerozhodol   vo   veci   samej,   vec   sa predloží   odvolaciemu   súdu   pred   rozhodnutím,   ktorým   sa   konanie   končí,   len   ak   by   bez rozhodnutia   o odvolaní   súd   prvého   stupňa   nemohol   pokračovať   v konaní.“   Uvedené ustanovenie   tak   znemožňuje   predložiť   odvolaciemu   súdu   sťažovateľovo   odvolanie   proti uzneseniu, ktorým nebolo vyhovené jeho návrhu na zrušenie odkladu vykonateľnosti, ešte pred rozhodnutím vo veci samej. Inými slovami, krajský súd tvrdí, že sťažnosť je predčasná, pretože   sťažovateľ   ju   podal   skôr,   než   sa   pokúsil   o nápravu   prostredníctvom   návrhu na zrušenie odkladu vykonateľnosti, pričom keď mu takýto pokus o nápravu bol doručený, zamietol ho. Výsledkom ďalšieho pokusu o nápravu je odvolanie voči tomuto zamietavému rozhodnutiu krajského súdu, o ktorom však v zmysle § 209 ods. 2 OSP bude odvolací súd rozhodovať aj tak len spolu s rozhodovaním vo veci samej, ak teda voči rozhodnutiu vo veci samej   bude   podané   odvolanie,   čiže   možno   vôbec,   a ak   áno,   tak   v situácii,   keď   už rozhodovanie o tomto predbežnom opatrení z povahy veci bude bezpredmetným. Platí teda, že napriek ich teoretickej dostupnosti a napriek tomu, že z dôvodu procesného zabezpečenia svojho postavenia ich sťažovateľ využíva, prostriedky nápravy, na ktoré odkazuje krajský súd, nie sú za daných skutočností a právnych okolností efektívnymi prostriedkami nápravy, pretože   ich   využitie   nie   je   spôsobilé   privodiť   reálnu   zmenu   v právnom   postavení sťažovateľa. Pre prípad, že by ústavný súd posúdil predmetné procesné prostriedky ako účinné   prostriedky   nápravy,   sťažovateľ   má   zato,   že   vyššie   spomenuté   okolnosti (nedostupnosť efektívnej ochrany zo strany odvolacieho súdu vyplývajúca z § 209 ods. 2 OSP) sú okolnosťami hodnými osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.   a že prihliadnutie na tieto okolnosti   umožňuje ústavnému súdu sťažnosť   meritórne prejednať.».

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením krajského súdu č. k. 20 S/9/2009-110 z 10. marca 2009, ktorým krajský súd odložil vykonateľnosť rozhodnutia KSÚ, odboru štátnej stavebnej správy č. 2009/00004/Kod z 12. januára 2009 do právoplatného skončenia konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 20 S/9/2009, ako aj postupom, ktorý predchádzal vydaniu tohto uznesenia, bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podstatou argumentácie sťažovateľa je podľa sťažnosti najmä tvrdenie, že krajský súd porušil jeho označené práva tým, že hoci bol povinný ho pribrať do konania ako jeho účastníka, neurobil tak a konal vo veci, ako aj tým, že krajský súd rozhodol spôsobom majúcim dopad na jeho materiálne práva a nedal mu pritom ani možnosť sa k tomu vyjadriť, a navyše   nevykonal   overenie   kľúčových   skutkových   a právnych   okolností   prípadu, v dôsledku čoho nebol spôsobilý podoprieť svoje rozhodnutie dostatočnými relevantnými dôvodmi.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného   súdu totiž nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Pri   prerokovaní   námietok   sťažovateľa   z   hľadiska   možného   porušenia   jeho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru napadnutým uznesením ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpal všetky dostupné a účinné právne prostriedky nápravy a v predmetnej veci nekoná iný súd a okrem   toho   mu ani nie   sú   dostupné   žiadne   ďalšie   opravné   prostriedky   či   iné   právne prostriedky.

Z vyjadrenia   krajského   súdu   z jeho   vyžiadaného   súvisiaceho   spisu   a napokon aj z vyjadrenia samotného sťažovateľa vyplýva, že 23. júna 2009 krajskému súdu doručil návrh na jeho pribratie ako účastníka správneho konania do konania vedeného krajským súdom   pod   sp. zn.   20 S/9/2009.   Nadväzne   na   to   krajský   súd   uznesením   č. k. 20 S/9/2009-133 z 29. júna 2009 rozhodol podľa § 250 ods. 1 OSP, že priberá sťažovateľa ako účastníka do konania vedeného pod sp. zn. 20 S/9/2009.

Dňa 27. júla 2009 (t. j. po doručení sťažnosti ústavnému súdu) sťažovateľ doručil osobne   do   podateľne   krajského   súdu   podanie   označené   ako „Návrh   účastníka   konania na zrušenie uznesenia 20 S/9/2009-110“. O tomto návrhu rozhodol krajský súd uznesením č. k. 20 S/9/2009-154 z 2. septembra 2009 tak, že predmetnému návrhu nevyhovel. Podľa poučenia uvedeného uznesenia je proti nemu prípustné odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia, ktoré sťažovateľ podal 12. októbra 2009. O podanom odvolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Sžo/475/2009 z 13. mája 2010 tak, že uznesenie krajského súdu č. k.   20 S/9/2009-154   z 13.   mája   2010   zrušil   a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie. Z odôvodnenia   tohto   uznesenia   najvyššieho   súdu   okrem   iného   vyplýva,   že „ako   súd odvolací   (§ 10   ods. 2   O. s. p.)   preskúmal   napadnuté   uznesenie   v rozsahu   a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka je opodstatnené“.

Najvyšší súd zároveň uviedol, že jeho úlohou ako súdu odvolacieho bolo „rozhodnúť o odvolaní   vedľajšieho   účastníka   proti   rozhodnutiu   Krajského   súdu   v   Žiline   č. k. 20 S/9/2009-154   z 12.   septembra   2009,   ktorým krajský súd nevyhovel návrhu   účastníka konania Ing. M. H. na zrušenie uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 20 S/9/2009-110 z 10. marca 2009, ktorým Krajský súd v Žiline odložil vykonateľnosť rozhodnutia Krajského stavebného úradu č. 2009/00004/Kod z 12. januára 2009 až do právoplatného skončenia konania   sp. zn.   20 S/9/2009.   Odvolací   súd   po   dôkladnom   oboznámení   sa   s obsahom napadnutého   uznesenia   dospel   k záveru,   že   spôsob   odôvodnenia   tohto   uznesenia   nie   je ústavne a zákonne konformný.   Krajský súd totiž v odôvodnení neuviedol,   podľa ktorého ustanovenia Občianskeho súdneho priadku postupoval, keď návrhu vedľajšieho účastníka na   zrušenie   uznesenia   –   ktorým   bol   povolený   odklad   vykonateľnosti   právoplatného rozhodnutia   žalovaného   –   nevyhovel.   Z toho   titulu   aj s ohľadom   na   ustálenú   judikatúru Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   odvolaciemu   súdu   nezostávalo   nič   iné   ako konštatovať,   že   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   je   arbitrárne. Najvyšší súd zároveň považuje za potrebné poznamenať, že z rozhodnutia krajského súdu tiež nevyplýva, že by pri rozhodovaní v predmetnej veci vzal do úvahy konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to predovšetkým nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 23/01 z 15. júla 2003.“.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa teda vyznačuje okrem iného tým, že je založená na princípe už spomínanej subsidiarity.   Je to tak   preto,   že   predovšetkým   všeobecné   súdy   sú   povolané na ochranu základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb a až v prípade, ak nie   je   dosiahnutá   náprava   v rámci   režimu   všeobecného   súdnictva,   môže   sa   uplatniť ochrana poskytovaná ústavným súdom,   ale aj to   iba v obmedzenom   rozsahu z hľadiska kritérií   ústavnej   akceptovateľnosti   (m. m.   II. ÚS 55/98,   I. ÚS 33/03)   sťažnosťou namietaného rozhodnutia, resp. postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 294/08).

Požiadavka   vyčerpania   „všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych prostriedkov“ nie je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde splnená ani v prípade, ak konanie o týchto právnych prostriedkoch už začalo a v čase podania sťažnosti ústavnému súdu, resp. v čase jej predbežného prerokovania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) stále prebieha.

Z princípu   subsidiarty   totiž   vyplýva,   že   sťažnosť   možno   prerokovať   a rozhodnúť o nej až potom, keď napadnuté konanie bude skončené. Je to tak z toho dôvodu, že sťažnosť musí v zásade smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. Preto v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania   sťažnosti   stále   pred   všeobecným   súdom   prebieha,   nemožno   uvažovať o splnení tejto požiadavky. V okolnostiach danej veci bude rozhodnutie krajského súdu č. k. 20 S/9/2009-110 z 10. marca 2009, proti ktorému smeruje sťažnosť, opätovne podrobené preskúmaniu v konaní pred krajským súdom (ako súdom prvostupňovým), v ktorom bude krajský súd viazaný právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v uznesení sp. zn. 8 Sžo/475/2009 z 13. mája 2010. Keďže v danej veci nebolo ešte rozhodnuté konečným rozhodnutím, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv účinne poskytoval, bolo bezúspešné a neprinieslo ním sledovaný cieľ. Z toho dôvodu neprichádzal do úvahy ani postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   pretože   okolnosti   daného   prípadu   neumožňujú   ústavnému   súdu prihliadnuť   na dôvody   osobitného   zreteľa,   ako   to   navrhoval   sťažovateľ   („z dôvodu nedostupnosti efektívnej ochrany zo strany odvolacieho súdu“), keďže nič nenasvedčuje tomu, že by bol procesný prostriedok, ktorý na ochranu svojich práv využil, neefektívny.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   bez   toho,   aby   sa   zaoberal   meritom   veci a vyjadroval   sa   k odôvodnenosti   sťažnosti,   musel   predloženú sťažnosť   odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci.

Po   odmietnutí   sťažnosti   už   nebol   právny   dôvod   zaoberať   sa   ostatnými   návrhmi sťažovateľa,   t. j.   návrhom   na   zrušenie   napadnutého   uznesenia   a   priznanie   úhrady   trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010